Tanec v diablovom mlyne
Večery už nie sú nudné a sviatky už nie sú šedivé. Tanec okolo zlatého teľaťa nepozná nijaké hranice. Burza dnes pracuje každý deň, akoby sme boli svedkami večnej konjunktúry. Nájdu sa však aj pochybovači. Finančné krízy deväťdesiatych rokov (Mexiko 1994, Ázia 1997, Rusko 1998 a Brazília 1999) vyľakali medzinárodné finančné inštitúcie.
Tak na základe iniciatívy bývalého riaditeľa Nemeckej národnej banky Tietmeyera vzniklo Financial Stability Forum. Toto fórum prišlo k záveru, že nová finančná architektúra si vyžaduje viac opatrnosti, viac dozoru, nové pravidlá pre bankové centrá a špekulatívne fondy (Hedge-funds). Nie je to veľa, ale predsa len niečo hmatateľné, k čomu sa má pridať aj "sieť pokrokových vlád", ktorú reprezentuje Schröder, Cardoso, Jospin, Clinton a Mbeki. Oveľa ďalej v tom zašli mimovládne organizácie, ako je občianske hnutie ATTAC alebo Sieť pre demokratickú kontrolu medzinárodných finančných trhov, ktoré pôsobia vo Francúzsku a nedávno sa predstavili aj tamojšej verejnosti.
Satanské mlyny Prečo teraz, po štvrťstoročí deregulácie globálnych finančných trhov, prichádza hnutie za ich opätovnú kontrolu? Voľné a neregulované finančné trhy sú niečo ako "satanské mlyny" - aspoň tak ich nazval historik hospodárstva Karol Polanyi vo svojej analýze prechodu k modernému trhovému hospodárstvu. Pretože finančné trhy, keď už existujú, zväčšujú sociálnu nerovnosť na svete. Niet sa čo čudovať, keď dlžníci, obyčajne z chudobných krajín, musia desaťročia platiť úroky veriteľom a tí pochádzajú väčšinou z bohatých krajín. A pretože veritelia sú zvyčajne súkromné osoby a dlžníkmi zasa štáty a verejné inštitúcie, rozdiel medzi súkromným bohatstvom a verejnou chudobou sa dramaticky zostruje. Tento protiklad umocňuje ešte fakt, že reálne úroky (čiže nominálne úroky mínus miera inflácie) prekračujú reálnu mieru rastu sociálneho produktu, takže úroky idú na úkor istiny. Neprekvapuje, keď dlžníkov musia pred bankrotmi zachraňovať silné úverové injekcie - nie preto, že by im niekto chcel pomáhať, ale aby súkromné finančné fondy nemuseli svoje pohľadávky odpísať ako nedobytné. Moc peňazí , teda "piata moc", ako ju nazval hovorca Nemeckej národnej banky Rolf Breuer, zároveň podrýva legitimitu politiky a je v stave ohroziť demokratické procedúry i suverenitu jednotlivých štátov.
Príčiny menových kríz Finančné krízy "New Economy" v deväťdesiatych rokoch demonštrujú starú pravdu: nie vo všetkých častiach sveta možno súčasne obmedzovať mzdy a stupňovať produktivitu práce bez toho, aby sa tým nevyvolala globálna kríza z nadprodukcie. Keď peňažné vlastníctvo vzrástlo iba v roku 1999 o štvrtinu, pritom svetový sociálny produkt sa zvýšil v najlepšom prípade o dve až tri percentá, tak potom sa úrokové a rentové požiadavky nedajú realizovať a treba ich redukovať. To je možné dosiahnuť jedine tým, že sily inflácie sa opäť stanú aktívne, resp. spustí sa séria bankrotov. V minulom desaťročí sa znehodnotenie uskutočnilo najčastejšie vo forme menovej krízy. Celé spoločnosti schudobneli - výnimkou boli tí občania, ktorí mohli svoj majetok uchovať v tvrdej mene a očakávané znehodnotenie využili na špekulácie proti vlastnej mene.
Ekonomika a politika V spore o prevzatie firmy Manesmann firmou Vodafone sa zreteľne prejavil dnešný nepomer medzi ekonomikou a politikou. O 30 miliardách, ktoré ušetril minister financií Eichel, sa ostro diskutuje tak na pôde nemeckého parlamentu, ako aj mimo neho. 240 miliárd, ktorými disponoval šéf Vodafone Chris Gent, sa pohybovalo na trhu a pomohlo mu pritom niekoľko finančných inovácií. Vydaním akcií akoby vytvoril vlastné peniaze, ktorými odkúpil spoločnosť Manesmann od čiastkových vlastníkov. Čiže moderné podnikanie ako postmoderné "preberanie". Peniaze ako prostriedok nákupu sa stali, presne tak ako v utópii ultraliberála Friedricha Hayeka, úplne súkromnými: už nie sú verejným statkom, za ktorý je zodpovedná centrálna banka. Suverén pri tomto obchode nemal čo hľadať - a ani tam nič nenašiel. Suverénom sú finančné trhy a štát tancoval podľa toho, ako tieto hrali.
