Autogram od Rúfusa
Prvýkrát som sa s poéziou Milana Rúfusa stretla ako malá školáčka pri recitovaní na súťaži Hollého pamätník. Hoci som už vtedy mala za sebou niekoľko vystúpení na recitačných súťažiach, nikdy predtým som neinterpretovala básne. Keď mi pani učiteľka priniesla krátky text bez dialógov a vtipných pasáží, nebola som veľmi nadšená. Vtedy som však ešte netušila, že báseň dokáže čitateľovi poskytnúť oveľa väčší priestor na dialóg, ako som si myslela. Nevedela som ani to, že moje prvé stretnutie s Milanom Rúfusom bude osudné.
Napriek tomu, že som tohto úžasného básnika osobne nikdy nevidela, prostredníctvom jeho básní som sa s ním stretávala veľmi často. Mala som pocit, že mi rozumie, že má pre mňa vždy dobrú radu či povzbudenie. A ja som rozumela jemu. Každé slovo, veta, báseň mi bez zaváhania otvárali dvere k porozumeniu a našli si cestu aj do môjho života. V podstate som o ňom nikdy nevedela veľa faktov a nezaujímalo ma ani, čo o ňom píšu alebo hovoria iní ľudia. Dlho som dokonca ani nevedela, ako skutočne vyzerá. Nepotrebovala som to. Poznala som ho z básní, ktoré zasiahli môj život. Vždy som si ich vysvetlila po svojom a nijaká literárna interpretácia diela jedného z najvýznamnejších slovenských básnikov sa v mojom prípade nekonala.
Čítala som Rúfusa často. Až tak často, že som sa mnohé jeho básne naučila naspamäť a doteraz je jedna z nich mojou najosobnejšou modlitbou. Na Vianoce, narodeniny či meniny som postupne dostávala všetky jeho knihy – staré aj nové vydania.
Keď sa už repertoár pána básnika vyčerpal, začala moja rodina a priatelia vymýšľať nové prekvapenia. Až sa moja kamarátka rozhodla, že skúsi zohnať Rúfusov autogram. Bez môjho vedomia rozbehla pátraciu akciu a zháňala kontakty a informácie. Písala do redakcií novín a časopisov, ktoré kedysi uverejnili rozhovory s Milanom Rúfusom, prehrabávala sa v starých telefónnych zoznamoch a keby sa jej nepodarilo úplne náhodou skontaktovať so známymi rodiny Rúfusovcov a určite by sa napokon bola vydala aj do Závažnej Poruby, kde sa Milan Rúfus narodil. Vďaka ľuďom spriazneným s básnikovou rodinou a nesporne aj vďaka veľkej dávke šťastia, sa dostala k číslu na mobil pani Rúfusovej. Keď ho vyťukala a v mobile sa začal ozývať vyzváňací tón a ona si uvedomila, že o chvíľku bude na druhom konci počuť manželku Milana Rúfusa, úvodné nadšenie z úspechu vystriedala nervozita: ako to, preboha, dopadne? Ale stačilo niekoľko minút rozhovoru a zvieranie žalúdka aj obavy sa úplne stratili. Pani Rúfusová bola veľmi milá a zámeru na netradičný darček, ktorého autorom mal byť vlastne jej manžel, sa potešila, aj keď spočiatku veľmi neverila, že mladí ľudia sa ešte zaujímajú aj o starnúcich básnikov. Napokon bola dokonca ochotná pristúpiť aj na to, že by som si po autogram prišla osobne.
Život však všetko zariadil inak. V nedeľu 11. januára ráno, iba mesiac a deň po osemdesiatych narodeninách Milana Rúfusa, som sa po predchádzajúcich avízach z médií o jeho zlom zdravotnom stave dozvedela, že keby dostal už niekoľkýkrát navrhnutú Nobelovu cenu za literatúru, mohlo by to už byť iba in memoriam.
A tak jeho adresa spolu s mojím neposlaným listom a prosbou o podpis zostane iba peknou spomienkou. Ale nie iba na kamarátkino hľadanie možnosti získať pre mňa ako darček lístok s básnikovým menom. Je to spomienka na hľadanie tváre poézie, ktorá pre mňa bola a vždy bude Rúfusovým najskutočnejším autogramom.
