Nepatrím medzi ľudí, ktorí odchádzajú z boja
Ladislav Orosz
Narodil sa 15. apríla 1959. Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach absolvoval v roku 1982. Na Katedre štátneho a správneho práva tej istej fakulty pôsobil až do roku 1993 ako asistent, neskôr ako odborný asistent. Po nástupe prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča pracoval v Kancelárii prezidenta SR (KP SR). V rokoch 1993 - 1994 ako zástupca riaditeľa jej legislatívneho odboru. V rokoch 1994 - 1998 ako vedúci detašovaného pracoviska KP SR v Košiciach. V roku 1998 sa opäť vrátil na akademickú pôdu, tentoraz ako odborný asistent Katedry sociálno-politologických vied Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, kde pôsobí i v súčasnosti. Profesionálne sa orientuje na ústavné právo, teóriu tvorby práva a teóriu štátu a práva, o čom svedčí i téma jeho ašpirantskej práce Legislatívna činnosť Federálneho zhromaždenia v podmienkach československej federácie. Za docenta sa habilitoval v roku 1999, a to prácou Postavenie prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Je autorom takmer tridsiatich vedeckých štúdií, piatich vysokoškolských skrípt a jednej monografie. V Snemovni národov Federálneho zhromaždenia, ktorého poslancom sa stal v roku 1992, pôsobil v ústavnoprávnom výbore a v mandátnom a imunitnom výbore. Poslancom NR SR za Stranu demokratickej ľavice sa stal v roku 1998. Okrem toho, že je predsedom ústavnoprávneho výboru a členom mandátneho a imunitného výboru, pôsobí i ako predseda Klubu poslancov NR SR za SDĽ. Žije v Košiciach, je ženatý a má dve deti.
SDĽ požadovala pre údajnú krízu v koalícii otvorenie koaličnej dohody. Pavol Hamžík sa nechal počuť, že "SDĽ otvára Pandorinu skrinku". Do akej miery je možné jeho slová považovať za relevantné?
Považoval by som za potrebné hovoriť o súčasnej situácii vo vládnej koalícii zo širšieho hľadiska. Krízové prvky vo fungovaní vládnej koalície sa začali objavovať už niekedy na jar minulého roka, svoj prapôvod mali v očakávaných vecných otázkach o charaktere politiky vládnej koalície, ktorá, či chceme, či nie, má ľavo-pravý charakter. Boli tu tie známe spory o balíčky ekonomických opatrení, o charakter a mieru reštrikčnej politiky, pokračovali mocenskými spormi o obsadenie vedenia FNM, boli preplietané drobnými kauzami a kauzičkami. Do toho prišli spory medzi Mikulášom Dzurindom a predstaviteľmi materských strán SDK, štátny rozpočet, ďalšie personálne mocenské zápasy. To všetko bolo sprevádzané stratou komunikácie a hľadaním individuálnych východísk, snahou získavať body na úkor druhého koaličného partnera a akosi sa vytrácala pôvodná myšlienka, ktorá založila túto vládnu koalíciu, a to pokúsiť sa o zásadnú zmenu postavenia Slovenska v integrujúcej sa Európe.
Myslíte si, že každej domácnosti pomôže občas veľké upratovanie a takéto upratovanie je potrebné aj medzi koaličnými partnermi?
My sme túto nevyhnutnú diskusiu vždy akosi odkladali, lebo vždy boli vážnejšie veci - potreba schválenia štátneho rozpočtu, helsinský summit, príprava reformy verejnej správy, ústava atď. Udalosti, ktoré sa odohrali v posledných dňoch, boli prirodzeným dôsledkom tohto zložitého vývoja vo vládnej koalícii a vyústili do stavu, ktorý nemožno nazvať inak ako krízový. Netajím, že zo strany SDĽ nebolo možno najšťastnejšie vyvinúť iniciatívu k tomuto veľkému upratovaniu práve po udalostiach v Slovenských elektrárňach (SE), ale ak by sme to boli odkladali, tak by sme si vari už nikdy nenašli čas a výsledkom by bol možno rozpad tejto vládnej koalície za niekoľko mesiacov a strata všetkých nádejí občanov SR k lepšiemu.
