Reklama
Reklama

Nacionalizmus a zjednocovacie procesy v Európe

Po relatívne bezproblémovom utvorení podmienok na prechod k demokracii v krajinách strednej a východnej Európy by bolo osudovou chybou domnievať sa, že ideologický zápas nášho storočia je prekonanou históriou a odteraz v tomto priestore prevládne moderná verzia politickej demokracie, ústiaca do koncepcie prirodzeného práva, t. j. ľudských práv a slobôd.
Počet zobrazení: 3472

Po relatívne bezproblémovom utvorení podmienok na prechod k demokracii v krajinách strednej a východnej Európy by bolo osudovou chybou domnievať sa, že ideologický zápas nášho storočia je prekonanou históriou a odteraz v tomto priestore prevládne moderná verzia politickej demokracie, ústiaca do koncepcie prirodzeného práva, t. j. ľudských práv a slobôd.

Myšlienky o skončení epochy ideológií nie sú vzdialené ani tej časti politológov, ktorí sa zhodujú v riešení otázok decentralizácie politickej moci, potreby zachovania výdobytkov "opatrovateľského" štátu a uplatňovania systému zmiešanej ekonomiky a politického pluralizmu.

Nové formy ideológií Ak pripustíme myšlienku, že storočie ideológií sa skončilo, tak len - podľa nás - z hľadiska dvoch extrémistických, resp. mravne rozvratných ideológií - nacizmu a stalinizmu. Tie sú príkladom praktického utopizmu deformujúceho politickú kultúru a prirodzené pravidlá názorového a hodnotového pluralizmu moderného sveta. V trochu inom svetle sa tento problém javí v súvislosti:

a) s ideologickou doktrínou etnického nacionalizmu, ale predovšetkým s jeho odnožou - neototalitným postkomunistickým etnickým nacionalizmom;

b) s klasickými ideológiami - konzervativizmom, liberalizmom a socializmom - a s ich rozmanitými neextrémnymi odnožami, ktoré v mene spoločného dobra spájala po celé 19. a v značnej časti 20. storočia negatívna i pozitívna súdržnosť.

Konfrontácia liberalizmu a nacionalizmu Ak sa o 19. storočí v politickom myslení hovorí ako o období zápasu socialistov, liberálov a konzervatívcov, v prípade 20. storočia sa najmä v odbornej politologickej literatúre objavuje názor, že je časom konfrontácie medzi liberalizmom a nacionalizmom. Podnetne sa na túto tému vyjadrila Yael Tamirová v knihe z roku 1993 s názvom Liberal Nationalism. Pokúsila sa dokázať, že v uvedenom vzťahu nejde len o dva navzájom sa vylučujúce spôsoby videnia sveta, ale že "mäkký" nacionalizmus môže za určitých podmienok kooperovať s liberalizmom. Inak povedané, treba vedieť odlišovať "integrálny" nacionalizmus (jeho xenofóbnu, expanzionistickú a agresívnu formu, obmedzujúcu slobodu tých, čo nepatria do národa, resp. tých, čo sú jeho členmi, ale majú odlišnú hodnotovú hierarchiu, iné zdroje hodnôt a iné hodnotiace kritériá) od "mäkkých" foriem nacionalizmu, medzi ktoré patrí napríklad vlastenectvo či emocionálny patriotizmus.

