Klimatické zmeny: sprievodca pre zmätených (1)

Napriek tejto komplexnosti však nepochybné a stále masívnejšie dôkazy vykresľujú jasný obraz: svet sa otepľuje, otepľovanie spôsobuje ľudská aktivita, ktorá zvyšuje koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére a ak budú emisie stúpať, bude pokračovať i otepľovanie, a to s vážnymi následkami. Samozrejme, jednotlivé predpovede sa stále výrazne líšia, no odchýlky idú oboma smermi. Tak napríklad mraky môžu otepľovanie zbrzdiť, alebo aj urýchliť. Keďže ide o tak veľa, je správne, že je klimatická veda podrobovaná tomu najprísnejšiemu skúmaniu a spochybňovaniu. Nepomáha však, ak sa otázka zahmlieva diskreditovanými argumentmi či divokými teóriami. Preto, čo vlastne v skutočnosti vieme a čo nám len podsúvajú? Rozoberme si najčastejšie používané klimatické mýty.

Chaotické systémy nemožno predpovedať
Nedokážete predpovedať, ako presne sa bude pohybovať gulička v rulete. Dokážete však predpovedať priemerné skóre, ak je ruleta naklonená. Rovnako nedokážeme predpovedať počasie v danom dni na danom mieste o sto rokov. No môžeme si byť istí, že ak bude koncentrácia skleníkových plynov rásť, bude omnoho teplejšie.

Hoci počasie, a do istej miery aj klíma, sú chaotické systémy, neznamená to, že sú úplne nepredvídateľné. Nepredvídateľný charakter chaotických systémov vyplýva z ich citlivosti na zmenu podmienok, ktoré kontrolujú ich vývoj. To, čo voláme počasím, je vysoko detailná zmes udalostí, ktoré sa stali na určitom mieste v určitý deň – zrážky, teplota, vlhkosť vzduchu, atď. A malá zmena jedného z faktorov môže spôsobiť veľký výkyv počasia.

Klíma je však niečo viac: priemerný, teda za 30 rokov (podľa definície Svetového meteorologického združenia), vzor počasia v určitom regióne. Zatiaľ čo počasie sa z pohľadu ľudského života mení rýchlo, klíma veľmi pomaly. Získanie rozumne presných predpovedí je vecou výberu správnej časovej mierky: dní v prípade počasia, desaťročí pri klíme.

Klimatickí vedci niekedy nazývajú vplyv chaotického charakteru „vnútornou variabilitou“: nepredvídateľné zmeny spôsobené dynamickými interakciami medzi oceánmi a atmosférou a nie faktormi ako zmena slnečného žiarenia či množstvo skleníkových plynov. Dôležité však je, že vnútorná variabilita má relatívne úzky rozsah. Obmedzujú ju hlavné faktory ovplyvňujúce klímu – niekoľko zím môže byť teplejších, no nikdy nebudú teplejšie, než letá.

Inak povedané, dve alebo tri teplejšie zimy po sebe môžu byť spôsobené skôr vnútornou variabilitou, než globálnym otepľovaním. No čím je ich viac, tým menšia je šanca, že príčinou je vnútorný chaos systému. Dve šestky po sebe neznamenajú, že kocka je falošná. Priemer 5,3 z dvadsiatich hodení to už však naznačuje.

Aby vedci dokázali v klimatických modeloch odhadnúť vplyv chaosu, nechávajú ich bežať opakovane, vždy s trocha pozmenenými štartovacími podmienkami. Z rozdielov vo výsledkoch môžu odhadnúť mieru nepresnosti predpovede, v akom intervale sa môžu pohybovať výsledok.

Počítačovým modelom klímy nemožno dôverovať
Presnosť modelov možno testovať na klimatickej minulosti. Ak sú schopné predvídať minulosť (a v tom sú najlepšie modely naozaj dobré), pravdepodobne by to mali dokázať aj s budúcnosťou. Tvorcov klimatických modelov môže niekedy zviesť elegantnosť ich vlastných konštrukcií a začnú im príliš veriť. No predpoklad, že budú väčšinou tiahnuť k „alarmizmu“ (katastrofickým predpovediam o silných či rýchlych klimatických zmenách) je nesprávny a nelogický. Modely sa môžu mýliť oboma smermi.