Predsa len, niektorí politici a novinári obviňujú SDĽ, že nejde o krízu koalície, ale o krízu v samotnej SDĽ. V súvislosti s Košovanom sa väčšinou poukazuje na fakt, že SDĽ prišla o vplyvného donora, ktorý bol hlavne, pokiaľ ide o predsedu strany, veľmi dôležitou persónou. Teda nejde skôr o krízu v SDĽ?
Stavu, ktorý bol v SDĽ pred niekoľkými dňami, resp. týždňami, predchádzala veľká mediálna predpríprava, ktorá bola zameraná na vytvorenie negatívneho obrazu nielen o osobe Štefana Košovana, ale aj o celej strane. Je to práve dôsledok politiky, o ktorej som už hovoril, teda politiky založenej na získavaní malých bodov pre jednotlivých koaličných partnerov na úkor tých druhých. V kauze SE nesporne došlo k porušeniu doterajších pravidiel a bol to klasický príklad toho, že SDĽ bola tlačená do kúta a ostatní politickí partneri na tom chceli profitovať. Každá personálne otázka sa v každej normálnej koalícii dá vyriešiť normálnym spôsobom, ak existuje komunikácia. Ak riešenie tohto problému príde na bod, keď treba rozhodnúť aj o personálnej zmene, tak sa vždy dajú veci vysvetliť a nájsť riešenie. Tu ale bola mediálna predpríprava a výroky jednotlivých koaličných partnerov založené na tom, že Štefan Košovan je predstaviteľom silnej záujmovej skupiny, ktorá je nápomocná SDĽ. Zároveň ak sa pri personálnom audite tieto skutočnosti nepotvrdia, ak niekoľko dní pred vyvrcholením tejto kauzy je predstavený Národný program boja proti korupcii a odvolanie Štefana Košovana zapadá do tejto schémy, tak nemožno zostať ticho. Nielen z hľadiska toho, že ide o dobré meno SDĽ, že ide o zastanie sa človeka, ktorý má našu dôveru, ide jednoducho o to, aby sa neocitli v slepej uličke vzťahy v koalícii sa nedostali na povrázok. Aj z toho dôvodu sme z úrovne poslaneckého klubu SDĽ vyvinuli veľmi veľké úsilie smerujúce k tomu, aby sme sa dozvedeli skutočné príčiny rozhodnutia odvolať Štefana Košovana.
Je to trochu paradoxné, ale podľa našich informácií vyšla iniciatíva na Košovanovo odvolanie skôr z istých lobistických kruhov...
Pre členov poslaneckého klubu bolo na jednej strane zadosťučinením, že pri tvrdom rokovaní s Mikulášom Dzurindom a Ľubomírom Harachom sa nepotvrdilo to, čo sa rozpútalo v médiách, a príčiny a dôvody odvolania Štefana Košovana smerovali do úplne inej oblasti - do rozdielnych pohľadov na koncepciu vývoja elektroenergetiky, iné pohľady na podstatu a zmysel jadrovej energetiky budúcnosti, na určité problémy v komunikácii medzi vedením elektrární a príslušnou sekciou ministerstva hospodárstva a vnútorných sporov v riadiacich štruktúrach SE. Za týchto okolností jednoducho a úplne objektívne vznikla myšlienka, že za odvolaním Štefana Košovana je aj čosi iné. Netreba zakrývať, že vládna koalícia rozhodla aj o tom, že sa budú v ďalšom období privatizovať i prirodzené monopoly, vrátane SE. Za týchto okolností sa v pozadí rozpútal boj záujmových lobistickýchn skupín. Toto je veľmi vážne nebezpečie pre súčasnú vládnu koalíciu, ktoré je možné zvládať len spoločnými silami a vzájomnou dôverou. Vedomí si toho, čo nás čaká, sme v lete minulého roka rozpútali veľký zápas o novelu Zákona č. 92 z roku 1991 o veľkej privatizácii. Vo vedomí toho, že ak privatizácia má byť transparentná, sme presadili do tohto zákona pravidlo, že vláda SR bude povinná predložiť do parlamentu základné zámery privatizácie prirodzených monopolov a potom sa definitívne rozhodne až na základe parlamentnej diskusie. Považujeme to za veľmi silnú zbraň, ktorá zaručí transparentnosť našej politiky a vytvorí podmienky na to, že ak sa privatizácia uskutoční, bude v prospech prirodzených monopolov a tým aj v prospech daňových poplatníkov, teda občanov.
