Keď treba platiť účet
Wilbert Ward, viceprezident National City Bank v New Yorku, v roku 1943 položil prorockú otázku týkajúcu sa návrhu na založenie Svetovej banky: „Keď chcete založiť banku, musíte založiť organizáciu financujúcu transakcie, ktoré sa nakoniec vzájomne vyrovnajú. Ináč by to nebola banka. (...) Kde vo svete však môžeme požičať 30 až 50 miliárd dolárov s perspektívou, že ich dostaneme naspäť?“
Do dnešného dňa na túto otázku nikto nedal uspokojivú odpoveď. Štandardná odpoveď ekonómov Svetovej banky (SB) znie, že jej pôžičky sa splatia z výnosov ekonomického rastu, ktorý podnietia. Skutočnosť je však taká, že väčšina krajín dokáže splácať existujúce úvery iba pomocou ďalších medzinárodných pôžičiek, a tak pozornosť nezameriavajú na vlastný rozvoj, ale na získavanie pôžičiek. Je to ako drogová závislosť.
Petrodoláre a úrokové miery
V 70. rokoch cenový nárast vyvolaný rozhodnutím Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) priviedol chudobné krajiny dovážajúce ropu do kritickej situácie, pokiaľ ide o zahraničnú menu. Súčasne s tým boli komerčné banky priam zaplavené petrodolármi, ktoré uložili krajiny OPEC, a hľadali, kam by ich so ziskom umiestnili. Zdalo sa, že medzi potrebami banky a potrebami krajín s nízkymi príjmami, je ideálna zhoda. V tom čase krajiny patriace medzi klientov Svetovej banky svoje zásoby cudzej meny získané exportom bežne dopĺňali pôžičkami, takže deliaca čiara medzi zahraničnými pôžičkami určenými na financovanie investícií a pôžičkami na bežnú spotrebu sa veľmi zahmlila, zneprehľadnila. Pretože bankovým systémom vo veľkom prúdili peniaze krajín OPEC, reálne úrokové miery boli veľmi nízke a ponuky komerčných bánk sa zdali zlatou baňou. Krajiny nemali žiadne zábrany, aby si požičiavali. Málokto na jednej i druhej strane tejto pôžičkovej mánie si uvedomoval, že to všetko je dom z kariet, ktorý stojí iba preto, že dlžnícke krajiny sú nútené čoraz viac si požičiavať, a takto splácajú staršie úvery.
Pôžičky od SB a jej sesterských regionálnych bánk boli bežnou vecou až do konca 70. rokov, keď zvýšenie cien ropy vyvolané krajinami OPEC spôsobilo prudký nárast zahraničnej zadlženosti krajín Juhu. Od roku 1970 do 1980 sa dlhodobá zahraničná zadlženosť krajín s nízkymi príjmami zvýšila z 21 miliárd na 110 miliárd USD a u krajín so stredne vysokými príjmami zadlženosť vzrástla zo 40 miliárd na 317 miliárd USD. Pretože úrokové miery vysoko vyskočili, bolo jasné, že krajiny sú tak extrémne zadlžené, že im hrozí platobná neschopnosť, čo by viedlo k zrúteniu svetového finančného systému. SB a Medzinárodný menový fond (MMF) ako správcovia tohto finančného systému zakročili, podobne ako súdom menovaní správcovia konkurznej podstaty pri bankrotoch firiem, a určili podmienky finančného vyrovnania medzi fakticky zbankrotovanými krajinami a medzinárodným finančným systémom.
Balíčky štrukturálnej prestavby
SB a MMF ako medzinárodní správcovia konkurznej podstaty vnútili zadlženým krajinám balíčky opatrení nazvané štrukturálna prestavba. Program každej z nich obsahoval zásadné reformy ekonomickej politiky, ktorá bola zameraná na to, aby sa viac zdrojov krajiny a jej výrobných aktivít použilo na splácanie úverov a aby sa národné ekonomiky viac otvorili svetovému hospodárstvu. Znížili sa obmedzenia a tarify na dovozy i vývozy a prijali sa stimulačné opatrenia na prilákanie zahraničných investorov.