Väčšina odborníkov akceptuje, že napriek trvalému zlepšovaniu modelov za posledných asi 50 rokov, niektoré problémy ostávajú. Jednou z najväčších neznámych je, ako sa zachovajú pri klimatických zmenách mraky. Preto predpovede, resp. scenáre, obsahujú vždy určitú variabilitu.

Vzhľadom na komplexnosť klimatického systému sa každopádne väčšina vedcov zhoduje, že modely sú tým najlepším spôsobom ako ju postihnúť. So všetkými nedostatkami sú stále najlepším sprievodcom budúcnosťou.

Mnohí poprední vedci spochybňujú klimatické zmeny
To je častý argument skeptikov. Lenže príliš závisí od toho, čo sa myslí pod „mnohí“ a čo pod „poprední“. Tak napríklad v apríli 2006 médiá informovali, že šesťdesiat „popredných vedcov“ podpísalo list vyzývajúci kanadského premiéra, aby prehodnotil záväzky krajiny v rámci Kjótskeho protokolu. Ten sa zdá byť v poslednom čase najväčší zoznam skeptikov. Lenže mnohí, ak nie väčšina, zo signatárov sa nijako nezúčastňovali na štúdiu klimatických zmien: niektorí neboli vedcami, iní boli na dôchodku.

Porovnajte si to s desiatkami vyhlásení o klimatických zmenách od rôznych vedeckých organizácií na celom svete, reprezentujúcich desiatky tisíc vedcov, s konsenzom dosiahnutým v Medzivládnom paneli o klimatických zmenách (IPCC) a s 11-tisíc podpismi vedcov pod petíciu odsudzujúcu klimatickú politiku Georga Busha. Faktom je, že vo vedeckej komunite existuje viac ako výrazný konsenzus o klimatických zmenách a ich príčinách. Existujú výnimky, no počet skeptikov skôr klesá. Dokonca aj pozícia asi najrešpektovanejšieho skeptika, Richarda Lindzena z MIT (Massachussets Institute of Technology) nie je tak ďaleko od mainstreamu: nepopiera že otepľovanie prebieha, nemyslí si však že tak dramaticky.

Samozrejme, ani väčšina vedcov nemusí mať nutne pravdu. No svoj názor s vybudovali na základe stále masívnejších dôkazov. Štúdia z roku 2004 (Naomi Oreskesová: Beyond the Ivory Tower: The Scientific Consensus on Climate Change) vyhodnotila abstrakty takmer tisíc vedeckých štúdií publikovaných za posledné desaťročie, ktoré obsahovali termín „globálne klimatické zmeny“. Ani jedna z nich nespochybňovala konsenzus. Jeden z kritikov (Benny Peiser) štúdiu napadol, neskôr však svoje tvrdenie ticho stiahol.

Je to sprisahanie
Ak veríte, že sú desiatky tisícov vedcov zapojených do masívneho sprisahania, potom vás nepresvedčí nič. Existujú však aj menej extrémne verzie tohto argumentu. Podľa jednej z nich vydávajú vedci katastrofálne predpovede preto, aby získali vyššie financovanie. Ďalšia tvrdí, že závislosť vedcov od vládnych peňazí znamená, že sa budú snažiť podporiť politiku vlády.

Konsenzus v otázke klimatických zmien sa dosahoval viac ako storočie. Vznikol na stále väčšom počte dôkazov a nebol to žiaden tajný proces. Keď už konsenzus existuje, samozrejme že to znamená, že jeho spochybnenie, presviedčanie ostatných vedcov, by bolo ťažké. Ako v akejkoľvek inej vednej disciplíne. Preto bude na vedcov, ktorí konsenzus spochybňujú, nevyhnutne vyvíjaný väčší tlak. Kritické názory však nik nepotláča. Skôr naopak.

Mnoho argumentov prebrali skeptici v skutočnosti zo štúdií zverejnených v prominentných časopisoch – od ochladzovania spodnej atmosféry, po ochladzovanie oceánov. Milióny dolárov sa míňajú na testovanie teórií spochybňujúcich ľudský faktor v klimatických zmenách, dokonca aj keď je to strata peňazí. A hoci rastú aj fondy pre klimatickú vedu, väčšinou sú určené na technológie zmierňovania dopadov, nie na čistý výskum. Okrem toho, klimatickí vedci logicky tvrdia, že ak by im šlo o množstvo peňazí, zdôrazňovali by skôr nejasnosť, nepredvídateľnosť klimatických zmien a potrebu ďalšieho výskumu, nie vyzývali ku konaniu.

