Mladá generácia a november 1989
Postoj mládeže, predovšetkým však vysokoškolských študentov, patril medzi rozhodujúce faktory, ktoré prispeli k takému dramatickému rozpadu komunistického systému v roku 1989. To, že bezprostredný impulz k pádu komunizmu vyšiel práve z radov mládeže, má svoje historické opodstatnenie. Generácia rodičov totiž bola nútená po zlyhaní politických elít z roku 1968-1969, ktoré za cenu svojho zotrvania pri moci kapitulovali pred sovietskym nátlakom, uzavrieť kompromis s okupačným režimom, deklarovať mu oficiálne podporu a rezignovať na aktivity smerujúce k reforme systému.
Napriek tomu, že mladá generácia svoj pozitívny postoj k voľbe demokratickej cesty vývoja, ekonomickej transformácie i začleneniu Slovenska do rodiny demokratických národov jednoznačne preukázala nielen v novembri 1989, ale aj v neskorších rokoch - naposledy napr. v parlamentných voľbách 1998, keď sa bez nadsadzovania rozhodovalo o ďalšom osude demokracie na Slovensku - nemožno vývoju v uplynulom desaťročí prisúdiť jednoznačne kladné alebo záporné znamienko. Mladá generácia vo väčšine spája svoju budúcnosť s pokračovaním vývoja v duchu spomínaných troch bodov. Svedčia o tom nielen výsledky volieb 1998, v ktorých vo väčšine podporila politické strany súčasnej vládnej koalície, hlásiace sa k modernizácii a prijatiu západných civilizačných štandardov, ale aj sociologické prieskumy zisťujúce stanovisko občanov k jednotlivým parciálnym problémom.
V súčasnosti je však na Slovensku hlavným nebezpečenstvom pre demokraciu prehlbujúce sa sociálne napätie, ktoré poskytuje šancu pravicovým populistickým silám, ponúkajúcim jednoduché riešenia v podobe budovania štátu na princípoch neznášanlivého, autoritatívneho a izolacionistického nacionalizmu. Rastúca bieda okrem toho znemožňuje naplniť obsahom formálne garantované ľudské práva a slobody pre veľkú časť občanov s nižšími príjmami.
Neskrývať sa pred problémami
Kým v rokoch 1989 - 1990 sa zdalo, že pád komunizmu umožní pomerne bezproblémové naplnenie už spomínaných hlavných cieľov "nežnej revolúcie", v skutočnosti vymanenie sa Slovenska z izolácie znamenalo len začiatok procesu poznávania hĺbky chronickej spoločenskej a ekonomickej krízy, v ktorej sa Slovensko nachádza, i mieru jeho zaostávania za vyspelými krajinami západnej a v čoraz väčšej miere i strednej Európy. Konfrontácia ekonomiky Slovenska so svetom v plnej miere odhalila, že doterajšie koncepcie rozvoja ekonomiky krajiny viedli do slepej uličky, a že je nevyhnutné uskutočniť jej hlbokú reštrukturalizáciu. V priebehu uplynulých desiatich rokov však nijaká vláda nebola schopná stanoviť rámcové priority ekonomického vývoja krajiny, nástroje na oživenie ekonomiky zaostalých regiónov krajiny ani optimálne odvetvia, ktoré by mala hospodárska politika štátu podporovať. Táto ľahostajnosť zo strany politických elít a absencia vízie budúcnosti ekonomiky Slovenska (resp. neschopnosť dopracovať sa k nej) v konkurenčnom prostredí Európskej únie, ktorá sa spoločne s krajinami CEFTA stala kľúčovým partnerom SR v zahraničnom obchode, viedla k hlbokému hospodárskemu prepadu a k nárastu nezamestnanosti, ktorá sa v súčasnosti približuje k 20%.
Šanca - ale pre koho
Hoci značná časť mladej generácie dostala možnosť využiť ponúknuté šance, jej veľká časť najmä v dôsledku nepriaznivého ekonomického vývoja pociťuje na Slovensku nedostatok priestoru na využitie svojich schopností a naplnenie svojich očakávaní. Doteraz neprebádaným fenoménom je rozsah tzv. úniku mozgov, odchodu mladých, schopných ľudí z krajiny, v priebehu posledných desiatich rokov. Ešte alarmujúcejší je počet ľudí, ktorí uvažujú o vysťahovaní sa zo Slovenska. Vzhľadom na to, že z krajiny odchádzajú predovšetkým príslušníci vzdelanejšej časti populácie, táto skutočnosť sa v budúcnosti môže negatívne odraziť na stave hospodárskeho a intelektuálneho potenciálu SR. Slovenský národ, ktorý je pomerne mladý a v porovnaní so susedmi má pomerne úzku vrstvu intelektuálnych elít s malými tradíciami, si už viac nemôže dovoliť masový odliv schopných ľudí, ako sa to stalo v rokoch 1938-1939, po roku 1948 i o dvadsať rokov neskôr, ale aj po rozdelení štátu v roku 1993 a ako to nenápadne prebieha počas uplynulých desiatich rokov z politických i ekonomických dôvodov. V opačnom prípade hrozí Slovensku, že uviazne na periférii európskych civilizačných procesov na dlhé desaťročia. Mladú generáciu v súčasnosti znepokojuje a motivuje k úvahám o opustení vlasti predovšetkým chronický nedostatok cenovo dostupných bytov a narastajúca nezamestnanosť.
