USA zlyhali v arabských krajinách
Večným prehliadaním politiky Izraela na okupovaných územiach, resp. v arabskom svete, urobili Spojené štáty samy zo seba terč moslimskej nenávisti. "Amerika tak vlastne platí za zločiny, ktoré spáchal Izrael," konštatoval The Economist. Poznámka britského týždenníka však nie je len názorom arabského sveta. Je dnes názorom väčšiny Američanov. Až 58 percent z nich si, podľa najnovšieho prieskumu týždenníka Newsweek, myslí, že práve chybné americké sponzorstvo Izraela v blízkovýchodnom procese bolo hlavným dôvodom teroristických útokov na ciele vo Washingtone a New Yorku 11. septembra. Biely dom mení taktiku. Kde a kedy vlastne urobil najväčšiu chybu?
Kto je terorista
Tých chýb bolo niekoľko a je dosť ťažké určiť, ktorá prispela k marazmu súčasného stavu. Ku zmene jeho postoja však prispeli najmä "prešľapy" posledných dní. V prvom rade, vlna nevôle arabských a moslimských krajín sa zdvihla najmä po presvedčivom vyhlásení prezidenta USA Georgea W. Busha pred BR OSN, že USA majú legitímne právo zakročiť aj voči iným organizáciam a iným štátom. Liga arabských štátov takmer paralelne s Konferenciou islamskej jednoty deklarovala odmietavý postoj k útokom na ktorúkoľvek arabskú či moslimskú krajinu pod "zámienkou" boja proti terorizmu. Je skutočne namieste tvrdiť, že svojvoľné rozširovanie zoznamu podozrivých osôb či organizácií nemá oporu v medzinárodnom práve.
Druhý prešľap je spojený s prvým, aj keď prišiel o niečo skôr. USA sú jednou z tých krajín, ktorá ani krátko po teroristických útokoch nebola schopná na pôde VZ OSN prispieť k presnej definícii terorizmu. Hádzať do jedného vreca teroristov s tými, ktorí bojujú proti koloniálnej nadvláde a okupantom, znamená pre arabský svet dôkaz, že USA považujú aj Palestínčanov za teroristov. Vlastne, podľa rovnako znejúceho slovníka izraelského premiéra Šarona smerom k Arafatovej autonómii, Washington nijako nezaprotestoval. Palestínčania sa pritom aj teraz dištancovali od politiky Talibanu či al-Kajdá a dokonca v predstihu pred Izraelom deklarovali podporu pridať sa na stranu koalície proti terorizmu.
USA Izrael neodsúdili
Tretí prešľap tiež nadväzuje na predchádzajúci. USA, podľa arabských krajín, nikdy neodsúdili verejne, na pôde OSN, politiku Izraela voči krajinám, ktorých územia v histórii okupoval. Nikdy ho neodsúdili za to, akú vojenskú politiku viedol (a často siahala k praktikám, ktoré mali ďaleko od prívlastku demokratické). Veď terajší premiér Ariel Šaron sa musí veľmi dobre pamätať, keď ako minister vnútra v roku 1982 pri masakre v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla pri Bejrúte poslal do krvavého kúpeľa 2000 Palestínčanov (asi polovičného počtu obetí teroristických útokov v USA).
USA zrejme naozaj, ako tvrdí Biely dom, zatiaľ ani "nečakali pochopenie". Hoci pár dní pred útokmi rozbehli horúčkovitú kampaň v regióne, Organizáciu islamských krajín aj Ligu arabských štátov postavili v deň útoku priamo pred hotovú vec. Mnohí tvrdia, že keby sa problém Palestínčanov bol vyriešil skôr, k rozmachu militantných hnutí by nikdy nedošlo. Americký prezident Bush dnes hovorí, že "myšlienka palestínskeho štátu bola vždy súčasťou vízie, a to odvtedy, ako rešpektujeme právo na existenciu Izraela". V tejto súvislosti pripomeňme, že napriek prvej intifáde (v roku 1987) Arafatova OOP vymazala po 40 rokoch od založenia Izraela články vyzývajúce na jeho zničenie a uznala jeho existenciu.
Clinton neuspel
Šéf americkej obrany James Forrestal v roku 1948 dohováral prezidentovi Trumanovi, že bez existencie Izraela by záležitosti s Arabmi boli jednoduchšie. Hoci Američania stáli pri zrode rezolúcie BR OSN č. 242/1967 žiadajúcej od Izraela stiahnutie sa zo všetkých okupovaných oblastí, okrem slovného protestu, že "židovské osady na daných teritóriách sú podľa medzinárodného práva nelegálne," nič viac neurobili. Hoci mohli. V tom čase bol Izrael pri ešte slabej židovskej loby v USA zatiaľ len priateľ, nie spojenec. No v časoch studenej vojny bol pre Ameriku predsa len prijateľnejší ako Egypt či Sýria.
Zatiaľ čo George Bush nebol veľkým fanúšikom Izraela, Clinton fanúšikom Izraela bol a nachádzal sa pod silným tlakom židovskej loby. Namiesto súhlasu Izraela s Clintonovým návrhom na vytvorenie palestínskeho štátu z Gazy a 95 % územia Západného brehu, spolu s anexiou niektorých židovských osád na okupovaných územiach (ktoré by sa dostali pod správu Palestínčanov), sa len posilnila vojenská spolupráca medzi Washingtonom a Tel Avivom. Z východného Jeruzalema sa nestalo budúce hlavné mesto a deľba suverenity nad Chrámovou horou skončila po provokačnom výstupe Šarona na toto miesto druhou intifádou. Presne po roku si vyžiadala 170 izraelských a 600 palestínskych obetí.
Obnovená anexia
Na ceste z Bieleho domu si Clinton neodniesol Nobelovu cenu za mier na Blízkom východe. Izraelčania totiž stále vyžadujú bezpečnosť aj na územiach, ktoré vlastne nikdy neodovzdali Palestínčanom pod úplnú kontrolu a na formulu "mier za pôdu" hovoria stále nie. Len týždeň po vyhlásení prímeria zo strany Arafata, ktoré sa týkalo aj akcií jeho organizácie Fatah a islamských hnutí Hamas a Džihád, vytvoril židovský štát v septembri 32 kilometrov dlhú uzavretú vojenskú zónu pozdĺž západného brehu Jordánu. Tým de facto nanovo, hoci načas, anektoval územie a podriadil 24 tisíc Palestínčanov pod úplnú kontrolu. To pre Hamas či Džihád isto nie sú dôkazy o snahe riešiť palestínsku otázku. Ako poznamenal Arafat, aj terajšie útoky USA a ich spojencov na Afganistan využíva Izrael na väčšiu kontrolu nad palestínskymi územiami. A to aj silou.
Prezident Bush potrebuje arabský svet na presadzovanie záujmov v regióne. Jeho široká koalícia proti terorizmu však zároveň umožňuje skĺbiť arabský svet do silnejšej regionálnej protiváhy proti Tel Avivu. Je otázne, či Bush bude pokračovať v šľapajách svojho otca, alebo predchodcu. Najschodnejšia cesta by bola niekde medzi tým - údernejšia aktivita a najmä skutky. Vyhlásenie o samostatnom palestínskom štáte bolo hodenou rukavicou. Situácia môže dospieť k tomu, že (ako napísal The Economist) "Bush bude viac dbať na zaistenie bezpečnosti Ameriky, ako na izraelské záujmy. Ale v tom prípade Amerika nebude platiť za zločiny Izraela. Izrael bude platiť za zločiny proti Amerike".
