Šaron neprinesie mier
Politici vždy hovoria, aké dôležité sú posledné voľby. Samozrejme, najmä pre nich. Týkalo sa to i voľby nového izraelského premiéra. Nebol to výber najpopulárnejšieho muža, ale myšlienky, ktorú jednotlivci reprezentovali.
Zatiaľ čo Barak vravel, že Izrael musí za každú cenu pokračovať na ceste k mieru, Šaron tvrdil, že mier s Palestínčanmi je ilúzia a s fraškou sa musí skoncovať. Každopádne bude mať rozhodnutie Izraelčanov historické dôsledky.
Barakove chyby Ehud Barak sa svojou rezignáciou začiatkom decembra vystavil riziku, keď veril, že po 60 dňoch ho opäť zvolia do funkcie. Ťažko povedať, či je to fair, že práve Barak zaplatil tak ťažko za Arafatovu intifádu. Príčiny jeho pádu sú viaceré. V roku 1999 zvíťazil nad Benjaminom Netanjahuom so ziskom vyše 56 percent hlasov a teraz stratil 800 000 sympatizantov.
Nebolo to len pre jeho postoj k mierovej dohode. Barak stratil dôveryhodnosť už tým, že nedodržal sľuby dané ateistickým voličom a dal strane ultraortodoxných Židov Šás významné miesto v koalícii. Poškvrnil si kredibilitu, keď vycúval zo sľubu, že trojročná vojenská povinnosť neobíde študentov náboženských škôl - ješív. Starousadlíkov neprekvapil ústupok ortodoxným stranám, keďže sú na to zvyknutí, no pre ruských prisťahovalcov to bolo obrovské sklamanie.
Ďalšou chybou bolo Barakovo ignorovanie 90 percent izraelských Arabov, ktorí mu dali podporu. Týchto voličov beznádejne stratil. Barak dokonca odmietol arabské strany aj ako perspektívnych koaličných partnerov, čo pociťovali ako rasizmus najhoršieho stupňa. Ostatne, aj prísľuby o vylepšení arabských škôl a infraštruktúry sa vyparili. Čo teda vlastne Barak splnil? Hádam jedine sľub týkajúci sa odchodu izraelských vojsk z Libanonu, no mier so Sýriou a Palestínčanmi ostal za horizontom. Jeden z množstva Barakových kritikov povedal, že jeho sila je jeho slabosťou. Je ňou prehnaná sebadôvera, ktorá ho izoluje od ostatných a bráni mu dívať sa na seba kritickým okom.
Pád sa začal v strane Barakov pád sa začal v jeho vlastnej strane. Jeho povýšenecké správanie k popredným členom Strany práce možno ilustrovať odsunom expremiéra Šimona Peresa na nevýznamný post vo vláde. Barak ignoroval spoluprácu s ministrami, ktorí sa často jeho rozhodnutiach dozvedali až z médií. Je tragédiou, keď inak statočný, vysoko vzdelaný a brilantný vodca s širokým rozhľadom anuluje svoje pozitívne kvality. Bolo by však nespravodlivé neoceniť jeho najstatočnejší krok - vyzvať po storočnej vojne obe strany, aby odhalili, koľko kompromisov sú ochotné obetovať na oltár mieru.
Zo strany Židov je najväčším ústupkom akýkoľvek kompromis okolo Jeruzalema. Je tu však tiež otázka návratu utečencov, od ktorého Arafat údajne nemôže ani nechce ustúpiť. Sám však vie, že pre Izrael je to neakceptovateľné, pretože by to znamenalo koniec židovského štátu. Poslednou chybou Baraka bola snaha rokovať o mieri 5 minút pred dvanástou. O mieri sa predsa dá rokovať, len ak znepriatelené subjekty zložia zbrane. Krv pritom naďalej tečie na obidvoch stranách. Židia sú presvedčení, že Arafat stratil kontrolu nad vzbúrencami a rezignoval na to, aby oslovoval a vysvetľoval svojmu národu, že prosperita a lepšia budúcnosť Palestínčanov závisí iba od mieru so židovskými susedmi.
Buldozér na vrchole Veterán vojenského spravodajstva Hirsh Goodman napísal, že Ariel Šaron vlastne nie je tučný, ale má hrošiu kožu. Je skutočne bizarné, že práve muža, ktorého v roku 1982 Kahanova komisia po správe o masakre v tábore Sabra a Šatíla vyhlásila za nevhodného na post ministra obrany, vyniesla masívna verejná podpora do kresla premiéra. Sluch mu už údajne práve najlepšie neslúži, ba ani pamäť, no ako správny Buldozér sa dostal až na vrchol. Keďže Likud nemal vhodnejšieho kandidáta, stal sa po volebnej porážke Netanjahua práve Šaron "údržbárom" Likudu a dostal do rúk všetky potrebné kľúče. Netanjahu sa ich síce nedávno usiloval získať naspäť, no boja o premiérsky post sa vzdal, pretože si uvedomil, že problémy najbližšej budúcnosti by za danej situácie nezvládol.
Šaron pred svojím súbojom s Barakom nerád hovoril o svojich plánoch a predstavách. Len sa usmieval a uisťoval občanov, že on jediný dokáže ochrániť záujmy Izraela. Dôstojníci, ktorí s ním slúžili vo vojnách, však nezabudli na jeho tendenciu posielať na nebezpečné misie iných. Nepatril k tým veliteľom, ktorí viedli oddiel do prvých línií a radšej ostával v bezpečí. Hnal izraelské vojská s veľkými stratami na životoch cez Libanon, ba zaplietol sa i so Sýriou a zastavil sa, až keď mu armádne špičky hrozili neposlušnosťou, ak by pokračoval v zámere obsadiť západný Bejrút.
Tragická voľba Hirsh Goodman vidí Šarona ako nekontrolovanú a nekontrolovateľnú raketu. Ako minister obrany zapríčinil, že vzťahy s USA klesli na kriticky nízky bod. Napriek úspechu jeho vojenského zásahu v priebehu "Jom Kippurskej vojny" v roku 1973 zanecháva Šaron za sebou zväčša deštrukciu. Popísať jeho čudnú mentalitu v časoch keď bol ministrom poľnohospodárstva a neskôr ministrom infraštruktúry, by tiež zaplnilo veľký priestor. Šaron prosto neprinesie mier oblasti, ako tvrdil slogan jeho kampane, pretože jeho predstavy nie sú kompatibilné s realitou.
Výber medzi dvoma mužmi bez skutočnej popularity je tragická voľba, ktorú často nevidieť. Nešťastný židovský národ, ktorý nepoznal nikdy mierovú pohodu, snáď už naozaj nevie, čo robiť. Vývin situácie je ťažko odhadnúť. Blízky východ je najproblematickejšia oblasť na svete. Na domácej scéne bude Šaron splácať obrovský účet ortodoxným stranám, od ktorých získal absolútnu podporu, a to ovplyvní každodenný život moderných Židov. Možno preto hovoriť o obavách z ich exodu, ktorým sa život v Izraeli pod taktovkou Buldozéra Šarona stane neprijateľný...
Autorka je publicistka dlhý čas žijúca v Izraeli