Ako uniknúť tradícii
November 1989 znamenal odmietnutie oligarchického režimu nekontrolovanej, nekontrolovateľnej a nedemokratickej moci. Ľudia na námestiach odmietli nezaslúžené privilégiá mocných a rastúce sociálne rozdiely, nepochádzajúce z výsledkov poctivej práce, odmietli zrastanie politickej i ekonomickej moci s kriminálnymi štruktúrami, odmietli spoločnosť, v ktorej sa čestný a pracovitý človek ocitol v postavení občana druhej kategórie. Občania odmietali režim, ktorý už samotnou svojou podstatou podporoval rozvoj korupcie a klientelizmu. November 1989 odhalil v slovenskej spoločnosti hlboký generačný konflikt, ktorý v niektorých aspektoch, predovšetkým však v názoroch na ďalšie smerovanie slovenskej spoločnosti, nadobúda charakter civilizačného konfliktu.
Na jednej strane možno pozitívne hodnotiť fakt, že dosiahnutý pokrok v politickej reforme a v oblasti demokratizácie verejného života dosiahol takú mieru, že ani počas vládnutia V. Mečiara v rokoch 1992-1998 sa napriek recidíve autoritárstva nepodarilo zvrátiť demokratický vývoj krajiny, na druhej strane je mladá generácia rozčarovaná z toho, že ponovembrové politické elity do značnej miery ostali vo vleku tradičnej slovenskej politickej kultúry, založenej na korupcii a klientelizme a neboli schopné ponúknuť alternatívu. Hoci sa podarilo v oblasti politického systému vytvoriť legislatívu porovnateľnú s krajinami Európskej únie, ukázalo sa, že samotné legislatívne zmeny nestačia a je potrebné dosiahnuť zmenu modelu politickej kultúry a mentality obyvateľstva. Tento proces sa ukázal ako omnoho komplikovanejší, ako sme pôvodne v roku 1989 očakávali, a práve tento proces je zdrojom hlbokého generačného konfliktu v slovenskej spoločnosti. Naopak, sme svedkami takého nárastu korupcie a klientelizmu, ba aj prenikania kriminálnych kruhov do najvyšších sfér života spoločnosti i do najvyšších ekonomických kruhov, aké v dejinách Slovenska azda ešte nemali obdobu. Týka sa to aj privatizačných machinácií, nevyplácania miezd a neodvádzania odvodov poisťovniam, tunelovania podnikov i štátnych inštitúcií. Tolerovanie týchto javov môže mať pre slovenskú spoločnosť ďalekosiahle dôsledky a môže v konečnom dôsledku znamenať aj ohrozenie samotného demokratického vývoja krajiny. Mimoriadne krikľavým prejavom sociálnej nespravodlivosti sa stala absencia dostatočne účinných mechanizmov, umožňujúcich zabrániť, resp. postihovať korupciu a zvýšiť transparentnosť rozhodovania o verejných zdrojoch. Sklamanie vyvoláva aj liknavý postup pri objasňovaní a náprave podvodov spáchaných minulou vládou počas nekontrolovanej privatizácie i tolerovanie aktivít organizovaného zločinu, čo čoraz horšie žijúci občania vnímajú ako do očí bijúcu krivdu.
