Reklama
Reklama

Kuba - ostrov hudby

"Diktátori, imperialisti, revolúcie, embargá, kapitalizmus, socializmus, smrť, nikto a nič nemôže zastaviť túto hudbu." (Enrique Fernández, kubánsky spisovateľ)
Počet zobrazení: 1218

"Diktátori, imperialisti, revolúcie, embargá, kapitalizmus, socializmus, smrť, nikto a nič nemôže zastaviť túto hudbu." (Enrique Fernández, kubánsky spisovateľ)

Že vy ste ešte nepočuli žiadnu hudbu z Kuby? Ani ste si nevšimli, že niektoré rockové skupiny na Západe vyjadrujú svoj vzdor voči kapitalistickému režimu a nonkomformnosť tým, že nosia tričká s portrétom Che Guevaru? Nevadí. Skôr či neskôr sa s kubánskou hudbou určite stretnete, takže je lepšie byť na to aspoň trocha pripravený. Kubánska populárna hudba je sama o sebe fenoménom, ktorý by si zaslúžil skôr niekoľko stostranovú monografiu ako niekoľkostranový článok. Ten môže poslúžiť iba ako veľmi skresľujúci a zjednodušujúci úvod pre tých, ktorých zaujíma na prvý pohľad nečakaný úspech tradičnej kubánskej hudby u európskych (zatiaľ hlavne u západoeurópskych) poslucháčov v posledných rokoch. Pre Nemca alebo Francúza, otupeného už vyčerpaným a dookola sa opakujúcim arzenálom zbraní hudobného priemyslu alebo televíznym pseudofolklórom, môžu znieť svieže kubánske rytmy ako rytmy z raja. A svojím spôsobom to tak aj naozaj je. Možno práve preto, ale aj vďaka čoraz väčšej podpore masmédií a nahrávacích firiem sa mohlo stať, že v posledných mesiacoch roku 1999 sa na prvých miestach rebríčka najpredávanejších platní v Nemecku i vo Francúzsku umiestnil titul Buena Vista Social Club presents Ibrahim Ferrer, ktorý pre značku World Circuit nahral výkvet kubánskych muzikantov všetkých pokolení. Ale poďme pekne po poriadku a vráťme sa najprv do histórie.

Ostrov neslobody

Keď Krištof Kolumbus pristál v r. 1492 pri brehu Kuby, nazdával sa, že sa pred ním rozprestiera India. Netušil ešte, že je to v skutočnosti najväčší ostrov v Karibskom mori, obmývajúcom brehy novej, pre Európanov dovtedy neznámej pevniny. Počas stáročí kolonizácie tohto ostrova sa tu stretlo niekoľko rozličných kultúr, ktoré sa navzájom výrazne ovplyvňovali.

Hoci pôvodní indiánski obyvatelia Kuby vyhynuli už po niekoľkých desaťročiach španielskej nadvlády, čoskoro boli nahradení africkými otrokmi, dovezenými hlavne z oblasti Guinejského zálivu. Africkí otroci si so sebou priniesli okrem pracovitých rúk aj hudobné nástroje a vlastné zvyky, kultúru a náboženstvo. Niektoré z týchto zvykov, náboženských obradov a hudobných nástrojov sa postupom času menili, iné zostali takmer rovnaké aj po päťsto rokoch odlúčenia od africkej pevniny. Významnou súčasťou obradov týchto černošských náboženských skupín bola hudba a tanec. Ďalšiu početnú skupinu obyvateľov Kuby tvorili prisťahovalci z kolonizátorského Španielska. Tí takisto neboli jednotní (snáď s výnimkou katolíckeho náboženstva) takmer v ničom - pochádzali z najrozličnejších oblastí Španielskeho polostrova, ale aj z Kanárskych a Baleárskych ostrovov.

Stretnutie týchto dvoch kultúr bolo spočiatku stretnutím dvoch úplne odlišných a protichodných svetov: sveta otrokov a otrokárov, Európanov a Afričanov, katolíkov a uctievačov domorodých božstiev. Stáročia spolužitia, priaznivá tropická klíma a spoločné záujmy, ktoré koncom 19. storočia vyvrcholili oslobodením sa spod ekonomického i politického vplyvu Španielska, však urobili svoje a dnes sú Kubánci jednoliatym národom, ktorý však do seba vstrebal veľmi rozmanité vplyvy.

Tieto vplyvy sa okrem iného prejavili aj v hudbe. Spojením Španielmi prinesených strunových nástrojov a širokého arzenálu bubnov a perkusií používaných pôvodnými obyvateľmi Afriky vznikla unikátna zmes, ktorá dodnes prekvapuje rozmanitosťou svojich podôb. K tomu sa neskôr pridali ešte sláčikové a dychové nástroje, prinesené prisťahovalcami z Francúzska a francúzskych kolónií. Kubánsky hudobný vedec O. A. Rodríguez tvrdí, že hudbu ostrova možno v podstate rozdeliť do piatich základných skupín: afrokubánska hudba, son, rumba, danzón a punto guajiro, ku ktorým priraďuje ešte kubánsku pieseň. Každá z týchto skupín má však niekoľko ďalších podskupín, ktoré sa vyčleňujú podľa regionálnych, chronologických či interpretačných hľadísk. Svoj pôvod na Kube má i bolero, mambo alebo čačača.

