Vôľa k moci
Ernst Tugenhat (1930), dnes zaslúžilý profesor Slobodnej univerzity v Berlíne, je popri Hansovi-Georgovi Gadamerovi a Jürgenovi Habermasovi zrejme tretím najčítanejším autorom nemeckej povojnovej filozofie. Na začiatku 60. rokov sa stal známym svojou prácou o Heideggerovi a Husserlovi. V 70. rokoch sa vzdal svojej profesúry na univerzite v Heidelbergu a na protest proti pomerom na nemeckých univerzitách odišiel do Chile. V tom čase sa preslávil svojimi pionierskymi prácami, ktoré sprostredkovali transcendentálnu idealistickú tradíciu prostriedkami modernej analytickej filozofie jazyka. V posledných rokoch sa zaoberá prevažne etickou problematikou.
Možno jedným dychom hovoriť o Hitlerovi a Nietzschem? Mnohí z tých, ktorí sa prihlásili o slovo pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia, tvrdia: nie. Je nesprávne zabúdať na nacistické časy. Preto ak porovnávam Nietzscheho antiegalitarizmus s Hitlerovým, robím to nie len z dôvodu, že popri zjavných diferenciách existujú skutočné body porovnania, ale aj preto, lebo som presvedčený, že Nietzsche by mnohé nebol býval povedal, ak by bol tušil, čo medzičasom vieme. To robí naše porovnanie aj s tým, čo by bolo možné Nietzschemu vyčítať, zmysluplným. Ten, kto dnes číta Nietzscheho, musí pri istých pasážach buď zatvárať oči alebo si povedať: "Kiež by si bol býval tušil."
Rovnosť ako základný problém
Egalitarizmus určuje od čias Francúzskej revolúcie naše chápanie morálky a legitimity. Aj keď nie každým súhlasne príjmaný, predsa len ovláda pódium dnešných diskusií. Ani tí moderní myslitelia, ktorí vidia veci ináč, nie sú voči nemu neutrálni. Svoju pozíciu chápu reaktívne ako boj proti egalitarizmu - sú antiegalitaristami.
Pod egalitarizmom netreba rozumieť rovnosť materiálneho rozdeľovania, ale presvedčenie o rovnakosti základných ľudských práv pre všetkých ľudí. Presne tak ho chápu aj Hitler a Nietzsche. Nie je známe, či Hitler vôbec niekedy čítal Nietzscheho, ale ich antiegalistické pozície sú si dostatočné podobné.
Na základe prvotného dojmu možno povedať: Nietzsche, ako aj Hitler zavrhujú ideu rovnosti, a to s neobyčajnou ostrosťou. Obidvom sa javí ako niečo pomätené a obzvlášť nepochopiteľné. V Nietzscheho Zarathustrovi je učenie o rovnosti vložené do úst Tarantule, u Hitlera ide o židovskú ideu.
Príslušník elity nadaných
Ideu rovnosti nemá nahradiť iné kritérium spravodlivosti, ale moc. Nietzsche ju tématizuje termínom "vôle k moci", Hitler zasa vysvetľuje tvrdenie "silnejší má vždy právo presadzovať svoju vôľu" ako zákon prírody. Iba moc - pochopená ako násilie "a nič iné", rozhoduje a zároveň zdôvodňuje. Rovnosť je teda zvrhnutá v mene moci a to z rovnakého dôvodu. Podľa Hitlera a Nietzscheho je nepopierateľným faktom, že všetko ľudské konanie vrátane života vôbec určuje výlučné úsilie o moc. To zároveň implikuje ďalší záver, na ktorom sa Nietzsche i Hitler zhodujú: aj egalitárstvo je v konečnom dôsledku určované mocenským motívom.
