Trvalý problém domácej politiky
Hádam od čias Tomáša G. Masaryka sa v českej a slovenskej spoločnosti chápalo uvažovanie v kategórii národných záujmov a mocenských úvah ako nízke a nečisté. Politika vrátane zahraničnej sa mala riadiť predovšetkým vznešenými ideálmi alebo istými ideo- logicky podmienenými princípmi.
Preto v našej spoločnosti zúfalo absentuje koncepcia národných záujmov Slovenska a jeho občanov a neexistuje ani spoločenský konsenzus v týchto otázkach. Vôbec používať tento pojem sa často považuje za anachronické a politicky nekorektné. Pritom predovšetkým v zahraničnej politike je nevyhnutné mať jasne stanovené ciele, ku ktorým má smerovať. Určiť si vlastné národné záujmy je legitímnym právom každého štátu.
Moderné vymedzenie pojmu národných záujmov pochádza z 19. storočia. Napriek prívlastku národný, národné, v našom stredoeurópskom ponímaní ide skôr o vyjadrenie záujmov štátu ako mocenskej jednotky, pretože v stredoeurópskom priestore prakticky neexistovali etnicky jednotné štáty. Sledovaním a dosahovaním národných záujmov by mal štát predovšetkým získavať dostatočnú moc na zachovanie existencie a posilnenie svojho postavenia na medzinárodnom poli. Národný záujem musí mať racionálny základ a v podstate by mal vyjadrovať "národný egoizmus" - predstavu, že vlastné záujmy sú prednejšie než záujmy ostatných štátov alebo nejaká ideologická konštrukcia. Národný záujem nie je totožný so záujmami celého ľudstva alebo nejakou vznešenou ideou. Je obyčajným prejavom takpovediac skupinového sebectva.
To však, napriek zdvihnutému prstu politických idealistov, neznamená, že štáty sa pri sledovaní vlastných národných záujmov majú správať nezodpovedne, konfliktne a bezohľadne. Štáty vždy veľmi rýchlo dospeli k tomu, že väčšinu svojich národných záujmov lepšie obhája spoluprácou a spojenectvom s ostatnými štátmi (ak nie so všetkými, tak aspoň s niektorými), a že dokonca časť národných záujmov majú spoločnú s takmer všetkými aktérmi na medzinárodnej scéne. To všetko vyžaduje kompromisy - isté ústupky v otázkach týkajúcich sa menej závažných záujmov na to, aby sa docielila realizácia kľúčoých záujmov štátu. Preto sú i národné záujmy klasifikované a ohodnotené podľa priorít.
Vymedzenie životných záujmov štátu Za životné záujmy štátu sa považujú také záujmy, na zabezpečenie ktorých štát použije akékoľvek prostriedky. Takto ich opisujú aj oficiálne vládne dokumenty niektorých štátov. Nikdy sa nestávajú predmetom kompromisu. Pravda, vždy sa môžeme pýtať, či má ísť naozaj o všetky dostupné prostriedky - vrátane amorálnych, ak to nepôjde inak, napríklad preventívneho jadrového úderu a genocídy nepriateľského obyvateľstva. Dnes síce koncepcia ľudských práv a medzinárodné právo ako také podstatne obmedzujú použitie mnohých metód v medzinárodnej politike a vojne, no skúsenosť zo správania štátov v nebezpečnom, ba až smrteľnom ohrození (aktéri oboch svetových vojen, Izrael v rokoch 1947-1990) naznačuje, že ak ide naozaj o ohrozenie základných národných záujmov, či samotnej existencie národa, všetky ohľady sa odsunú bokom. Súčasné medzinárodné spoločenstvo prakticky zakazuje použitie násilia v medzinárodných vzťahoch, napriek tomu si všetky štáty vydržiavajú armády, čím implicitne vyjadrujú svoje presvedčenie, že raz môže dôjsť k tomu, že budú musieť zabezpečovať svoje záujmy vojenskou silou. Zdá sa, že aj o dodržiavaní ľudských práv môžeme hovoriť len pokiaľ sa udrží istá úroveň vnútornej bezpečnosti štátu a stability medzinárodného poriadku. Vojny na území bývalej Juhoslávie a Kaukazu, a vojna proti Juhoslávii dokazujú, že predovšetkým veľmoci (ktoré nemá kto potrestať) sú náchylne porušovať medzinárodné právo a ľudské práva, ak to považujú za nevyhnutné. Aj stredné a malé európske národy sa v poslednom desaťročí 20. stroročia uchýlili k rôznym beštialitám, keď to malo napomôcť realizácii toho, čo chápali ako životné národné záujmy.
Štát si nesmie definovať príliš veľa záujmov ako životných, musel by potom mrhať príliš veľkou energiou rôznymi smermi. Malo by ísť o také záujmy, ktorých presadzovanie potrebuje na zabezpečenie existencie a daného statusu.
Záujem národa a sociálnych skupín Z hľadiska významu poznáme národné záujmy životné a druhotné, z časového hľadiska trvalé a premenlivé a z hľadiska dôsledkov a takpovediac šírky záberu záujmy všeobecné a špecifické. Potreby, ktoré by mal štát zabezpečiť realizáciou národných záujmov, nachádzame v týchto štyroch oblastiach: politickej (stabilita štátu, systém vlády, ideológia), vojensko-bezpečnostnej, ekonomickej (primeraný blahobyt, prístup k zdrojom, trhom, atď.) a sociálno-kultúrnej (zachovanie národa ako svojbytnej society, jazyka, kultúry a pod.). V novšej dobe k tomu pristúpila i oblasť ekológie, kde štáty majú takmer identické záujmy. Malo by im totiž ísť o udržanie ekologického systému a primeranej úrovne života na Zemi. Pri definovaní štátneho záujmu sa vždy môžeme pýtať, o koho záujem by malo ísť. Štátu ako mocenskej inštitúcie? Etnického spoločenstva? Obyvateľstva krajiny? Vládnucej elity? Každá z týchto otázok naznačuje, že možno dať rozdielnu odpoveď na to, čo by mali byť národné záujmy. Preto sa môže stať, že aj v rámci jedného štátu sa pod národným záujmom môžu rozumieť rôzne veci.
I v rámci jednej koncepcie národných záujmov sa dajú nájsť protirečenia. Na jednej strane sa napríklad požaduje udržanie nezávislosti štátu aj za použitia sily (teda vojnou s množstvom mŕtvych), na druhej strane sa za jednu z prvoradých priorít považuje ochrana života a zdravia občanov (teda aj vojaka, ktorý by mal byť nasadený do boja). Treba si neustále uvedomovať, že medzi životnými záujmami jednotlivého štátu a nutnosťou spolunažívať s inými štátmi sa preto vždy musí dosiahnuť určitá rovnováha
Autor (1972) je publicista