Ostrov slobody

Po úspešnom skončení vojny za nezávislosť Kuby v r. 1898 nasledoval nielen ekonomický rozmach, ale aj hľadanie kultúrnej identity nového štátu. A hoci by sa dalo čakať, že na ostrove zavládne bohapustá amerikanizácia, nestalo sa tak. Napriek prítomnosti severoamerických podnikateľských kruhov to bola skôr Kuba, ktorá vyžarovala kultúrne, najmä hudobné vplyvy smerom na sever. Zvlášť vypuklo sa to prejavilo v polovici 20. storočia, keď začali americké džezové orchestre svoju produkciu ozvláštňovať exotickými rytmami z Brazílie a karibskej oblasti, vrátane Kuby. Na obraz severoamerickej hudby vplývali v 40-tych rokoch kubánske orchestre hrajúce štýl mambo. Najslávnejší z nich bol orchester Pereza Prada, ktorý nahral niekoľko svetoznámych hitov - jeden z nich vzkriesil počas tohtoročného leta nemecký spevák Lou Bega a Mambo Nr. 5 opäť dobylo hitparády po celom svete. Neskôr, v 50-tych a 60-tych rokoch zarezonovala u "gringov" spolu s brazílskou sambou i kubánska rumba a čača. Už v tom čase sa nádejní muzikanti z Kuby často sťahovali do USA, hlavne do New Yorku, aby si tu zarobili vysnené honoráre v dolároch.

Po komunistickom prevrate Fidela Castra v r. 1959 sa do USA prelialo niekoľko mohutných vĺn kubánskych emigrantov. Tí zakotvili predovšetkým v tých štátoch, ktoré boli pre nich klimaticky a jazykovo najprijateľnejšie - na Floride a v Kalifornii. Mnohí z nich však skončili aj v latinskej štvrti New Yorku, ktorá si získala prezývku El Barrio, alebo španielsky Harlem. V tomto prostredí vznikol v polovici 70-tych rokov nový významný hudobný štýl, ktorý dostal nálepku salsa. Hudba určená pôvodne pre tanečné zábavy karibských prisťahovalcov si našla čoskoro svojich fanúšikov aj medzi ostatnými Američanmi a mená ako Tito Puente, Mongo Santamaria, Adalberto Santiago, či speváčka Celia Cruz, sa stali známymi a populárnymi. V tom čase vzniklo i niekoľko menších nahrávacích spoločností, špecializujúcich sa výlučne na latinskú hudbu. V takejto priaznivej atmosfére bola Amerika ochotná prijať ďalšie impulzy z Kuby.

A tie na seba nedali dlho čakať. Na konci 70-tych rokov začala byť stále populárnejšia inovátorská džezová skupina Irakeré, ktorú založil klavirista Oscar "Chucho" Valdés a hrali v nej napríklad saxofonista Paquito dRivera alebo trúbkar Arturo Sandoval. Hoci táto skupina sa stala akýmsi vývozným artiklom propagujúcim kultúru socialistickej Kuby a vymetala všetky možné festivaly na Západe i Východe (vrátane Bratislavských džezových dní), osudy jej členov boli dosť dramatické. Paquito dRivera aj Arturo Sandoval postupne emigrovali do USA, kde ich na rozdiel od ich o generáciu starších predkov už nečakal neistý osud, ale otvorené náruče agentov nahrávacích firiem. "Chucho" Valdés síce zostal doma na Kube, ale aj jemu sa popritom podarilo nahrať niekoľko albumov s velikánmi amerického džezu, napríklad s Dizzym Gillespiem.

Jahody so šľahačkou

Koniec osemdesiatych rokov priniesol so sebou dramatický zvrat v politickom a ekonomickom živote Kubáncov. Rozpad socialistického tábora znamenal aj koniec istých odbytísk cukru a pomarančov, ktoré Castrov režim výhodne vymieňal za výrobky podliehajúce americkému obchodnému embargu. Na ostrove zavládla bieda a 12 miliónov jeho obyvateľov začalo mať hlavnú starosť o to, kde zohnať niečo pod zub. Dlhé desaťročia hospodárskej a kultúrnej izolácie síce niektorým oblastiam života obyvateľov ostrova uškodili, no iným - ako napríklad hudbe, svojím spôsobom prospeli.

