Pasca na superveľmoc
Koncom apríla a na začiatku mája 1975 padol proamerický saigonský režim. Súčasná vláda zjednoteného Vietnamu si toto výročie pripomenula mohutnými oslavami. Američania si pripomínajú chyby, ktorých sa dopustili: zlé zhodnotenie pomeru síl vo Vietname, podcenenie vplyvu masmédií na domácu verejnú mienku a nepochopenie, aký vplyv bude mať vietnamská vojna na narastajúci konflikt medzi ZSSR a Čínou.
Američanov už mala varovať porážka Francúzov v Indočíne. Saigonskú juhovietnamskú vládu tvorili militantní katolíci, ktorí sa arogantne správali k predstaviteľom iných vierovyznaní a snažili sa násilím asimilovať početné národnosti žijúce v krajine. Táto vláda sa dostala do ozbrojeného konfliktu najprv s niektorými sektami a potom s národnosťami žijúcimi v ťažko dostupných regiónoch a nakoniec s budhistami. Komunisti sa teda postavili na čelo ozbrojeného odporu, ktorý viedlo viacero rôznorodých zložiek.
Kým v roku 1960 proti saigonskej vláde bojovalo 6 000 partizánov, v roku 1964 už ich bolo 106 000. Saigonská vláda vtedy už ovládala iba niekoľko miest, väčšina krajiny bola pod kontrolou partizánov Vietcongu. Američania v roku 1956 poslali do južného Vietnamu okolo 350 poradcov, v roku 1963 ich už bolo 16 000 a často sa už aktívne zúčastňovali na bojoch s partizánmi. Narastajúce porážky juhovietnamského režimu viedli k čoraz väčšiemu zaťahovaniu Američanov do konfliktu, z občianskej vojny za účasti amerických vojenských poradcov sa postupne stávala americká intervencia.
Incident v Tonkinskom zálive Nepochybné však bolo, že také zdrvujúce úspechy Vietcongu v boji proti saigonskému režimu boli možné iba vďaka mohutnej podpore severného Vietnamu. Od jari 1964 začali preto americké vojenské lode uskutočňovať v Tonkinskom zálive prieskum a sabotážne akcie proti severnému Vietnamu. Začiatkom augusta 1964 došlo k stretu medzi americkými torpédoborcami a severovietnamskými delovými člnmi. Neskôr zverejnené tzv. Pentagonské dokumenty naznačujú, že mohlo ísť o provokáciu.
Incident však americký prezident Lyndon J. Johnson použil ako politické odôvodnenie akcií proti severnému Vietnamu a získanie podpory americkej verejnosti pre väčšiu priamu angažovanosť vo vojne. Obe komory amerického Kongresu schválili rezolúciu, ktorá oprávňovala amerického prezidenta, aby "prijal všetky nevyhnutné opatrenia k odrazeniu akéhokoľvek útoku proti ozbrojeným silám USA a k zabráneniu ďalšej agresie..." Túto rezolúciu Johnson považoval za mandát, aby sa USA mohli vo Vietname maximálne vojensky angažovať. Začína sa bombardovanie severného Vietnamu a neskôr prezident Nixon touto rezolúciou ospravedlnil americkú inváziu do Laosu a Kambodže.
Teória "domina" Podľa teórie "domina" pád juhovietnamského režimu by spôsobil, že "svetový komunizmus" by sa zmocnil nielen Indočíny, ale celej juhovýchodnej Ázie. Pôvodcom tejto koncepcie bol štátny tajomník J. F. Dulles, ktorý dirigoval americkú politiku za čias prezidenta Eisenhowera. Zastával ju aj jeho brat Allan Dulles, ktorý stál na čele CIA. Táto koncepcia ignorovala narastajúce rozpory medzi ZSSR a Čínou, ktorých prvé príznaky sa prejavili už v roku 1945 a boli zrejmé už po XX. zjazde KSSZ v roku 1956. Americká intervencia vo Vietname nútila sovietskych a čínskych politikov tieto rozpory utajovať a predstierať aspoň určitú mieru spolupráce.
Teória "domina" mala ešte katastrofálnejšie dôsledky pre Kambodžu. Namiesto neutralistickej vlády kráľa Norodoma Sihanuka Američania dosadili Lon Nolov režim. Pád juhovietnamskej vlády v apríli 1975 sprevádzal tiež pád tohto režimu. Kambodže sa nezmocnili Vietnamci, ale pročínsky ultraľavicový režim Pol Pota, ktorý začal s genocídou vlastného národa. Tú zastavila až vietnamská intervencia.
Cesta k mieru Prezident Johnson na základe Dullesovej koncepcie "zatlačovania komunizmu" vojnu vo Vietname "amerikanizoval". Okrem iného sa však podcenila úlohu masmédií, najmä televízie. Američania boli takpovediac vo svojich domovoch svedkami absurdnej vojny, kde sa ukázalo, že ani ich "boys" neboli veľmi rytierski a tiež sa dopúšťali vojnových zločinov. Americká verejná mienka sa stavala na čoraz väčší odpor proti tejto vojne. Protestné akcie sa začali na amerických univerzitách už v roku 1965 a čoraz viac narastali.
V máji 1968 sa začali v Paríži rokovania so severným Vietnamom, no tie dlho ostávali na mŕtvom bode. Nový prezident R. Nixon počas volebnej kampane sľuboval, že vojnu zakončí "čestným mierom". Po jeho nástupe do funkcie sa však začala najprv jej "vietnamizácia". Pravda, redukciu pozemných síl sprevádzalo zintenzívňovanie bombardovania už nielen severného Vietnamu, ale celej Indočíny. Napriek tomu sa ukazovala bezmocnosť juhovietnamskej armády. V tom čase prichádza Nixonov poradca pre národnú bezpečnosť a vyjednávač v Paríži Henry Kissinger s novou koncepciou chápania geopolitickej situácie sveta. Americká politika sa počas Nixonovej vlády začala snažiť o zblíženie s Čínou. Hlavným predpokladom takéhoto zblíženia však bolo skončenie vietnamskej vojny. 27. januára 1973 boli podpísané dohody o odchode amerických vojsk, ktoré opustili Vietnam 29. marca. Saigonský režim sa dokázal udržať už iba dva roky.
Autor (1947) je publicista