Jednotný svet V nasledujúcich rokoch sa všetko bude koncentrovať na tri meny a aj budúce menové krízy sa budú odohrávať medzi dolárom, euro a jenom. Globalizácia bude takto prehľadnejšia. Už teraz existuje "Single Price" (jednotná cena pre produkty na svetových trhoch), je tu aj "pensée unique" (jednotné myslenie fanatikov globalizácie), model "Good Governance" (všeobecné pravidlá pre dobré vlády, za ktorý sa zasadzuje tzv. sieť progresívnych vlád). Potom sú tu "Like Products" a "Like Places", teda miesta, ktoré si vzájomne konkurujú a sú na nerozoznanie podobné. K tomu postupne príde jednotná mena, v ktorej bude možné prepočítať globálne štandardy a presúvať kapitál. Táto konštelácia má, prirodzene, dôsledky pre hospodársku politiku a teda i pre kontrolu finančných trhov. James Tobin navrhol zdaniť medzinárodné finančné operácie a zdôvodnil to tak, že menové krízy sa dajú odstrániť tým, že sa rozličné meny sústredia do jedného priestoru, alebo tým, že sa menové priestory od seba oddelia. Táto metóda oddeľovania je fascinujúco jednoduchá: každá menová operácia sa zaťaží malou daňou. Daňové zaťaženie sa sumarizuje, čím častejšie je určitá suma zo špekulatívnych dôvodov vymieňaná. Výmeny na najviac liberalizovaných trhoch sa odohrávajú v sekundách, alebo v jednodňových obchodoch. Dlhodobé vklady by boli zaťažené minimálne (menej ako jedno percento) a sotva by to niekto pocítil.
Nepomôže ani Tobinova daň Toto elegantné riešenie však funguje len pri dobrom počasí. Tam, kde hrozí znehodnotenie o 50 a viac percent (ako v Ázii alebo Brazílii), neodstraší ani Tobinova daň. Možné špekulatívne zisky sú prosto príliš vysoké. Bojovné psy cítia krv a jednoducho sa nedajú zastaviť. Preto dodatočné kontroly nemôžu byť nijaké tabu. Chile, Malajzia, a Čína zaviedli počas finančných kríz posledných piatich rokov úspešné kontroly kapitálových presunov, napriek tomu, že sa vystavili ostrej kritike liberálov. Okrem ochrany pred špekulatívnymi operáciami ide aj o hospodársku politiku. Reálne úroky sú už viac ako dve desaťročia vyššie ako reálna miera rastu sociálneho produktu. Reálny rast v USA bol okolo 2 percent, v Nemecku 3 percentá, no priemerné reálne úroky v USA a v Nemecku boli okolo 4,5 percenta. Aj prírastky produktivity vo výrobných odvetviach boli vyššie ako rast sociálneho produktu. To musí mať isté dôsledky. Adepti Tretej cesty a "New Economy" sa nekriticky oddávajú ilúzii, že rast vyrieši všetky problémy. Predsa však zostane otvorenou otázka, ako sa vo vyspelých industriálnych krajinách dajú počas dlhšieho obdobia docieliť reálne prírastky sociálneho produktu, ktoré by sa vyrovnali reálnym úrokom a rastu produktivity. Preto je štrukturálna nezamestnanosť, rastúca nerovnosť vo svete a uprednostňovanie finančných investícií voči reálnym nevyhnutnosťou. Formuje sa diabolský kruh: finančné špekulácie vytvárajú podmienky, za ktorých sa nešpekulatívne ekonomické aktivity sotva oplatia. Reálne investície sa redukujú a všetci, od burzového špekulanta po ženu z domácnosti, od detí v škole až po penzistov, sa pokúšajú vyhrať niečo na burze. To sa však dá len v industriálnych krajinách a v určitých spoločenských vrstvách. Prístup k tejto špekulatívnej "New Economy" je pre väčšinu ľudí uzavretý. To však neznamená, že v prípade, že táto mydlová bublina praskne, nebudú postihnutí - a to veľmi tvrdo.
Tri závery 1. Globalizácia je faktom a nebolo by politicky príliš múdre pokúsiť sa ju odstrániť, dokonca by to bolo aj nebezpečné. A o predvídavosti by nesvedčilo ani to, keby sme sa pokúšali znížiť menovú konkurenciu a pridržiavali sa silou-mocou tvrdej marky.
2. Zástancovia doktríny slobodného obchodu si od rozvoja globalizácie sľubujú rozvoj deľby práce a tým aj rast blahobytu národov; zabúdajú však na to, že rozvoj finančných trhov prehlbuje nerovnosti. Pozícia slobodného obchodu vo svetových inštitúciách je prinajmenšom nedostatočná a zvyčajne aj fiktívna.
3. Ekonomická a finančná globalizácia sa musí doplniť globalizáciou politiky, teda globálnou reguláciou. Z hľadiska reálnej hospodárskej politiky to znamená, že reálne úrokové miery musia klesnúť a toto si vyžaduje medzinárodný dohovor, ktorý by v tom išiel ďalej ako Tobinova daň. Nestačí trhom sprostredkovať signály. Treba ich politicky ovplyvňovať, a to nielen preto, aby sme sa vyhli krízam, ale aj v záujme demokracie. Pretože demokratická spoločnosť nemôže svoj priestor obmedziť vecnými tlakmi, za ktoré sa tak rada skrýva "piata moc". A o to vlastne ide Sieti demokratickej kontroly finančných trhov. Bez nej by bolo isté len jedno: najbližšia kríza určite príde.
Autor je prispievateľ týždenníka Freitag