Ministerka Schmögnerová tohto roku v SLOVE publikovala článok, v ktorom upozornila na to, že lobistické skupiny, ktoré podporovali politické subjekty tvoriace dnešnú koalíciu, za svoju malú pomoc budú žiadať veľký kus koláča. Bude koalícia schopná eliminovať vplyv lobistických skupín v tomto veľmi ťažkom období?
Finančné škandály súvisiace s financovaním politických strán prepukajú aj vo vyspelých západných demokraciách. Z tohto hľadiska Slovensko nie je ostrovom na opustenom mori. Prirodzene každá politická moc sa potýka s týmto problémom, podstatné je, ako ho bude schopná zvládnuť. Ak tieto záujmové skupiny prerastú cez hlavu politikom, tak je to začiatok pomsty politickej moci. Každá vládna koalícia má svoje výhody a nevýhody. Tie nevýhody spočívajú v zložitosti tvorby politickej vôle, ale výhody možno spočívajú vo vzájomnej kontrole. SDĽ je pripravená na to, aby využila všetky svoje schopnosti a možnosti na to, aby predišla tomu, aby tieto záujmové skupiny získali výraznejší vplyv, ako je únosné.
Nepomohlo by skoré prijatie zákona o financovaní politických strán?
Samozrejme. V súčasnom období existuje na úrovni parlamentu pracovná skupina, ktorá pracuje na zákone o financovaní politických strán. Na práci tejto komisie sa zúčastňujem. Bolo by dobré, keby sme s konsenzom, ktorý by presahoval rámec súčasnej vládnej koalície, dospeli k riešeniam, ktoré by dokázali nielen pre toto volebné obdobie, ale aj pre budúcnosť eliminovať vplyv záujmových skupín.
V akom časovom horizonte sa očakáva prijatie tohto zákona?
Máme predstavu, aby všetky základné politické zákony, do ktorých zaraďujem aj Ústavu SR, zákon o politických stranách a volebné zákony, boli prijaté do konca kalendárneho roka, čo by bolo veľmi dobré z hľadiska ďalšieho vývoja spoločnosti.
Vieme, v akej situácii ste prebrali moc po bývalej vláde. Funkcie v strategických podnikoch bola treba rýchlo preobsadiť. Viac ako 80 % občanov sa ale v poslednom prieskume vyjadrilo, že pri obsadzovaní takýchto postov by mali byť prioritné odborné kritériá a nie politické. Nebolo by do budúcnosti lepšie, aby sa tieto funkcie obsadzovali na základe odbornosti, prostredníctvom konkurzov?
My sme, okrem iného, prišli na posledné rokovanie Koaličnej rady s požiadavkou, aby sme urobili definitívnu bodku za politickou nomináciou na hospodárske posty na posty prirodzených monopolov a vo finančných inštitúciách. Aby sme skoncovali s praktikou, na ktorej uplatnenie boli na začiatku volebného obdobia isté dôvody, ktoré však už pominuli, prišli sme s požiadavkou, aby bol tento prístup komplexný a trvalý. Po prvý raz totiž uplatnil vo vzťahu k osobe, ktorú nominovala SDĽ, bez toho, aby sme sa dohodli na tom, že tieto pravidlá meníme. Očakávali sme, že na túto našu požiadavku zareagujú koaliční partneri zdržanlivo. Toto očakávanie sa v prvej fáze diskusie vyplnilo, ale nakoniec sme dospeli k tomuto záveru. Naša požiadavka sa stala jedným z výsledkov dohody koaličných partnerov a do budúceho týždňa by sa mali vyjadriť aj k vypusteniu jedného článku koaličnej dohody, ktorý vytváral práve základ pre takýto spôsob riešenia personálnych otázok.
Možno povedať, že po poslednej Koaličnej rade je kríza v koalícii, ak nie zažehnaná, tak aspoň utlmená?