Emocionálna sila nacionalizmu Idea liberálneho nacionalizmu ako najstaršej formy nacionalizmu vzišla z obhajoby rousseaouvsky chápaného pojmu zvrchovaného ľudu, stelesňujúceho v sebe víziu národa, ktorý si vládne sám, a víziu skoncovania s hierarchiou a slepou úctou k autorite. Výsledkom uvedenej idey bolo rozšírenie škály obrán ľudských práv o obranu nacionálnej identity, teda tej časti moderného poňatia občianstva, na ktorú sa najmä v súčasnosti často zabúda. To, že liberálny nacionalizmus sa postavil aj za ideu, že národ si má vládnuť sám a v ústavnom rámci, bolo pokrokové z dobového hľadiska. Je to však už problematické z hľadiska koncepcie ľudských práv na začiatku nového tisícročia. Základným problémom diskusií o liberálnom systéme nacionalizácie v medzietnickej komunikácii na konci 20. storočia nebol ani tak jeho filozoficko-právny výklad, ako absencia psychologickej stránky tejto problematiky. Práve emocionálna sila nacionalizmu bola nielen v čase národnoslobodzovacích zápasov v 19. storočí, v prvej i v druhej svetovej vojne, ale aj v súčasných etnických konfliktoch príčinou toho, že ľudia umierali, resp. umierajú za svoj národ (štát, vodcu...) bez ohľadu na cieľovú hodnotu (spravodlivosť) tohto činu.

Problematické je napokon aj vymedzenie národného štátu s liberálnou koncepciou spravodlivého poriadku, ktorý sa mal stať základňou pre tvorbu politiky medzinárodných vzťahov. Z hľadiska praktickej realizácie je, podľa nás neuskutočniteľná Wilsonova liberálna politická koncepcia zjednotenej Európy zloženej z národných štátov podľa amerického vzoru. Žiadne vzory v tomto smere pre Európu nejestvujú. USA sú síce, podobne ako Európa, etnicky a kultúrne heterogénne spoločenstvo, ale na rozdiel od nej spojili obyvateľov USA prvky s veľkou integračnou silou: spoločný jazyk, zdedený konštitučný patriotizmus a spoločná politická kultúra.

Konzervativizmus a socializmus o nacionalizme Vychádzajúc z uvedeného názoru Y. Tamirovej sa domnievame, že konfrontácia s nacionalizmom, najmä s jeho agresívnou formou, prebieha v súčasnosti aj na pozadí ďalších dvoch veľkých ideológií - konzervativizmu a socializmu.

Konzervatívni ideológovia pracujú s pojmom nacionalizmus od 19. storočia. Najprv ho - na rozdiel od liberálov - považovali za radikálnu a nebezpečnú doktrínu, ktorá ohrozuje stabilitu historicky rozvinutých štruktúr (patriarchálnej rodiny, miestnych spoločenstiev, cirkvi, cechov a podobne). Neskôr sa stal jedným zo základných pilierov konzervatívnej viery. Praktická politika konzervatívnych politikov v 20. storočí (Ch. de Gaulle, W. Churchill, M. Thatcherová, R. Regan, G. Bush) je dôkazom, že konzervativizmus využíval "mäkké" formy nacionalizmu na posilnenie spoločenských väzieb, na pozitívny vzťah občanov štátu k tradíciám a zvykom, na udržiavanie sociálnej súdržnosti a politického poriadku. Monarcha, kráľ, prezident reprezentujú suverenitu a vôľu sociálno - politického spoločenstva. Ako takí sú "formotvorcami" časti sveta pojmov, predstáv a symbolov, prostredníctvom ktorých si občania uvedomujú svoju etnokultúru a etnopolitickú identitu. Vnímajú ju ako prostriedok na dosiahnutie nejakého pozitívneho cieľa. Oddanosť uvedeným symbolom je v tomto zmysle patriotizmom v čistej podobe a nemožno ho spájať s oddanosťou k nejakému postupu v politike alebo voľbe politických prostriedkov. Napriek tomu existujú otázky, ktoré sa rodia z bežných pocitov, pričom majú svoje vyjadrenie v rozhodnutiach ústavnej povahy. V tejto súvislosti možno spomenúť príklad z anglického zákonodarstva. Tam bol začiatkom 90. rokov prijatý zákon o štátnej príslušnosti, resp. zákon upravujúci prisťahovalectvo, ktorý síce nepodnecuje k rasovej nenávisti, ale zahŕňa v sebe prirodzene vžité predstavy a túžbu po spoločnosti ľudí navzájom si podobných. V pozadí týchto úsilí stojí konzervatívne stanovisko o tom, že mnohokultúrne, resp. mnohonárodnostné štáty nie sú zdrojom politickej stability, pretože "im chýba kultúrna a sociálna súdržnosť, ktorú môže vytvoriť len silný pocit identity".