A predsa existujú podstatné rozdiely medzi obidvoma pozíciami. Hitlerovo teoretické východisko je úplne jednoduché, zatiaľ čo Nietzsche bol neobyčajné komplikovaný a mnohostranný filozof. Hitlerov pojem moci mal jednoduchý a hrubý význam (v zmysle násilia). Nietzsche chcel svojím termínom tzv. vôle k moci odpovedať na viaceré otázky, hoci nemá uňho jednoznačný význam. Zaujímal sa najmä o pojem morálky, kým Hitler sa chápal ako konajúci vodca, a nie ako mysliteľ. Išlo mu výlučné o vlastnú moc, a tým aj o moc jeho národa, pričom Nietzsche bol odporcom nacionalizmu. Cítil sa byť príslušníkom elity nadaných, s ktorou spájal predstavu neprekonateľnej a pokrvne určenej nerovnosti medzi "vyšším" a "obyčajným" človekom. Z tohto dôvodu bola nerovnosť, o ktorú Nietzschemu išlo, kvázi vertikálnym inegalitarizmom, nerovnostou medzi tými, čo sú "hore", a tými, čo sú "dole". Hitlerovi išlo naproti tomu o mocenský boj medzi národmi, teda o horizontálnu nerovnosť.
Antisemitizmus z rozumu
Napriek chronologickej postupnosti predstavme najprv pozíciu Hitlera. V prípade Nietzscheho ide o viaceré argumentačné roviny. Z nich sa nakoniec ukazuje jedna ako rozhodujúca. Je to práve tá, prostredníctvom ktorej sa Nietzsche ocitá v bezprostrednej blízkosti Hitlera.
V knihe Mein Kampf predstavuje Hitler svoj "svetonázor" v praktickom, ako aj teoretickom zmysle. Svojím založením bol vášnivý, fanaticky zmýšľajúci typ človeka. Všetka jeho vôľa sa koncentrovala výlučne na jeden bod: vyviesť svoj národ - germánstvo - z potupy versaillskej dohody k svetovláde. Tento praktický koncept sa premieta do teoretického výkladu skutočnosti, ktorý Hitler preberá zo sociálneho darwinizmu. Podľa tejto teórie spočíva podstata celého života ľudí a obzvlášť národov v "boji o existenciu" (Kampf ums Dasein). Právo sa rovná moci, v dôsledku čoho je, podľa Hitlera, prirodzené a správne, aby silnejší víťazili a slabší zanikali.
Je omylom domnievať sa, že Hitler vo vzťahu k Židom iba vystupňoval do extrému inak bežné antisemitské predsudky. Už v jeho stanovisku z roku 1919 sa objavuje ako nezvrátiteľný posledný cieľ - požiadavka úplného odstránenia Židov. Zároveň tu rozlišuje svoj vlastný antisemitský postoj od pocitového antisemitizmu a označuje ho ako "antisemitizmus z rozumu". V Mein Kampf uvádza jedenásť štádií, ktorými dokumentuje svoju verziu historického vývoja európskych Židov. Na poslednom stupni vývoja zahŕňa pod hlavičkou rovnosti a internacionalizmu zároveň pojmy liberalizmu, demokracie a socializmu.
To, čo Nietzsche rozumie pod "modernými ideami", sú podľa Hitlera židovské idey. Rovnostárske idey pokladá preto za machináciu protivníka, ktorý ich - sám národne nezakorenený - využíva, aby zničil národne a organicky vzniknuté, a preto zároveň "mravné" poslanie národa. Pre Hitlera rovnostárske idey personifikujú v značnej miere "židia" ako takí.
Pojem rasy a veľkého človeka
Čo rozumie Hitler pod pojmom morálka? V rámci spoločenstva národov pripúšťa jej obmedzenú platnosť. Rozhodujúcim preňho však zostáva tvrdenie, že pojem humanity, to znamená zohľadnenia prospechu jednotlivca, má mať "v boji národa o existenciu… iba vedľajší význam". Takýto pojem je ako určujúca idea "pre formy boja úplne vylúčený". Posledné tvrdenie je mienené prirodzene doslova. Ak ide o rozšírenie moci spoločenstva, sú všetky prostriedky nielen dovolené, ale vyslovene prikázané. Z Hitlerovho stanoviska vyplýva normatívny konzistentný celok, ktorý sa výlučne viaže na hodnotnosť národa ako rasy.