Považoval by som za veľmi odvážne tvrdiť, že jedno, aj keď zložité a dôležité koaličné rokovanie môže vyriešiť všetky problémy. V každom prípade sme rokovali o základoch vládnej koalície, o vôli ďalej komunikovať, o vôli obnoviť dôveru vo vzťahu vládnej koalície. Partneri deklarovali vôľu zabezpečiť dodržiavanie koaličnej dohody, deklarovali vôľu upresniť pravidlá vzájomnej komunikácie, čoho výsledkom sú aj konkrétne dohody. Nejde len o samotný rokovací poriadok Koaličnej rady, ale ide aj o dohodnutie ďalších pravidiel vzájomnej súčinnosti a koordinácie medzi jednotlivými zložkami moci. Existujú tu rukolapné výsledky rokovania Koaličnej rady, ale v tejto fáze sú len slovne deklarované. Pre nás je podstatné to, aby sa zmenila prax, aby to, na čom sme sa dohodli, bolo potvrdené aj v praxi. Ak sa to podarí, tak iniciatíva SDĽ na obnovenie dôvery vo vládnej koalícii nebola márna. Z tohto môžeme profitovať všetci. Som si vedomý, že v súčasných politických pomeroch Slovenskej republiky iné, lepšie riešenie, ako fungovanie tejto vládnej koalície, neexistuje.
V poslednom obdobi je do istej miery naštrbená dôvera občanov voči SDĽ. Prispela k tomu aj kauzička okolo pána Sopka v súvislosti s jeho prešovskou firmou dovážajúcou uhlie pre Slovenské elektrárne...
Iste, podľa tých informácií, ktoré dnes už mám k dispozícii, je zrejmé, že otvorenie tejto kauzičky bolo veľmi presne načasované do určitého scenára. Viaceré médiá informácie o podnikateľských aktivitách pána Sopka mali k dispozícií už niekoľko mesiacov. Použili ich, práve vo chvíli, keď sa vystupňovali snahy o obnovenie dôvery v rámci koalície. Ja osobne som mal s Viliamom Sopkom niekoľko rozhovorov, debatovali sme o celej situácii aj na úrovni poslaneckého klubu. Nielen ja, ale aj viacerí členovia poslaneckého klubu vyjadrili Sopkovi podporu. Zároveň sme sa ubezpečili, že Viliam Sopko konal v súlade so zákonom, túto svoju činnosť má v súlade s majetkovým priznaním, je spoločníkom firmy, ktorej nie je štatutárnym zástupcom, ani členom riadiacich orgánov. Je to firma, ktorá vznikla dávno pred voľbami v roku 1998 a k zákazke na dovoz uhlia sa dostala na základe riadneho výberového konania. Som veľmi rád, že si Viliam Sopko po vychladnutí prvotných emócií uvedomil, do akej hry sa dostal a vyvodil z toho aj osobné závery. Nechcem o nich hovoriť ja, lebo sú to jeho závery a rozhodnutie, ale dovolím si povedať, že sa vyjadroval o svojom pevnom rozhodnutí, že ich urobí. Ak by sa takýmto spôsobom správali aj ostatní ústavní činitelia, keď na nich padne tieň podozrenia, tak by sme predošli mnohým komplikovaným kauzám.
Aké opatremia mieni SDĽ vyvodiť zo straty voličskej podpory? Sú nejaké predstavy, čo robiť?
