Kto do Európy nepatrí
Turecko, Rusko, Ukrajina, Bielorusko. Všetko sú to veľké národy a dôležití partneri Európskej únie (EÚ), ale nie vhodní kandidáti na rozširovanie. Predseda Európskej komisie (EK) Romano Prodi navrhol hlavám štátov a vlád EÚ začať debatu o hraniciach Európy. Jacques Delors k tomu poznamenal, že takáto debata je nebezpečná a jej koniec v nedohľadne.
Namiesto toho sú naliehavé úplne iné otázky: Čo môžeme a čo chceme spolu robiť? Chcú hrať Európania v dejinách nejakú úlohu alebo nie? Akým spôsobom sa musí únia pätnástich štátov zmeniť? Takéto otázky sú oprávnené. Odpovede hláv štátov a vlád sú však v nekonečnej záplave vyhlásení a papierov nejasné. Preto Delors už dávnejšie varoval pred unáhleným rozširovaním EÚ a pripomenul, že tento proces musí sledovať geopolitický aspekt. V oblasti týchto kritérií sa znova prirodzene vynára otázka budúcich hraníc únie.
Od Atlantiku po Ural Táto diskusia mi pripomenula časy Charlesa de Gaulla. Kedysi hovoril o Európe od Atlantiku po Ural. Bol to učebnicový zemepis, ktorý politicky nedával žiaden zmysel, pretože rozdeľoval Rusko, vtedajší Sovietsky zväz, na dve časti. De Gaulle však hovoril aj o Európe „otčín“. Toto slovo sa mi vtedy páčilo a páči sa mi aj dnes, pretože my, Európania, budeme ešte dlho potrebovať otčinu, ešte veľmi dlho si budeme udržovať princíp štátu ako národa. Nie je už ale načase definovať okrem vlastnej národnej identity aj spoločnú európsku identitu a prijať ju do nášho podvedomia? Tá siaha predsa ďaleko do našej minulosti.
Želal by som si, aby sme, nasledujúc výzvu Fritza Sterna, konečne prestali písať históriu jedného národa a prešli k písaniu histórie Európy. Tá by sa nemala uspokojiť len s dejinami udalostí, ale mala by poukázať aj na spoločnú evolúciu kultúry. Potom sa potvrdí, že Európska únia nie je len „právne zoskupenie“, ako sa to často tvrdí, ale oveľa viac. Spoločný kultúrny vývoj sa niektorých národov a štátov kontinentu dotkol menej ako iných. Dnešných pätnásť členských štátov EÚ patrí k tej veľkej väčšine národov, ktoré formovala európska kultúra. No nie každý z tých, čo sú na listine kandidátov na prijatie, k nim bezpodmienečne patrí. Aj keď sa neskôr vlastným vnútorným vývinom do európskej kultúry pravdepodobne integrujú, predsa sa len v súčasnosti na otázku o „hraniciach Európy“ črtá niekoľko odpovedí.
Európsky kultúrny okruh O príslušnosti Poliakov, Maďarov a Čechov k spoločnej európskej kultúre niet pochýb. Tieto tri národy k nej už stáročia nezameniteľne prispievajú. Tri pobaltské štáty - Estónsko, Lotyšsko a Litva, ako aj Slovinsko - sem patria takisto. Zvláštne miesto zaberá Cyprus, ktorý sa svojím kultúrnym charakterom, okrem dnešnej tureckej časti ostrova, sotva odlišuje od členského štátu EÚ Grécka. Ďalší kandidáti na vstup Rumunsko, Bulharsko, Slovensko a Malta vzbudzujú pochybnosti ohľadom svojej kultúrnej príslušnosti. Nešpecifikované národy Balkánu, ktoré zatiaľ nie sú kandidátmi na vstup, sa len v obmedzenej miere integrovali do kultúrneho kontinua Európy.
