December korunoval Sviatočný augustový obed
Jubilejný, 10. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava mal opäť o niečo skromnejšiu podobu: hralo sa zasa „iba“ v piatich, a nie v siedmich kinosálach, podujatie bolo o deň kratšie (po Papučovej noci z piatka na sobotu už nenasledoval riadny hrací deň) a „zmizli“ aj niektoré programové sekcie – nepredstavila sa nijaká národná kinematografia ani profil tvorcu.
Elegantné vyjadrenie organizátorov, že ide o návrat k pôvodnej podobe festivalu, je skôr eufemizmom; nebýva predsa zvykom ustupovať z dosiahnutých pozícií. Napriek tomu však bezpochyby išlo o najvýznamnejší sviatok filmu, aký na Slovensku máme. Vypovedajú o tom aj impozantné čísla: na 153 predstaveniach bolo uvedených 206 filmov.
Pätnásť želiezok v ohni
Práve toľko titulov sa stretlo v súťaži prvých a druhých hraných filmov, ktorá je pre bratislavský festival charakteristická. Najvyššie ocenenie udelila odborná porota talianskemu filmu Sviatočný augustový obed – dala teda prednosť originálnemu námetu, konvenčnej forme, pôvabnému humoru a hlboko ľudskému vyzneniu. Film je kuriózny už tým, že je režijným debutom 59-ročného Gianniho Di Gregoria (ktorý doteraz pôsobil najmä ako scenárista), a autor v ňom využil autobiografické prvky. Sám režisér si zahral postavu muža, ktorý sa stará o svoju ovdovenú matku – a súhrou okolností k nej na istý čas pribudnú ešte ďalšie tri staré dámy. Gianni (postava sa iste nie náhodou volá rovnako ako jej predstaviteľ, ktorým je sám režisér), ktorý spolu s matkou smrdí grošom, sa tak načisto stáva „gazdinkou“ a opatrovateľom v jednej osobe a musí sa postarať nielen o naplnenie základných potrieb vrtošivých stareniek, ale diplomaticky riešiť aj zložitú komunikáciu medzi nimi samotnými. A hoci starenky sú škriepne a ufrflané, v skutočnosti si Gianniho starostlivosť – a ľudské teplo, ktoré sa im konečne dostáva – užívajú. Iba 75 minút stačilo Di Gregoriovi na vytvorenie podmanivej snímky, ktorá si bezpochyby získala aj srdcia divákov.
Cenu za réžiu (a zároveň Cenu študentskej poroty) si odniesol mexický režisér Amat Escalante za film Bastardi, 24-hodinový výsek zo života dvoch mexických námezdných robotníkov, ktorí bez oficiálnych dokumentov živoria v Los Angeles. „Iba nadaný režisér dokáže postupne budovať tragédiu a zanechať tak svoj kinematografický podpis na veľkom plátne,“ skonštatovala vo svojom verdikte porota. (Escalantemu sa táto cena ušla na bratislavskom festivale už druhý raz – pred dvoma rokmi ju získal za svoj debut Krv.) Cenu za mužský herecký výkon si odniesol Zsolt Anger za hlavnú úlohu vo filme Pátranie maďarského režiséra Attilu Gigora. (Písali sme o ňom už v súvislosti s jeho uvedením v súťaži tohtoročného MFF Karlove Vary, kde získal Osobitné uznanie poroty.) Obdobná cena za ženský herecký výkon pripadla Nadi Abou Farhatovej za výkon vo filme libanonského režiséra Philippa Aractingiho Pod bombami, ktorý získal zároveň aj Osobitné uznanie ekumenickej poroty a Cenu FIPRESCI. Ekumenici ocenili „vytvorenie mosta spájajúceho realitu s fikciou v Libanone, ktorý s veľkým rešpektom ukazuje vývoj ženy a muža prostredníctvom skľúčenosti, smútku a napätia spôsobeného kultúrnymi, náboženskými a spoločenskými rozdielmi“. Ekumenická porota udelila hlavnú cenu snímke Zóna mexického režiséra Rodriga Plá, v ktorej ju zaujalo zameranie na múr medzi bohatým getom a chudobným okolím, ako aj zobrazenie smrtiacich hier, ktoré ľudia hrajú, aby si zachránili blahobyt. Podľa poroty film poukazuje aj na neľahké spôsoby, ako prinavrátiť stratenú česť a nádej. Výkvet nórskeho herectva sme mohli sledovať v brilantnom filme Evy Sorhaugovej Studený obed, ktorý získal Cenu Slovenskej televízie. Jeho úvodná epizóda – mladému mužovi pošpiní letiaci vták košeľu a on pri pokuse oprať si ju v cudzom dome spôsobí výpadok elektrického prúdu – naštartuje ďalšie drobné príhody meniace životy rôznych ľudí. Režisérka touto snímkou vzdáva poctu dielu Alfreda Hitchcocka a v jednej epizóde priamo odkazuje na jeho slávny film Vtáci.
