Euristika a naša diskusná kultúra
S logikou je to v určitom zmysle presne tak, ako s fyziológiou. Fyziologické procesy v našom tele prebiehajú automaticky aj vtedy, keď o tejto vede nemáme žiadne vedomosti. Analogicky k tomuto príkladu človek môže logicky správne uvažovať, utvárať si logické súdy bez ohľadu na to, že by vedel vymenovať základné logické operácie. Napriek tomu by bolo prejavom hlúposti vyhlasovať, že fyziológia a logika ako vedy sú zbytočné.
Nežné "odkliatie" sa z odstupu jedenástich rokov javí skôr ako "odtrhnutie z reťaze". Zrazu sa medzi nami nekontrolovane poneviera zvlčilosť, ľudia akoby boli v permanentnom spore nielen s inými (bellum omnium contras omnes), ale aj sami so sebou. Pravidlá tohto generovaného sporu však nepoznáme. Sledujeme ohnivé diskusie, z ktorých trčí lepšie či horšie maskovaná nenávisť. Prikláňame sa raz na jednu, raz na druhú stranu a nemôžeme sa zorientovať v základnej otázke, čo je pravda a čo lož. Napokon bez toho, aby sme si to uvedomili, rezignujeme vo vlastnom poznávacom úsilí a pravdu i lož jednoducho zosobníme. Je to model, v ktorom je prijatie "pravdy" podmienené atraktívnosťou jej nositeľa a dá sa v ňom veľmi ľahko orientovať. X je náš, teda má pravdu, Y je nepriateľ, ergo klame. O tom, aký je to zradný prístup nás presviedčajú veľké diktatúry 20. storočia, ktoré, nech sa po čase vraví už čokoľvek, väčšina obyvateľstva akceptovala.
Nemenné pravdy Iný model, ktorý poznanie pravdy problematizuje z individuálneho hľadiska, je vnútorné presvedčenie, že pravdou je to, čo harmonizuje s našimi neúplnými, často mylnými poznatkami, vierami, presvedčeniami a predsudkami. Pre väčšinu ľudí je totiž ľahšie veriť ako uvažovať. Kombináciou týchto orientácií sa postupne vytvárajú osobnosti, ktoré s určitou dávkou irónie možno nazvať "kompletnými". Niečo vedia a na tom si zakladajú. Nové poznatky by mohli otriasť ich doterajčími postojmi, vnútorne by mohli narušiť ich konzistenciu a následne rozkolísať sebavedomie takýchto ľudí. Zatvárajú sa voči všetkému novému. Sú si istí vo svojom poznaní. K poznatkom pristupujú ako k raz daným nemenným pravdám. Nemajú zmysel ani pochopenie pre vnútornú dynamiku javov (faktibilizmus). Vystupujú sugestívne a do svojich bludov strhávajú neistých. Peirce vo svojich úvahách odmieta istotu poznania, chápe ho herakleitovsky ako rieku, do ktorej nemožno opätovne vkročiť. Poznanie akoby vždy plávalo v kontinuu istoty a neurčitosti. Napokon ho znejasňuje aj relativita. Sú to fakty pred ktorými si ľudia zakrývajú oči a uši. Potrebujú "jednoznačné pravdy".
Príťažliví vševedkovia Na druhej strane tohto pomyselného kontinua nachádzame ľudí otvorených novým poznatkom, schopných načúvať a vyvodzovať nové závery. Žiaľ, práve títo múdri a zvažujúci ľudia pre väčšinu z nás akoby stáli na vode. Svojou zdanlivou váhavosťou nie sú pre nás atraktívni. Fascinujú nás sebavedomí "vševedkovia" uzavretí do panciera svojich predsudkov a priam s inkvizičnou vášňou nenávidia všetko, čo s nimi neharmonizuje. Je zaujímavé sledovať takéto typy ľudí, ktorí aj keď nemajú komplementárne mapy poznatkov, tak majú presne opačné mapy svojich presvedčení. To akoby sa rozprávali dvaja hluchí. Zainteresovaný poslucháč zrazu nie je schopný prehliadnuť slabú argumentáciu svojho favorita, jeho logické kotrmelce. Stáva sa nekritickým fanúšikom a jeho hodnotenie sa redukuje len do kontinua sympatia-antipatia. Je to pochopiteľné, pretože obyčajne nie je vo veci natoľko zorientovaný a nemá dostatok času, aby fakty pokojne, s chladnou hlavou zvážil. Prehliada tiež eristické úskoky, pretože túto pragmatickú odnož logiky nepozná.