Posledná veta platí aj pre Rusko, Ukrajinu a Bielorusko. Tieto tri krajiny prešli vo veľkej miere osobitým, stáročia trvajúcim príbuznym kultúrnym vývinom. Napriek prijatiu kultúrnych impulzov zo západu a napriek vlastnému prínosu k celoeurópskej kultúre, treba ich považovať za vlastný kultúrny okruh s viac ako dvesto miliónmi obyvateľov (pojem kultúra používam výlučne vo všeobecnom význame, teda vrátane politickej, sociálnej a hospodárskej kultúry). Turecko leží, bez debaty, mimo európskeho kultúrneho okruhu. Napriek tomu, že do budúcnosti ho Európska rada hláv štátov a vlád označila za kandidáta na vstup. Pretože existujú hlasy za pripojenie západnej časti ruského kultúrneho okruhu do EÚ v blízkej budúcnosti, chcel by som vysvetliť, prečo sa mi zdajú takéto nápady na rozširovanie úplne scestné.
Ruská novostavba Na zemeguli je dvasaťštyri časových zón. Jedenásť z nich sa rozprestiera na obrovskom území Ruska. Od Tichého oceánu na východe po Baltské more na západe siaha teritórium tohto euroázijského štátu skoro cez polovicu zemegule. Väčšia časť ruského územia leží v Ázii, s jeho nekonečne dlhými hranicami s Čínou a stredoázijskými republikami, ktoré boli pred desiatimi rokmi časťou Sovietskeho zväzu.
Rozpad ZSSR má v sebe bolestnú skúsenosť o neúspechu ruskej misie. Z tejto straty, a k tomu ešte z triumfálneho správania sa západu, vzniká pochopiteľná nedôvera voči západnej povýšeneckosti, kritike i radám. Teritórium Ruska sa na konci 20. storočia - v porovnaní s jeho začiatkom za čias cára - evidentne zmenšilo. Zároveň sa NATO, veľký nepriateľ počas 45 rokov studenej vojny, presunulo od Harzu cez Odru a Vislu až k rieke Bug tisíc kilometrov bližšie k Rusku. Kto Rusom kvôli ich dnešnému postaveniu odopiera rešpekt, na ktorý má tento veľký národ nárok, ten iba prilieva olej do ohňa.
V najbližších desaťročiach však vnútri vlastných hraníc čakajú na Rusov oveľa väčšie problémy a úlohy v oblasti politiky, ekonomiky a sociálnej sféry, ktoré sa budú riešiť nepomerne ťažšie ako tie, pred ktorými stálo Nemecko v roku 1949. Rusi nemajú skúsenosti ani štruktúry, na ktorých by mohli vybudovať nový štát. V skutočnosti nejde o opravu, ani o obnovu, ale o novostavbu. V krajine sa pre ňu nenachádzajú iné tradície, ako stáročia nepretržitého absolutizmu - najprv cár a jeho obľúbenci a potom generálny tajomník KSSZ a jeho politbyro. Keď sa Gorbačov v druhej polovici osemdesiatych rokov pokúsil uviesť do chodu perestrojku, neexistovali podnikatelia ani odbory, ktoré by si toto slovo zaslúžili. Nebolo manažérov, čo by mali skúsenosti s voľnými trhmi a konkurenčným bojom, ani žiadny fungujúci daňový systém. Mali prvotriednych vedcov v oblasti prírodných vied a inžinierov, ale tí pracovali pre zbrojárstvo a kozmonautiku. Masy pracujúcich príjemcov mzdy nemali žiadne výhody. Štát vlastnil tlačiareň na bankovky, kde mohol tlačiť ruble, čo aj v hojnej miere robil.
Unáhlená privatizácia Je zrejmé, že privatizácia musela v Rusku nevyhnutne stroskotať. Kapitalisti či osoby so súkromným majetkom, ktoré by si mohli štátny podnik kúpiť, tam neexistovali. Namiesto toho tu bola rada hospodárskych funkcionárov, ktorí si nelegitímnym spôsobom navzájom dopomohli k celým koncernom a teraz sa cítia ako veľkopodnikatelia. Nerozumné rady západných vlád a MMF sa postarali o to, že hranice sa pre súkromné západné požičky (vrátane krátkodobých) otvorili a dostali sa do rúk novosformovaných súkromných podnikateľov. Tak nevyhnutne vznikla nová, úzka horná vrstva oligarchov a ruská mafia.
Rusi budú potrebovať jednu celú generáciu, možno aj dlhšie, aby dali svoju krajinu politicky, ekonomicky i sociálne do prijateľného poriadku. Pretože ruský ľud je skromný a zvyknutý trpieť, považujem za pravdepodobné, že výstavba sa podarí. Samozrejme, politické, ekonomické a sociálne štruktúry Ruska sa aj potom budú výrazne odlišovať od tých, na ktoré sme zvyknutí v západnej a strednej Európe.
