Nové impulzy pre rozšírenie EÚ
Európski sociálnodemokratickí lídri - britský premiér Tony Blair a nemecký kancelár Gerhard Schröder - sa pokúšajú potlačiť rozšírenie Európskej únie. V októbri totiž zarezonovali v strednej Európe dve vyjadrenia týchto sociálnych demokratov, ktoré tromfli aj sny šéfa Európskej komisie Romana Prodiho o rozšírení EÚ v roku 2005. Po letných váhaniach, sprevádzajúcich čiastočnú nekooperáciu Európskej komisie a Rady Európskej únie, to znamená kvapku nádeje aj pre rozhádanú slovenskú politickú scénu.
Tony Blair vo svojom prejave na stretnutí premiérov krajín Višegrádskej štvorky vo Varšave začiatkom októbra vyslovil želanie, aby sa nové členské štáty zúčastnili volieb do Európskeho parlamentu už v roku 2004. Podľa neho západná Európa, ak by sa postavila proti rozšíreniu, by bola chronicky nestabilná, otriasali by ňou konflikty a masová migrácia. Bez rozšírenia by bol politický konsenzus, ktorý predpokladá ekonomické a politické reformy v slabších štátoch, nachádzajúcich sa v prechodnom štádiu, spochybnený. Doplatili by sme na to všetci. Preto je formálna podpora rozšírenia pri súčasnom okolkovaní a brzdení integrácie v praxi neúnosná. To sú slová Blaira, ktorý predpokladá zásadný prelom počas švédskeho predsedníctva v prvom polroku 2001.
Pripravujeme europoslancov Čo budú pre Slovensko znamenať prvé voľby do Európskeho parlamentu? Súčasný parlament Európanov, aj keď nie je skutočným legislatívnym orgánom Európskej únie, bude postupne posilňovať svoju rolu v spoločnej európskej politike aj preberaním legislatívnych právomocí od Európskej komisie a Rady EÚ. Už dnes si treba uvedomovať váhu tohto orgánu a pripravovať doň slovenských politikov. Podľa počtu obyvateľov je Slovensko porovnateľné s Dánskom a Fínskom, ktoré majú v 626-člennom Európskom parlamente po 16 poslancov. Ak teda nenastane vzhľadom na rozšírenie aj reforma počtu poslancov v EP, môžu Slováci počítať s týmto číslom.
Voľby do Európskeho parlamentu v kontexte so SR treba vidieť aj na pozadí nových formujúcich sa stredoľavých a stredopravých zoskupení, pretože v EP je dôležitejšie zloženie z pohľadu politických strán ako krajín. Európskemu parlamentu dlhodobo dominujú dve zoskupenia: PES (Party of European Socialists - Strana európskych socialistov) a EPP CDG (European People´s Party/Christian-Democratic Group - Európska ľudová strana/Kresťanskodemokratická skupina). Vzhľadom na to, že SR je asociovanou krajinou EÚ, aj slovenské politické strany majú v týchto stranách zatiaľ asociované členstvo. Asociovaným členom PES je zo SR popri SDĽ aj Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a asociovaným členom EPP CDG je KDH.
Stimul pre integráciu S perspektívou budúcnosti nielen pre národné parlamentné voľby, ale už aj s víziou volieb do EP, sa formuje naľavo od stredu nový sociálnodemokratický blok pod vlajkou sociálnej demokracie a jej členstva v Socialistickej internacionále (SI) a v Strane európskych socialistov (PES). Pre začiatok to je spojenectvo SDSS-SOP, môžeme diskutovať aj o pristúpení SDĽ, zelených, LDÚ, Stredu či Smeru. Voľby do EP sa v mnohom budú odlišovať od volieb do NR SR. O podobnom zoskupovaní budú uvažovať aj strany napravo od stredu. Veď 16 poslaneckých mandátov SR v EP je len jednou jedenástinou zo 150 kresiel v NR SR. Na jedného slovenského europoslanca pripadá 334 tisíc občanov, zatiaľ čo jeden nemecký poslanec bude zastupovať asi 800 tisíc obyvateľov. Na poslanca Luxemburska však napríklad pripadá 60 tisíc obyvateľov. To znamená väčšiu zodpovednosť pre slovenských europoslancov, ako majú zástupcovia ľudu v NR SR. Na zvolenie jedného slovenského europoslanca bude treba okolo 6,25 percenta hlasov zúčastnených voličov.