Hitler nemusí a nechce odstrániť morálku v bežnom zmysle, ale ju iba podriadiť uvedenému celku. Jediná normatívna idea, proti ktorej Hitler bojuje, je egalitarizmus. Lebo ten preňho znamená spôsob chápania, podľa ktorého sú výlučne jednotlivci, a nie národy nositeľmi hodnôt. Takto stojí egalitarizmus v diametrálnom protiklade voči Hitlerovmu konceptu. Program vykynoženia všetkých Židov - nositeľov egalitárskych ideí - je konzekventným dôsledkom toho, že ich pokladal za rasu.
Čo bolo východiskovým bodom u Nietzscheho? Karl Ulmer ukázal vo svojej knihe Nietzsche: Jednota a zmysel jeho diela, že celé jeho myslenie vychádza z otázky možností "veľkého ľudstva a vyššej kultúry". Za touto otázkou sa skrýva Nietzscheho presvedčenie, podľa ktorého existujú na jednej strane "veľkí" a "vznešení" a na druhej strane "obyčajní" a "nízki" ľudia. Toto rozlíšenie zodpovedá chápaniu elity u Nietzscheho - tejto až do čias jeho adolescencie siahajúcej axióme o rozdelení ľudí na dve pokrvne odlišné skupiny. Nietzsche nikde neuvážil, že tieto rozdiely, ak sa s nimi vôbec dá spojiť nejaký jasný zmysel, môže podmieňovať prostredie - milieu.
Vrodená diferencia ako fakt?
V jednom zo svojich raných diel - O úžitku a nevýhode histórie pre život - vysvetľuje podrobne: jedni chcú žiť za každú cenu a jestvujú iba z otupujúceho návyku, "veľký človek" naproti tomu nedbá o jestvovanie. Ide mu primárne o niečo, čo ho samého presahuje: o "dielo… o tvorbu a o slávu". Tu znamená ešte Nízke "konvenčné", a Vznešené niečo "osobité" v zmysle sebapresahujúceho rozmeru diela.
V predslove k jednej (nedokončenej) knihe o gréckom štáte z toho istého obdobia ide Nietzsche o krok ďalej. Zoči-voči "údajnej rovnoprávnosti všetkých" a "takzvaným základným právam ľudí" treba konečné pochopiť, že "k podstate kultúry patrí otroctvo". Aby mohla vzniknúť "vyššia kultúra", musí sa vytvorit "privilegovaná trieda", vydržiavaná prácou obyčajných ľudí.
Pre Nietzscheho je idea vrodenej diferencie nielen faktom, ona je aj niečím nevyhnutným. Preto, ak má existovať kultúra, musí byť postavená na hoci aj historicky vynútenej predstave, že človek sám "o sebe" nemá ani "dôstojnosť, ani práva". Na nevyhnutnosti otroctva ako podmienky každej vyššej kultúry trval Nietzsche počas celého života. Jemu vlastné presvedčenie o nerovnosti ľudí je staršie než kritika morálky a tvorí pevnú súčasť jeho myslenia.
Aj nezištné konanie je vôľou k moci
Svoj rozhodujúci pojem "vôle k moci" zaviedol Friedrich Nietzsche v diele Tak vravel Zarthustra. Téza, že všetok život je vôľou k moci "a nič okrem toho", bola napriek neurčitosti tohto výrazu alebo aj vďaka nemu, geniálnou myšlienkou. Tvrdením, že všetko ľudské správanie má byť umožnené touto štruktúrou, získal Nietzsche zjednocujúci termín na označenie ľubovoľného vôľového aktu. Diferencovanie medzi "slabým" a "silným" mu pritom dovoľuje zároveň zaviesť jeho axiómu o rozdielnosti vznešených a nízkych ľudí.