Bohyňa sváru Eris Eristiku moťno definovať ako umenie (či vedu) slovných súbojov. Tento termín sa traduje od čias gréckej antiky. Z odkazov Diogéna Leártskeho medzi rétorskými spismi Teofrasta sa nachádza jeden s názvom O verejných rečníckych zápasoch, čiže o eristickej teórii. Eristike prepožičala svoje meno bohyňa sváru Eris. Práve tá, ktorá vo svojej urazenej ješitnosti vymyslela jablko sváru. Nepozvali ju na svadbu kráľa Pelea a morskej bohyne Thetidy, a tak medzi olympských svadobčanov hodila zlaté jablko s nápisom "tej najkrajšej". O komických a neskôr tragických následkoch tohto sváru sa možno dočítať v Homérovi.
Eristickému umeniu sa venovali predovšetkým Megarici, príslušníci filozofickej školy, ktorú založil Euklides z Megary. Neskoršie ju vycizelovali sofisti. Eristická teória od počiatku prezentovala snahu vytvoriť zo slovného súboja interpersonálnu nulovú hru, v ktorej buď zvíťazíme, alebo prehráme, takže súčet ziskov a strát na oboch stranách sa rovná nule. Prax sa však proti tejto snahe stavia do výraznej opozície - tak dnes, ako aj pred tisícročiami.
Nasledovníci Eristika ako praktická odnož logiky sa zákonito musela vytratiť pádom antickej demokracie a diferenciáciou obyvateľstva. Jej sofistikované verzie mohli pretrvávať v niekoľkých parlamentoch. Jej vulgárna verzia slúžila ako slovná predohra v krčmových potýčkach. Literárnych odkazov je poskromne. Pozornosť si zaslúži Parlamentná logika, taktika a rétorika od Hamiltona z prelomu 18. a 19. storočia. Neskoršie spisy o persuázii - presviedčaní (Prezzolini) a lekárskom moralizovaní (Du Bois) eristiku vnímajú ako nekultivované hašterenie. Svojho času ju oprášil aj Arthur Schopenhauer vo svojom pragmatickom spise Eristická dialektika. Dialektika mala v tom čase priam pejoratívny. Často sa stotožňovala so sofistikou. Až Marx ju očistil a vrátil jej filozofickú česť. Nahliadnutie do Schopenhauerových myšlienok nás môže trocha zorientovať v stave, v ktorom sa kultúra našich verejných prejavov momentálne nachádza.
Schopenhauerova eristická dialektika Autor sa cítil nedocenený. V silnom konkurenčnom poli (Hegel, Fichte, Schelling) sa len ťažko presadzoval. Po jednom prehratom súdnom spore si dramaticky prehrával celé jednanie v mysli. To, čo povedal, čo povedať nemal a čo povedať mal. V týchto úvahách dospel k názoru, že súdny spor je jeden veľký sylogizmus, v ktorom vyhráva šikovnejší, rozumej prešibanejší, ten, kto sa ničoho neštíti (s týmto chápaním sa stretávame aj dnes...). Kto obratnejšie prezentuje vlastné tézy, kto razantnejšie vyvracia tézy protivníka. Presne tak ako našim súčasným eristikom, ani jemu nešlo o to, aby v diskusii dospel k pravde. Išlo mu výlučne o to, aby "jeho pravda" zvíťazila a to per fas et nefas. Cieľom jeho eristickej dialektiky je výhra za každú cenu, v eristickom súboji nie je ani štipka rytierskosti, protivníkovi sa neposkytuje priestor na dôstojný únik, treba ho zničiť. Nie je vám to akési povedomé?