Smiešna je aj myšlienka, že vedci svojím tvrdením len nahrávajú vláde, ktorá ich platí. Určite to nebola pravda za posledných osem rokov v USA. Proti ich výzvam stáli často obrovské záujmy, vrátane fosílneho priemyslu a jeho politických spojencov. A argument sa dá otočiť aj naopak – mnoho jednotlivcov a organizácií spochybňujúcich myšlienku globálneho otepľovania dostalo podporu od firiem ako ExxonMobil.

Samozrejme že to automaticky neznamená, že skeptici sa mýlia. No počíta sa dôkaz. A dôkazy toho, že globálne otepľovanie prebieha, že ho spôsobujú najmä emisie z ľudskej činnosti a že ak to bude takto pokračovať, negatíva otepľovania prevýšia pozitíva, sú stále pevnejšie.

V 70-tych rokoch predsa predpovedali ochladzovanie
To je fakt. Minimálne pár štúdií diskutovalo o možnosti návratu doby ľadovej niekedy v budúcnosti. Výsledkom boli senzačné správy v médiách. Jedným zo zdrojov tejto idei je text od Stephena Schneidera z 1971, ktorý pracoval ako klimatický vedec pre NASA. Písal, že ochladzujúci efekt znečistenia vzduchu môže prevážiť na otepľujúcim efektom CO2 a ak aerosólové znečistenie narastie na štvornásobok, mohlo by to viesť k dobe ľadovej.

Mnoho iných vedcov považovalo ten scenár za možný, keďže planéta sa v tom čase ochladzovala. Okrem toho, doba medziľadová v ktorej žijeme už trvá nezvyčajne dlho. Schneider však rýchlo zistil, že nadhodnotil ochladzujúci efekt aerosólového znečistenia a podhodnotil dopady CO2. A tak v knihe z roku 1977 (The Weather Conspiracy: The Coming of the New Ice Age) napísal: „Prosto nevieme... v tomto momente, či príde otepľovanie alebo ochladzovanie – a kedy.“

Nedávny výskum vedeckej literatúry (zverejnený v Bulletin of the American Meteorological Society, 2008) ukázal, že medzi rokmi 1965 – 1979 predpovedalo 44 vedeckých štúdií otepľovanie, 20 bolo neutrálnych a 7 predpovedalo ochladzovanie. Posledná správa IPCC (2007) hovorí, že existuje 90-percentná pravdepodobnosť, že svet sa otepľuje a spôsobuje to človek.

Otepľovanie spôsobuje Slnko, nie človek
Celkové množstvo energie, ktoré sa na Zem dostáva, kolíše podľa aktivity Slnka – od variácií v mierke miliónov rokov, po kratšie, jedenásťročné cykly slnečných škvŕn. Oscilácie v orbite zas môžu spôsobiť, že niektoré oblasti dostávajú viac žiarenia, iné menej, hoci celkové množstvo dopadajúce na planétu ostáva rovnaké.

Podľa solárnych fyzikov Slnko vydávalo pred štyrmi miliardami rokov asi o tretinu menej energie, než dnes. Odvtedy jeho „výkon“ pomaly rastie. Po väčšinu z tohto času bola Zem teplejším miestom, než dnes. Volá sa to „slnečný paradox“. Dôvod: v atmosfére boli vysoké koncentrácie skleníkových plynov.

Keď sa pozrieme bližšie k súčasnosti, prichádzanie a odchádzanie ľadových dôb, ktoré postihujú planétu posledné dve milióny rokov, bolo pravdepodobne spôsobené čiastkovými zmenami v slnečnom žiarení, spôsobenými výkyvmi v orbite planéty (známe ako Milankovitchove cykly). Zaujímavé je, že ochladzovanie a otepľovanie bolo omnoho výraznejšie, než by sa dalo očakávať od drobných zmien množstva slnečnej energie, ktorá dopadala na Zem. Zmeny teploty muselo niečo zosilniť. Spôsobil to pravdepodobne rast ľadových čiapočiek, ktoré potom odrážali späť do kozmu viac žiarenia, než tmavšia masa oceánov a súše. Druhým faktorom bola výmena CO2 medzi atmosférou a oceánom.

Analýza ľadových čiapok z Grónska a Antarktídy ukazuje silnú koreláciu medzi množstvom CO2 v atmosfére a teplotou. Čo to však spôsobuje? Obhajcovia slnečného pôvodu globálneho otepľovania tvrdia, že niekedy sa mení prvá teplota. Inak povedané, narastie najprv teplota, potom CO2. Ich interakcia je však omnoho komplikovanejšia.

Napriek problémom so spôsobmi merania slnečnej aktivity (spoľahlivé záznamy o škvrnách sú až z 20. storočia, meranie uhlíka 14 a berýlia 10 v stromoch a ľade nie je úplne spoľahlivé) väčšina štúdií tvrdí, že pred priemyselným vekom existovala silná korelácia medzi prirodzenými faktormi zmeny – fluktuácie slnečného žiarenia, prach v atmosfére po výbuchoch sopiek a pod. – a priemernými globálnymi teplotami. Práve to spôsobovalo otepľovanie koncom 19. a začiatkom 20. storočia, zastavené v polovici minulého storočia ochladzujúcimi faktormi.

Nech je už vplyv slnečnej aktivity na teplotu Zeme za posledných 250 rokov 20-percent, ako tvrdí IPCC, alebo vyšší, ako tvrdia niektorí vedci, neexistuje korelácia medzi solárnou aktivitou a výrazným otepľovaním za posledných 40 rokov. Tvrdenia že to tak je vo vedeckej diskusii proste neobstáli (). Priame meranie slnečného outputu od roku 1978 ukazuje jeho rast a klesanie v 11-ročných cykloch vývoja slnečných škvŕn. No žiadny trend nahor ani nadol. To isté platí pre ultrafialové žiarenie Slnka a kozmické lúče. V období pre ktoré máme priame, spoľahlivé dáta sa Zem dramaticky otepľovala bez korešpondujúceho nárastu slnečnej aktivity.

Na ľudských emisiách nezáleží, sú príliš malé
Je pravdou, že ľudské emisie CO2 sú malé v porovnaní s inými zdrojmi. Fakt, že úroveň CO2 bola relatívne stabilná až do nedávneho obdobia však ukazuje, že prírodné emisie boli vyvážené prírodnou absorpciou. A teraz je CO2 vypúšťaného viac, než dokážu zachytiť jeho prirodzené „zachytávače“.

Spotreba suchozemskej vegetácie zvieratami a mikróbmi (teda hnutie) emituje asi 220 gigaton CO2 ročne. Dýchanie vegetácie ďalších 220 Gt. Vyvažuje to však schopnosť suchozemských rastlín pohltiť prostredníctvom fotosyntézy každý rok asi 440 Gt CO2. Rovnako tak niektoré často oceánov vypustia každý rok asi 330 Gt CO2, v závislosti od teploty a miery fotosyntézy fytoplanktónu, ďalšie zas približne toľko pohltia. A dnes dokonca pohlcujú ešte o niečo viac.

Podľa IPCC sú ľudské emisie CO2 asi 26,4 Gt/rok (v 90-tych rokoch to bolo 23,5 Gt/rok). Narušenie pôdy odlesňovaním, poľnohospodárstvom a pod. prispieva asi 5,9 Gt za rok. Asi 40-percent ľudských emisií CO2 dokážu pohltiť prírodné „zachytávače“, najmä oceány. Zvyšok sa pridáva ku koncentrácii skleníkových plynov v atmosfére.

Ako to vieme? Dôkazov je niekoľko. Fosílne palivá sa vytvárali pred miliónmi rokov. v dôsledku toho neobsahujú uhlík 14, pretože tento nestabilný izotop, vytváraný pri nárazoch kozmických lúčov na atmosféru, má polčas rozpadu asi 6000 rokov. Jeho klesajúcu koncentráciu v atmosfére možno vysvetliť spaľovaním fosílnych palív. Štúdie letokruhov stromov ukazujú, že podiel C14 v atmosfére medzi rokmi 1850 – 1954 klesol o 2 percentá. Po tomto roku však atmosférické testy jadrových zbraní, pri ktorých vzniká veľké množstvo izotopu, túto metódu znehodnotili.