Počínajúc strednou etapou tvorivého vývoja chcel Nietzsche ukázať, že všetko údajne nezištné - teda primárne morálne konanie je v skutočnosti egoistickým chovaním. Tento egoizmus je zahrnutý v pojme vôle k moci, ktorý slúži zároveň ako protiklad k fenoménu morálky.
Koniec koncov nielen ľudské správanie, ale samotný život chcel Nietzsche pochopiť cez svoj pojem vôle k moci. Voči Darwinovi mohol preto namietať, že aj v organickej oblasti života nejde primárne o prežitie, ale o "rozšírenie moci". Ale nie je nezmyselným potom jeho ďalšie tvrdenie, že všetky organické procesy nie sú primárne ani tak bojom o prežitie, ako spôsobom rastu - "zväčšovania sily", alebo "absorbovania, či pohlcovania cudzieho"?
Miera merania sily
Z čoho plynie Nietzscheho motív rozšíriť svoju teóriu uvedeným spôsobom? Približná odpoveď znie: ak celú prírodu určuje tento zákon, ani človek nemôže tvoriť výnimku. Ide tu o ten istý zmysel, ktorý mal na mysli Hitler, keď hovoril o práve silnejšieho v zmysle zákona prírody. Hitler sa však domnieval, že jeho teória moci je v súlade s Darwinovou teóriou. Nietzsche naproti tomu správne pochopil, že anglický prírodovedec nehovorí o silnejších a slabších rozhodnutiach, ale zaoberá sa iba prežitiaschopnými jedincami. Týmto spôsobom dospel Nietzsche k síce podobnému výsledku ako Hitler, ale len preto, lebo mal v úmysle vyvrátiť Darwina. Tak či onak je to nesprávna téza.
Možno "vôľu k moci" pokladať aspoň za základnú charakteristiku ľudského chovania? Dá sa naozaj previesť všetko morálne správanie na tento termín? Aj v krajnom prípade, keď dáme Nietzschemu za pravdu, že všetky ľudské a obzvlášť altruistické formy chovania sú v prvom rade - alebo dokonca výlučne - egoisticky motivované, zostáva pochybnosť, či to, o čo sa človek usiluje, je vždy iba moc.
Predovšetkým platí, že slovo moc má v sebe veľa významov a používa sa obyčajne tak, že musíme hovoriť o "moci nad", pričom to, nad čím sa uplatňuje, je vôľa inej osoby. Nietzsche používa výraz moc aj vo všeobecnejšom zmysle - ako silu alebo získavanie sily, ktorému zodpovedá latinský pojem potentia (sila, vplyv, možnosť, schopnosť, spôsobilosť). Keď moc znamená silu a schopnosť znášať, potom vzniká otázka: Na základe čoho sa dá merať prírastok alebo úbytok ľudskej sily? Nietzsche na ňu neodpovedá jednoznačné. Pritom je "miera merania sily" fundamentálnou otázkou, pretože od nej závisí určenie poradia a tým aj Nietzscheho východiskový problém diferenciácie medzi vznešeným a nižším človekom.
Dvojznačnosť pojmu moci
Keď Friedrich Nietzsche hovorí o sile a zdraví, váha medzi jedným viac duchovne a iným viac fyzicky orientovaným chápaním. Tam, kde nehovorí iba o pojme potentia, ale o moci v úzkom zmysle slova, teda o moci nad ostatnými, dištancuje sa od iných možností vykonávania moci, má na mysli výlučné fyzické násilie. V tejto dvojznačnosti spočíva silná príťažlivosť jeho výkladu moci. Nietzsche mohol tento termín používať v široko poňatom zmysle, hoci sa v jeho diele čoraz viac presadzovala tendencia výkladu pojmu sily vo fyzickom význame - ako moci v zmysle násilia. A práve v tej miere, v akej sa to deje, skĺzava Nietzsche do bezprostredného susedstva Hitlera.
