Tancom proti drogám
Nein, nein, nein... noch einmal nie!
Aj týmto slovným spojením by sa dala označiť najnovšia premiéra Bratislavského divadla tanca (BDT) Faust s podtitulom Tanec za slobodu, tanec proti drogám. BDT vzniklo v roku 1999 ako prvé profesionálne divadlo moderného tanca na Slovensku. Riaditeľom sa stal Richard Meško, dvorným choreografom Ján Ďurovčík, baletnou majsterkou Nina Galovičová. Spolupráca Meška s Ďurovčíkom vydržala viac ako dve sezóny. Bola plodná, ale i plná rozporov, hľadaní, sklamaní...
Po odchode "dvorného" choreografa divadla Jána Ďurovčíka divadlo nepokračovalo v ním začatej ceste. Riaditeľ Richard Meško sa rozhodol, pre rôznorodosti repertoáru a choreografického rukopisu, spolupracovať s viacerými autormi. Z doterajších predstavení BDT sa totiž postupne vytrácala divadelnosť, len v náznakoch sa objavovali kulisy, rekvizity. Divadlo sa teda upriamilo na čistotu pohybu, tanca a na človeka. Jeho najnovšia premiéra Faust sa vyznačovala jednou zvláštnosťou. Počas tanečných premiér bol choreograf predstavenia zároveň i režisérom, skladateľom a výtvarníkom v jednej osobe. BDT porušuje svoju tradíciu. Na najnovšom projekte dochádza k spolupráci choreografa (Š. Ondrišová) a režiséra (J. Gombár). Je to tím, ktorý spoločne pracoval aj na populárnom muzikáli Krysař.
Choreograf vytvára krokové variácie, dáva zmysel rukám, telu, vnáša do pohybu myšlienku, hlavnú tému. Režisér sceľuje, udáva tok napätiu, gradácii, kontrastu - vytvára celok. Indícia bola, že by to tak mohlo fungovať aj vo Faustovi. Opak je však pravdou. Nemecká ľudová povesť zo 16. storočia o doktorovi Faustovi, ktorý v túžbe po poznaní zapredal dušu diablovi, učarovala mnohým umelcom (Ch. Harlowe, H. Heine, P. Valéry, J. W. Goethe). Táto téma poslúžila ako námet aj BDT, ktoré taktiež zachovalo "myšlienku straty slobody a možnosti rozhodovať sa za seba".
Premietacie plátno plné bolesti Faust v interpretácii BDT platí za únik zo životnej reality pomocou omamných látok tým najcennejším, čo má - volí predaj svojho života. Táto hlavná myšlienka je základom moderného tanečného spracovania s protidrogovou tematikou.
"Nový" Faust sa mozaikovito skladá z malých príbehov. Úvod tvorí Faustovo (M. Kozánek) stretnutie s Mefistom (P. Kolár) a nasledujúce zaľúbenie sa už nafetovaného hlavného hrdinu do "čistej" Margaréty (V. Knytlová). Ich vzájomné stretnutie, sprevádzané lyrickou áriou, ktorá sa neskôr objavuje ako ich leitmotív, je choreograficky postavené len na jemných dotykoch, pohyboch rúk, dlaní, na objatí. Vyznieva, akoby Margaréta bola pre Fausta snovou víziou vymodelovanou z jemnej pary, vytvorenou len pre neho. Aj preto sa Faust obáva, aby svojimi prudkými dotykmi túto krásu nezničil, nestratil naveky. I z toho dôvodu sa na seba len pozerajú, zľahka pohybujú, navzájom sa dotýkajú len veľmi obozretne.
Zmeny obrazov, času, miesta riešil režisér formou, ktorú dobre poznáme z dramatického umenia. Náhle zhasínanie svetla a premiestňovanie postáv na javisku ponorenom v šere postupne oberalo predstaveniu na dynamickosti, vytrácalo sa z neho napätie a celý projekt čoraz viac pripomínal revue poskladanú z malých tanečných výstupov, aj keď so závažnou témou.