Fosílne palivá tiež obsahujú menej C13 ku C12, v porovnaní s atmosférou, pretože vznikli z rastlín, ktoré preferenčne pohlcujú bežnejší izotop uhlíka C12. Pomer C13 ku C12 v atmosfére a vodách povrchu oceánov neustále klesá – do vzduchu sa dostáva viac izotopu C12, pretože človek spaľuje fosílne palivá.

CO2 nie je najdôležitejším skleníkovým plynom
Je voda dôležitejším skleníkovým plynom než oxid uhličitý, ako to niektorí tvrdia? Niet divu, že to vyvoláva mnoho zmätku. Odpoveď nie je zďaleka jednoduchá. Po prvé, treba rozlišovať medzi skleníkovým efektom a globálnym otepľovaním. Skleníkový efekt je vyvolávaný tým, že niektoré plyny (a mraky) absorbujú a spätne vysielajú infračervené žiarenie vychádzajúce z povrchu Zeme. Vďaka tomu je naša planéta asi o 20 až 30 stupňov teplejšia, než by to bolo inak. Globálne otepľovanie je však rastom teploty, spôsobeným zvýšením množstva skleníkových plynov v dôsledku ľudskej aktivity.

Vodná para je ďaleko najdôležitejším prispievateľom ku skleníkovému efektu. Presné určenie jej podielu je zložité, okrem oného preto, že absorpčné spektrá rozličných skleníkových plynov sa prekrývajú. V niektorých z týchto prekrytí už atmosféra pohlcuje 100-percent radiácie, čo znamená, že na tých špecifických frekvenciách už viac skleníkových plynov neznamená vyššiu absorpciu. Na iných frekvenciách je absorbovaná len menšia časť, takže viac skleníkových plynov mení situáciu.

Pokiaľ ide o skleníkový efekt, dva plus dva proste nemusí znamenať štyri. Zjednodušene sa dá povedať, že asi 50-percent skleníkového efektu spôsobuje vodná para, 25-percent oblaky, 20-percent CO2 a zvyšok ostatné plyny. Prečo nás teda znepokojuje práve CO2? Ide o to, ako dlho ostáva skleníkový plyn v atmosfére.

Pri vodnej pare je to len pár dní. Ak by teda ľudská aktivita priamo výrazne zvyšovala či znižovala množstvo vodnej pary (a nie je to tak), výsledkom by nebol pomalý nárast jej koncentrácie v atmosfére. Tá totiž závisí najmä od teploty, a tak sa akákoľvek „nadbytočná“ para rýchlo stratí (premení na tekutú vodu – napríklad dážď). Úroveň CO2 však závisí od rovnováhy medzi emitovaním a pohlcovaním, a návrat k predindustriálnej úrovni by trval stovky rokov. Dokonca aj vtedy, ak by sme dnes zastavili všetky emisie.

Samozrejme, CO2 nie je jediným skleníkovým plynom produkovaným ľudskou aktivitou. Mnohé iné, ako metán, sú dokonca omnoho silnejšie v zmysle kapacity absorpcie infračerveného žiarenia na molekulu. A zatiaľ čo metán sa rozkladá za asi jedno desaťročie, iné, ako chlorofluorouhľovodíky (CFC), medzi ktoré patria napríklad freóny, ostávajú v atmosfére stovky až desiatky tisíc rokov. Ich otepľovací efekt na molekulu je tisícky krát väčší, než CO2 (produkcia CFC je vo väčšine krajín sveta zakázaná, nie však kvôli otepľovaniu, ale kvôli ničeniu ozónovej vrstvy).

No množstvá týchto plynov sú minimálne. CO2 je zodpovedný za dve tretiny otepľovania spôsobeného skleníkovými plynmi emitovanými človekom. Faktom však je, že v budúcich storočiach zohrá vodná para dôležitú úlohu. Klimatické modely podporené satelitnými meraniami naznačujú, že jej množstvo vo vrchnej troposfére (5 – 10 km nad povrchom) sa na konci tohto storočia s rastom teplôt zdvojnásobí. Výsledkom bude asi dvakrát silnejšie otepľovanie. Zmeny v oblačnosti môžu viesť k posilneniu otepľovania, alebo jeho zníženiu – to ešte nie je isté. No povedané žargónom klimatickej vedy, vodná para je následkom, nie príčinou.

