Ku knihe Slovenské divadlo v 20. storočí
Oproti kategorickému výroku prof. Dr. Jána Boora z roku 1970, podľa ktorého "baletné umenie sa rozvíjalo na doskách SND bez akejkoľvek domácej tradície", badať určitý kladný posun názorov v hodnotení starších dejín scénického tanca na Slovensku.
Po takmer troch desaťročiach Emil Tomáš Bartko v knihe Slovenské divadlo v 20. storočí, v kapitole venovanej baletu, už pripúšťa: "Nemožno povedať, že by sa na území Slovenska balet vôbec nebol v minulosti objavil, aspoň pokiaľ ide o Bratislavu." (Dali by sa k tomu pridať aj Košice - poznámka autora).
Dedičstvo dvojmonarchie
V úvodnej časti autor konštatuje, že ani po otvorení novej budovy Mestského divadla v Bratislave roku 1886 nemohol vzniknúť samostatný baletný súbor. Niet divu, veď nevznikol ani samostatný a stály činoherný, operný, ba dokonca ani operetný súbor. Riaditelia zájazdových súborov si prenajímali divadelnú budovu od mesta. V tejto historickej etape sa mestské divadlá prevádzkovali aj inde výlučne na spôsob stagione.
Autor sa pozastavuje nad tým, že pri vzniku slovenského baletného umenia Viedeň ani Budapešť nijako priamo neasistovali. Dvojmonarchia nám nechtiac a nepriamo pomohla tým, že po jej zániku zanechala pre následnícke štáty divadelné budovy, v ktorých dodnes pracujú neskôr založené baletné telesá. O priamej pomoci nemohla byť ani reč, veď vtedajšie politické ovzdušie to jednoducho neumožňovalo. Túto situáciu výrečne charakterizuje prípad Oskara Nedbala, ktorého za uvádzanie českých autorov vo Viedni obvinili z panslavizmu. V poprevratovej Prahe však nemohol zaujať post prislúchajúci svojmu talentu, lebo neprajníci označili jeho viedenské pôsobenie za vlastizradné a vyčítali mu i jeho uhorské občianstvo. S biľagom austro-hungarofila bol nútený opustiť Čechy, čím však Bratislava získala umelca európskeho formátu. Naše vzťahy so spomínanými umeleckými centrami sa celkom neprerušili.
Na začiatku 20. rokov dochádzali do Bratislavy primabalerína Else von Strohlendorfová a baletný majster Viedenskej štátnej opery (VŠO) Josef Hassreiter. Spolupracovali s detským baletným súborom Augusta von Brodbecka. Z tohto súboru vyšla popri iných aj primabalerína SND Gréta Schmidtová-Kedrovičová, ktorá sa stala neskôr choreografkou a vedúcou baletu Slovenského ľudového divadla v Nitre. V príspevku sa o ňom ani nedočítame. Sólista SND Bedrich Füsseger si zdokonaľoval svoje interpretačné umenie vo Viedni u majstrov, akými boli Boris Kniaseff, Harald Kreutzberg a iní. Baletný súbor VŠO v rokoch 1932-1947 päťkrát hosťoval na scéne SND. Prvé samostatné zahraničné pohostinné vystúpenie Baletu SND sa konalo v roku 1926 v Budapešti.
Autor zabudol na Evu Jaczovú
Poprednú osobnosť nášho tanečného umenia Evu Jaczovú, ktorá svoje odborné vzdelanie zavŕšila na budapeštianskej akadémii Jana Trojanoffa (Trojanowského), spomína E. T. Bartko iba ako interpretku pod menom Eva Šajová, hoci v SND účinkovala prevažne pod menom Teplá. Pritom Jaczová bola autorkou prvých slovenských odborných publikácií o balete, prvou slovenskou baletnou dramaturgičkou práve v SND, baletnou teoretičkou, kritičkou a v neposlednom rade ako pedagogička vychovala rad vynikajúcich sólistov pre naše súbory.
