Neovládateľné chaotické entity
Počas studenej vojny (1947 - 1989) bolo každému jasné, že vnútorné konflikty rozvojových krajín boli výsledkom politických rivalít dvoch superveľmocí. Každý vnútorný ozbrojený konflikt - americkými stratégmi nazývaný v 80-tych rokoch "vojna slabej intenzity" - bol spojený s podozrením, že ho oživovala, povzbudzovala a podporovala nejaká vonkajšia ideológia.
Krajiny Afriky, Latinskej Ameriky, Ázie sa pokladali za šachovnice, kde hrali proti sebe kapitalizmus a komunizmus s nastrčenými pešiakmi s cieľom kontrolovať svetovú moc. Potom nastal koniec studenej vojny. Napriek tomu občianske konflikty na Juhu zemegule neustali. Po páde Berlínskeho múru v novembri 1989 sa objavilo (alebo bolo podporovaných) viac než dvadsaťtri vnútorných konfliktov v tých častiach sveta, kde sa nachádza zhruba päťdesiatka ozbrojených skupín. Tieto násilnícke skupiny sú aktívne v Alžírsku, v Senegale, v Angole, Burundi, v Kongu-Brazzaville, Libérii, Guinei-Bissau, Rwande, Konžskej demokratickej republike (bývalý Zair), Sierra Leone, Somálsku, Sudane, Libanone, Turecku, Kolumbii, v Mexiku, Peru, Afganistane, Srí Lanke, Barme, Kambodži, na Filipínach, v Indonézii, Východnom Timore, v Bougainville, v bývalej Juhoslávii, na Kaukaze, v Tadžikistane a v mnohých ďalších krajinách.
Ozbrojené zápasy, ponechajúc stranou ich špecifiká, majú to spoločné, že sú konfliktmi štátneho rozkrádania a spôsobuje ich škandalózna sociálna diskriminácia, ktorá vybičúva politické, etnické a náboženské resentimenty natoľko, že sa menia na skutočné uragány nenávisti. Vo väčšine prípadov sa vyparilo rešpektovanie najelementárnejších princípov ľudskosti a občianska vojna sa zliala v jedno s najodpornejšou kriminalitou.
Ako vzniká chaos
V početných krajinách (Angola, Somálsko, Sierra Leone) konflikty národnej deštrukcie prechádzajú obdobiami občasného násilia. Sú prerušované ustavičnými prímeriami, ktoré zas prerušujú prepukajúce boje. Vzbúrenecké skupiny sa bijú o monopol násilia, ktoré bolo predtým výsadou štátov. Keď takýto jav nastane, v národnom rozvojovom štáte dôjde k akémusi výbuchu smerom dovnútra, implózii, a stáva sa tak neovládateľnou chaotickou entitou. Neovládateľné chaotické entity sa vyznačujú neschopnosťou štátu udržať pod kontrolou štátne územie a jeho populáciu. Celé úseky hospodárstva, miest, provincií a regiónov upadli pod jarmo nových pánov vojny, obchodníkov s drogami alebo mafií. Zákonnosť, verejný poriadok a náznaky občianskej spoločnosti sa strácajú. Obyvateľstvo upadá do područia ozbrojených skupín a stáva sa závislým nie od centrálnej vlády a zákonných úradov, ale od Medzinárodného Červeného kríža, humanitárnych organizácií (ako Lekári bez hraníc či Akcia proti hladu) a úradovní OSN.
Najnovší svetový fenomén
Neovládateľné chaotické entity sú čerstvým javom. Sú jedným z dôsledkov toho, že mnoho rozvojových krajín nie je životaschopných, a stávajú sa bezradnými voči svetovému hospodárskemu systému. Konkurenčné výhody, ktoré ich ešte nedávno robili životaschopnými - totiž lacná pracovná sila a surovinové zdroje - strácajú ekonomickú hodnotu. Konkurenciou vnútená technologická revolúcia, ktorú globalizácia ešte viac zostruje, napomáha darwinovskej selekcii: vyraďuje tisíce nekvalifikovaných robotníkov a tony nerastných surovín z ekonomiky. A to práve vo chvíli, keď dochádza k demografickej explózii v mestách väčšiny chudobných krajín.