Ochladzovanie po roku 1940 ukazuje, že CO2 nespôsobuje otepľovanie
Po rýchlom raste globálnych priemerných teplôt začiatkom 20. storočia sa po roku 1940 ochladilo asi o 0,2 stupňa a do roku 1970 boli teploty nízke. Ochladenie v strede storočia bolo pravdepodobne spôsobené vysokou koncentráciou sulfátových areosolí v atmosfére, vypúšťaných priemyselnými aktivitami a erupciami sopiek. Aerosoli odrážajú slnečné žiarenie späť do kozmu a tým ochladzujú zem. Nárast ich koncentrácie bol spôsobený predovšetkým intenzívnejšou priemyselnou aktivitou po konci druhej svetovej vojny. Okrem toho, veľká erupcia Mount Agung v 1963 vypustila aerosoli, ktoré ochladili zem o 0,5 stupňa. Súčasne v tom období poklesla slnečná aktivita. Legislatíva o čistote vzduchu v Európe a Severnej Amerike však znížila emisie sulfátových aerosolí. Ich ochladzujúci vplyv tak bol rýchlo prevážený otepľujúcim efektom rastúcej koncentrácie skleníkových plynov.

Klimatické modely, ktoré berú do úvahy iba prírodné faktory ako slnečnú aktivitu a erupcie sopiek, nereprodukujú veľmi presne vývoj teplôt v 20. storočí. Ak sa však do nich zahrnú ľudské emisie – vrátane skleníkových plynov a aerosolí – verne reprodukujú vývoj, vrátane poklesu teplôt medzi rokmi 1940 – 1970.

Vplyv aerosolí na klímu v budúcnosti nie je jasný. V USA, Európe a po roku 1991 i v bývalom ZSSR ich emisie klesajú, v Číne a Indii rastú. Je to komplikovaná otázka, pretože rozličné aerosoli majú rôzny efekt – niektoré dokonca viac otepľujúci, než ochladzujúci. Nejasné tiež je, ako ovplyvnia oblačnosť. Klimatickí vedci priznávajú, že otázka aerosolí je jednou z kľúčových neznámych v klimatickej rovnici.

V minulosti bolo aj teplejšie, tak čo?
Predovšetkým, akékoľvek údaje o teplotách staršie ako 150 rokov sú len odhady, rekonštrukcie postavené na „second-handových“ dôkazoch ako sú ľadovce a pomery izotopov. Čím viac sa pozeráme do minulosti, tým menej máme dôkazov. A ich interpretácia si vyžaduje viac „predpokladov“. Teda hádania.

Pravdou však je, že Zem zažila extrémne obdobia, keď bola teplejšia ako dnes, ako aj chladné periódy. V mnohých prípadoch vieme príčiny tohto kolísania vysvetliť, hoci mnoho detailov ešte nepoznáme.

V období pred 750 až 580 miliónmi rokov bola Zem postihnutá obrovskou vrstvou ľadu. Vedú sa diskusie, či ľad pokrýval celý povrch, alebo ostala časť súše a oceánov nezamrznutá, bola to však najextrémnejšia doba ľadová v histórii planéty. Ako sa to stalo? Rozširovanie ľadu spôsobuje ďalšie ochladzovanie tým, že odráža viac energie Slnka. Šírenie ľadu po súši však zároveň zabraňuje tomu, aby sa chemickou eróziou skál pohlcoval CO2 a jeho rastúcou koncentráciou sa atmosféra otepľuje. Tak výrazné zamrznutie Zeme bolo možné len vďaka tomu, že väčšina kontinentov bola zhromaždená okolo rovníka. Prvé tak zamŕzali oceány a až keď bola pokrytá väčšina povrchu planéty začal sa prejavovať skleníkový efekt.

