Boj o odkaz slovenského Prométea
Nielen slovenský národ, ale aj historici sa zhodujú v tom, že Milan Rastislav Štefánik je najväčšou slovenskou osobnosťou 20. storočia. Ak by príbeh jeho života uverejnil nejaký spisovateľ ako svoju fikciu, kritizovali by ho za nevieryhodnosť. Tvrdili by, že žiaden človek by nemohol za taký krátky čas toľko vykonať.
Slovenský chlapec išiel na skusy do sveta. Podarilo sa mu splniť svoj najsmelší sen - vybojovať pre svoj národ slobodu, lenže svoju oslobodenú vlasť uvidel iba z lietadla, a živý už na ňu nikdy nevstúpil. Mýtický Prométeus daroval ľuďom oheň, Štefánik v jeho plameňoch zahynul...
Vďaka veľkosti a významu jeho osobnosti si jeho pamiatku a odkaz chceli prisvojiť skoro všetky slovenské politické smery. Lenže medzi nimi sú aj také, s ktorými by Štefánik buď ostro polemizoval alebo dokonca bojoval so zbraňou v ruke. Aký je skutočný odkaz slovenského Prométea?
Slepé uličky slovenskej politiky Na slovenskej politickej scéne boli najprv dva smery, ktoré nadväzovali na slovenské tradície, no viac-menej s konfesionálnym podtextom - tzv. martinskí konzervatívci a ľudáci. Na prelome 19. a 20. storočia vystupujú ako hľadači inej cesty pre slovenskú politiku sociálni demokrati a hlasisti. Hlasistov inšpiroval T. G. Masaryk, ktorý patril k tomu obmedzenému počtu vplyvných osobností v Česku, čo javili záujem o slovenské pomery a snažili za aj nejakým spôsobom utláčaným bratom pomôcť. M. R. Štefánik sa počas vysokoškolských štúdií dostal pod vplyv Masarykových názorov, hoci sa nedá tvrdiť, že by ich bol nekriticky prijímal.
Na hlasistov i M. R. Štefánika zapôsobila najmä Masarykova koncepcia "drobnej práce". V slovenských pomeroch to znamenalo predovšetkým oponovať martinským konzervatívcom. Tí verili, že slovenskému národu pomôže nejaký politický zázrak, zvrat vyplývajúci z čoraz neistejšej medzinárodnej situácie smerujúcej k veľkému konfliktu. Lenže (ako sa v prípade nášho národa ukázalo, aj v tomto storočí) na zázrak tohto druhu treba byť pripravený. Koncepcia "drobnej práce" znamená každodennú činnosť zameranú na zvýšenie kultúrnej úrovne národa, na jeho sebauvedomení a na snahu zlepšovať aj jeho materiálne podmienky. Sám Štefánik túto koncepciu vyjadril v slávnom hesle: "Veriť, milovať, pracovať!"
Od Masaryka sa M. R. Štefánik odlišoval predovšetkým nechuťou k socialistickej ideológii. Podľa jeho názorov socialisti nielenže nemohli odstrániť biedu, ale v ich učení boli prvky hroziace ujarmením ľudskej osobnosti. Neskôr, v konfrontácii s boľševizmom, Štefánik tieto názory upresnil. Kým súčasná ľavica sa nielen v Česku, ale aj na Slovensku môže hlásiť k niektorým Masarykovým názorom, Štefánik bol v tomto smere taký jednoznačný a nekompromisný, že sa socialisti nemôžu odvolávať na jeho odkaz, hoci sa ukázalo, že jeho argumenty boli pádne a predvídavé.
Hlasisti, práve v súvislosti s očakávaním politického zázraku, kritizovali aj naivný obdiv martinských konzervatívcov k Rusku, v ktorom bolo veľa sebaklamu. Veď cárske Rusko utláčalo neruské národy oveľa brutálnejšími metódami, než používala maďarská vládnuca trieda. Hlasisti a aj Štefánik verili, že pre slovenskú politiku môže byť jedinou reálnou cestou cesta na Západ a tá môže viesť iba cez Česko...
Boj za slobodu a spoločný štát O tom, že koncepcia jednotného československého národa bola nielen neživotná, ale namiesto upevnenia narušila a skalila bratské vzťahy Slovákov a Čechov, dnes nemôže nik pochybovať. Lenže čechoslovakizmus - najmä vo svojej benešovskej podobe, ktorá popierala existenciu slovenského národa v polovici 20. storočia, keď už jednoznačne preukázal svoju životaschopnosť a svojbytnosť - nemožno zamieňať ani so snahami o politickú spoluprácu Slovákov a Čechov, ani s vedomím ich bezprecedentnej blízkosti.
Nielen M. R. Štefánik, ale napríklad aj Alexander Dubček, či Tomáš G. Masaryk pochádzali z tých regiónov Slovenska, ktoré mali po stáročia trvajúci kontakt s priľahlými moravskými regiónmi. Hoci existovala štátna hranica, za ňou nežili cudzinci, ale ľudia hovoriaci prakticky totožným jazykom a žijúci podobným spôsobom života.
Keď vypukla prvá svetová vojna, nielen M. R. Štefánik považoval za samozrejmosť spoločný boj s Masarykom a Benešom proti rakúsko-uhorskej nadvláde, ale rovnako prijímali Slováci vstupujúci do légií spoločný boj s Čechmi. Politický vývoj počas svetovej vojny však prebiehal inak. Najväčšia časť légií, ruskí legionári, sa vrátili už do nového spoločného štátu Čechov a Slovákov. V Rusku boli zatiahnutí do občianskej vojny. Vystúpenie československých légií vyprovokovali boľševici, ktorí mali informácie, že okolo 40 percent legionárov tvoria sociálni demokrati. Mysleli si, že sa im ich preto podarí získať na svoju stranu. Lenže najmä komisár pre obranu L. D. Trockij postupoval tak, že legionári začali proti boľševikom bojovať. M. R. Štefánik sa však mal možnosť presvedčiť, že ani tí druhí neboli oveľa lepší a že tento názor zastávali aj legionári. Zverstvá bielogvardejských generálov musel nakoniec sám odsúdiť.
Záhada Štefánikovej smrti Je nepopierateľným a neoddiskutovateľným faktom, že M. R. Štefánik sa ku koncu roka 1918 a na začiatku roka 1919 dostáva do konfliktu najmä s Eduardom Benešom. Je veľmi zaujímavé prečítať si, aký portrét M. R. Štefánika vykresal pražskému Hradu blízky Ferdinand Peroutka. Tvrdil napríklad, že Štefánik nezastával koncepciu drobnej práce. Lenže každý o ňom vedel, že za celoživotnú profesiu si zvolil astronómiu, kde sa vyžaduje práve a predovšetkým namáhavá drobná, takpovediac mravčia práca.
Štefánikova smrť, nech by jej príčina bola už hocijaká, prišla vhod tým politickým silám, s ktorými by sa on nikdy nemohol stotožniť. Treba zdôrazniť, že napriek nezhodám s Benešom nikdy nevystúpil proti spolunažívaniu Slovákov a Čechov v spoločnom štáte, mohol mať iba iný názor na model tohto spolunažívania. V roku 1944, počas Slovenského národného povstania, existoval aj Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy, aj partizánsky oddiel, ktoré boli pomenované po Štefánikovi. Hádam netreba zdôrazňovať, ktorý z nich si Štefánikovo meno prisvojil neoprávnene a na strane koho by bol Štefánik bojoval, ak by vtedy žil.