Schopenhauer vychádza z logiky a uvádza, že tézy možno vyvracať viacerými spôsobmi. Rozoznáva mody a via (cesty). Ad rem možno výrok vyvrátiť vtedy keď nesúhlasí s objektívnou pravdou. Ad hominem, teda vzťahom k človeku, keď výrok nesúhlasí s relatívnou pravdou a objektívna pravda sa úmyselne zamlčuje. Ďalej opisuje priame a nepriame vyvrátenie. Pri priamom vyvrátení tézu napádame v dôvodoch s prípadným poukázaním na dôsledky. Pri nepriamom dôvody ignorujeme a tézu napádame v dôsledkoch. Nepriame vyvrátenie možno rozdeliť na tzv. apogage, kde je záver urobený z jedného istého a jedného neistého predpokladu. Takto vznikne konklúzia ad rem, alebo ad hominem. Druhý spôsob nepriameho vyvracania sa nazýva inštancia. Ak môžeme všeobecnú tézu napadnúť v niektorých jednotlivých prípadoch, zavrhujeme ju celú. Tak napríklad tvrdenie, že všetci prežúvavci sú rohatí, možno vyvrátiť jedinou inštanciou tiav. Že černoch je čierny? Ale zuby má biele! Takže je čierno-biely! Schopenhauer uznáva silu logiky, preto do kompetencie eristiky, do jej záludných postupov zahŕňa len nepriame vyvracania téz a manipuláciu ad hominem. V úvode spisu považuje tiež za potrebné spomenúť Aristotelove slovné a vecné klamy. Medzi ne patria homonýmia, anfibólia, čiže dvojzmyselnosť, syntézis - slovné spojenie toho, čo má byť rozpojené, dyjarézis - rozpojenie toho, čo má byť spojené, rapsódia, keď prízvukom meníme zmysel slova, schéma, keď v reči zameníme formálny význam vecným. Medzi vecné klamy zaraďuje parátó symbebekós, keď sa znak pojmu zamení za celý pojem, haplós, keď sa neberie ohľad na vzťahy pojmov, alebo nespozorujeme rozpor premís. Pri petítio principií sa, pokiaľ možno s čo najväčšou istotou, používajú nesprávne, alebo ešte nedokázané premisy. Úsudok tiež možno opierať o súd, ktorý je reprezentovaný ako dôvod, hoci ním nie je. Napokon je to postup, pri ktorom sa hromadia otázky, ktoré si vyžadujú rôzne odpovede, ale vyslovuje sa iba jeden záver. Túto pseudosokratovskú metódu nazýva secundum plures intercotones ut unam.
Príklady úskokov Na tejto osnove Schopenhauer predkladá tridsaťosem konkrétnych postupov, ktoré nazýva záludnosti či úskoky. Postupne v nich radí tézu protivníka rozširovať až za hranice vlastnej obsažnosti, relatizovať, či absolutizovať tézy podľa vlastnej potreby. Pri prezentácii svojej tézy nedať tušiť záver, na zneprehľadnenie vlastných i protivníkových tvrdení využívať synonýmie, a tak nepríjemnú tézu posúvať do inej významovej polohy. U ľudí možno pozorovať určitú akvizičnú pohotovosť, preto treba spleť rôznych otázok klásť tak, aby ich protivník musel potvrdzovať. Svoj záver potom rýchlo prednesieme a tvárime sa, že náš protivník ho už dávno prijal za svoj. Eristika používa nielen logiku, ale hlavne psychológiu. Tak napríklad v úskoku č. 8 Schopenhauer, vedomý si faktu, že v afektoch klesá pozornosť a súdnosť, odporúča bezostyšne krivdiť a byť zlomyseľný voči protivníkovi. Odporúča tiež zveličovať, pri napádaní téz napríklad namiesto simplexného opaku použiť opak "na druhú", emociálne vystupňovaný a neprijateľný (napr. Máme byť lojálni voči vláde alebo ju máme vystrieľať?) V eristickom súboji sa osvedčujú paradoxy a atakovanie aj zdanlivých rozporov v téze protivníka (Ak by napríklad niekto obhajoval samovraždu, treba sa ho spýtať, prečo sa neobesí). Častým eristickým úskokom je "predoslanie" niečoho, keď na jednoznačnú otázku nám nenapadá jednoznačná odpoveď. Pritom môžeme pokračovať s niečím, čo s otázkou vôbec nesúvisí, spoliehajúc sa na to, že nám niečo múdre napadne, alebo že diskusiu nebadane odtiahneme na inú tému. Častým úskokom v slovných súbojoch je odvolávanie sa na autoritu. Pritom práve tie autority, ktoré protivník nepozná, môžu byť najúčinnejšie. Čistým a efektným postupom je prevrátenie argumentu, keď argument, ktorý odporca používa, možno účinnejšie použiť proti nemu. Excelentne ho vedel použiť G. B. Shaw na zahanbenie bezohľadného prušiackeho dôstojníka, ktorý v snahe zraniť náboženské city istej dámy vyhlásil, že nepoškvrnené počatie Panny Márie je nezmysel, na čo sa k nemu Shaw nahol a dobrácky povedal: "Viete, mladý pán, v skutočnosti je každé počatie nepoškvrnené."
