Nebezpečné prekonávanie tráum
V posledných dňoch sa vcelku prekvapujúco stal témou vnútropolitického diania u nás zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách. Prekvapujúco preto, lebo táto téma je aktuálna od polovice minulého roka, keď spomínaný zákon prijali takmer jednomyseľne, s výnimkou poslancov Zväzu slobodných demokratov, v parlamente Maďarskej republiky.
Téma takmer pol roka živorila na okraji pozornosti našich politikov i zákonodarcov, hoci sa bytostne dotýka záujmov SR. A pritom z tohto konštatovania nehovorí ani senzáciechtivosť, ani oživovanie u nás tradičnej „maďarskej karty“.
Sporná právna norma
Zákon samotný má svoju genézu a vnútromaďarské súvislosti, pre naše účely sa však obmedzím na konštatovanie, že 19. júna 2001 maďarský parlament prijal právnu normu, ktorej hlavnou ambíciou je prekonať „traumu z Trianonu“ či „zjednotiť maďarský národ ponad hranice“ a dosiahnuť stav, aby sa Maďari „na rodnej zemi cítili ako vo svojej vlasti“. Dosiahnuť sa to má všestrannou podporou zachovania maďarskej kultúrnej a jazykovej identity, ale aj finančnou podporou podnikateľských subjektov pôsobiacich na „rodnej zemi“ (aký to právnický terminologický skvost!). Ciele určite chvályhodné, no ako to už v živote býva, i v tomto prípade je dobrými úmyslami dláždená cesta do pekla. Peklo tu má veľmi konkrétnu podobu narúšania stability stredoeurópskeho priestoru a zanášanie prvkov nacionalizmu do interetnických vzťahov. Predstavme si totiž situáciu, že si prekonanie rozličných „historických tráum“ za svoj cieľ vytýčia Poliaci, Ukrajinci, Rusi, Nemci a iní, pričom nehovorím o veľmi reálnej podobe tejto tézy v prípade tzv. Veľkého Albánska či tzv. Veľkého Srbska. Čo potom ostane z myšlienky spoločného európskeho domu?
Ministerstvo zahraničných vecí SR, ako vecne príslušný orgán, ihneď po získaní textu pripravovanej právnej normy, teda ešte pred jej schválením, vykonalo analýzu a dospelo k jednoznačným záverom, že v predkladanom znení je uvedená právna norma v priamom rozpore s viacerými princípmi medzinárodného práva, dvojstrannou slovensko-maďarskou zmluvou o dobrých susedských vzťahoch a priateľskej spolupráci, i viacerými ďalšími bilaterálnymi zmluvami medzi našimi krajinami. Diplomatickou cestou sme o našich výhradách informovali maďarskú stranu a žiadali uskutočnenie nápravy. Jedným z našich argumentov bolo, že jej postup nemožno vnímať ako priateľské gesto, pretože svoj zámer a jeho podobu s nami vôbec nekonzultovala, hoci rátala s konkrétnym spôsobom jeho aplikácie na území SR a vo vzťahu k našim občanom.
Ozval sa Brusel i Rakúsko
Azda len prekvapeniu nad našou trúfalosťou požadovať rešpektovanie elementárnych požiadaviek platných vo vzťahoch medzi suverénnymi štátmi sa dá pripísať skutočnosť, že sme sa nedočkali žiadnej pozitívnej reakcie. To všetko za situácie, keď sme opakovane zdôrazňovali, že sa nám od roku 1998 podarilo dosiahnuť zásadný obrat vo vzájomných vzťahoch a máme záujem naďalej pokračovať v tomto pozitívnom trende. Hádam v hlavách tvorcov a aktívnych obhajcov tejto právnej normy nezostalo už miesto na to, aby chápali veľmi jednoznačné formulácie o porušovaní suverenity SR, o neprijateľnosti opatrení s exteritoriálnym účinkom na územie SR a ďalšie naše výhrady. Odpoveďou bolo nechápavé konštatovanie, že všetko je predsa v najlepšom poriadku. Až do chvíle, keď podobné stanovisko začuli aj od Európskej komisie a napríklad i nášho bezprostredného suseda, Rakúska. Vtedy maďarský parlamentný mechanizmus zapracoval a takmer z večera do rána upravil znenie návrhu zákona tak, že z okruhu pôsobnosti vypadlo Rakúsko. No nič viac...
Významným podnetom na zamyslenie sa mohol stať pre maďarskú stranu a jej úmysly posudok tzv. Benátskej komisie Rady Európy, čo je expertný orgán tejto inštitúcie posudzujúci súlad opatrení štátov s princípmi medzinárodného práva a zásadami demokracie. Jeho jadro tvorí výklad, ako chápať jednostranné kroky štátov pri preferenčnom zaobchádzaní s menšinami. Treba povedať, že v situácii, keď opatrenia na ochranu menšín nie sú chápané ako zvykové právo, a teda nie sú automaticky legitímne, sa starostlivosť o menšiny rieši prostredníctvom systému mnohostranných a dvojstranných zmlúv. Maďarská diplomacia však z minima dokázala vyťažiť maximum! Z celého posudku predstavujúceho vyše dvadsať strán strojom písaného textu si totiž mohla vybrať iba jedinú vetu, v ktorej spomenutý orgán pri analýze súčasnej medzinárodnej praxe konštatoval, že „jednostranné kroky (na podporu menšín) predstavujú určitý pozitívny trend“. Presne to aj urobila a do sveta začala hlásať svoju pravdu, že zákon „obstál v skúške“, a teda naše výhrady vraj nemajú právnu ani inú oporu.
