Slovjaci - výtvor maďarónskej propagandy
Záloh spišských miest Poľsku v rokoch 1412 až 1769 sa v poslednom čase spomínal ako pohroma v histórii Spiša. V tomto ohľade sa jej skoro vyrovnáva nedávno potvrdené územnosprávne delenie, ktoré rozčeslo Spiš medzi dva východoslovenské kraje.
Od novembra 1907 začal v Prešove vychádzať v šarišskom nárečí časopis Naša zastava. Financovala ho maďarská vláda. Jeho cieľom bolo presviedčať Slovákov na východe, že sú iným etnikom ako Slováci v iných častiach Slovenska, že sú pobožnejší, a nie sú "panslávi". Akýmsi teoretikom tohto "hnutia" bol prešovský archivár Viktor Dvortsák (niekedy si svoje priezvisko písal aj "Dvorčák"). Svoje názory o osobitnom východoslovenskom etniku sa pokúšal odôvodniť v maďarčine napísanej knihe Sáros földje. Keď vznikla Československá republika, Dvortsák utvoril tzv. Východoslovenskú národnú radu a 11. decembra 1918 v Košiciach vyhlásil Východoslovenskú ľudovú republiku. Vymenovala sa síce akási "vláda" a diplomatický zástupca v Budapešti, no maďarská vláda svoj výtvor z taktických dôvodov formálne neuznala.
Dvortsákova "vláda", ktorá za svoje sídlo vyhlásila Prešov, nemala žiadnu moc, vydala niekoľko výziev v šarišskom nárečí a zorganizovala niekoľko propagandistických akcií. Podporu obyvateľstva východného Slovenska sa jej nepodarilo získať a keď na východné Slovensko prišlo československé vojsko, Dvortsák emigroval do Francúzska, kde pôsobil ako zjavný agent maďarskej iredenty. Spolupracoval napríklad s iným agentom Jehlicskom. Je zaujímavé, že tu nevystupoval ako predstaviteľ "Slovjakov", ale všetkých Slovákov, ktorí "túžia po návrate pod svätoštefanskú korunu".
V období bývalého režimu sa o tejto Dvortsákovej "republike" veľa nehovorilo, pretože keď v júni 1919 obsadila východné Slovensko maďarská "Červená" armáda, ktorá v Prešove vyhlásila Slovenskú "radovu" republiku (v literatúre sa používal názov Slovenská republika rád), vo svojej propagande používala takisto šarišské nárečie. Jej "oficiálny orgán" sa volal Naša červena zastava a podľa tvrdení niektorých historikov pracovali pre ňu Dvortsákovi ľudia.
O obnovu "slovjackého" hnutia sa Dvortsák pokúsil po okupácii južného Slovenska horthyovcami v roku 1938. V Košiciach znova začala vychádzať Naša zastava a Dvortsák vytvoril Našu gazdovsku stranu. V roku 1943 sa postaral o prvé a jediné dielo "slovjackej" literatúry - zbierku básní, alebo skôr ponášok na východoslovenské ľudové piesne Vlasc i serco. Keby sme dnes čítali Dvortsákove noviny, pôsobili by komicky i trápne. Dnes ich jazykom hovoria ľudoví rozprávači, napríklad Ander, a napriek úsiliu o jazykovú "čistotu" v Našej zastave bol predsa len text v nenávidenej spisovnej slovenčine - reklama na preháňadlo Darmol.
Trápne bolo to, že išlo o udavačský plátok, ktorý útočil na Stranu slovenskej národnej jednoty - organizáciu brániacu slovenské záujmy na okupovanom Slovensku a na noviny Slovenská jednota. Tieto noviny mali aj protifašistické zameranie a dvortsákovci upozorňovali na každý článok kritizujúci horthyovcov a nacistov.