V tejto situácii sú všetky koaličné subjekty, hádam s výnimkou SMK. Do istej miery je tento stav aj stavom očakávaným, pretože, keď sme preberali túto krajinu, videli sme, v akom je stave, tak sme sa museli rozhodnúť, či budeme tlačiť káru rovnakým spôsobom, aký uplatňovala bývalá vládna koalícia, to znamená stále viac zaťažovať ekonomiku úvermi, alebo sa rozhodneme pre tvrdý ozdravný proces, ktorý by mal v určitom časovom horizonte priniesť svoje ovocie. Vládna koalícia vykonala v tejto oblasti veľmi veľa, prirodzene, išlo väčšinou o veľmi tvrdé reštrikčné nepopulárne opatrenia, ktoré v podstate najviac doľahli na voličskú základňu SDĽ, ktorá sa formuje zo sociálne zraniteľnejších skupín obyvateľstva. Prirodzene, urobili sme aj viacero chýb, nemyslím len na SDĽ, v rámci vládnej koalície a dôsledkom sú aj prítomné javy vo vládnej koalícii, o ktorých sme už hovorili. Vládna koalícia stratila tvár akcieschopnej a dôveryhodnej inštitúcie. Dôsledky sa prejavujú aj vo výskumoch verejnej mienky. Je to veľmi vážny signál pre všetkých koaličných partnerov, aby analyzovali chyby, ktoré sa vyskytli v minulom období, aby sa viac zamerali na vysvetľovanie svojej politiky občanom. SDĽ ešte platí daň z toho, že sa rozhodla vstúpiť do tejto vládnej koalície. Vstúpila do nej s dnes už sprofanovaným heslom - Lepší život pre čestného a pracovitého človeka - a je málo optimistov, ktorí veria, že sa táto myšlienka podarí naplniť. Ja k nim ale patrím a v tomto duchu s priateľmi - kolegami, s ministrami, ktorí sú vo vedení, v poslaneckom klube SDĽ iba vyvíjame tlak na našich koaličných partnerov, aby v tomto duchu zmenili obsah vládnej politiky.
Opýtam sa inak. Neviazne komunikácia medzi predstaviteľmi SDĽ a jej voličmi? Nemali by poslanci SDĽ chodiť viac do regiónov a vysvetľovať ľuďom opodstatnenosť transformačných krokov, najmä v ekonomickej oblasti?
Je to diskutabilné, pretože členovia poslaneckého klubu v čase, keď nie sú zaťažení pracovnými povinnosťami v parlamente, využívajú svoj čas na kontakt s voličmi. Práve na základe kontaktov, poznatkov z regiónov prichádzame s nutnosťou a potrebou vnášať do súčasnej vládnej politiky viac rozvojových impulzov a menej reštrikcie a presviedčame koaličných partnerov, že sociálny rozmer reformy je mimoriadne dôležitý. Žiadne reformné opatrenia sa ale nedajú realizovať v podmienkach narušeného sociálneho pokoja. Domnievam sa, že sa nám koaličných partnerov podarilo v tomto smere presvedčiť o potrebe tejto politiky. Žiaľ, zatiaľ chýbajú konkrétne kroky, ale ja verím, že o chvíľu prídu.
Zatiaľ čo sa SDĽ potáca až na hranici zvoliteľnosti, váš ex-kolega Robert Fico je na výslní politickej popularity. Ako to vnímate?
Už v roku 1992 som si uvedomil, keď ho Peter Weiss priviedol na predvolebnú kampaň do východoslovenského kraja, že je tu človek, ktorý má obrovské predpoklady pre politický rast. Uvedomili si to aj všetci funkcionári SDĽ a v podstate od tejto chvíle začali na ňom "pracovať". I keď Robert mal predpoklady na to, aby bol schopným politikom, bez podpory a úsilia radových funkcionárov SDĽ by nebol dnes Robertom Ficom. Poviem otvorene, že som sa veľmi tešil na spoluprácu s Robertom Ficom po voľbách v roku 1998 a musím povedať, že ma veľmi sklamal. Myslím, že dal do popredia osobné ambície a nechcel riskovať stratu svojej popularity v podmienkach fungovania vládnej koalície, ktorá musela nevyhnutne prikročiť k niektorým nepopulárnym opatreniam. Táto životná filozofia je pre mňa cudzia. Mal som počas volebného obdobia lákavú ponuku formovanú predsedom našej strany, keď sa tvorila kandidátka na Ústavný súd SR. Nepatrím medzi ľudí, ktorí odchádzajú z boja, ktorí nechajú v štichu priateľov, ktorí sa na neho spoliehajú. Nemohol som to urobiť ani pre tých ľudí, ktorí mi dali dôveru vo voľbách. Robert Fico to urobil. Ide svojou cestou. Čas ukáže, či sa rozhodol správne. SDĽ sa musí vysporiadať s touto otázkou, uzavrieť kapitolu a spoliehať sa, tak ako vždy, na ľudí, ktorí sú s ňou pevne spojení.