Rusko nie je zvedavé na rady, o ktoré vôbec neprosí, ale chce spoločné plány. Napríklad v rokoch 1990 až 1991 som si prial, aby Nemecko ponúklo Rusom rýchlodráhu, ktorá by spájala Paríž, Brusel, Rýn, Berlín, Varšavu a Moskvu. Európska únia by nemala byť spoľahlivým partnerom Ruska len v oblasti obchodu a financií, ale predovšetkým v diplomacii. Moja dôležitá rada: v žiadnej kríze a v žiadnom prípade nezraňte národnú hrdosť Rusov.
Všetko, čo som tu povedal o histórii, súčasnej situácii a pravdepodobnej budúcnosti Rusov, platí aj pre Ukrajincov a Bielorusov. Tieto tri národy ruského kultúrneho okruhu musia samé rozhodnúť o svojej budúcnosti. Štátnici na čele EÚ by si mali dávať pozor, ako môžu svojou nepripravenou nástupnou rečou o vstupe, napríklad na adresu Ukrajiny, ovplyvniť budúcnosť danej krajiny.
Islam a my Dnešná európska kultúra zahŕňa rozmanité a silné islamské vplyvy. Napriek tomu panuje od čias stredoveku v mienke Európanov citový odpor voči islamu, stáročia živený kresťanským náboženstvom. Pre obe kultúry by bolo možno dobré, keby žili ďaleko od seba. V skutočnosti žijeme blízko seba a moderné spôsoby dopravy vzdialenosti čoraz viac skracujú. Z Maroka a Alžírska až po Egypt, od Iraku a Iránu až po Turecko a tiež na Balkáne žije v našej blízkosti vyše 350 miliónov ľudí islamského vyznania a kultúry. Ich pôrodnosť je dvakrát vyššia ako u Európanov. Nastane čas, keď sa obe strany naučia prijímať sa navzájom ako susedia. Priblíženie sťažujú malé znalosti Európanov o islame, ovplyvnené negatívnymi predsudkami a na druhej strane veľká väčšina v našom susedstve žijúcich Moslimov má zreteľne nižší životný štandard než my. To nás zase privádza k moslimským prisťahovalcom do štátov EÚ. So stúpajúcim prisťahovalectvom sa medzi Európanmi zvyšuje pocit stiesnenosti, čo často vedie k jeho odmietaniu, ba až k nepriateľstvu.
Nepravdepodobná integrácia Dnes žijú v Nemecku a vo Francúzsku tri milióny, v Anglicku poldruha milióna, v Holandsku pol milióna moslimov. Integrácia sa niekde vydarila, najmenej však v Nemecku, kde dokonca upierali štátne občianstvo tu narodeným a vyrastajúcim deťom moslimských prisťahovalcov. Ani v budúcnosti sa neočakáva skutočná integrácia ďalších prisťahovalcov. Prisťahovalectvo preto potrebuje spoločné obmedzenie Európskou úniou.
Vzhľadom na veľké kultúrne odlišnosti a vzhľadom na geopolitické úvahy musím súhlasiť s bývalým francúzskym ministrom zahraničia André-Francois Powetom a odradiť od prijatia Turecka do EÚ. Rozdiely medzi európskou a islamskou kultúrou sú oveľa väčšie, než je to v prípade Ruska alebo Ukrajiny. Kto chce prijať Turecko do EÚ, mal by vedieť, akými argumentmi chce neskôr odmietnuť prípadné žiadosti o vstup Egypta, Maroka, Alžírska, alebo Líbye. Čo Turecko potrebuje, je rozsiahla zmluva o asociácii, kooperácii a vzájomnej colnej voľnosti. A EÚ by mala byť ochotná to urobiť.
Autor (1918) bol v rokoch 1974 až 1982 nemeckým kancelárom za SPD
Ukážku zo Schmidtovej novej knihy Zachovanie Európy - Perspektívy pre 21. storočie publikoval týždenník Die Zeit. V češtine vyšla zatiaľ jeho kniha Na společné cestě, Vzpomínky a úvahy (Pragma, 1997)
Z nemčiny preložil Róbert Belko
