Vidieť to pravé
Medzinárodný filmový festival Bratislava už desiaty raz ponúkol veľmi kvalitné filmy, ktoré v telvízii len tak neuvidia. Jedným z nich je napríklad trošku temnejšia snímka švédskeho režiséra Tomasa Alfredsona (*1965) Lĺt den rätte komma in (Vpustiť toho pravého). V centre napínavého deja je dvanásťročné dievčatko – upíriatko Eli (Lina Leanderssonová), ktoré býva v štokholmskom panelákovom sídlisku, a jej rovnako starý v škole šikanovaný kamarát Oskar (Kare Hedebrant), ktorý býva vo vedľajšom byte. Dorozumievajú sa signálmi vyťukávanými na stenu. Pri stretnutiach sa rozprávajú, chodia na prechádzky, hrajú sa s Rubikovou kockou, alebo len tak sedia a nehovoria nič. Ich ticho nie je trápne, obaja sú tak trochu „z iného sveta“, zvláštni a veľmi osamelí. Divák sa stáva svedkom čoraz silnejšieho puta, ktoré medzi nimi vzniká. Tento jedinečný filmársky kúsok je metaforickým príbehom o osude, nevšednom priateľstve a sile priateľstva. Okrem všeličoho iného (ktorého je vo filme neúrekom), je snímka Vpustiť toho pravého príbehom aj o tom, že upír môže vkročiť do vášho príbytku iba vtedy, keď ho vyslovene pozvete. Môže sa však stať (a žiaľ sa to aj veľa ráz stáva), že si do života prizveme upíra aj bez toho, že by sme čo i len tušili, že dotyčný, alebo dotyčná, upírmi sú (aj keď len v prenesenom zmysle slova a aj keď vieme, že „tí zlí“ nemusia byť, a často ani nie sú, prvoplánovo zlí)...
Aj film Kirila Serebrenikova (*1969), popredného ruského divadelného režiséra, sa odohráva v zimnom prostredí. V jeho snímke Deň v Jurijeve neprestajne mrzne, a mrzne dokonca tak veľmi, že aj divákom priam omŕzajú prsty na nohách a z úst im fučí para. Sneh a mráz sú azimutmi pomyslenej malej ruskej dedinky Jurijev. Narodila sa tu aj operná speváčka s celosvetovým renomé – krásna a nesmierne kultivovaná Ljuba (Ksenia Rappoport), ktorá si na pár dní vzala voľno a vybrala sa so synom (Sergej Sosnovskij) do svojej domoviny, aby mu ukázala svoje rodisko. Jej syn od začiatku s cestou nesúhlasí a je viditeľne podráždený – nechce ísť nikam, a už vôbec nie do zimy a mrazu do dajakého zapadákova. A hneď v prvý „jurijevský“ deň sa stratí – zmizne bez stopy. Serebrenikov bravúrne stvárnil bezmocnosť Ljuby, ktorá sa ocitá v drsnom a ignorantskom prostredí. Poukázal na to, že môžete byť akákoľvek dobrá operná speváčka, alebo akokoľvek talentovaná bytosť – ak sa dostanete do nehostinného prostredia, ktoré môže byť kdekoľvek na svete, nepomôže vám ani to, že máte hlas bohyne. A ako sám režisér o svojom filme hovorí: „Je to príbeh o Rusku, ktoré stráca a znovu nachádza svoju identitu.“ Pre mňa osobne film Deň v Jurijve je a zostane príbehom o tom, čo je vždy viac, hlboko a medzi riadkami.