Na predposlednej tlačovej konferencii Robert Fico šokoval novinárov sloganom "Ako sa kradlo za Mečiara, kradne sa aj za Dzurindu". Nie je to číry populizmus?
Ak sa objektívne hodnotia kroky Roberta Fica, nemožno nepovedať, že je v nich istá dávka populizmu. Veľmi dobre si pamätám na diskusiu o spomínanej novele zákona č. 92 z roku 1991, keď bol Robert Fico ešte členom poslaneckého klubu SDĽ. Mal možnosť do politiky SDĽ ešte hovoriť, ale už bol na odchode, práve keď sme koncipovali v tomto zákone určité bariéry, prekážky privatizačnej politiky, tak bol Robert Fico menej aktívny. Iste upozorňoval na nebezpečenstvo, o ktorom teraz hovorí, ale pri odchode z poslaneckého klubu si uvedomil, čo som mu hovoril nielen ja, ale aj viacerí členovia poslaneckého klubu - Robert, ty odchádzaš, my zostávame práve pre to, aby politika súčasnej vládnej koalície mala svoj sociálny rozmer, aby mala zmysel pre čestných a pracovitých ľudí. Ty si rozväzuješ ruky a nebudeš mať možnosť vplývať na formovanie a fungovanie súčasnej politiky. To ťa zbavuje zodpovednosti otvárať si dvere do budúcnosti, ale nie sme si istí, či to je poctivý a čestný krok.
Od SDĽ ľudia prirodzene očakávajú záujem o sociálne slabších. Posledný návrh na zrušenie práce na dohodu by postihoval predovšetkým tieto skupiny - študentov a dôchodcov. Nie je to trocha kontraproduktívne?
Predovšetkým treba priznať, že táto myšlienka nebola dotiahnutá do konca. Vznikla na základe poznatkov z kontrolnej činnosti okresných úradov práce, z poznatkov ministerstva práce a sociálnych vecí. Išlo o návrh riešenia, ktorý bol veľmi zjednodušený. Prekladateľovi návrhu sme v poslaneckom klube tak trochu "vyčistili žalúdok". Napriek všetkému chcem k tomu povedať minimálne dve veci: fenomén čiernej práce je vážnym problémom SR, podľa údajov MPSVaR pracuje načierno okolo 160 tisíc občanov, každoročne je na to vynakladaných zhruba 5 miliárd Sk, ktoré by sa dali využiť inak. Tento problém je potrebné riešiť a hľadať iné mechanizmy, dokonca si dovolím povedať, že už ich poznáme práve na základe našich poznatkov z regiónov. Mohlo sa navrhnúť iné riešenie. V tejto fáze je to všetko za nami, ale táto téma sa obnoví. V každom prípade si nemyslím, že riešenie spočívajúce v paušálnom zrušení inštitútu dohôd o vykonaní práce a dohôd o pracovnej činnosti je tým dobrým riešením. Treba nájsť iné kontrolné mechanizmy, ktoré zabránia tomu, že sa zneužívajú finančné prostriedky vyhradené pre vyplácanie sociálnych dávok. Myslím si, že ministerstvo práce v krátkom čase príde s riešením, ktoré bude prijateľné a bude aj prospešné.
Napriek tomu SDĽ prichádza aj s dobrými návrhmi. Medzi ne určite patrí novelizácia volebného zákona. O aké zmeny pôjde?