Práve to bude dôležitý integrujúci stimul pre štandardné politické strany, aby vytvárali väčšie bloky. Otázne však je, čo by Slovensku priniesli volebné zisky neštandardných populistických strán, ktoré nemajú a ani nebudú mať v EÚ vplyvných partnerov. Snahy o vymazanie sociálnej demokracie na Slovensku populistickými silami môžu mať z dlhodobého hľadiska nepriaznivý politický dopad na našu krajinu. V duchu urýchlenia integrácie sa nesie aj Schröderovo vyjadrenie počas nedávnej návštevy Slovenska, že pokiaľ si slovenská vláda a koalícia udrží vysoké tempo prípravy na vstup do EÚ má Slovensko reálne šance vstúpiť do EÚ v najskoršom termíne - v roku 2003.
Združené predsedníctvo? Vo varšavskom prejave navrhol Blair zmeny pre EÚ. Týkajú sa kompetencií Rady Európskej únie, ktorú tvoria predsedovia národných vlád, Európskej komisie a európskej ústavy. Diskutabilný je Blairov návrh, aby prezidentom Európskej komisie bol človek z Rady EÚ. Tvrdí, že nezávislosť komisie ako strážcu dohody by ostala nezmenená. Ťažko však predpokladať, že by jeden človek stíhal činnosť na dvoch stoličkách, ak Blair očakáva, že takýto prezident by bol zodpovedný za tvorbu programu, ktorý by predložil šéfom jednotlivých vlád. Tí by ho oponovali, modifikovali a podporili. Bol by to legislatívne i politicky jasný program, záväzný pre ďalšie rady.
Blair hľadá priestor pre veľké krajiny na úkor malých štátov, aby v prípade rozšírenia častejšie boli predsedníckou krajinou EÚ. Navrhuje združené predsedníctvo 2-3 malých i väčších štátov a domnieva sa, že by to bolo pružnejšie. Je to zaujímavá a výhodná myšlienka pre veľké krajiny, ale môže ľahko naraziť na odpor malých. Každá členská krajina chce byť raz za čas predsedníckou krajinou. Otázka je však, či by aj Slovensko dokázalo zvládnuť na pol roka agendu zahrňujúcu 25 krajín. Za iný kompromisný návrh, pri ktorom sa väčšie krajiny môžu dostať častejšie k slovu a malé krajiny v prípade záujmu môžu vykonávať samostatné predsedníctvo, sa dá považovať variant, pri ktorom by sa pre veľké krajiny vytvoril častejší samostatný cyklus striedania v predsedníckej funkcii.
EP bez vyslúžilcov Blair chce urobiť precedentnú federálnu ústavu Európskej únie, pretože ráta s odporom voči rigidnému základnému dokumentu. Lenže problém je aj v tom, že kontinentálna Európa vychádza z rímskeho práva a to je v EÚ vo väčšine oproti anglosaskému. Aj v tomto prípade bude treba hľadať kompromisy medzi latinským a anglosaským typom základného dokumentu. Ak sa splní druhý model Európy, ktorý spomenul Tony Blair vo Varšave, predpokladujúci klasické federalistické riešenie, "Európania si zvolia prezidenta komisie (kontinentálnej vlády) a Európsky parlament sa stane naozajstným legislatívnym a najdôležitejším kontrolným orgánom Európy v rámci demokratického systému". Politici zvolení do takejto podoby EP už nebudú patriť do skupiny "odkladaných vyslúžilcov", ako sa to neraz deje pri dnešných voľbách do EP. Parlament bude mať najvyšší federálny rang, kde sa dejú najdôležitejšie legislatívne akty EÚ.
Voľby do EP sú akýmsi barometrom a skúškou popularity politických strán v EÚ v predvolebnom či medzivolebnom období. Zatiaľ je známy fakt, že účasť voličov na voľbách do EP od jeho vzniku v roku 1979 klesá až na úroveň okolo 40 percent. Tento stav pretrvá len do času, keď získa EP legislatívne kompetencie a zvýši sa jeho vplyv a prestíž. Preto je aj namieste Blairova varšavská výzva k zapojeniu predstaviteľov národných parlamentov do vytvorenia druhej komory EP. Podľa Blaira by sa druhá komora nezapájala do legislatívnych rokovaní, no jej najdôležitejšou funkciou by bola kontrola práce EÚ a sústreďovala by sa na realizáciu zásad, podľa ktorých by sa optimálne vytriedili úlohy riešiteľné na európskej úrovni či (v rámci decentralizácie moci) na nižších úrovniach.
Autor (1971) je člen Predsedníctva SDSS