Ako sa Európa zjednocuje Konzervatívci vychádzajú zo známeho faktu, že tradície federalizmu nie sú v Európe silné. Väčšina jej členských štátov je centralistickej povahy. Z tohto dôvodu by zjednotená Európa mala podľa nich mať, predovšetkým podobu spoločenstva štátov na princípe medzištátnej spolupráce, kde sa bude rešpektovať suverenita jednotlivých štátov. Pritom tieto štáty by sa mali usilovať o harmonizáciu politiky v oblastiach, kde sa dosiahol všeobecný konsenzus zameraný na také reformy, ktorých výsledkom bude efektivita výroby, nižšie náklady a nastolenie princípu subsidiarity. V tomto smere sa ukazuje ako veľmi závažné rozhodnutie nemeckého ústavného súdu z 2. 10. 1993. Podľa neho Nemecko ako jeden zo strojcov zjednotenej Európy akceptuje Európsku úniu v podobe zväzu štátov, ktorého cieľom bude dosiahnutie čoraz užšieho spojenia medzi európskymi národmi organizovanými v národných štátoch. Cieľ tohto integračného procesu je pomerne čitateľný. Iná vec je jeho realizácia, ktorá môže mať viaceré úskalia. Jedno z nich vidíme v napätí medzi viacerými lojalitami: k rodisku, štátu, národu, Európe, svetovému spoločenstvu. Z tohto napätia môže vyplynúť požiadavka, aby občania, ktorí sa ocitnú v takomto postavení, mysleli globálne a konali lokálne, čo sa u mnohých môže ukázať ako veľmi problematické a v konečnom dôsledku neuskutočniteľné. Iný typ komplikácií môže nastať pri vyrovnávaní dvoch odstredivých štátoprávnych foriem v rámci celoeurópskych integračných tendencií: národnej (tzv. balkánsky typ) a konfederatívnej - helvétskej, resp. spolkovej. Nazdávame sa, že aj keď má Európa pri budovaní svojho spoločného domu najväčšie predpoklady pre federalistický model (spolok suverénnych štátov), jednako túto diskusiu nemožno uzavrieť. Ako realizovateľný sa ponúka aj iný model - suverénny spolkový štát s menovou úniou, nadštátnym parlamentom, občianstvom a spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou.

Rozdiely medzi socialistami Aj ideológia socializmu obsahuje myšlienky o rozširovaní, resp. napĺňaní štatútu občana o nacionálnu dimenziu. Tu však treba rozlišovať medzi ideologickými odnožami socializmu. Tzv. "defenzívny", resp. "modernizujúci" nacionalizmus (t.j. štrukturovaná koncepcia spoločnosti zachovávajúca rozličnosť etnických identít v rámci mocenskej štruktúry štátu) presadzuje väčšina socialisticky orientovaných ideológov západného i postkomunistického sveta. Druhá časť ideológov - dedičov komunistických vízií riešenia národnostnej otázky - sa usiluje o presadenie etnizovanej koncepcie spoločnosti. Jej ideálom je spoločná národná identita a výsledkom zrastanie etnických celkov. Pripomína to internacionalistické komunistické projekty riešenia národnostnej otázky, ktoré mali za cieľ dosiahnuť podobnosť, resp. rovnakosť identifikačných cieľov socialistických tried a vrstiev, národov a národnostných komunít v krajinách sovietskeho bloku. V skutočnosti sa nimi realizovala politika nivelizácie národnostných identít. Prestala sa prirodzene vyvíjať hierarchia ľudskej identifikačnej mnohorozmernosti, pričom etnická sebaidentifikácia občana sa prejavovala len v rámci triednych noriem. Výsledkom presadzovania etnizujúcej koncepcie spoločnosti ako nového politicko-ideologického fenoménu v niektorých postkomunistických spoločnostiach je nárast rozličných patologických prvkov v myslení a správaní občanov. Sú nimi napríklad archaický pohľad na svet, odmietnutie modernosti a zložitosti trhového hospodárstva, problematizovanie voľného trhu ako čohosi, čo vytvára nerovnaké vzťahy medzi národmi.

