Bol raz jeden Dom
Pohľad na ošarpanú budovu Národného domu v Martine priam vnucuje zakričať tak nahlas, aby to počuli aj tam dolu v Bratislave: Je tento dom ešte národný? Váži si ho národ? A vie vôbec o ňom? Vie o trampotách, spojených so zháňaním finančných prostriedkov na jeho rekonštrukciu? Rekonštrukciu čoho? Základných múrov, elektrických rozvodov a či spomienok na zašlé slávy tohto domu?
Píše sa rok 2000, 30. augusta. V Martine, tesne vedľa Národného domu sa v jeho spojenej nádobe - Štúdiu DSNP sa koná seminár Význam Národného domu v kultúrno-spoločenských dejinách Slovenska. Referáty sú rozdelené do šiestich oblastí od zrodu a pôsobenia Národného domu, cez spoločensko-politický život Slovákov v ňom, knihovníctvo a múzejníctvo, kasíno a medzinárodné styky Národného domu až po Slovenský spevokol a vznik profesionálneho divadla. Vďaka Divadlu Slovenského národného povstania Martin, Ministerstvu kultúry SR, Slovenskému národnému múzeu - Etnografickému múzeu a Slovenskej národnej knižnici v Martine sa tu stretli ľudia, ktorí majú o Národnom dome čo povedať a tí, ktorí chceli počúvať a dozvedieť sa. Popri iných slovenských múzejníkoch prekvapujúco chýbali tí, ktorí pripravujú divadelné múzeum, a pritom v Národnom dome, ako je napokon všeobecne známe, boli priestory pre divadlo, bibliotéku, múzeum a kasíno.
Na seminári nemalo ísť a ani nešlo o formálne "zúčastnil som sa", ale o to, aby prítomní pozdvihli svoj hlas a, nebojac sa nikoho, povedali: Národný dom, postavený z účastín Slovákov doma a v zahraničí, sa rozpadá. Ak štát, ktorý túto budovu v roku 1948 poštátnil a dodnes v ňom sídli a hrá Divadlo Slovenského národného povstania, neuvoľní finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu, 110-ročné dedičstvo sa zničí.
Bohatstvo ducha našich predkov Píše sa rok 1890, 12. augusta. Oficiálne otvorenie Národného domu verejnosti, na ktorom vystúpili aj Pavol O. Hviezdoslav a Svetozár Hurban Vajanský. Slovenský spevokol predviedol hru Stratená (Slovenská sirota od Maríny Oľgy Horváthovej). Divadlo malo svoju premiéru už predtým, 31. decembra 1889 so Silvestrovským večierkom. Prízemie, balkón a galérie spolu s miestami na státie mali kapacitu tisíc divákov. Bola to prvá divadelná budova, v ktorej sídlili slovenskí divadelníci a z javiska znela len slovenská reč.
Postavili ju podľa projektu architekta Blažeja Bullu (u ktorého pracoval aj architekt Dušan Jurkovič). Vonkajšok bol v renesančnom štýle s korintskými polostĺpmi, divadelná sála (veľká dvorana) mala bohatšiu štruktúru, zatiaľ čo vedľajšie priestory určené pre knižnicu a zbierky múzea boli v jednoduchšom funkcionalistickom štýle, pri kasíne a klubových miestnostiach Bulla využil domácu ľudovú architektúru. Na poschodie umiestnil Zimnú záhradu s presklenou kupolou v kruhovom tvare, odkiaľ bol vchod do kancelárií. Tento prvok orientálnej architektúry už v tom čase prekvapil a je hodný obdivu aj dodnes.
Najdôležitejšou pre súčasnosť a najvzácnejšou pre históriu je informácia o 550 zlatkových spoluvlastníkoch Národného domu tak, ako ich zverejnili Národné noviny v roku 1988 vo svojom 12. čísle. (Rozpis účastín na jednotlivé župy: Turiec 157, podiel Dolnej zeme a Ameriky 95, Nitra 48, Zvolen 37, Liptov 37, Orava 36, Prešporok 29, Gemer s Malohontom 27, Hont 10, Novohrad 8, Tekov 7, Šariš 1.) Toto je vari najrukolapnejší dôkaz, že naozaj išlo o dom národný, hoci maďarské úrady zakázali používať slovo národný, a tak sa tento stánok slovenskej kultúry nazýval oficiálne len Dom. Ale to, čo je národné, na financovaní čoho sa podieľal národ, nemožno príkazom vymazať z histórie.
Kultúrna krátkozrakosť súčasnosti V roku 1935 zrekonštruovali javisko, od januára 1944 sa stala budova sídlom Slovenského komorného divadla, neskôr premenovaného na Divadlo Slovenského národného divadla Martin, potom na Armádne divadlo, zas na Armádne divadlo SNP, aby sa v roku 1960 navrátilo k názvu Divadlo SNP. Začiatkom päťdesiatych rokov budovu zrenovovali a prestavali len pre potreby divadla. Je to jediná divadelná budova, v ktorej sa za obdobie minimálne posledných tridsiatich rokov neuskutočnila rekonštrukcia, prípadne zásadná prestavba rovnako nevyhnutná, ako pri iných divadelných budovách (napr. historická budova SND, Divadlo P. O. Hviezdoslava, Nová scéna, Štátne bábkové divadlo, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Štátne divadlo Košice). Pritom plány na prestavbu sú hotové už niekoľko rokov, len peňazí niet. Navyše, budova sa každoročne opätovne stáva stánkom ochotníckeho divadla - Scénickej žatvy.
V tomto prípade nejde len o rekonštrukciu divadelnej budovy. Skôr o rekonštitúciu národného povedomia, nie však skrze slová, ale skutky. Nech bývame kdekoľvek - či tu dolu, v Bratislave, či v Nitre, Turci, Malohonte a či na východe, bez ohľadu na politické vyznanie či smerovanie - mala by nás spájať myšlienka potreby zachovania odkazu našich predkov a rozvíjania kultúrneho bohatstva.
Prvý krok sa už urobil. V zasadacej miestnosti Etnografického múzea SNM v Martine visí čiastočne zreštaurovaná opona, ktorú v roku 1891 Domu venovala pražská Umelecká beseda (namaľoval ju akademický maliar Karel Vítězslav Mašek). Finančne zreštaurovanie podporil Štátny fond kultúry, ale na financovaní rekonštrukcie budovy by sa mal podieľať štát. Buď priamo vyčlenenými účelovými prostriedkami cez rozpočtovú kapitolu MK SR (ako napr. novostavba SND), alebo by mal nájsť iné možnosti. Spoliehať sa na sponzorov je naivné a nedôstojné.
V múzeu, tam hore na kopci, čakajú oponu ešte maliarske reštauračné práce, zatiaľ čo dolu na Divadelnej ulici sa pred očami ľudí rozpadá Dom - časť národnej hrdosti, ale, žiaľ, aj prázdnych slov a bitia sa do pŕs.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