Nové hodnoty
Určitým sklamaním, vyplývajúcim z komplikovanej hospodárskej situácie, sa pre značnú časť mládeže stal masový príklon väčšiny spoločnosti ku konzumným, materiálnym hodnotám. Pri páde komunistického systému zohrávalo značnú rolu aj neuspokojenie požiadaviek vyplývajúcich z tzv. postmateriálnej hodnotovej orientácie. Teda z orientácie na ekologické hodnoty, na problémy participácie čo najširších skupín obyvateľstva na rozhodovaní o veciach verejných a o vlastných osudoch, na hodnoty namierené proti autoritárstvu v podobe netolerantných ideológií alebo centralistického a reglamentujúceho štátu, zasahujúceho nielen do ekonomiky, ale aj do súkromného života občana, i v otázke práva na vzdelanie. V kruhoch európskej mládeže sa od 60. rokov rozšírili silné sociálne hnutia s pacifistickým, antinukleárnym, feministickým a ekologickým programom. V Nemecku v druhej polovici 80. rokov mali "postmaterialisti" prevahu nad stúpencami materiálnych hodnôt, ich prevaha síce pod vplyvom zložitej ekonomickej situácie postupne klesala, ale väčšina obyvateľstva SRN v 80. rokoch i v roku 1990 však naďalej patrila k priaznivcom zmiešaných materiálnych a postmateriálnych hodnôt. Hoci problémy súvisiace s hospodárskou recesiou a štrukturálnou nezamestnanosťou priniesli istý prechodný pokles stúpencov týchto hodnôt v celoeurópskom meradle, v blízkej budúcnosti, pod vplyvom postupujúcej "westernizácie" slovenskej spoločnosti, môžeme aj v podmienkach Slovenska očakávať vzostup počtu voličov orientovaných postmateriálne. Zatiaľ veľká časť postmateriálne orientovanej mládeže inklinuje k liberálnym stranám Slovenskej demokratickej koalície kvôli ich radikálnej antiautoritárskej politike a prozápadnej orientácii, pričom uvedené hodnoty sú súčasťou ich rétoriky. Na druhej strane však orientácia týchto strán na tradičné pravicové liberálne (DÚ), resp. konzervatívne hodnoty (DS) však nevyhnutne povedie ku konfliktu s týmito tendenciami. Tu sa otvára rozsiahly priestor práve pre ľavicovo orientované strany podchytiť uvedený protestný potenciál mladej generácie.
Znovu vymedziť miesto mládeže v spoločnosti
Veľká časť mladej generácie zastáva názor, že sa jej problémy ocitli na chvoste záujmu ponovembrových politických elít. Napriek prísľubom ešte z roku 1995 doteraz nebol prijatý zákon o mládeži. Tento zákon mal v duchu legislatívy platnej v štátoch EÚ upraviť otázku postavenia mládeže v spoločnosti, zakotviť určité špecifické práva a upraviť ochranu mládeže. Príčinou toho, že táto právna norma doteraz nebola prijatá, bola neochota jednotlivých rezortov akceptovať špecifickosť pojmu mládež.
Napriek tomu, že ešte začiatkom roku 1992 vláda SR prijala Zásady štátnej politiky vo vzťahu k mládeži v SR, viaceré body týchto zásad ostali iba v deklaratívnej podobe a doteraz nebola vypracovaná koncepcia ich naplnenia. Okrem už spomínanej problematiky školstva, ktorá má pre budúcnosť krajiny takmer strategický význam, sa to týka predovšetkým problémov prorodinnej politiky. V tejto súvislosti je mimoriadne naliehavým problémom bytová otázka. S negatívnym postojom minulej vlády k činnosti mimovládnych organizácii súvisí nedostatočné zabezpečenie podmienok na činnosť občianskych združení detí a mládeže. Pálčivým problémom v oblasti ochrany zdravia mládeže je absencia koncepcie boja s narkomániou i prevencie proti AIDS. Chýba aj koncepcia osobitnej starostlivosti, výchovy, ochrany a podpory zdravotne postihnutej, ako aj spoločensky málo adaptabilnej mládeže. Podobne možno hovoriť aj o naplnení, resp. nenaplnení ďalšieho bodu uvedených Zásad - ochrany pred zanedbávaním, demoralizáciou, krutosťou a ďalšími javmi ohrozujúcimi zdravý morálny vývin detí a mládeže.
Vzťah ponovembrových politických elít k mládeži dokumentuje aj osud majetku bývalého SZM, ktorý bol na základe nevýhodných zmlúv prenajatý na komerčné účely, neslúži mládeži a ktorý sa v súčasnosti nová Rada Fondu detí a mládeže usiluje vrátiť mládeži.
Nádeje a sklamania
Mladá generácia teda pozitívne hodnotí udalosti spred desiatich rokov a nastúpenú cestu považuje za šancu pre život v demokratickej a prosperujúcej krajine, integrovanej do demokratickej Európy i za šancu umožniť lepší život pre čestného a pracovitého človeka. Svoje nádeje do budúcnosti spája s pokračovaním budovania modernej demokratickej spoločnosti so sociálne orientovanou trhovou ekonomikou, spoločnosti založenej na princípoch slobody, rovnosti, solidarity a rešpektovania sociálnych a demokratických práv občana. Kriticky sa však stavia k pomalému a nedostatočnému postupu transformácie slovenskej spoločnosti a tiež k nedostatočnej schopnosti politických elít túto transformáciu realizovať. Zároveň je nespokojná s ekonomickým vývojom v krajine i s nedostatočnou pozornosťou, ktorú venovali zatiaľ všetky ponovembrové vlády SR problémom mládeže. Osobitne znepokojujúcim faktorom sú však neočakávané rozmery korupcie a klientelizmu i mafianizácia verejného života. Tieto javy spoločne s prehlbujúcim sa rozdelením spoločnosti na úzku vrstvu bohatých a chudobnejúcu väčšinu s ohrozeným sociálnym statusom znamenajú pre ideály novembra 1989 smrteľné nebezpečenstvo.
Autor je historik