Dikcia Benátskej komisie
Je samozrejmé, že s takýmto hodnotením sme sa nemohli stotožniť. Už iba preto nie, že spomenutá formulácia sa nachádza v jednom odstavci, inak veľmi precízne vypracovaného textu, spoločne s jednoznačným konštatovaním, že prijatie jednostranných opatrení (štátmi) týkajúcich sa preferenčného zaobchádzania s príbuzenskými menšinami je legitímne iba vtedy, „pokiaľ účinky týchto aktov alebo predpisov nastanú len v rámci hraníc štátu“ a ak sa rešpektujú tieto zásady medzinárodného práva: územná zvrchovanosť štátov, pacta sunt servanda, priateľské vzťahy medzi štátmi a rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, najmä zákaz diskriminácie.
Benátska komisia okrem toho podmieňuje jednostranné opatrenia s exteritoriálnymi účinkami súhlasom dotknutého štátu, pričom sa nemajú dotýkať oblastí pokrytých bilaterálnymi zmluvami a preferenčné zaobchádzanie sa smie poskytnúť príbuzenským menšinám len v oblasti vzdelávania a kultúry, pokiaľ sa sleduje legitímny cieľ posilnenia kultúrnych väzieb a preferenčné zaobchádzanie je úmerné tomuto cieľu. V iných oblastiach sa preferenčné zaobchádzanie môže poskytnúť iba vo výnimočných prípadoch, pričom sa musí dodržať podmienka legitímnosti cieľa a jeho úmernosti. Toľko hádam suchý právnický text. Súdny čitateľ si však i na základe uvedeného určite dokáže urobiť sám názor na to, či naše konanie je oprávnené, alebo či vyvolávame akýchsi duchov. Ako dovetok však treba uviesť, že práve v strete koncepcií, teda či sa starostlivosť o menšiny v iných krajinách deje na báze dvojstrannej či mnohostrannej zmluvnej základne, alebo je vecou jednostranných krokov konkrétneho štátu, spočíva jadro celého problému.
Hovorí sa o rozpore
Úsilie dezinterpretovať závery Benátskej komisie však pobúrilo aj novovymenovaného vysokého komisára OBSE pre národnostné menšiny Rolfa Ekeusa, ktorého určite nemožno podozrievať z toho, že by mal akýkoľvek záujem nadbiehať našim argumentom. Preto neváhal o.i. vyhlásiť, že „ochrana menšinových práv je povinnosťou štátu, kde menšina prebýva. História ukazuje, že pokiaľ štáty prijímajú jednostranné kroky na zásade národnostného príbuzenstva s cieľom chrániť národnostné menšiny žijúce mimo jurisdikcie tohto štátu, vedie to niekedy k napätiam a treniciam, dokonca aj k násilnému konfliktu“. Podobne jednoznačné stanovisko formulovala do svojho posudku pripravenosti Maďarskej republiky na vstup do EÚ aj Európska komisia, keď uviedla, že niektoré ustanovenia maďarského zákona sú v „zrejmom rozpore“ s európskymi štandardmi ochrany menšín a zákon bude musieť byť prispôsobený aquis najneskôr v čase prístupu k EÚ.
Dalo by sa očakávať, že týmto sa celá diskusia ukončí, a ten, kto problém spôsobil, si to jednoducho uzná a prijme opatrenia na nápravu stavu. To však nie je prípad MR. Práve naopak. Keď sa nepodarilo uspieť na medzinárodnom fóre, treba svojho súpera poraziť na jeho vlastnom ihrisku. To je podstata veľmi agresívnej kampane, ktorú voči postupom MZV SR a napríklad aj voči mojej osobe rozpútali viacerí predstavitelia SMK (vládneho koaličného partnera) za to, že sa Slovensko ešte nedohodlo s Maďarskom o spôsobe aplikácie namietaného zákona na území SR tak ako Rumunsko.
Rumuni to riešili inak
V posledných dňoch minulého roka Rumunsko, druhý hlavný oponent MR v tejto otázke, našlo čiastočné riešenie svojich výhrad v podpise Memoranda s MR. Zrazu advokátom tohto zákona z radov predstaviteľov SMK prekáža, že SR nekopíruje rumunský príklad, hoci doposiaľ sa aj nás usilovali presvedčiť, že sme spoločne s Rumunskom vytvorili akýsi protimaďarský front. Účelovosť tejto argumentácie sa takto demaskuje sama. Bukurešť by si však mali za príklad zobrať spomínaní činitelia z iného dôvodu. Kým predstavitelia maďarskej menšiny v Rumunsku zohrali veľmi pozitívnu úlohu pri vyjednávaní rumunsko-maďarského kompromisu, na Slovensku sa pasujú do polohy hlavných advokátov problémových postupov oficiálnej Budapešti! Opäť platí to známe: Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
Určite treba zdôrazniť, že nikomu, kto je zainteresovaný do polemiky s maďarskou stranou, a teraz už i s predstaviteľmi maďarskej menšiny na Slovensku, nejde o potláčanie legitímnych očakávaní občanov SR, ktorí sa hlásia k maďarským koreňom. Práve naopak, sme pripravení na diskusiu a na hľadanie takých riešení, ktoré podobné očakávania naplnia. Musí sa to však diať na báze partnerského dialógu, keď jedna strana flagrantne neporušuje všetky písané i nepísané zásady medzinárodného práva. Navyše vrchnostensky prehliada skutočnosť, že v jej susedstve existuje iný suverén, ktorého existencia je postavená na rovnakých atribútoch ako jeho vlastná.
