Pravda o zločine v Katyni
V polovici apríla 1943 nacisti oznámili, že pri obci Katyň, ktorá sa nachádza neďaleko Smolenska, objavili hromadné hroby poľských dôstojníkov. Niektoré detaily boli desivé. Mŕtvi vojaci údajne mali ruky sputnané ostnatým drôtom a zavraždili ich ranou do tyla.
Hoci oficiálna sovietska verzia tvrdila, že poľských dôstojníkov zavraždili nacisti, poľská verejnosť nikdy nepochybovala o tom, kto bol skutočným vinníkom masakrov. Keď v apríli 1987, čiže už v období glasnosti a perestrojky, navštívil Moskvu vtedajší prvý tajomník PZRS Wojciech Jaruzelski, snažil sa sovietske vedenie presvedčiť, že je už načase, aby sa priznala pravda o Katyni, ktorá bola v Poľsku dávno známa. Povraždili predovšetkým zmobilizovaných záložných dôstojníkov.
Medzi nimi sa nachádzali významní príslušníci inteligencie: vysokoškolskí pedagógovia, lekári, spisovatelia a novinári. Britský publicista a historik Alexander Werth napísal, že nad poľsko-ruskými vzťahmi sa vznášala akási kliatba. K tomu, čo na Poliakoch popáchalo cárske Rusko, sa v 20. storočí pridal katynský masaker. Slovo Katyň bolo doslova výbušné. Súčasné vedenie Ruska neustále odhaľuje trpkú pravdu o zločinoch stalinizmu. Iba jej poznanie môže napomôcť Rusku k budovaniu demokracie a k zlepšeniu vzťahov s krajinami, ktoré boli obeťami sovietskeho hegemonizmu.
Nemecké vyšetrovanie masakry Oblasť Smolenska nacisti obsadili už v júli 1941. Podľa ich vlastného tvrdenia sa o masakroch poľských dôstojníkov dopočuli niekedy v roku 1942. Správu o náleze masových hrobov zverejnili až v apríli 1943. Malo to svoje príčiny. Už v marci 1943 boli vzťahy medzi poľskou exilovou vládou v Londýne a Moskvou na pokraji roztržky. ZSSR žiadal, aby poľsko-sovietskou hranicou bola tzv. Curzonova línia, ktorá v zásade zodpovedala etnickému rozhraničeniu medzi Poliakmi, Ukrajincami a Bielorusmi. Poľsko malo byť odškodnené nemeckými územiami, no trvalo na hranici spred roku 1939.
Bol tu však ďalší problém. Hneď od nadviazania poľsko-sovietskych diplomatických stykov v lete roku 1941 poľskí predstavitelia žiadali, aby bol objasnený osud poľských dôstojníkov, ktorých zajala Červená armáda v roku 1939. Rusi nedávali nikdy určitú odpoveď. Raz tvrdili, že títo dôstojníci ušli na Nemcami okupované územie Poľska, inokedy zasa, že sú v Mandžusku. Nemecké oznámenie, že sa v Katynskom lese našli hromadné hroby zavraždených poľských dôstojníkov, bolo načasované tak, aby sa vzťahy medzi sovietskou a poľskou vládou vyostrili na maximum. 27. apríla 1943 Moskva zrušila diplomatické styky s poľskou exilovou vládou. Odvtedy Sovieti vyhlasovali, že si síce želajú "silné a demokratické Poľsko", no neuznávajú londýnsku vládu, ktorá je "nereprezentatívna".
Poľská exilová vláda požiadala v apríli 1943 Medzinárodný Červený kríž, aby masaker v Katyni vyšetril. Nemci vytvorili medzinárodnú komisiu zloženú z dvanástich odborníkov, lekárov a patológov. Medzi nimi bol i Slovák, MUDr. František Šubík, ktorý písal aj básne pod pseudonymom Andrej Žarnov. Hoci komisia potvrdila nemecké tvrdenie, že mŕtvoly ležali v zemi od roku 1940, predsa len tu boli isté pochybnosti. Ukázalo sa, že zavraždených zahrabali do piesčitej pôdy, kde boli ich mŕtvoly čiastočne mumifikované. Medzinárodná komisia však konštatovala pre Nemcov nepríjemné zistenie: niektorých dôstojníkov usmrtili nemecké náboje značky Geco. Nacisti tvrdili, že ich predávali do pobaltských štátov a neskôr sa ich zmocnili Sovieti. Lenže Pobaltie bolo obsadené v lete 1940, kým k masakre malo dôjsť v marci 1940. Prítomnosť nemeckých nábojov v tomto období na území ZSSR sa však dá vysvetliť aj tak, že počas sovietsko-nemeckého paktu v rokoch 1939-1941 Nemecko predávalo Sovietskemu zväzu vojenský materiál.
Sovietska komisia V septembri 1943 Červená armáda oslobodila Smolensk. Sovietske orgány vytvorili vyšetrovaciu komisiu, ktorej výsledky oznámili v januári 1944. V komisii boli nielen súdni lekári (napríklad akademik Burdenko), ale aj známe osobnosti, ktoré jej mali dodať autoritu a vážnosť ako moskovský pravoslávny patriarcha Nikolaj, spisovateľ Alexej Tolstoj, minister školstva Poťomkin a mnohí ďalší.
Komisia tvrdila, že zajatí Poliaci pracovali v okolí Smolenska na stavbe ciest a ostali tam aj po nemeckom vpáde do septembra 1941. Poľských dôstojníkov mali povraždiť Nemci z istého stavebného práporu. Sovietski patológovia potvrdili, že poľskí dôstojníci boli zmasakrovaní na jeseň 1941. Pred komisiou však vypovedal svedok, ktorý tvrdil, že Nemci do Katyne privážali mŕtvoly z roku 1940.
Sovietska komisia zdôraznila okolnosť, že sa vraždilo nemeckými nábojmi do nemeckej pištole kalibru 7,65 ranou do tyla. Práve ranu do tyla používali nacisti pri hromadných vraždách. Sovietska komisia na vyhlásenie svojich výsledkov pozvala aj zahraničných novinárov, vtedy akreditovaných v ZSSR. Prítomný bol aj Alexander Werth z Veľkej Británie. Podľa jeho spomienok sovietske dôkazy vyznievali nevieryhodne. Západní žurnalisti sa dostali do veľmi ťažkej situácie. Nemohli písať o svojich pochybnostiach, pretože by to nahralo nacistickej propagande.
Norimberský proces Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu, ktorý súdil hlavných nacistických zločincov, sa zaoberal aj masovou vraždou poľských vojenských zajatcov v Katyni. Tribunál mal rozhodnúť medzi dvoma protikladnými vyšetrovaniami nemeckej a sovietskej komisie.
Pojednávanie o tejto kauze viedol zástupca sovietskeho žalobcu Smirnov. Pred tribunálom vypovedal astronóm a profesor na smolenskej univerzite Bazilevskij, ktorý bol počas nemeckej okupácie zástupcom starostu. Tvrdil, že poľskí zajatci opravovali do leta 1941 cesty v blízkosti mesta. O ich zavraždení sa dozvedel koncom septembra 1941.
Ďalšími svedkami boli experti súdneho lekárstva. Patril k nim bulharský patológ Markov, člen Nemcami vytvorenej komisie, a predseda sovieskej komisie Prozorovskij. Markov tvrdil, že protokol komisie z roku 1943 vopred pripravili Nemci a ten nevychádzal z expertíz patológov, ale sa zakladal na výpovediach svedkov.
Podľa Markova z medzinárodných expertov iba záhrebský profesor Miloslavic vo svojom posudku uviedol, že mŕtvoly ležali v zemi tri roky a maďarský expert Orzosz našiel zvápenatenú hmotu, ktorá sa objavuje u mŕtvol ležiacich v zemi najmenej tri roky. Sám Markov na základe vlastných pitiev zistil, že stav mŕtvol (zachované svaly, vnútorné orgány, stopy jedla v žalúdku, pevné končatiny) nasvedčoval, že boli zakopané menej ako tri roky.
Prozorovskij, ktorý pitval mŕtvoly v septembri 1943, konštatoval, že dutina lebečná, hrudník a vnútorné orgány, ako aj zachovaný odev svedčili o tom, že boli v zemi asi dva roky, a preto k masakre nemohlo dôjsť v roku 1940.
Tieto výpovede akoby potvrdzovali sovietsku verziu. Nemeckí obhajcovia predložili dôkazy, že nemecká stavebná jednotka, ktorá mala podľa sovietskych tvrdení povraždiť poľských dôstojníkov, sa v inkriminovanom čase nevyskytovala v okolí Smolenska. To ale nevyvracalo predpoklad, že páchateľmi mohli byť iné nemecké jednotky. Poľská exilová vláda v Londýne zhromaždila ďalšie dôkazy, tým však venovala pozornosť iba verejná mienka v Poľsku.
Odhalená pravda Už spomínaný britský žurnalista Alexander Werth vo svojich memoároch napísal, že pravdu o Katyni skrývajú tajné sovietske archívy a ak poľských dôstojníkov zavraždili Sovieti, hlavným vinníkom bol náčelník sovietskej tajnej polície NKVD Lavrentij Berija. Zároveň tvrdil, že by bolo prehnané očakávať, že Sovieti priznajú, ako to naozaj bolo. Historickú pravdu uznal až Gorbačov. Dokumenty o zavraždení poľských dôstojníkov naozaj v tajných archívoch existovali. Ich existenciu priznal už vo svojich pamätiach Chruščov. Podľa jeho svedectva náčelník KGB Šelepin ho v roku 1959 žiadal, aby boli zničené, lebo vraj nemajú historickú hodnotu. No až v roku 1992 ich ruský prezident Jeľcin predložil poľskému prezidentovi Walesovi.