To, že niektoré eristické postupy môžu byť aj zábavné, dokazuje aj úskok č. 31. Ten nám radí, že ak momentálne nevieme, čo namietnuť proti dôvodom, treba sa s jemnou iróniou vyhlásiť za nekompetentného: "To čo hovoríte, presahuje moju slabú chápavosť. Možno, že je to správne, ale neviem to pochopiť, preto sa vzdávam akéhokoľvek úsudku". Poslucháčom a možno aj protivníkovi vnucujeme predstavu, že povedané je nezmyslom. Obrana a protiútok zároveň môže mať túto formu: "Prepáčte ale pri vašej rozumovej úrovni musíte tomu veľmi dobre rozumieť. Chyba bude v mojom nedokonalom výklade..." - a teraz predložíme vec po lopate, že jej chtiac-nechtiac musí porozumieť každý. Chcel nám dokázať nezmysel, my sme mu dokázali nerozum, a to pri najbrilantnejšej zdvorilosti.
Zabetónovaní politici Prínosom poznania eristickej teórie je práve to, že voči každému útoku existuje rovnako účinný protiútok. Platí o nej to čo sme povedali v úvode o fyziológii a logike. Ľudia ju používajú aj vtedy, keď o nej nič nevedia. Presnejšie - niektorí ľudia. Sú to hlavne tí, čo sú pravdotesne zabetónovaní v pyramídach svojich nemenných postojov. Sú vyplavovaní na povrch nášho politického diania raz v podobe otcovských psychopatov, inokedy ako adolescentní hystrióni - podľa toho, aký modus sympatií a antipatií v spoločnosti prevláda. Na obhajovanie svojich zabetónovaných právd spontánne, priam inštinktívne používajú eristické postupy a pretože nemajú od nich dostatočný odstup, tie ich začínajú spätne formovať. Mentálne i fyziognomicky. Nevšimli ste si, ako mnohým lídrom za roky politikárčenia stvrdli črty tváre? Ich eristické výkony sledujeme bez toho, že by sme ich boli schopní klasifikovať, mnohým zostáva to už raz spomenuté simplexné fanúškovstvo. Oboznámiť sa s eristickou teóriou je osožné ani nie tak preto, aby sme sa naučili víťaziť v slovných šarvátkach, ale pre odhalenie rôznych eristických úskokov. Pre eristicky zorientovaného pozorovateľa sú masmediálne polemiky našich politikov zábavné.
Hľadači objektívnych právd Naša politická garnitúra je (povedané poslaneckou hantýrkou) na úrovni mladého Schopenhauera, keď písal svoju Eristickú dialektiku. Údajne mal vtedy tridsaťdva rokov a aj keď mu nikto nesiaha na jeho vzdelanosť a rozhľadenosť, táto bola predsa len ovplyvnená horúcou psychickou substanciou zlej emočnej bilancie, spôsobenej frustráciou. Ale Schopenhauer zrel. Vo svojom pozdnom diele (Paralipomenum) vyslovil zrelú vetu, ktorá by mohla byť krédom emocionálne a osobnostne zrelých ľudí: "Nad pravdu vzácnejší je - pokoj". Život ho naučil, že pravdy dokážu byť také osobné a také zradné. Naši politici k takémuto názoru ešte nedospeli. A to je dobré. Ani by nemali. Veď z tohto výroku už cítiť závan rezignácie. Rád by som ho upravil do vhodnejšej podoby: "Nad pravdu (ktorá je často len odobrením našich predsudkov) vzácnejšie je hľadanie pravdy. Najvzácnejší sú hľadači živých objektívnych právd."
Autor (1942) je klinický psychológ