Tomu zodpovedajúc sa postupne zužuje ponímanie "vyšších ľudí" a ich základnej cnosti vznešenosť. Pri otázke "čo je vznešené?" (v poslednej časti nazvanej Mimo dobra a zla) sa Nietzsche orientuje na "aristokratické" a "barbarské" spoločnosti. Vyšší ľudia sú preňho "prekrásni dravci", alebo - ešte bližšie k Hitlerovi - "blonďavé germánske beštie". Pre dobrú a zdravú aristokraciu nemá byť charakteristickým len to, že jej morálka vyrastá z triumfujúceho súhlasného "Áno!" k sebe samej a že k tomuto pocitu patrí pátos dištancie voči slabším, ale takisto to, že "s dobrým svedomím prijme obeť nespočetných ľudí, ktorí sa pre ňu majú znížiť a zredukovať na neplnohodnotných ľudí, na otrokov a pracovné nástroje".
Teraz už Nietzsche nepokladá tzv. nižších iba za obyčajných, ale za slabých. "Silní" sú od nich nielen odlišní, ale majú mať aj moc nad slabými. Ako tvrdí, "tu treba dôkladne myslieť na základ a nepoddať sa útlocitnej slabosti. Život sám je prisvojovanie, porušovanie, ovládnutie cudzieho a slabšieho útlak, tvrdosť, vnútenie vlastných foriem, privlastnenie, alebo prinajmenšom zdieranie."
Prehodnotenie všetkých hodnôt
K Hitlerovi sa Nietzsche približuje aj vtedy, keď predstavuje Napoleona ako zosobnenie veľkých ľudí. Akokoľvek boli Hitler a Napoleon rozdielni ľudia, v jednom bode sú určite porovnateľní: obidvaja boli bezo zvyšku ľudia moci vo zvyčajnom zmysle slova. A je to práve tento aspekt, ktorý bol pre Nietzscheho rozhodujúci. Nech už bol jeho pojem vôle k moci akokoľvek mnohoznačný, svojím obdivom k Napoleonovi a podobným osobám ako Cesare Borgia alebo Ceasar mu dáva nakoniec jednoznačný význam.
Zatiaľ čo pre Hitlera bola moc určujúca a pochopená výlučne v zmysle násilia, takže tradičná morálka sa stala preňho bezvýznamnou, základný úmysel Nietzscheho spočíval v prehodnotení všetkých hodnôt. To znamená v znehodnotení tradičnej morálky a vytvorení nového spôsobu jej chápania, v nadväznosti na spomínaný termín. Na to v žiadnom prípade nestačilo previesť altruistické motívy na vôľu k moci. Tým by sa odhalil len obsah tradičnej morálky. Nietzschemu však išlo predovšetkým o zničenie formy doterajších morálok, pretože to boli normatívne systémy, morálky príkazových foriem.
Dva pojmy slobody
Nietzsche nerozlišuje medzi dvoma pojmami autonómie, resp. slobody - samostatnosťou nadobudnutou cez úsudok na jednej a závislosťou na určovaní sa vlastnými želaniami (egoizmus) na strane druhej. Prehodnotenie všetkých hodnôt, o ktoré Nietzschemu v neskorých dielach ide, neznamená novú samostatnú morálku v intersubjektívnom zmysle, ale velebenie indivídua a jeho egoizmu. Jednotlivcovi má byť prinavrátený pocit vnútornej hodnoty, jeho súhlasné áno k vlastnej prirodzenosti a k životu. Indivíduum sa má zbaviť každého hanblivého a otrockého postoja, ktoré od neho vyžaduje "mravnosť mravov".
Akokoľvek oslobodzujúco tento moment pôsobí, jeho cena je vykúpená tým, že Nietzsche, keďže nerozlišuje dva významy autonómie, sa nezaujíma o nový koncept intersubjektívnej morálky, ale túto zavrhuje ako takú. Morálka sa mu javí ako záležitosť slabých, a preto stádových zvierat. Okrem toho sa domnieva, že jednotlivec, ak sám seba chápe na základe svojich egoistických želaní, musí sa automaticky usilovať o moc nad ostatnými. To je dôsledok toho, že v rámci pojmu vôle k moci nerozlišuje medzi potentiou a mocou nad.