Najdôležitejším z týchto dokumentov je rezolúcia č. 144 Politického byra ÚV VKS(b) z 5. marca 1940, ktorá NKVD nariaďuje popraviť 14 700 poľských dôstojníkov, väznených na sovietskom území od roku 1939. Alexander Werth sa nemýlil - túto rezolúciu navrhol Lavrentij Berija, poľskí dôstojníci mali byť popravení ako nepriatelia ZSSR. Rezolúciu podpísal Stalin, Molotov a Mikojan.
Informácie získané poľskou exilovou vládou boli správne: dôstojníkov z táborov v Kozeľsku, Starobeľsku a Ostaškove naozaj popravili. V Katynskom lese pri Smolensku pochovali obete z Kozeľska. Hroby zavraždených z ďalších dvoch táborov identifikovali až v roku 1990. Podľa niektorých tvrdení mala byť poprava poľských dôstojníkov odvetou za poľský útok proti sovietskemu Rusku a bola naplánovaná na deň výročia útoku - 21. apríla 1940. Existuje však aj názor, že išlo o službu vtedy "spriatelenému" nacistickému Nemecku.
Sprístupnenie sovietskych archívov v roku 1990 umožnilo historikom preskúmať dokumenty o katynskom masakre. Zavraždením poľských dôstojníkov sa zaoberal poľský historik Madajczyk, ktorý o svojich poznatkoch napísal knihu Dráma Katynského lesa. S archívmi NKVD pracovala aj ruská historička Lebedevová.
Z historických prameňov sa dozvedáme, že po vpáde ZSSR do Poľska na jeseň 1939 Červená armáda zajala 250 000 poľských vojakov. Po prepustení zajatcov ukrajinskej a bieloruskej národnosti ostalo v zajatí 180 000 vojakov a dôstojníkov. Sovietske vojenské orgány ich potom odovzdali do právomoci NKVD. Vláda ZSSR urobila veľkú chybu, keď sa v roku 1929 odmietla pripojiť k Ženevskej konvencii o zaobchádzaní so zajatcami. Po roku 1941 nacisti touto okolnosťou odôvodňovali neľudské zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami. Naopak, v roku 1940 to zasa bolo právnym odôvodnením vraždenia poľských zajatcov NKVD. Poľských dôstojníkov umiestnili v troch táboroch. Okolo 4500 sa nachádzalo v kozelskom tábore, 3900 v starobeľskom tábore a v Ostaškove ich bolo 6000 až 8500. Presný počet popravených sa nedá zistiť, lebo NKVD zničilo príslušné zoznamy. Podľa sprístupnených prameňov v Katyni popravili 12 poľských generálov, 800 vyšších a okolo 500 nižších dôstojníkov.
K tragédii v Katyni mali osobitný postoj západné mocnosti. Poľská exilová vláda vyvinula počas Druhej svetovej vojny i po nej maximálne úsilie, aby oboznámila svetovú verejnosť s tragickým osudom poľských dôstojníkov. Pretože ZSSR bol cenný spojenec, počas vojny Západ mlčal. Na Jaltskej konferencii sa Poľsko dostalo do sovietskej sféry vplyvu a západní spojenci si vynútili iba nepatrný ústupok: istý čas mohol byť členom Sovietmi vytvorenej poľskej vlády prozápadne orientovaný Stanislaw Mikolajczyk.
Lenže o Katyni Západ mlčal aj po vojne. V roku 1952 americký Kongres odhlasoval podnet, aby prezident Truman podal v OSN vo veci Katyne žalobu na ZSSR. Nestalo sa tak. Ba v roku 1971, po tom, čo rozhlasová stanica BBC odvysielala otrasný dokument o osude poľských dôstojníkov, podobný návrh v britskom parlamente neprešiel. Vo východnej Európe sa po Druhej svetovej vojne oficiálne tvrdilo, že zločin v Katyni spáchali Nemci. Poliaci však vedeli svoje. Veď ostro negatívny postoj poľskej verejnosti voči ZSSR spoluvytvárala aj spomienka na Katyň.
Trvalo päťdesiat rokov, než Rusko oficiálne priznalo pravdu. Je síce nepríjemná a bolestivá, ale iba jej priznanie môže byť dôležitým krokom pri rusko-poľskom zmierení. Až dnes sa vytvárajú predpoklady na to, aby bola Katyň iba bolestivou spomienkou na minulosť, a nič viac.
