Zakladateľ robotníckej tlače
Na konci 19. storočia odchádzalo za prácou do Budapešti množstvo slovenských robotníkov. Tam sa po prvý raz v živote stretávali nielen s moderným spôsobom organizácie práce, ale mnohí z nich sa tiež dostali pod vplyv socialistických ideí.
Už na III. zjazde Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU) v roku 1895 upozornil český delegát František Pařízek, že by sa vedenie strany malo postarať o existenciu straníckej literatúry aj v slovanských jazykoch. Uznesenie o vydávaní slovenského straníckeho časopisu prijíma potom IV. zjazd v roku 1896. Bolo síce jednohlasne prijaté, ale...
Falošný internacionalizmus Vedenie SDSU fakticky podporovalo maďarizačnú politiku uhorskej vlády. Pravda, v tom čase mohlo takúto politiku nielen maskovať „internacionalizmom“, ale sa dokonca odvolávalo na Marxa a Engelsa, ktorí nielenže nevideli priestor pre rozvoj malých národov, no výslovne odsúdili postup Slovákov v revolúcii v roku 1848.
Napriek neprajnosti vedenia slovenskí a českí sociálni demokrati v Budapešti vytvorili výbor, ktorý mal pripraviť vydávanie slovenského časopisu. Jeho členmi boli František Tupý, Matej Šuňavec, Ján Polonyi, Koloman Bernád a Gustáv Švéni, ktorého v marci 1997 na spoločnej schôdzi slovenských a českých sociálnych demokratov zvolili za zodpovedného redaktora novín Nová doba a Zora. Ich zakladatelia zápasili s veľkými ťažkosťami. Pôvodne chceli vydávať dvojtýždenník, no za povolenie časopisu s takouto periodicitou by museli zložiť vysokú kauciu - 12 000 korún. Preto sa rozhodli vydávať dva mesačníky - Zoru a Novú dobu, ktoré by sa navzájom každé dva týždne striedali. Ako krutá a trpká irónia vyznela informácia v prvom čísle Novej doby, že nemeckí robotníci majú viac ako sto vlastných novín a medzi nimi okolo tridsať denníkov.
Zodpovedným redaktorom nového časopisu sa stal G. Švéni a jeho vydavateľom český robotník F. Tupý. Keď sa im podarilo zohnať financie na rozbehnutie nového periodika, obaja mohli oznámiť budapeštianskemu mešťanostovi, že od 1. mája 1897 začne vychádzať politický mesačník Nová doba a od 15. mája mesačník Zora.
Ťažkosti a obete Prvé číslo NOVEJ DOBY s podtitulom Orgán slovenského robotníctva, ktorý sa neskôr zmenil na Politický časopis hájaci záujmy obchodných a poľných robotníkov, vyšlo v náklade tisíc výtlačkov a jej najvyšší náklad dosiahol 1600 exemplárov. Periodikum vychádzalo do 31. októbra 1898, keď sa pod tlakom perzekúcie vlády grófa Dezidera Bánffyho prechodne odmlčalo. Vďaka úspešnej zbierke medzi slovenskými a českými robotníkmi časopis obnovili 1. marca 1899 a definitívne zanikol v júli. Napriek niekoľkým pokusom sa jeho vydávanie už nepodarilo obnoviť. Spolu vyšlo 21 čísel.
ZORA s oficiálnym označením ako Národohospodársky časopis vyšla jediný raz - 15. mája 1897. Potom jej vydávanie uhorské úrady zastavili. Politické zameranie a úlohy, ktoré si vydavatelia prvého slovenského sociálnodemokratického časopisu vytýčili, boli vyslovené v programovom článku Zory Čo chceme. Išlo o tieto požiadavky: 1. Rovnaké práva každému bez rozdielu pohlavia a národnosti, 2. Sloboda tlače, spolčovania a zhromažďovania sa, 3. Právo zúčastňovať sa rozhodovania pri súdoch a v zákonodarstve, 4. Osemhodinový pracovný deň a poistenie, 5. Bezplatné školy v materinskej reči, 6. Zrušenie stáleho vojska a ozbrojenie všetkého ľudu, 7. Odstránenie nepriamych daní a zavedenie jedinej progresívnej dane. Tieto požiadavky boli v podstate minimálnym programom SDSU.