Morálka vládcov neznamená nový koncept intersubjektívnej morálky. Silné indivíduá (!) solitárneho ľudského rodu dravcov "sa usilujú byť jeden od druhého navzájom odlišní práve tak, ako slabí inklinujú jeden k druhému. Ak sa prví spoja, deje sa to len (!) pre vyhliadku na celkovo agresívnu akciu a celkové uspokojenie ich vôle k moci".
Nie s druhým, ale proti druhému
Nietzsche teda nemá žiadnu možnosť, aby našiel v sociálnej sfére vôbec nejaký pozitívny zmysel. Jediná v jeho očiach legitímna alebo na každý prípad vhodná forma sociálneho združovania je tá, ktorá slúži ako prostriedok k mocenským ambíciám jednotlivca. V tomto bode sa maximálne odlišuje od Hitlera. Nietzsche chápe medziľudské konanie ako konanie proti druhému, a nie s druhým. Len zriedka - napríklad v 5. knihe Ľudského až Príliš ľudského - podnikol pokus o pochopenie autonómie prostredníctvom "slobodného ducha" v jeho funkcii pre spoločnosť.
V neskorých dielach redukuje Nietzsche každé stanovisko "s druhým" na postoj "proti druhému", dokonca aj v prípade tradičnej morálky. Nietzsche chápe teraz morálku stáda ako morálku otrokov. Ide o bytie v poddanosti - no už nie mravným príkazom, ale skutočným vládcom. Myšlienka, že hodnotu indivíduí možno pokladať za východiskovú a zároveň uznávať systém intersubjektívnych noriem, alebo dokonca, že podstatná časť týchto noriem sa má zakladať na garantovaní práv vývoja všetkých indivíduí, bola pre Nietzscheho čiastočne nepredstaviteľná. Čiastočne ju pokladal za vybavenú tým, že ju ako ideu rovnosti priradil k morálke stáda.
Opodstatnenosť Nietzscheho východiskového problému spočíva v otázke možnosti emancipácie od čírej inštrumentálnej zadanosti noriem. Keďže "stádoví ľudia" majú byť ako bytosti nielen poslušní voči normám, ale aj podriadení vládcom, zdalo sa mu ako prirodzené, aj keď to znie zvláštne, že reč o poslušnosti voči normám alebo o poslušnosti voči vodcom má ten istý zmysel. Je potrebné, aby existovali ľudia, ktorí majú záujem iba o poslušnosť. Na druhej strane je rovnako dôležité, aby sa tí so silnou vôľou, ktorí si vedia rozkázať, stali prirodzenými pánmi slabých.
Toto tvrdenie, samozrejme, mimoriadne dobre zapadá do predstavy o vôli k moci: problém legitimity nie je len vrátený na zem a nanovo premyslený, ale ako taký prestáva existovať. Normy sa menia na rozkazy.
Rovnosť neznamená priemernosť
Neponúka sa na tomto mieste vhodnejšie riešenie? Problém prevedenia religióznej alebo morálnej transcendencie na pojem autonómie sa predsa netýka singulárneho jednotlivca "človek", ale ľudí - nás. Len čo sa uvedený problém formuluje v plurále prvej osoby, môžeme povedať, že autonómnymi vo vzťahu k intersubjektívnym normám sa stávame vtedy, keď namiesto poslušnosti voči transcendentálnej autorite sa navzájom rešpektujeme a vieme sa spoločne rozhodnúť alebo obmedziť. Každý by za tohto predpokladu pripustil práve toľko autonómie druhému, koľko pripúšťa sebe samému. Týmto spôsobom by bol odstránený protiklad, ktorý Nietzsche vidí medzi "mravmi" (normami) a autonómiou. Iste, pre Nietzscheho by takéto riešenie neprichádzalo do úvahy už kvôli preňho neprípustnej požiadavke rovnosti práv, a ja by som mu ho ani nechcel vnucovať
Ak by Nietzsche prinajmenšom argumentačné zohľadnil túto možnosť, aby ju potom - na základe zdôvodnenia - zavrhol, nemohol by sa tak ľahko vysporiadať s rovnosťou práv a na nej sa zakladajúcich "moderných ideách". Domnieval sa, že rovnosť je charakteristická pre stádové vedomie. Odvolávanie sa na tie isté rovnaké práva vraj treba zavrhnúť, lebo rovnosť znamená priemernosť a obyčajnosť. Preto je bytostným nepriateľom všetkého prečnievajúceho, celej kultúry. Skutočné miesto myšlienky rovnosti a jej funkcie ako predpokladu vzájomného zdôvodňovania normatívnych vzťahov reflektoval práve tak málo, ako mnohí iní.
Je pravdou, že Nietzsche upozornil s neobyčajnou naliehavosťou na hĺbkový význam faktoru "proti" v intersubjektívnych vzťahoch, ale na tomto jeho jednostrannom vyzdvihnutí "protifaktoru" spočíva niečo fanatické. Je ovela realistickejšie domnievať sa, že normálne indivíduá ľudského rodu sú práve tak geneticky vybavené motívom presadiť sa voči druhým, ako aj iným, ktorý znamená chcieť byt s druhým. Ďalšou zvláštnosťou v Nietzscheho myslení je, že si pod vôľou predstavuje iba expandujúci pohyb, zdanlivo ad indefinitum, a nikde nezohľadňuje aspekt vôle, ktorý bol počnúc Aristotelom hlavnou témou jej filozofických vysvetlení - sebareflektujúci vzťah k vlastnej vôli, ku ktorému patrí aj sebaobmedzenie.
Vykynoženie miliónov nepodarených
V spätnom pohľade vyzerá Nietzsche akoby na šikmej ploche, na ktorej sa od čias formulácie pojmu vôle k moci pohybuje čoraz viac v zajatí megalomanskej rétoriky. V akom smere je zmysluplné porovnávať Nietzscheho myslenie s Hitlerom? V osobnom zmysle reprezentuje Hitler čisto mocenský typ ako žiadna z postáv najnovších dejín. Bezpochyby ho možno pokladať za odporný typ a tvrdiť: Takto si Nietzsche nepredstavoval toho, o ktorom v Genealógii morálky píše: "Ale niekedy inokedy, v lepšom čase, než je táto stuchnutá, o sebe pochybujúca prítomnosť, musí k nám príjsť on, ľudský Spasiteľ." Nietzscheho opis nadčloveka, keď ho na tom istom mieste vykresľuje ako "človeka veľkej lásky a opovrhovania" a ako "tvorivého ducha", nesedí na Hiltera. Iné opisy, ktorými Nietzsche charakterizuje nadčloveka (obrovská sila vôle, bezohľadnosť) sa na Hitlera hodia zase veľmi dobre.
Odhliadnime preto od Hiltlera ako osoby. Ako vyzerá Nietzscheho koncept vo vzťahu k Hitlerovým východiskám? Na tomto mieste sa - rovnako u Hitlera, ako i Nietzscheho - oplatí oddeliť ich posadnutosť tou čí inou ideou od ich teórie moci. Hiltler i Nietzsche majú každý osebe jednu ideu s centrálnym postavením v ich systéme, ktorú možno v presnom zmysle slova označiť za pomätenú: u Hitlera ide o predstavu "žida" ako protivníka a diabla v jednej osobe, u Nietzscheho o nič menej bláznivú predstavu, že ľudia sú od narodenia rozdelení do dvoch skupín, do nižšej a vyššej.
Obidve predstavy, hoci sú obsahovo volmi rozličné, majú vzájomne porovnateľné charakteristiky. Po prvé, v oboch ide o premisy, ktoré nie sú odvoditeľné z ich teórií moci. Po druhé, obidve teórie zdôrazňujú pokrvné a zároveň (!) hodnotové diferencie - zakladajú sa na odlišnostiach medzi geneticky určenými nadľuďmi a podľuďmi. Po tretie, z prepojenia šialených ideí s teóriou moci vyplýva extrémistický program tak u Hitlera, ako aj u Nietzscheho. (Nietszche hovorí o "vykynožení miliónov nepodarených", ktoré nadľudia musia zobrať na seba.)
