Ako (ne)dobehnúť revolúciu (a J. Habermasa)
Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o to, čo sa deje v súčasnej filozofii, iste pozná meno nemeckého filozofa Jürgena Habermasa. Jeho dielo už od začiatku 60. rokov určuje spôsoby, ako dnes rozmýšľame o svete, súčasnosti a dejinách.
Predsa však, poznať meno a vedieť, o čo ide v jeho diele, sú obyčajne rozdielne veci. Napriek nespornému významu, do slovenčiny a ani do češtiny zatiaľ nebolo preložené ani jedno jeho dielo. Dôvod je jednoduchý: Habermas sa pohybuje v myšlienkovej tradícii, ktorá je utváraná vyvažovaním ideových motívov formulovaných Karlom Marxom a Maxom Weberom.
Filozofické diagnózy doby
Habermas však nezostáva pri tom v čisto akademickej rovine, ale systematicky sa vyjadruje aj k dobe, k aktuálnym problémom. Práve preto bol pre nás pred rokom 1989 príliš pravicový a po tomto roku je zasa zrejme príliš ľavicový. A tak až teraz si môže slovenský čitateľ vytvoriť ucelenejší obraz o myšlienkovom diele nemeckého mysliteľa. Vo vydavateľstve Kalligram vyšla kniha jeho rozhovorov, esejí a úvah Dobiehajúca revolúcia. Vydať ju bola dobrá myšlienka, už len preto, že jeho systematické diela sú veľmi náročným čítaním.
Esej ako nástroj výskumu sveta
V menších žánroch sa totiž Habermas dokáže oslobodiť od "aparátu učenosti", prestáva sa pohybovať medzi textami, a začína hovoriť o problémoch súčasného Nemecka, Európy a sveta spôsobom, ktorý je zrozumiteľný. Pri koncipovaní menších útvarov dokáže využiť silu a kultivovanosť tej línie nemeckého myslenia, pre ktorú dôležitým spôsobom vyjadrovania bola esej. Na začiatku línie je I. Kant - to znie možno paradoxne, pretože sa Kant stotožnil s Kritikou čistého rozumu, je to však tak. Do tejto línie patria takí rozdielni myslitelia ako F. Nietzsche, K. Marx, G. Simmel, W. Benjamin. Habermasovi (a ďalším z jeho generácie) sa však podarilo viac než len nadviazať na túto líniu. Podarilo sa mu prekonať estetizmus, charakteristický pre nemeckú filozofickú esej a z eseje urobiť prostriedok prieskumu dejín. To okrem iného znamenalo prelomiť pre nemecké univerzitné prostredie charakteristické tabu, že totiž profesori nepíšu do novín.
Tradície si aj volíme
Nemecko je krajina zaťažená dejinami. Veľmi často sa chápu - predovšetkým nemecká ľavica - ako bremeno, ako nočná mora, ktorá ťaží vedomie súčasníkov. Vyrovnanie sa s týmto bremenom je vari jedným z najvýznamnejších prínosov Habermasa a jeho generačných druhov. Váha bremena je vytváraná predovšetkým rozchodom národného povedomia a republikánskeho, demokratického zmýšľania. Demokracia prichádzala do Nemecka vždy až vo chvíľach porážky štátu, a preto sa chápala ako cudzia, zvonku nanútená forma politického života. Tak to bolo po prvej svetovej vojne a tak to mnohí cítili aj po druhej svetovej vojne. Habermas patrí k tým, ktorí sa usilovali napomôcť udomácneniu demokracie v Nemecku, uviesť do súladu povedomie národnej identity a prihlásenie sa k republikánskym politickým formám. Netreba pripomínať, že sa to podarilo, a napriek fluktuáciám dnes nikto nepochybuje, že demokracia sa pre Nemcov už stala súčasťou ich národnej identity. I keď zrejme Habermas by bol opatrnejší, je totiž kritikom nielen z povolania, ale aj z osobného založenia a patrí k tým, ktorí citlivo vnímajú všetky napätia v sebavnímaní Nemcov. Vie, že to, čo on nazýva ústavným patriotizmom, zostáva stále ešte viac ideálom ako realitou.
Aj súčasnosť si vyberáme
Jadrom Habermasovej knihy sú úvahy o najpálčivejšom probléme konca storočia: o udalostiach na prelome 80. a 90. rokov. V centre jeho pozornosti je "fáza zvratu", obdobie možností, vyberania, keď na seba narážajú varianty, alternatívne interpretácie. Potom, keď sa už rozhodlo, toto uvažovanie sa javí ako prázdna hra s možnosťami. Takto sa mohla javiť Habermasova kniha v roku 1995 alebo 1996. Vtedy sa zdalo opäť všetko jasné, vedeli sme, čo sa osvedčilo a čo nie, kto zloží skúšku "západnosti" na výbornú, kto na dvojku, a kto prepadne.
Dnes však Habermasove úvahy opäť získavajú na aktuálnosti a preto, že opäť sme v období možností. Dnes totiž vieme, že všetky varianty "premeny", resp. aby som sa vyjadril učenejšie - "tranzície" - narazili na istú hranicu. Do ťažkostí sa dostala "Klausova" cesta, voliči odmietli aj Horna, zlyhala Mečiarova cesta, riešenie nemôžeme zrejme hľadať ani v bonmotoch Zemana, v neurčitosti Buzeka, a riešením nie je zrejme ani westernizovaný a elegantný mečiarizmus Orbánov. Znovu sme akoby na križovatke, samozrejme v inej situácii, oveľa viac ako Habermas dnes rozmýšľame o ekonomických limitoch politických rozhodnutí. Stále však stojíme pred problémom "dobiehajúcej revolúcie", i keď oveľa zreteľnejšie si uvedomujeme, že nič nám negarantuje, že ju raz "dobehneme".
Ako nedobehnúť revolúciu
Dobehnúť revolúciu, to je v slovenčine aj - iste nechcená - slovná hra: dobehnúť niekoho neznamená len bežať rýchlejšie, môže to znamenať aj "prejsť cez rozum", použiť trik a zamiešať sa medzi tých, ktorí prichádzajú do cieľa medzi prvými. Dá sa dobehnúť dejinný náskok vyspelých krajín, dejiny sa však nedajú "dobehnúť" švindľovaním. Stojíme pred problémom, ako dobehnúť a nešvindľovať, neupadnúť do utešujúcej ilúzie. Nutkanie švindľovať je o to väčšie, o čo pálčivejšie sú problémy, s ktorými sme neustále konfrontovaní. Možno nám vo vzdorovaní tomuto pokušeniu môže pomôcť aj čítanie úvah J. Habermasa.
Habermas Jűrgen: Dobiehajúca revolúcia, Kalligram 1999