Vydávanie časopisu si od tvorcov vyžadovalo mimoriadnu námahu a obete. Sami si museli vykonávať všetky organizačné a administratívne práce a nezriedka museli svoje periodikum sami kolportovať. Špecifické problémy vyplývali z nízkeho vzdelania jeho autorov. Najvyššie mal Štefan Martinček, puškár z Budatína pri Žiline - absolvoval niekoľko tried gymnázia. Švéni sa vyučil za rezbára. V dôsledku toho Nová doba nemohla prinášať žánrovo pestrý a dobre zredigovaný materiál. V správach a článkoch sa vyskytovali jazykové chyby a iné nedostatky. Redaktori mali veľmi zjednodušené predstavy o Marxovom učení, nevedeli skoro nič o vývoji Marxových a Engelsových názorov, veď dostupné boli vtedy iba preklady Komunistického manifestu.
Perzekúcie Bánffyho vlády Redakcia sa mohla oprieť o slovenských dopisovateľov a informátorov o spoločenskom dianí, či dokonca prvých anonymných autorov tzv. proletárskej literatúry najmä z Budapešti, no i z Liptovského Mikuláša, Banskej Bystrice, Žiliny, Martina, Vrútok, Ružomberka, Lučenca, Uhrovca, či z Dolnej zeme - Békešskej Čaby a Petrovca. Novú dobu odoberali aj slovenskí robotníci v USA.
Zánik Novej doby podmienili útoky Bánffyho vlády proti robotníckemu hnutiu na začiatku roku 1898. Vláda zakazovala a rozpúšťala robotnícke a odborové organizácie i vzdelávacie spolky. Útok zamerala aj proti robotníckym časopisom a ich redaktorom. Jedenásteho februára urobila polícia prehliadku u Švéniho a pritom zhabala všetky rukopisy i výtlačky. Ako zločinca ho odviedli na políciu, postavili pred súd a 16. marca vypovedali z Budapešti „na všetky časy“ do rodnej obce. Súčasne sa dostal do čierneho zoznamu 74 najaktívnejších socialistov. Neodišiel však do Prievidze, ale do Banskej Bystrice, kde mal väčšiu šancu získať zamestnanie. F. Tupého ako rakúskeho občana vypovedali z územia Uhorska.
Po vyhnaní Švéniho a Tupého vedenie Novej doby prevzal spomínaný Štefan Martinček a murár z Liptova Matej Šuňavec. Redaktori však zápasili nielen s vládnou mocou, ale aj s postojom vedenia strany. V poslednom čísle si Martinček trpko posťažoval, že „nestaral sa o nás nikto - ani vedenie strany“.
Hrob na neznámom mieste Švéni sa znovu v Budapešti objavil 5. mája 1898 v súvislosti so súdnym pojednávaním ohľadom viacerých článkov v Novej dobe, v ktorých vyzýval robotníkov do boja za ich práva. Väčšinou hlasov ho na súde oslobodili od obžaloby a vyhlásili za nevinného. Po roku mu úrady povolili „skúšobný“ pobyt v hlavnom meste na šesť mesiacov. Po štvornásobnom predĺžení dočasného pobytu mu policajný kapitán 2. septembra 1902 zrušil výpovedné rozhodnutie a tak sa opäť mohol usadiť v Budapešti. O dva roky sa to Švéni vlastnými silami pokúšal redigovať mesačník DUCH ČASU. Vyšlo kameňotlačou iba jediné číslo s dátumom 15. august 1904. Udržať ho, však bolo nad jeho sily.
Švéni sa vtedy dopúšťa osudovej chyby. Na čas ho získali do Mezöfiho Reorganizovanej sociálnodemokratickej strany Uhorska, za ktorú aj kandidoval vo voľbách v roku 1905 na poslanca uhorského snemu za slovenskú obec Nadlak v dnešnom Rumunsku. Až neskôr pochopil, že vlastne išlo o agentúru uhorskej vlády, a preto sa pravdepodobne rozhodol zanechať politickú činnosť. Po tomto roku sa nepodarilo dopátrať v dobovej tlači zmienku o jeho osudoch. Časť archívov budapeštianskeho ministerstva vnútra, v ktorom iste figuroval ako politicky a národnostne podozrivý občan Uhorska, údajne zhorela. Zrejme zomrel odtrhnutý od politiky a zabudnutý pravdepodobne v roku 1918 niekde v okolí Budapešti, no spomínajú sa aj slovenské ostrovy na Dolnej zemi.
Napriek nejasnému koncu životných osudov sa Gustáv Švéni zaraďuje medzi významné osobnosti našich novodobých dejín. Stál pri kolíske slovenského robotníckeho hnutia, jeho zásluhou sa prvý raz dostala do rúk robotníkov na Slovensku mocná zbraň - v rodnom jazyku písaná proletárska tlač.
