Máme sa čo učiť!
Pod škandalóznym názvom Milý pornograf sa nám dostáva do rúk kniha o rakúskom lekárovi a dramatikovi konca minulého a začiatku tohto storočia Arthurovi Schnitzlerovi. Škandál a označenie pornograf sprevádzalo autora celý jeho život najmä preto, že sa vo svojich prácach snažil estetizovať Erosa, čo sa v jeho dobe, ako aj v našej modernej, nie vždy stretáva s pochopením.
Sexualita a erotika však neboli samoúčelné, vždy sa dostávali do súvislostí s vecami poslednými, s bohom smrti Thanatosom. V jeho diele je prítomný pesimizmus ovplyvnený filozofiou Schopenhauera, pochádzajúci nielen z kontrastu lásky a smrti, starej a novej doby, ale aj nelichotivej analýzy politického bratríčkovania.
Iným významným vedcom, ktorý sa v súvislosti so Schnitzlerom často spomína, je Sigmund Freud. Obaja páni sa ako významní lekári venovali hypnóze, novým progresívnym metódam liečenia a rovnako intenzívne sa zaoberali vplyvom sexuality na ľudský život. Jeden vedecky a ten druhý umelecky. Schnitzler však nikdy neprijal Freudovo učenie. Podľa neho pripisoval príliš veľkú dôležitosť libidu, odmietal aj jeho delenie psychiky, spochybnil Freudov výklad snovej symboliky. Autorka Anna Grusková v slovenskom kontexte po prvýkrát jednoznačne vyvracia všetky tvrdenia o priateľstve medzi oboma mužmi a bráni Schnitzlera pred obvineniami z údajného šírenia psychoanalýzy.
Hypertrofia duševného života Schnitzlerovo dielo odráža jeho dobu a jeho mesto Viedeň na prelome storočí, na prechode zo starého systému vlády pozitivizmu, práva, viery, zo sveta liberálnych a silných otcov do diferencujúcej, fragmentarizujúcej a pluralizujúcej sa spoločnosti. Schnitzlerove drámy štýlom, prostredím, postavami, výberom slov i stavbou vety zrkadlia hypertrofiu duševného života s využitím barokovej monumentality aj rokokovej hravosti a ďalších inšpirácií šľachtickej kultúry, dokresľujú spoločnosť na prelome storočí - svet na prahu zmeny, cisárstvo pred zánikom. Postavami Schnitzlerových hier sú spisovatelia, herci, maliari, lekári všetko, podľa Trockého osoby, ktorým zvláštna podstata ich mozgových závitov dáva právo pozerať sa s rovnakým intelektuálnym a estetickým zhnusením na vrcholky plutokracie, ako aj do sociálnych nížin. Rovnako tiež prostitútky, vojaci bez životného cieľa, šľachtici. Autorka čitateľa neuvádza len do Schnitzlerových textov, ale aj do kultúrnych a politických dejín doby, v ktorej vznikali a robí to veľmi vzrušujúco a nenútene.
Metodologickým základom sa pre štúdiu stala recepcia diela Arthura Schnitzlera na Slovensku. To umožnilo autorke vyjadriť sa a prezentovať novodobé aj staršie dejiny Slovenska. S veľkou dávkou citu opisuje národnostné zloženie starej Bratislavy a s nadhľadom, ktorý chýba mnohým súčasným politikom, či historikom, dokáže zhodnotiť príčiny úspechu, alebo neúspechu jednotlivých inscenácií a kultúrne nebezpečenstvo diskriminácie.
Mnohonárodnostný priestor Schnitzlerovo dielo sa na slovenských javiskách objavuje už sto rokov. Preto aj dejiny jeho prijímania a stvárňovania musia byť zároveň skromnými dejinami slovenského divadelníctva. V knihe sa nachádza množstvo údajov z dejín Slovenského národného divadla, jeho meniaca sa politika ešte z čias existencie troch národnostných súborov: maďarského, nemeckého a slovenského. Autorka napríklad upozorňuje, že maďarizačné tlaky sa v Bratislave prejavili maďarským nápisom na budove SND, čechoslovakistické zase odstránením sôch Goetheho, Vörösmártyho, Katonu, Liszta a Shakespeara z oblúkových výklenkov na priečelí budovy dnešnej Opery a baletu SND, ktoré tam, žiaľ, chýbajú dodnes.
Národnostné boje v predvojnovej republike ilustrujú informácie o programoch národnostných súborov v jednotlivých denníkoch. Toto nie je jediná zmienka o novinách a novinároch v knihe, lebo sám Schnitzler kritizoval svojich priateľov žurnalistov, "ktorí, na rozdiel od neho, literáta, nepoznajú skutočnú hodnotu slova, ale sa len pohrávajú a manipulujú s ním". Určite vážna výhrada, ktorá nájde vďačných adresátov aj dnes.
Recepcia Schnitzlerovho diela Povojnová recepcia Schnitzlerovho diela zahŕňa dejiny Divadla na korze a celej generácie divadelníkov, ktorá v ňom vznikla. Hoci samotné Divadlo na korze nikdy žiadnu Schnitzlerovu hru neuviedlo, jeho členovia sa po násilnom zatvorení divadla podieľali na vzniku mnohých hodnotných televíznych, či divadelných naštudovaní (Pani Berta Garlanová, Zelený papagáj, Krajina šíra, Profesor Bernardi, Slepý Geronimo a jeho brat, Spoločníčka). Toto leto sme mali možnosť sledovať reprízu televíznej inscenácie Anatol a nové rozhlasové naštudovanie svetoznámej novely Umieranie.
Autorka osvetľuje zmenu práce v slovenských divadlách po páde totality, nezáujem publika, ktorý vychádzal z dočasnej premiéry záujmu o politické danie, komentuje naštudovania v rozhlase a na VŠMU, ako aj novú vlnu "chladnej dramatiky" a prácu mladých slovenských režisérov.
Okrem faktografických informácií, podrobnej chronológie Schnitzlerovho života a vyčerpávajúceho súpisu inscenácií jeho hier na území Slovenska je kniha hodnotná autorkiným jemným, ale zároveň presným štýlom. Nevyhýba sa žiadnym témam, vecne kritizuje a hodnotí nielen prácu iných, ale aj svoj vlastný prínos do schnitzlerovskej prekladovej literatúry, je schopná presne, so ženskou citlivosťou a s úctou pomenovať a vysvetliť všetky okolnosti predkladaných problémov, pričom takmer vždy zostáva vedecky nestranná, no napriek tomu, alebo možno práve preto jej text vyžaruje dramatické napätie a rozvahu, ktoré sú radosťou aj pre náročného čitateľa.
Schnitzler bol a dodnes zostáva testom kultúrnej zrelosti spoločnosti, tvorcov a divákov, ktorí nie vždy v skúške obstoja. Autorke sa po dlhoročnom výskume podarilo zhodnotiť recepciu Schnitzlerovho diela na Slovensku a môžeme povedať, že v schnitzlerovskom teste kultúrnosti obstála.
Autor (1975) je filológ