Zaujímavým súťažným príspevkom bola aj snímka Versailles, dlhometrážny debut francúzskeho režiséra Pierra Schoellera. Hlavnú úlohu v ňom vytvoril Guillaume Depardieu, ktorý mal byť hosťom festivalu, ale 13. októbra tohto roku zomrel vo veku 37 rokov na zápal pľúc. Hoci titul filmu evokuje luxus a aristokratický život, zápletka sa v skutočnosti začína v lesíku neďaleko kráľovského paláca, kde žijú bezdomovci. Jeden z nich, Damien, sa ujme päťročného chlapca, ktorého mu nechá na krku jeho matka vo viere, že dôveryhodný muž sa o dieťa postará. Naozaj sa tak stane – a toto stretnutie zmení nielen život chlapca, ale načas aj jeho ochrancu. Výbornému Depardieuovi v jednej z jeho posledných filmových úloh skvele sekunduje Max Baissette de Malglaive v úlohe malého Enza. Ďalším dôkazom životaschopnosti súčasnej rumunskej kinematografie bola psychologická snímka režiséra Adriana Sitara Zamotané vzťahy, ktorá takisto vychádza z jednoduchého nápadu. Milenecký pár – ona je vydatá a on, teda v opačnom garde, než býva pri podobných príbehoch zvykom, nalieha, aby o nich už povedala svojmu manželovi – sa vydáva na piknik v predstave príjemne stráveného slnečného letného dňa. Nepríjemná príhoda – zrážka s prostitútkou, ktorú najprv obaja považujú za mŕtvu a ktorá sa neskôr náhle preberie – sa stane akýmsi katalyzátorom, ktorý v dvojici odštartuje nové úvahy o ich vzťahu, o tom, čo jeden pre druhého vlastne znamenajú. Snímka sa vyznačuje civilnosťou hereckých kreácií i použitých výrazových prostriedkov a môže byť príkladom toho, ako z mála vyťažiť veľa.
Lahôdky mimo súťaže
Popri súťaži tvorilo program festivalu deväť ďalších sekcií; najdôležitejšie z nich sú tie, ktoré v kocke predstavujú najnovšie trendy vo filme svetovom (Svetový čas), európskom (Made in Europe) a nezávislom (Proti prúdu). Na svoje si mohli prísť diváci, ktorí „idú“ po známych menách: festival ponúkol nové snímky Woodyho Allena (Vicky Christina Barcelona), Clinta Eastwooda (Výmena), bratov Coenovcov (Po prečítaní spáľte), Michaela Winterbottoma (Janov; MFF Bratislava ponúkol v roku 2006 jeho retrospektívu), Mika Leigha (Buď šťastná!), Wima Wendersa (Palermo Shooting), bratov Dardennovcov (Mlčanie Lorny), Julia Medema (Chaotická Ana) či Emira Kusturicu (Testament), ktoré by sa postupne mali dostať aj do bežnej distribúcie. Uvádzanie predpremiér distribučných titulov je však trochu dvojsečná zbraň: na jednej strane je to spôsob, ako upozorniť na kvalitné diela, a môže nás tešiť, že aj do bežnej či aspoň klubovej distribúcie sa stále dostávajú aj filmy, ktoré znesú festivalové kritériá, no na strane druhej by takýchto titulov nemalo byť priveľa – poslaním filmového festivalu je skôr prinášať to, na čo distribúcia z rôznych dôvodov nestačí.
Pravdou je však aj to, že sme mali možnosť vidieť i veľa diel, ktoré v bežných kinách nemajú šancu vôbec. K takým patrila napríklad snímka Zbožňovanie kanadského režiséra Atoma Egoyana (kedysi dávno sme sa mohli v distribúcii zoznámiť aspoň s jeho Exotikou), zložitý a veľmi sugestívne rozprávaný príbeh o vine a nevine, rodinných vzťahoch a subjektívnej podstate pravdy. Príjemne prekvapila hravá snímka japonského režiséra Takešiho Kitana Achilles a korytnačka, patriaca k tej línii režisérovej tvorby, ktorá sa nezaoberá japonskou mafiou – jakuzou. Biografia fiktívneho umelca, maliara (pod pseudonymom Beat Takeshi si ho zahral sám režisér), ktorý po celý život túži vytvoriť svoje opus magnum a stále sa mu to nedarí, pričom používa čoraz bizarnejšie metódy „poškvrnenia“ maliarskeho plátna, je nielenže nesmierne zábavná, ale zároveň ju možno chápať aj ako všeobecnejšiu metaforu ľudského údelu. (Názov, pochopiteľne, vychádza zo známeho logického paradoxu, podľa ktorého Achilles nemôže nikdy predbehnúť korytnačku, ktorá dostala pri štarte náskok.) Španielska režisérka Isabel Coixetová, autorka aj u nás uvádzaného Tajomstva slov, sa predstavila snímkou Umierajúce zviera, nesentimentálnym obrazom nerovného a nejednoznačného vzťahu medzi starnúcim profesorom (Ben Kingsley) a jeho mladou študentkou (Penélope Cruzová). Poliak Jerzy Skolimowski (pamätníci si azda spomenú na jeho epizódu zo slovensko-poľského koprodukčného filmu Dialóg 20 – 40 – 60 z roku 1968 či na snímku Ferdydurke, uvádzanú pred pätnástimi rokmi vo filmových kluboch) sa po dlhšom časovom odstupe vrátil k réžii a natočil Štyri noci s Annou, komorný melancholický príbeh človeka z okraja spoločnosti (pracuje v spaľovni zdravotníckeho odpadu), ktorý sa zamiluje do zdravotnej sestry, ale svoje city nevie dať najavo iným spôsobom než tým, že ju tajne sleduje a v noci preniká do jej domu, aby ju – bez bočných úmyslov – pozoroval a obdivoval v spánku. Pozoruhodný bol aj ďalší poľský film Škrabanec, ktorý v komornom kľúči spracúva tému niekdajších príslušníkov tajnej polície, a hoci pohľad režiséra Michala Rosu je podobne nejednoznačný, jeho film je oveľa presvedčivejší než preslávené Životy tých druhých jeho nemeckého kolegu Floriana Henkela von Donnersmarcka.
Slovensko – filmová veľmoc?
I keď sa ani zďaleka nepodarilo zrealizovať, dokončiť a odpremiérovať všetky snímky, ktoré boli v rámci prezentácie pripravovaných slovenských filmov predstavené na predošlom MFF, predsa to so sekciou slovenských filmov – aspoň pokiaľ ide o kvantitu – nevyzeralo najhoršie. Svoje publikum si napodiv našiel aj filmový gýč Dušana Rapoša Cinka Panna, vďaka slovenskému koprodukčnému a tvorivému podielu bol prezentovaný Tobruk českého režiséra Václava Marhoula. Premiérovo bol na festivale uvedený Veľký rešpekt debutujúceho Viktora Csudaia, súčasný príbeh o mladých ľuďoch v bratislavskej Petržalke; hoci je miestami naozaj zábavný (snaha o komédiu sa v našich zemepisných šírkach cení), uškodili mu nie veľmi presvedčivé dialógy (vulgarizmami sa autenticita nedosahuje) a realizačná neistota. Svoje stredometrážne hrané filmy predstavili mladí tvorcovia Daniel Rihák (Smog) a Gabriel Hoštaj (Prekvapenie). Už tradične kvalitu zachraňoval najmä slovenský dokument – Slepé lásky Juraja Lehotského a Posledná maringotka Petra Beňovského (oba sú dostupné v klubovej distribúcii), ale aj úplné novinky – Na východ od Everestu Daniela Lišku, Afganské ženy za volantom Sahray Karimi, Bhutan – hľadanie šťastia a Carstenz – siedma hora z dielne Pavla Barabáša, v televízii už uvedený Optimista Dušana Trančíka, Cesta Magdalény Robinsonovej od Marka Šulíka. Súčasťou sekcie boli i krátkometrážne hrané, dokumentárne a animované snímky a ďalšie slovenské filmy sa dostali do sekcií Azyl a Videoart. Tri slovenské dokumenty ponúkla sekcia Hudba a film. Jas is Jazz Petra Dimitrova je portrétom slovenského džezového hudobníka, saxofonistu Ľuboša Tamaškoviča a má byť pilotným filmom k jedenásťdielnemu cyklu o „slovenských džezmenoch, ktorá sa dotkli sveta“. Spomienkou na hudobníka Deža Ursinyho boli Momentky Petra Krištúfka, kým Lukáš Zednikovič vytvoril zasa filmom Juro spomienku na mladého gitaristu, skladateľa a textára Juraja Revického, ktorý zomrel v roku 1998 vo veku devätnásť rokov.
Osobnosti a divácka priazeň
MFF Bratislava navštívilo mnoho tvorcov; najvýznamnejším z hostí bol maďarský režisér István Szabó, ktorý si prevzal Cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii. (Jeho profil prinieslo Slovo č. 50 a jeho retrospektívu sme mohli vidieť na tohtoročnom Febiofeste.) Festivalové predstavenia navštívilo viac než 23-tisíc divákov, ktorí rozhodli o dvoch diváckych cenách. Spomedzi slovenských filmov sa im najviac pozdával Barabášov dokument Bhutan – hľadanie šťastia a za celkovo najlepší film festivalu označili v súlade s názorom odbornej poroty Sviatočný augustový obed. Zdá sa, že s vkusom (festivalového) publika to vôbec nie je také zlé.
Autor je filmový publicista