Čo ak "praví" zaútočia na "druhoradých"
Inegalitarizmus u Nietzscheho a Hiltera teda vyplýva nielen z popierania relevantnosti morálky pre moc. Obaja kryjú túto tézu tvrdením, že existuje osobitná relevantná nerovnosť, tá medzi nad- a podľuďmi. Spôsob, akým sa vo svojich opisoch tejto základnej diferencie odlišujú, súvisí, prirodzene, s tým, že kým u Hitlera sú subjektmi boja o moc národy, u Nietzscheho ide o indivíduá. Sekundárne môžu nimi byť aj u Nietzscheho kolektívy, ale v prípadoch, keď Nietzsche takto hovorí, sa najviac približuje k Hitlerovi.
Vo svojich neskorých dielach hovorí často o očakávaných obrovských vojnách a genealógii morálky, o veľkom boji Ríma proti Judei a Judey proti Rímu. Rimania tu platia za silných a vznešených. "Rím," píše Nietzsche, "pociťoval žida ako niečo neprirodzené osebe, ako svoje antipodické monštrum." V tejto vete stačí nahradiť Rím Árijcami, čo takisto nie je Nietzschemu vzdialené, keďže predtým v tej istej pasáži charakterizoval vznešených ako blonďavé germánske beštie, a sme opäť u Hiltera.
To by však bolo neprimerané tvrdenie, pretože na tomto mieste chápe Nietzsche reč o Židoch nie rasisticky, ale ideologicky, a pod Judeou rozumie viac-menej kresťanstvo. No primárne uňho vôbec nejde o kolektívne subjekty. Preňho dôležité pokrvné rozlíšenie neprebieha horizontálne medzi národmi a rasami (aj keď nezriedka dokáže o Árijcoch rozprávať podobne ako Hitler), ale vertikálne: medzi "vyšším" a "nižším" človekom.
Tendencia k deštrukcii existuje aj dnes
Nietzscheho inegalitarizmus bol, na rozdiel od Hitlerovho, vertikálny a nostalgický. Pretože filozof nikde neposkytol politicky použiteľné kritériá na určenie slabosti nepodarených, bol jeho program v skutočnosti úplne nerealizovateľný. Hitler naproti tomu disponoval virtuóznym nadaním, vďaka ktorému vedel v mene šialenej idey uskutočňovať svoj mocenský koncept niekoľko rokov s hrozivou deštrukciou. Horizontálny inegalitarizmus, a len on, predstavuje v moderných podmienkach reálnu možnosť nebezpečenstva, pretože v rámci jedného národného spoločenstva môže pôsobiť rovnostársky a využívať každom národe existujúcu tendenciu k agresivite smerom navonok. To, čím Nietzsche opovrhoval ako "národnostným šialenstvom", je pre inegalitarizmus v egalitárnom svete jedinou šancou.
Pravdepodobne je dnes hitlerizmus so svojou víziou šialenej idey v užšom zmysle vecou minulosti. Horizontálny antiegalitarizmus, ktorý nemecký vodca zastával, však existuje s jemu vlastnou tendenciou k deštrukcii naďalej. Aj v Nemecku šíria jeho stúpenci znova strach a hrôzu. Možno si ľahko predstaviť, že by namiesto proti cudzincom útočili proti slabým a nepodareným. Máme priznať Nietzschemu osobitný bonus len preto, lebo túto agresiu, na rozdiel od tej proti cudzincom, by veľmi rýchlo zastavil zdravý celonárodný hnev? Dokonca Hitler bol prinútený prerušiť svoj vnútronemecký "program eutanázie".
Z nemeckého týždenníka Die Zeit (č. 2/1999) preložil Martin Muránsky