Potreba nových pracovných miest
Na konci storočia predstavuje množstvo surovín na jednotku priemyselnej produkcie iba dve pätiny množstva použitého v roku 1930. Pred 40 rokmi jeden robotník pripadal na štyroch zamestnancov: teraz pripadá jeden na siedmych. V budúcich rokoch by bolo treba vytvoriť dve miliardy nových pracovných miest, aby sa absorbovala aktívna populácia chudobných krajín. Je to nemožná výzva, keďže nové technológie sa dezindustrializujú a deproletarizujú, pričom mestská populácia rozvojových krajín exploduje a do roku 2020 sa zdvojnásobí. Náraz technologickej revolúcie a demografickej explózie urýchľuje chaos. Tento darwinovský model nedovolil za posledných 35 rokov (1964-1999) zvýšiť príjem na obyvateľa v krajinách, ktoré sú dnes korisťou násilia. Rast HDP tam v priemere neprekročil 3%, čo je minimum na prekročenie prahu chudoby. Za 30 rokov napr. v Alžírsku priemerný ročný príjem na obyvateľa vzrástol len o 0,5%, v Angole o 0,2% rovnako ako v Peru, Kolumbii a Kongu-Zair; v Mexiku o 1,8%; v Sierra Leone o 1%; v Somálsku a Sudane o 0,1%.
Neoliberálne recepty
Rýchla, ba unáhlená liberalizácia hospodárstiev založených na produkcii surovín, naprogramovaná Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom (MMF), tejto situácii len priťažili. Hospodárstva rozvojových krajín znovu vyprodukovali to, čo už existovalo, t.j. exportovanie málo spracovaných surovín; a výmenou dostali len špekulatívne investície svetového finančného kasína, ktoré vôbec neboli určené na modernizáciu produkcie. Práve tento typ neživotaschopných ekonomík sa guru neoliberalizmu odvážili nazvať "emergentnými trhmi". Úprava bez modernizácie však neviedla k emergencii ničoho; naopak, upevnila najmenej konkurencieschopný model exportovania svetovej ekonomiky. Rozvojové krajiny odsúdil na to, aby pokračovali vo vývoze surovín a produktov s málom pridanej hodnoty za čoraz nižšie ceny a v dovoze špičkových technológií za veľmi vysoké ceny. Takéto úpravy vnútené Svetovou bankou a MMF stáli najchudobnejšie krajiny povážlivé sociálne obety a prehĺbili neživotaschopnosť a nestabilitu početných krajín.
Nové nerovnováhy
O 20 rokov obyvateľstvo dosiahne 6,5 mld. a bude mať hlavne mestský charakter. Ibaže by došlo k prudkému poklesu pôrodnosti a migrácii smerom do miest, poklesu spojeného s bezprecedentným rozvojom potravinových zdrojov, vody a energie, ale aj vtedy veľká časť populácie planéty bude žiť uprostred nebezpečnej fyzikálno-sociálnej nerovnováhy. To znamená v upadajúcich mestách a megapolách, kde voda bude vzácna, potraviny a energia príliš drahé pre priemerné mzdy. Z týchto poľutovaniahodných miest sa tak pravdepodobne stanú skutočné peklá pre ľudí, načasované ekologické bomby, hrozby pre politickú a ekologickú stabilitu sveta. Nerovnováhu me-dzi nedostatočnými zdrojmi a váhou vydedenej populácie možno porovnať s krehkosťou zemských tektonických vrstiev. Vieme, že jedného dňa nastane strašný otras, avšak nikto nevie povedať kedy presne. Vôbec sa nevie, či násilie vezme na seba podobu ideologických, náboženských či etnických vojen, alebo pôjde o spojenie všadeprítomnej anarchie s rôznymi druhmi kriminality.
Ak bude takáto situácia pretrvávať, možno sa obávať zväčšenia sociálnych a politických napätí a prepuknutia početných vojen národného pustošenia v 21. storočí, ktoré povedú k vzniku ďalších neovládateľných chaotických entít. Tieto krajiny nestoja pred úlohou, ako sa vyrovnať ekonomickému rozvoju takej Južnej Kórey, Tchajwanu alebo Singapúru, ale pred úlohou ako prežiť.
Dejiny sa ešte neskončili
Tento záver môže vyznieť šokujúco, lebo vždy sa myslelo, že národné štáty sú schopné rozvoja. Skúsenosť 20. storočia nám ukazuje opak a privádza nás na myšlienku nemysliteľného. Ak sa krajne liberálne politiky Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky nezmenia, väčšina krajín nazývaných omylom "rozvojové" nie je pripravených na dobehnutie nových priemyselných krajín; skôr riskujú upadnutie do neživotaschopných ekonomík a uviaznutie v tábore neovládateľných chaotických entít. Avšak to najhoršie nie je nikdy isté, a či sa to Francisovi Fukuyamovi páči alebo nie, dejiny sa ešte neskončili. Práve sa len začínajú.
Autor je profesor politických vied, z francúzskeho originálu preložil Jozef Sivák