V kapitole Najvýznamnejšie podrobnosti sa o súkromnej baletnej škole Elly Fuchsovej-Lehotskej dočítame duplicitne, zatiaľ čo štátna inštitúcia, dnešné Tanečné konzervatórium E. Jaczovej, ktorého absolventi tvoria i v súčasnosti prevažnú väčšinu členstva Baletu SND, sa nespomína ani slovom. Nájde sa tu však zmienka o vzniku Katedry tanečnej tvorby VŠMU, hoci jej profilom nie je výchova výkonných tanečných umelcov.
Nedôstojné písanie mien
Aj písanie mien umeleckých osobností je nedôsledné, čo pri čítaní príspevku sťažuje orientáciu. Napr. pre nezasväteného čitateľa zostáva tajomstvom, že Gabriela (Gertrúda - preklep?) Mücksteinová a Trúda Tašká-Boudová je tou istou osobou. Marilena Preoteasa-Halászová sa za svojho bratislavského pôsobenia volala Tóthová. S menom Marileny Tóthovej-Halászovej sa stretneme iba pod fotografiou, v mennom zozname však figuruje len Halászová. Autor opomenul uviesť, že Žofia Červeňáková, tiež Volejníčková, účinkovala aj pod menom Tóthová. Podobne Zuzanu Innemanovú sme mali možnosť sledovať na scéne SND i pod menom Bartková. V mennom zozname nachádzame iba jedného Jozefa Dolinského, pričom v texte sa autor zmieňuje o dvoch, zabudol však rozlíšiť J. Dolinského staršieho od mladšieho. Takéto nedostatky obmedzujú použiteľnosť pomocného aparátu knihy najmä pre budúcich bádateľov.
Anomálie sa nájdu aj v neúplnom výpočte umeleckých osobností, ktoré by si boli zaslúžili zmienku, napr. Alena Boskovičová-Macháčová, Rozália (Ružena) Brunnerová-Zmeková, rod. Krchlíková a iní. V texte sa dvakrát stretneme s menom Mária Radačovského, zatiaľ čo s jeho pedagogičkou Danicou Markovou-Pilzovou ani raz. Radačovský zotrval na našej prvej scéne len niekoľko sezón, zatiaľ čo Pilzová zostala počas celej svojej kariéry ako popredná sólistka verná Baletu SND. Je to o to zarážajúcejšie, že už roky je riaditeľkou Tanečného konzervatória E. Jaczovej, s ktorým Balet SND spolupracuje na základe zmluvy. Nejeden titul baletného repertoáru SND by sa iba ťažko mohol uvádzať bez účasti žiakov menovanej školy.
Autor pripisuje choreografiu diela Matka a vojak J. Dolinskému (staršiemu) a balet Metamorfózy Karolovi Tóthovi, hoci je to opačne. Možno, že túto zámenu tvorcov, ako aj prekrstenie akademického maliara Jozefa Bubáka na Jána zavinil tlačiarenský škriatok. Nemožno však takto kvalifikovať prílišnú rigoróznosť v hodnotení svojho predchodcu K. Tótha ako "umelecky bezvýznamného" a podobnými výrokmi. Veď je evidentné, že éra každého umeleckého vedúceho prináša úspešné i menej vydarené inscenácie. V tom nie je výnimkou ani v súčasnosti úradujúci šéf Baletu SND E. T. Bartko.
Týmito nedostatkami a istou dávkou neobjektívnosti stráca príspevok aj autor na dôveryhodnosti. Iba o histórii Baletu SND vyšli publikácie z pera O. Markovičovej, E. Jaczovej a A. Pastorovej. E. T. Bartko však neuvádza pramene, neodvoláva sa na žiadnych autorov okrem seba (jediný literárny citát), čím do značnej miery znižuje vedeckú hodnotu celej publikácie. Nevrhá to dobré svetlo ani na prominentné vydavateľstvo vedeckej literatúry Veda SAV.
Autor (1947) je pedagóg Tanečného konzervatória E. Jaczovej v Bratislave
Miloš Mistrík a kolektív: Slovenské divadlo v 20. storočí. Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1999, 539 strán, kapitola XVI. Emil Tomáš Bartko: Slovenský balet.