Po mraze prišlo niekoľko „skleníkových“ období, kedy teplota prekračovala dnešnú. Asi najteplejšie bolo paleocén – eocénové teplotné maximum (PETM), ktoré vyvrcholilo asi pred 55 miliónmi rokov. Za niekoľko tisícročí sa Zem oteplila o 5 až 8 stupňov, Arktický oceán mal subtropických 23 stupňov. Dôsledkom bolo masívne vymieranie druhov. Trvalo asi 200-tisíc rokov a spôsobilo ho uvoľnenie obrovského množstva CO alebo metánu do atmosféry. Podľa najnovších teórií bol príčinou veľký výbuch sopky, ktorý zahrial depozity uhlia. PETM je tak príkladom katastrofického globálneho otepľovania spôsobeného rastom koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére.

Odvtedy Zem ochladla. Za posledný asi milión rokov oscilovala klíma medzi ľadovými a teplejšími medziľadovými dobami. Ich teploty boli podobné posledným tisícročiam. Medzi ľadovými dobami nastalo niekoľko menej výrazných teplotných maxím, najmä pred 125-tisíc rokmi. Príčinou boli orbitálne cykly. Zem bola o 1 až 2 stupne teplejšia, než dnes, a hladina mora o 5 až 8 metrov. Dnes by to zatopilo väčšinu pobrežných miest.

Po konci poslednej doby ľadovej dosiahla globálna teplota maximum asi pred 6000 rokmi. V tomto tzv. holocénnom klimatickom optime bolo otepľovanie väčšinou koncentrované na letá na severnej pologuli, globálna teplota tú dnešnú až tak neprekračovala. Prvotnou príčinou boli opäť orbitálne variácie, tie však vyvolali zmeny vo vegetácii a ľadovej prikrývke morí, čoho výsledkom boli regionálne klimatické zmeny. Ďalšie mierne maximum sme zažili medzi rokmi 800 a 1300 nášho letopočtu, nebolo však tak teplé, ako posledné desaťročia.

Globálna teplota je teda výsledkom mnohých faktorov. Najdôležitejšou otázkou však je, čo spôsobuje súčasné otepľovanie. Nemôžeme ho predsa označiť za prirodzený výkyv len preto, že planéta prešla aj teplejšími obdobiami. Mnohé štúdie a modely ukazujú, že ho nemožno vysvetliť bez zohľadnenia ľudskej aktivity.

Iba končí „malá doba ľadová“
Niektorí skeptici tvrdia, že teploty rastú len preto, že planéta vychádza z malej doby ľadovej – periódy s lokálne chladnejšími podmienkami v rokoch 1350 – 1850 nášho letopočtu. Otázkou však ostáva, prečo neostala klíma chladná?

Zem nemá prirodzenú teplotu, ku ktorej sa vždy vracia. Ak chladne, potom musí získavať zo Slnka menej energie, alebo odrážať viac do kozmu. A naopak. Termín „Malá doba ľadová“ je trochu problematický, pretože nešlo o jedno, ohraničené, dlhšie obdobie chladnejšej klímy na celej planéte. Porovnania indikátorov teploty (ako letokruhy) zo severnej hemisféry ukazujú, že medzi 1580 – 1850 nastalo niekoľko chladnejších intervalov. Existujú aj dôkazy o chladnejších intervaloch na južnej pologuli, časovo sa však nezhodujú s tými na severe. Šlo teda skôr o regionálny fenomén.

Je možné, že slnečná radiácia bola vtedy občas o niečo menšia, ako dnes – najmä okolo poklesu slnečnej aktivity okolo roku 1700 (tzv. Maunderovo minimum). Podľa modelov by to však znížilo priemerné teploty maximálne o 0,4°C. Teplotné výkyvy v Európe a Severnej Amerike mohli spôsobiť zmeny cirkulácie vzduchu nad severným Atlantikom, alebo toku Golfského prúdu, alebo oboje, čo znížilo prílev tepla z trópov. Otepľovanie po „malej dobe ľadovej“ tak môže byť dôsledkom nárastu slnečnej aktivity, alebo redistribúcie tepla na planéte. Najmä oteplenie v prvej polovici 20. storočia mohla spôsobiť väčšia slnečná aktivita. Nárast teplôt v posledných desaťročiach však tým už vysvetliť nemožno.

Článok bol uverejnený na internetových stránkach časopisu The New Scientist, www.newscientist.com Redakčne krátené a upravené

(Dokončenie v budúcom čísle)