Dominantným sa na holom javisku stalo obrovské premietacie plátno umiestnené na jeho zadnom horizonte. Počas výstupov drogou omámeného Fausta sa naň premietali jeho myšlienky, nálady, stvárnené točiacimi sa tanečníkmi a sprevádzané silnými údermi bubnov. Celý akt sa počas celého predstavenia niekoľkokrát opakoval.
Na plátne sa pohybujúce mohutné siluety svojou negatívnou energiou akoby pohlcovali postavu menšieho Fausta tancujúceho na javisku. Margaréta, ktorá vstupuje do vzťahu ako čistá a jemná bytosť hľadajúca lásku a porozumenie, sa postupne vďaka Faustovmu odmeranému a agresívnemu správaniu utápa v bezmocnosti a samote. Nad jej postavou sa na plátne počas predstavenia vystiera mohutná ruka Mefista - "jej záchrancu". Otváraním a zatváraním dlane, pomalým pohybom prstov akoby jej Mefisto ponúkal svoje teplo, útechu, snažil sa jej poskytnúť útočisko. Margaréta si ešte neuvedomuje, že s ňou takouto formou začína manipulovať. Neodolá jeho ponuke nového, fascinujúceho poznania a postupne mu zapredáva svoju slobodu. Po márnom boji Fausta s Mefistovými pomocníkmi sa obaja stávajú otrokmi drogy a nakoniec Markéta v bolestnej rozkoši tanca umiera.
Hasnúce kamienky v mozaike Predstavenie som prirovnala k mozaike, ktorá sa skladá z miliónov malých častí, aby spolu dokázali vytvoriť očarujúci celok. Celok s určitým posolstvom a významom.
Jednotlivé výstupy v predstavení boli skutočne ako kamienky v mozaike, avšak v prípade BDT nedokázali vytvoriť projekt na dlhšie zamyslenie, zauvažovanie. V tomto prípade blýskajúce sa kamienky postupne hasli. Zhasínali nielen na bezduchých, vždy sa rovnako tváriacich hlavných protagonistov, pohasínali i u divákov. Tí sa stali svedkami radu pohybov rovnakej kvality, choreografickej chudobnosti, strohosti, málo sa meniacej dynamiky, najmä však výrazového napätia medzi Faustom a Mefistom, Margarétou a "diablovými" pomocníkmi, jednotvárnej a monotónnej hudby a rozhodne šedivými, nevýraznými kostýmami.
Malým spestrením boli aspoň reprodukované, Ivanom Gombarom napísané básne pre Faustaa a Margarétu. Dala sa z nich vycítiť láska, zúfalstvo, smútok, neha i strach - presne to, čo predstaveniu chýbalo. Po zaujímavom "divadelnom" úvode sa však už v začatej línii nepokračovalo. Z bočných reproduktorov sa v tme ozýval mužský, za niečím sa náhliaci dych. Búchanie na železné dvere, ticho a opäť náhle stupňovité dýchanie pracovalo s fantáziou. Otvorením železných dverí sa otvárala aj javisková opona. V bodovom svetle na prescéniu sa objavili dve postavy. Jedna hľadiaca smerom k divákom, druhá pod ňou kľačiaca. Zasvietením sviečky a za sprievodu básne z reproduktora postavy na javisku menili svoje polohy, prebúdzali sa. Pred sebou, zoči-voči stáli Mefisto a Faust.
Mefisto, švihácky zľahka pohybujúci sa v rytme swingu, pripomínal macha v bordovom obleku s čiernym tričkom, náušnicou v uchu a vteleným šarmom s diabolskou žiarou v očiach a suverénne zvádzal Fausta. Postupne sa atmosféra nabitá energiou vytrácala a spolu s ňou mizla aj diabolská žiara nielen u Mefista, ale aj u divákov. Prekvapenie sa nekonalo.
Opäť sa otvára priestor na diskusie, či má na tanečnom predstavení spolupracovať aj režisér. Ostáva len dúfať, že sa niekedy na Slovensku stretneme na tanečnom predstavení, ktoré sa aspoň náznakmi nebude báť ukázať zabíjajúcu silu drogy a bude môcť naozaj niesť podtitul: Tanec za slobodu, tanec proti drogám.
Autorka je študentka