Chcel by som upresniť, nejde o návrh novely volebných predpisov, je to skôr iniciovanie politickej diskusie o zásadách budúceho volebného zákonodarstva, ktoré vychádza z myšlienky, že základným nástrojom slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti sú pravidlá volieb. Rovnosť šancí a korektnosť pravidiel slobodnej súťaže politických strán sa dá naplniť len za splnenia dvoch základných podmienok. Po prvé, ak dohoda o volebných pravidlách je výsledkom konsenzu väčšiny vládnych politických síl a po druhé, ak sa dosiahne táto dohoda v dostatočnom časovom predstihu pred voľbami. Ak sa tieto podmienky nenaplnia, tak má volebné zákonodarstvo vždy podobu, ktorá je výhodná pre aktuálnu parlamentnú väčšinu a nevýhodná pre parlamentnú menšinu. V tomto duchu vyvíjame iniciatívu, aby k dohode o budúcej podobe volebného zákona došlo čo najskôr. Chceme zabrániť aj tomu, aby sa tieto účelové zmeny neopakovali v ďalšom volebnom období. Toto sa dá dosiahnuť vtedy, ak by sa zásady volebného systému fixovali v Ústave SR, inými slovami, k zásadnej zmene volebného zákona by bolo možné v budúcnosti dôjsť len po zmene príslušného článku ústavy. Z tohto dôvodu sme už v diskusii o novele Ústavy SR formulovali požiadavku na zmenu článku 74 ústavy. Táto naša iniciatíva sa vtedy nestretla s dostatočnou podporou koaličných partnerov, možno preto, že na túto diskusiu neboli ešte dostatočne pripravení. Nerobíme z toho tragédiu, ale na druhej strane sa tejto iniciatívy nevzdávame. Bolo by veľmi dobre pre stabilizáciu politických pomerov na Slovensku, keby sa to podarilo naplniť. Ak sa nepodarí naplniť optimálny variant, to znamená zmeniť aj príslušný článok ústavy, tak verím, že sa podarí dosiahnuť aspoň to, že volebné zákonodarstvo pre ďalšie voľby 2002 bude výsledkom určitého konsenzu, bude progresívne a moderné a zabezpečí korektný priebeh budúcich volieb.
Čo sa deje s novelou ústavy? Mala byť predložená do parlamentu už v marci...
Na začiatku nášho rozhovoru sme hovorili o fungovaní vládnej koalície a o tom, že jednotlivé politické subjekty sa snažia získavať drobné politické bodíky. To sa v plnej miere vzťahuje aj na proces prípravy novely Ústavy SR. Skutočne, vo finálnej fáze zazneli pripomienky, z ktorých väčšina mala skôr účelový charakter, ale treba ich akceptovať, reflektovať a podľa možností preniesť do textu novely Ústavy SR, čo prirodzene komplikuje a predlžuje finálne práce. Je potrebné tieto pripomienky akceptovať, pretože žiadna ústava nie je ideálnym modelom práce právnych teoretikov, vždy vzniká v určitých politických pomeroch a tieto politické pomery treba akceptovať. V súčasnej fáze zapracúvame do novely Ústavy SR niektoré pripomienky z SMK, ktoré osobne nepovažujem za odborne dostatočne pripravené. Možno to bude mať vplyv na celkovo nižšiu kvalitu novely ústavy, ale je nevyhnutné urobiť tento krok, pretože je to v záujme vyššieho cieľa, v záujme, aby sa novela ústavy stala v parlamente priechodná. Je veľmi dôležité dosiahnuť, aby sa novela ústavy schválila. Bez nej nemôžeme začať reformu verejnej správy, nie je možné naplniť integračné ambície SR do EÚ a v konečnom dôsledku nie je bez nej možné zaručiť väčšiu ochranu občianskych práv a slobôd občanov.
K požiadavkám SMK patrilo aj vytvorenie inštitútu ombudsmana. To je opodstatnená požiadavka, nie?
Pracujeme na tom, aby inštitút ombudsmana bol v Ústave SR. Žiaľ, dnes tí, ktorí navrhujú zakotvenie tohto inštitútu, nemajú ujasnené, aké má byť základné poslanie a funkcia ombudsmana. Ak sa rozhodneme to dať do ústavy, tak len strohú charakteristiku tohto inštitútu a diskusie ponechať na čas, keď sa bude pripravovať vykonávací zákon. Aj toto má svoj zmysel. Neskôr si bude potrebné v diskusii ujasniť vzťahy medzi činnosťou ombudsmana a činnosťou prokuratúry a iných ústavných orgánov.
Neuvažujete niekedy o tom nechať "politiku plávať" a venovať sa niečomu inému?
Človek rozmýšľa nad tým, prečo do tohto vôbec išiel. Existujú oveľa pokojnejšie zamestnania, ale ja som tej zásady, že z boja sa neodchádza.
S hosťom Slova sa zhováral Marián Repa