V posledných rokoch 20. storočia dochádza k znovuobjavovaniu a renesancii kubánskej populárnej hudby. Čaro tejto životaschopnej hudobnej konzervy objavujú naozaj tí najneočakávanejší ľudia. Po džezových americko-kubánskych koprodukciách, na ktorých sa podieľali napríklad trubkár Roy Hargrove, či bluesový gitarista a harmonikár Charlie Musselwhite, sa na Kube odrazu ocitli aj gitarista, spevák, skladateľ a aranžér Ry Cooder, či legendárny "dubový inžinier", basgitarista a producent Bill Laswell. Práve Ry Cooder, ktorý sa od konca 70-tych rokov úspešne venuje písaniu filmovej hudby (napríklad hudba k filmu Paríž - Texas, či účasť na soundracku k filmu Dead Man Walking), má na svedomí veľmi úspešný projekt nazvaný Buena Vista Social Club. Ide o voľné združenie kubánskych hudobníkov - veteránov, medzi ktorých patria gitarista, spevák a skladateľ Compay Segundo, klavírista Rubén González, či spevák Ibrahim Ferrer. Cooder, ktorý v r. 1995 dostal prestížnu hudobnú cenu Grammy za nahrávku s malijským gitaristom Ali Farka Tourem.

Udalosti okolo kubánskeho boomu začali naberať čoraz vyššie obrátky: legendárny Compay Segundo začal nahrávať v Španielsku a Francúzsku, v Paríži vypukla nová "salsománia", do Londýna sa presťahoval trubkár Jesús Alemany, ktorý s ďalším emigrantom - klaviristom Alfredom Rodriguezom - založil skupinu Cubanismo!, atď. Kubánska hudba už nezasahovala iba Ameriku, ale začala ju pozorne počúvať i západná Európa. Kubánci žali úspechy aj na stále početnejších letných festivaloch world music.

Nebo nad Havanou

Nemecký režisér Wim Wenders a Ry Cooder sa vraj poznajú už dobrých 20 rokov. Ale až pred dvoma rokmi sa dostali k rozsiahlejšej spolupráci - Cooder skomponoval hudbu k Wendersovmu filmu End of Violence. A práve v tom čase sa nemecký režisér zoznámil po prvý raz s nahrávkami Buena Vista Social Clubu, ktoré mal Ry náhodou so sebou na demokazete…celú story nájdeš na adrese
http://movies.yahoo.com/shop.

Starci a more

Na záver si môžeme spletité cesty kubánskej hudby názorne ukázať na osudoch dvoch mužov. Francisco Repilado, známejší pod umeleckým menom Compay Segundo, oslávil tohto roku v plnom zdraví 92 rokov a nahral nový album na značke East West s názvom Calle Salud. Jeho kariéra po prvý raz začala v 20-tych rokoch 20. storočia, keď na Kube prekvital hudobný štýl son. Z chlapca, ktorý pracoval na tabakových plantážach a po večeroch hrával a spieval po baroch, sa stal uznávaný skladateľ, spevák a hráč na klarinet a gitaru, ktorý účinkoval v legendárnych skupinách Los Compadres a Los Matamoros. Po rokoch aktívneho hrania a popularity na celom ostrove nasledoval umelecký útlm, keď prišli do módy iné rytmy a iní, mladší interpreti.

Tí si však dobre pamätali, kto bol ich vzorom. Podobný osud ako Segundo mal aj o niečo mladší spevák Ibrahim Ferrer (1927), rodák zo Santiaga. Hoci v päťdesiatych rokoch takisto patril medzi slávnych kubánskych sonerov, jeho hlas neskôr vyšiel z módy a v posledných rokoch vôbec nič nenahrával. Až Cooderova objaviteľská cesta do Havany v r. 1996 ho znova pritiahla naspäť k muzike a dostal sa do nahrávacieho štúdia ako člen Buena Vista Social Clubu. Ibrahim Ferrer sa vďaka tomu nielenže dočkal po dlhom čase samostatného albumu, ale nečakane sa stal aj hlavným hrdinom celovečerného dokumentárneho filmu.

Vlna záujmu o world music teda vyniesla znova na výslnie aj umenie starých kubánskych majstrov. Ako dlho sa tam dokáže udržať, ukáže čas, ale na základe doterajšieho vývoja možno usudzovať, že kubánska hudba má pred sebou skvelú budúcnosť. Ibrahim Ferrer i Compay Segundo majú veľa talentovaných nasledovníkov - za všetkých stačí spomenúť štrnásťročného perkusionistu Julienna Ovieda Sancheza. Navyše sú preč časy, keď Kubánci chodili na vandrovku do sveta - Castrov režim a hlad západnou civilizáciou unavených más po autentických a exotických zvukoch spôsobili, že dnes chodia cudzinci na vandrovku na Kubu, aby sa čo-to podučili o tom, ako sa má hrať naozajstná šťavnatá, korenistá a originálna muzika. Že vy ste ešte nepočuli žiadnu hudbu z Kuby? Nebojte sa, už to dlho nepotrvá...

Autor alias Potkan je fanúšik džezu a world music

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama