Triedny boj pokračuje
A hoci všetky dejinné formácie (otrokárstvo, feudalizmus, kapitalizmus, socializmus) menili a ustanovili iné vlastnícke vzťahy, moc, ktorá z nich vyplývala, určovala panstvo nad bezmocnými a podmanenými. Pritom hnacími silami zmien jestvujúcich poriadkov boli okrem zmien vo výrobných silách hlavne nepokoje, vzbury, povstania pracujúcich, nemajetných nevlastníkov voči nepracujúcim, no majetným vlastníkom.
Axiómy dejín Inštitút vlastníctva teda zakladal a ustavične zakladá a živí nespravodlivosť v spoločnosti. Vo všetkých doterajších zriadeniach platila axióma, že ten, kto vlastní, je pri zdroji bohatstva, a naopak ten, kto nevlastní, je ohrozený priam existenčne, pričom jeho život závisí od ľubovôle vlastníka. Práve preto sa v dejinách neustále viedli kruté až krvavé boje bezmocných plebejcov voči vlastníckym kruhom a to bez ohľadu na typ zriadenia, v ktorom žili. Tieto tvrdenia sa dajú uplatniť aj na obdobie od prevratu v roku 1989. Aj v týchto desiatich rokoch, podobne ako v predchádzajúcich dobách premnohým príčinlivcom išlo a ide o to, aby získali akékoľvek vlastníctvo, a to práve preto, lebo z vlastníctva môže, a vo väčšine prípadov aj vyplýva moc. Ak vlastním, nielenže nemusím pracovať, ale mám aj na dlhý čas zabezpečené živobytie pre seba a pre svoju rodinu.
Zhody a odlišnosti Takže mnohí z "našich" doterajších politických garnitúr úporne bojovali medzi sebou o vlastníctvo (teraz odhliadneme od toho, že väčšinou šlo a ide o vlastníctvo, ktoré nepatrilo im, ale nám všetkým, že nás teda okradli a naďalej okrádajú). Premnohí predstavitelia HZDS, SNS a ZRS kradli pre svojich prívržencov, mnohí predstavitelia terajšej mocenskej elity kradnú takisto pre svojich prívržencov (a hoci sú zväčša z cudziny, pre nich sú "vlastní"). Pre mňa títo ľudia z oboch skupín patria do tej istej bandy. Dokonca si myslím, ak sa na to pozriem z tohto zorného uhla, že jedinou a najväčšou chybou predchádzajúcej mocenskej kliky bolo to, že pocit nadradenosti a nafúkanosti z vlastnenia im tak zatemnil mozgy, že opozíciu z privatizácie radšej vylúčila a vytesnila, než by jej bola zo svojho lupu pustila čo len odrobinku. Som presvedčený aj o tom, že v prípade "rozumnej" taktiky by k "zmene" v roku 1998 vôbec nebolo došlo. Všetci (alebo aspoň väčšina) noví súkromní vlastníci by boli nažraní a spokojní. A tak by konečne nastala vytúžená stabilita.
Boj o podiely Ale nestalo sa tak, preto naďalej pokračuje skývražný boj o ďalšie a ďalšie vlastnícke sústa. Veď predsa tí, ktorí už raz privoňali k bohatstvu a k možnosti bezprácneho celoživotného, prípadne viacgeneračného zisku, nevzdajú sa ďalších ponúkaných príležitostí byť pánmi. Budú naďalej tvrdo bojovať o svoj podiel na ukradnutom bohatstve spoločnosti. A ak sa im ujde čo len teplé miestečko v správnych radách niekoľkých spoločností, aj to je lepšie, ako si poctivou prácou vydobýjať svoj každodenný chlebík. Fuj, veď sa neznížia na úroveň akýchsi lazníkov, čo denne bojujú o prežitie. Oni, elita, či smotánka. Triedny boj pokračuje. Je to boj triedy vlastníkov (prípadne budúcich vlastníkov) voči pracujúcej triede. A keďže je ešte z čoho kradnúť a dá sa ukeťasiť aký-taký majetoček, treba vydržať. Pre každý prípad.
Dymové clony Ale čo my? "Slobodne", "demokraticky" a "občiansky" sa iba prizeráme na toto peniace a besniace dramatické zápolenie. Veď je to aj naša tragédia. Veď obdobie od prevratu v roku 1989 až dodnes nemá vôbec nič spoločné s demokraciou. Pojmy ako demokracia, ľudské práva, sloboda jedinca, občianska spoločnosť atď. tvoria len dymovú clonu (podobne ako predtým pojmy socializmus, robotnícka trieda, beztriedna spoločnosť atď.), za ktorou sa neúprosne až krvavo zápolí o vlastníctvo, ktoré na mnoho rokov dopredu určí našu bezmocnosť a poníženosť voči novému panstvu. Naďalej budeme mlčať a necháme sa ovládať absolútnou menšinou spoločnosti (tak ako za socializmu)? A v povznášajúcej a dôstojnej práci (či ako nádejní členovia v stále sa zväčšujúcom košiari nezamestnaných) akurát tak cnostne doživoríme? A čo bude s našimi deťmi? Emigrujú? A s vnukmi a vnúčencami? Ak už nemáme silu (či máme strach) postaviť sa za seba, mali by sme aspoň v mene našich potomkov zo dna duše, ak nám z nej ešte zostal dáky zdrap, či franforec, spomedzi lúnt a rároh vyškrabkať zafúľaný a zagebrený diamant našej dôstojnosti a pozdvihnúť ho.
Autor (1947) je publicista