Niektoré z týchto krokov, ako napríklad zníženie príspevkov bohatým, už bolo potrebné prijať dávno. Na druhej strane sa však zavádzali nové príspevky pre vývozcov a zahraničných investorov. Sociálne výdavky vlády na pomoc chudobným sa znížili, a to preto, aby sa získalo viac prostriedkov na splácanie pôžičiek. V takto reštrukturalizovaných krajinách Afriky a Latinskej Ameriky došlo v rokoch 1980 až 1987 k zníženiu celkových vládnych výdavkov na osobu. Podiel z celkového rozpočtu určený na splácanie úrokov sa zvýšil, pričom percentá všetkých ostatných rozpočtových kategórií vrátane obrany poklesli. V Latinskej Amerike časť vládnych výdavkov určená na splácanie úrokov vzrástla z 9 na 19,3 percenta a v Afrike vzrástla zo 7,7 na 12,4 percenta.
Uvoľnenie dovozných bariér
Reformy sledovali dva ciele. Prvým bolo zabezpečiť splatenie pôžičiek od komerčných i multilaterálnych bánk. Aby sa získali devízy, kládol sa dôraz na zvýšenie exportu a prilákanie zahraničných investícií. Druhým cieľom bolo podporiť integráciu domácich ekonomík do svetovej ekonomiky. Dovozné bariéry sa znížili alebo odstránili, a to s odôvodnením, že treba uľahčiť prístup k materiálom používaným odvetviami zameranými na export a vytvoriť konkurenčný tlak na zvýšenie efektivity domácich firiem, aby mohli úspešne konkurovať na svetových trhoch.
SB a MMF verejne oznámili, že programy štrukturálnej prestavby boli mimoriadne úspešné a dlhovú krízu vyhlásili za vyriešenú. Poukazovali pritom na skutočnosť, že v mnohých reštrukturalizovaných krajinách sa zvýšilo tempo rastu, zväčšili sa exportné odvetvia, zvýšila sa celková hodnota exportu, prišli nové zahraničné investície a splátky úverov nabrali normálne tempo. Nemohli však argumentovať tým, že došlo k zníženiu medzinárodnej zadlženosti alebo obchodného deficitu, alebo že sa zlepšila sociálna situácia obyvateľov týchto krajín.
A zadlženosť stále rastie...
Aby prilákali zahraničných investorov, potlačili vlády úsilie odborových organizácií o zvýšenie miezd, zavedenie výhod pre zamestnancov a zlepšenie pracovných podmienok, poskytli špeciálne daňové úľavy a príspevky zahraničným korporáciám a ani ekologické normy nebrali priveľmi vážne. Skutočnosť, že desiatky krajín sa usilujú zvýšiť devízové príjmy zvyšovaním exportu prírodných zdrojov a poľnohospodárskych komodít, viedla k stlačeniu cien vyvážaných tovarov na medzinárodných trhoch - a vytvorila tlak ešte viac ťažiť a vyvážať, aby sa tak za každú cenu udržali devízové príjmy. Klesajúce ceny exportných komodít, repatriácia zisku zahraničných investorov, zvýšený dopyt po dovážaných produktoch, vyvolaný znížením tarifných bariér, majú za následok vo väčšine krajín trvalý obchodný deficit.
Od roku 1980, čo bol začiatok dekády štrukturálnej prestavby iniciovanej SB a MMF, do roku 1992 sa prebytok dovozov nad vývozmi v krajinách s nízkymi príjmami zvýšil zo 6,5 miliardy na 34,7 miliardy USD. SB a MMF na to odpovedali ďalšími pôžičkami, ktoré predstavujú akúsi odmenu za to, že tieto krajiny realizovali štrukturálnu prestavbu. Výsledok je však ten, že medzinárodná zadlženosť krajín s nízkymi príjmami sa od roku 1980 zvýšila zo 134 na 473 miliárd USD v roku 1992. Splátky úrokov sa zvýšili zo 6,4 na 18,3 miliardy USD. Chudobné krajiny namiesto toho, aby zvyšovali svoju sebestačnosť, dávajú pod vedením SB a MMF každý rok medzinárodnému systému do zálohu viac a viac svojej budúcnosti.
Dokončenie úryvku z knihy Davida C. Kortena Keď korporácie vládnu svetu prinesieme v nasledujúcom čísle SLOVA