Paralyzovať etnický nacionalizmus Je zjavné, že tvorba systému medzietnickej komunikácie na začiatku nového tisícročia nebude stáť mimo rámca liberálnych, konzervatívnych a socialistických ideologických konceptov. Politické subjekty sociálno - liberálneho, pravicového, ľavicovo - socialistického, sociálnodemokratického typu, ale i reformované komunistické strany v krajinách sovietskeho bloku môžu zohrať rozhodujúcu úlohu pri paralyzovaní deliaceho politického, hospodárskeho, ale predovšetkým etnického nacionalizmu. Zvlášť sa to týka Európy, kde sa naštartovali globalizačné a zjednocovacie procesy na princípe antických hodnôt: slobodného myslenia, individualizmu, humanizmu a demokracie. Práve uvedený proces má v sebe veľkú potenciu eliminovať politickú stránku nacionalizmu a vrátiť nacionálnu otázku do jej "predpolitickej" fázy, to značí do obdobia starostlivosti o jazyk, kultúru a národný svojráz. Problém je však v tom, či si politická integrácia presahujúca národné identity vytvorené dejinami a potvrdzované štátnymi hranicami a národnými symbolmi získa podporu európskeho obyvateľstva, rozličných straníckych štruktúr a politických elít.

Nový model komunikácie medzi etnikami Je viac ako pravdepodobné, že tvorba európskej identity nebude krátkodobá a nepôjde mimo riešenia vzťahu národného (nacionálneho) a občianskeho princípu, ktorý považujeme za rozhodujúci z hľadiska kooperatívneho a dlhodobého spolunažívania ľudí z rozličných kútov Európy. Ako vyplýva z väčšiny doterajších riešení, je potrebné hľadať iný model medzietnickej komunikácie. Riešenia vychádzali z toho, že medzi uvedenými kategóriami je priama väzba, pričom jej výsledkom sú buď vzťahy komplementárnosti (občianske a národné sa vzájomne doplňujú), nadväznosti (občianske je dovŕšením národného) alebo konkurencie (obidve kategórie sa navzájom vylučujú). Toto riešenie sa doteraz pomerne často účelovo prispôsobovalo pri hľadaní riešení politických problémov medzietnickej komunikácie. Napríklad, keď vznikli podmienky pre vyzdvihovanie národného princípu, súčasne vznikali podmienky návratu istých resentimentov etnického nacionalizmu. Naopak, keď bol na "programe dňa" obsah pojmu občianske, obyčajne s jeho pozitívami ako integračného prvku sa objavili aj tendencie k inej krajnosti - k národnému nihilizmu, k umelej nadetnickej jednote, ba až k tvrdeniam typu, že národné atribúty sú doménou 19., nie 20. storočia, pričom na jeho konci len komplikujú integračné procesy v multietnickej Európe. Dnes je ešte ťažko definitívne odpovedať na otázku, či cesta k tvorbe európskej identity má smerovať zhora (zo štandardizácie celoeurópskych symbolov a mýtov, ktoré sa vytvoria na základe centrálnych usmernení z Bruselu či hlavných miest členských štátov, prípadne na základe záverov odborných diskusií) alebo na základe presvedčenia občanov európskych štátov o tom, že integráciou viac získajú ako stratia. Na budovaní integrácie sa oficiálne od konca roku 1999 podieľa aj slovenská politika. Ak chce, aby bol tento projekt úspešný, musí byť oveľa zodpovednejšia ako doteraz a musí sa snažiť o to, aby čo najskôr dosiahla úroveň politiky európskeho štandardu.

Autorka (1954) je vedúca Katedry politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama