Som občan Východu aj Západu

Salman Rushdie, spisovateľ

V srdci Európy, ba priamo v jej planúcom kotle sa naprotiveň všetkým planým predpovediam politických nebies objavil sám "satanáš". Preklínaný a na smrť odsúdený básnik, daný do kliatby, ktorého hlava je hodná päť miliónov dolárov - ale ktorý, iste aj zásluhou tejto reklamy zarába ročne desaťkrát toľko. Diabli sú zrejme v biznise, u žien i v literatúre viac cenení ako anjeli. A anjelom nie je ani rodák z ďalekej Indie (Bombaj, 1946), odkiaľ sa ako pätnásťročný presídlil do Veľkej Británie. Keď si v Európe užil nadostač slávy, popularity, azylov, úkrytov, vyhrážok a strachu, dostal kopu cien a stál aj peknú hrsť peňazí svojich anglických ochrancov, presťahoval sa do "najväčšieho smetiska a zmesi národov"- New Yorku. Okrem odvážnych postojov, usilovnosti a plodnosti v literatúre i v láske sa stihol už štyrikrát oženiť. Posledná milovaná a svadobným prsteňom ovenčená Padma Lakshmiová je pôvodom modelka a mladoženícha "inšpiruje jej sviežich dvadsaťdeväť rokov". Zásluhou odvahy, spojenej s talentom a zmyslom pre aktualitu - podľa priaznivcov, alebo zásluhou drzosti, škandalóznosti a exhibicionizmu - podľa odporcov, je priam filatelistom, v poradí druhým v Európe po Václavovi Havlovi, literárnych a všemožných vyznamenaní. Deti polnoci dostali ako darček Booker Prize, Satanské verše dokonca Whitbread Prize, ocenené, omašličkované, oslavované i vypískané, ale stále vydávané. Na literárnu a politickú scénu vošli aj knihy Maurov posledný vzdych, Úsmev jaguára, Domovy mojej predstavy, Kúzelník z krajiny Oz, Východ a Západ, Zem pod jej nohami. Posledným vydaným dielom je Zúrivosť. Milý, prívetivý, ani veľký, ani malý, dobre živený a rád ochutnávajúci všetko vábivé, tuhé aj tekuté, s menšinou vlasov, v okuliaroch s tenkou obrubou, skôr na podomového obchodníka sa ponášajúci než na slávou a kliatbou okrídleného literárneho anjela, prišiel si pozrieť stred Európy a Svetový festival spisovateľov do Prahy - Salman Rushdie.

V Prahe vás privítal dážď a mrholenie. Prináša to šťastie, či smolu?

- U nás doma je dážď vyčkávaný, prináša vlahu, pomáha úrode - pravda, ak nie sú záplavy. Keby som bol poverčivý, tak by som veril podľa africkej legendy, že dážď prináša mužom mužnosť. Pravdaže sú kmene, kde málo mužného, teda už v lôžku nevládneho náčelníka zaškrtia, lebo pre jeho impotenciu neprišiel dážď, nebola úroda. Ja by som s dažďom problémy nikdy nikde nemal.

Povedali ste: u nás doma. Ale predsa je to už dávno, čo sa nepreháňate bombajskými ulicami ani pešo, ani na slonovi. Keďže vašimi mecenášmi sú British Councill a The Guardian, tak predpokladám, že ste teraz doma vo vlasti Dickensa a Kiplinga.

- Bol som, donedávna. Preháňal som sa, síce nie na slonovi ako Mauglí, skôr pešo, po uliciach Londýna. Ba istý čas som sa aj musel ukrývať pod nimi, kde som sa nenaháňal, lebo naháňali mňa. Ale pravda je: bol som tam doma. Aj tam.

Povedali ste: bol. A teraz?

- Teraz som celkom priemerný Američan. Presnejšie obyvateľ mesta New York. Cítim sa tam dobre. Majú ma tam radi.

Ste vy ale poriadny neverník - myslím voči Londýnu, ktorý vás prichýlil. A teraz akurát Amerika!

- Aký neverník? Aká Amerika? Áno, Londýn a Anglicko mi dali veľmi veľa. Aj ja im. No svrbelo ma v pätách, potreboval som zmenu. V New Yorku si chodím len tak. Pohvizdujem si bez akejkoľvek ochranky, nik si ma nevšíma, ani ja si nikoho nemusím. A medzi tými velikánskymi domami sa cítim maličký ako v detstve. New York má dnes disneylandovskú podobu v porovnaní s tým, čím býval. Je plný príbehov zo sveta, a všetci do vás drgajú svojimi povedačkami, radosť počúvať. Pre mňa je to stretanie s ľudskými osudmi. Stavím sa, že i s príbehmi vašich rodákov.

A hluk vám neprekáža?

- Veď je to hudba. Aj ten šum, hukot, cvengot, výkriky. To sme predsa my, prišelci všetkých kultúr. New York, a najmä Manhattan, je jedno, Amerika čosi celkom, celkom iné. Je vyumývaný, čistučký, dalo by sa jesť z chodníka.

Čo je teda váš domov?

- Domov? Som občan Východu aj Západu!

A to sa dá oboje?

- Oboje? Veď je to jedno a to isté. Domov, domovina, vlasť, to všetko sú manipulované slovíčka, ktorých tvar má len vtedy zmysel, ak má dušu. Bombaj je pre mňa môj nezničiteľný domov, moje korene a hlina, moja pieseň, detstvo, rodina, moje hniezdo. India so svojou očarujúcou mnohorakosťou kultúr, spleťou nespočítateľných jazykov, z ktorých ovládam len zlomok, a predsa dýcham ich odkaz, ktorým sa mi prihovárajú predkovia. A predsa je to miesto, kde som síce spomienkami prítomný, kde sa môžem a budem rád vracať - no kde by som nechcel, ani nevedel stále žiť. Lebo moje korene sú aj pri brehoch Temže, kde som popíjal západnú kultúru a nezabudol nič z kultúr Východu. To si neprotirečí, to sa dopĺňa. Mám mnohé korene a nechcem sa žiadnych z nich vzdať. Keď odniekadiaľ odchádzam, nikdy nikoho, ani nič neopúšťam, ale sa vraciam. Som verný.

Vaša vernosť patrí poviedkam, románom, esejam, kritikám. Ste verný histórii, pravde aj výmyslom. Máte pasáže popisné, vysvetľujúce, vyžadujúce zamyslenie, by i lúštenie. A máte aj populárne až populistické. Ste archaický, škola starého dobrého Anglicka, ste i šantivo moderný. Tak ako je to s vašou vernosťou?

- Blíži sa polnoc, čas, keď sa jeden deň končí a druhý začína. Je to ako v živote. Keď vernosť, tak vernosť. Pripomeniem malú podobu veľkej vernosti svojho života. Raz, ďaleko od vlasti, prišla mi na um polnoc mojej vlasti, koniec dlhej noci kolonizácie, príchod prvého dňa samostatnosti. A tak som začal myslieť, vymýšľať a domýšľať príbehy zrodených v tejto minúte noci, keď začala história písať novú dobrodružnú kapitolu našej samostatnosti.

Deti polnoci?

- Tak sa volá môj príbeh. Je v ňom hrdinom nielen malý Sálím, ale všetky deti zrodené v tú polnoc, keď sa končila posledná tma koloniálneho obdobia a priam symbolicky svitlo nové ráno indickej slobody. Médiami prešla vtedy správa o narodení človeka novej generácie. Ja som neurobil nič viac, ani menej, než vysledoval generačné putovanie Sálímovej rodiny a súčasne šiel po stopách, ktorými kráčala India s nádejami o svojbytnej, šťastnej, nezávislej existencii.

Splnilo sa veľa, či málo z tých nádejí? A vy sám, boli ste a ostali obdivovateľom "malého muža bez šiat", hlásajúceho, že zlo a násilie sa dá odstrániť neodporovaním zlu a násiliu?

- Splnilo sa pramálo. Skoro nič z pôvodných cieľov oslobodenia.

Príčina? Spôsob rozdelenia perly britskej koruny, či vaši rodáci?

- Všetko. Ale najmä dôsledky európskej kolonizácie. Zasadila síce do života iných kultúr svoje inštitúcie, ale nedokázala im vštiepiť také hodnoty, v akých pôsobia v európskom kontexte. No ideály ostali Gándhí, muž bez šiat - ako ho pohrdlivo menovala britská kráľovná, tá vtedajšia, dnes už storočná "mamm" - stále chodí s palicou nádeje po Indii. A možno márne nerozosieva sen o rovnosti, slobode, pokoji, pre ktorý ho zavraždili.

Vy ste mali tiež namále…

- Už som si myslel, že táto satanášska téma je za mnou, no Praha ma privítala obrneným autom, dobre že nie tankom, a hŕbou ochrancov. Keď som sa zdráhal nastúpiť do toho bunkru na kolesách, tí velikáni v čiernych okuliaroch mi pošepli: "Pán minister... ten a ten... grand, big... to prikázal." Ak prikázal, tak prikázal, ja, little man, som poslúchol, nasadol, vysadol, pochodil po Prahe… Napodiv nič sa nedialo, nik si ma nevšimol. Len na Hradčanoch akísi cudzinci, asi Rusi, sa spýtali: "Who is this man?" Tak som im prezradil: "A little man." A oni: "From?" A ja: "India." Prikývli, to je dobré - charašó.

Teraz je vám hej. Ale vtedy, keď nad vami visela kliatba, nebolo vám do žartu, ani charašó. Veď už fatwa imáma Chomejního je zrušená, tri roky neplatí a vy si môžete po New Yorku pískať.

- Aj po Prahe. Priznám sa, že vtedy mi nebolo do smiechu. Predovšetkým som to nechápal. Stále som presvedčený, že som v Satanských veršoch, ani nikde inde nikoho neurazil, ani sa nedotkol svätých vecí.

Ospravedlnili ste sa?

- Ospravedlnil. Tým, ktorí sa bez môjho pričinenia cítia dotknutí. Ale beztak to bolo jedno. Pre fanatikov nikdy žiadny rozumný dôvod neplatí, ani úprimné vyznanie. Mnohé moje knihy spálili, zničili. Prenasledovali vydavateľov. V Japonsku môjho prekladateľa zabili.

Značí to teda: aj keď iránsky imám je teraz na pravde Alláhovej, jeho kliatba je neodvolateľná? A príliš hlboko veriaci si môže za vašu slávnu hlavu vyslúžiť bakšiš päť miliónov dolárov na Zemi a ešte získať na onom svete miesto v siedmom nebi?

- Teoreticky. Ani mak neuberám právam veriacich na zaslúžené pocty a posty - tam, hore. Ale tu, dole tých dolárov, rupií, či reálov by bolo dnes už podstatne menej. O korunách ani nevraviac. Veď čože už je na trhu hodná hlava spisovateľa?

A prakticky?

- Divadlo! Pred ôsmimi rokmi ma Lufthansa odmietla vôbec vpustiť do lietadla, a musel som prísť do Prahy súkromným. Mali väčší strach ako ja. Teraz som prišiel z Londýna bežnou linkou, medzi pasažiermi žiadny rozruch. Komédia bola v Ruzyni, keď novinári čumeli kdesi na svetelnú tabuľu príletov, potom čakali pri parádnych limuzínach pred vchodom, no starý trik ako ľudstvo s utajeným autiakom či kedysi kočom - a prenasledovaný nasadne celkom inde na celkom iný autiak, koňa, či koč. Mňa šikovali z VIP salóniku iným východom do iného vozidla.

A inde? Veď vy ste známy gurmán a požívač, tak v reštauráciách ste boli zraniteľný?

- Zraniteľný som iba u žien. A tam sa o skrývačku, aj o ochranu postarám sám. V Prahe som si pochutnal na obede v Kampaparku, pri detskom ihrisku. Ibaže mi chuť trocha pokazilo, keď kvôli mne vraj museli povyháňať všetkých hostí z plného lokálu. To "Von, von!" mi pribrzdilo vidličku v krku. Zato v Strahovskom kláštore a Pamätníku písomníctva o mne nevedela ani pokladníčka. Aspoň som ušetril.

Badať, že máte anglickú školu. A zrejme aj škótsku.

- U vás najviac šporoval prezident Havel. Najmä časom. No, má mladú ženu, tak sa mu nečudujem. Ponáhľal sa, stále pozeral na hodinky a dovedna sme spolu strávili päť minút. Ukázal mi zhora pri Hrade Prahu a zblízka seba.

Vy sa s ním predsa už dávnejšie poznáte. Aj ste si podiskutovali ešte v časoch, keď vám bolo horúco.

- Klobúk dolu. Prišiel za mnou vtedy do Londýna. Podebatovali sme a on ma pozval do Prahy, vtedy pred ôsmimi rokmi. Aj sa tak stalo.

Ako sa vám pozdával Svetový festival spisovateľov v Prahe?

- Je dobre, ak sa spisovatelia stretávajú, rokujú, aj sa zabávajú a priťahujú divákov. Ale je ešte lepšie, ak píšu.

Ktorú z diskusií, či prezentácií ste považovali za najosožnejšiu?

- Všetky tri, na ktorých som sa zúčastnil. Prvá bola o páde humanizmu. Okrem Američana Gora Vidala, českého Arnošta Lustiga a mojej maličkosti prišiel aj primátor Jan Kasl. Milá partia. Najviac ma upútalo, že okrem pohody na javisku i v hľadisku sme sa tak báječne a úprimne, až do krvi pohádali! Skvelá bola účasť a záujem publika, plná Spálená ulica, búšili do brán, bojovali o lístky. Všetkými fígľami sa vpašovali dnu, zvedaví, mladí, nedočkaví - tých sme predsa nesmeli sklamať akousi nudou. A tak sme im predviedli, že múzy nemlčia, keď rinčia zbrane. Čím viac zbrane hrmocú, tým viac múzy hulákajú a hádajú sa.

Druhá prezentácia?

- Ja sám. Obdivujem vždy svoju drzosť, ako si dokážem vychutnať každú pauzu, aby som sám sebe a svojim knihám robil reklamu. Všimli ste si prestávočku, keď mikrofón nefungoval a prenášali ho cez sálu k divákom, aby sa mohli popýtať. Čo vtedy robil Rushdie? Propagoval knihy, svoje.

Počul som: "Tak o tomto všetkom zaujímavom sa dočítate v mojom geniálnom románe, preloženom už do mnohých jazykov. Ponáhľajte sa, na sklade je už len zopár kusov a možno už taký dobrý román nenapíšem!" O.K.?

- O.K. Je to môj spot. Keď takto púšťajú reklamy v každej televízii hľadajúc vraha, alebo uprostred milostnej scény medzi bozkávaním, prečo by autor nemal využiť na sebapropagandu každú špáru v programe?

Lenže v máji vám v Čechách vyjde ďalší román Zúrivosť a váš dvorný prekladateľ Pavel Dominik sa nepoteší, že ste mu predspievali labutiu pieseň: "Možno už nič nenapíšem."

- Ale ba. Práve v tom je predsa fígeľ reklamy. Ľudia sú zvedaví a literatúra v tej obrovskej globálnej propagande všelijakých nezmyslov nemusí predsa držať ústa, ale krok. Každý hurhaj pomáha. Mlčanie zabíja.

Ostalo nám ešte spomenúť tretiu úspešnú prezentáciu.

- Do tretice všetko dobré, vlastne najlepšie. Jedzte a pite! Toto tu je poézia! Ochutnávajte, ovoniavajte, pomilujte! Sme predsa v Louvri, tak sa to tu volá, a je tu všetko, čo hrdlo a srdce ráči. Lososy, majonézy, špargle, guláš, pivo, víno a ešte mi to aj nosia na podnose až pod nos. A vôkol samí príjemní ľudia. Zaujímavé: pražský Louvre je na Národnej triede, má francúzske meno, hostí nás tu britské veľvyslanectvo a to víno bude asi slovenské.

Badám, vy ani na ultranárodnej triede nie ste nacionalista. Milujete mnohorakosť, pestrosť. Ale keď píšete, ako je to s vašou vernosťou, či neverou k žánrom, keď ste historický, keď vymýšľate, kedy je to humor a kedy to myslíte vážne?

- Ani neviem. Až si kúpite Deti polnoci, môžete ich, prosím, čítať párkrát. Rodinná sága. O týždeň: historické dielo. Do tretice: story, držte palce hlavnému hrdinovi. Ale čítate znova a ešte: načo by ste vyhadzovali peniaze na iných autorov! Je to hračka so slovami, domino spisovateľa s čitateľom, hra autora so sebou samým.

Prečo ste teda vlastne vôbec začali písať?

- To je, ako sa ma spytovať, prečo som sa narodil. Moja mama vždy, keď som ako decko vymýšľal, vravela: "Z toho blúznivého šraca raz bude spisovateľ."

A čo to decko?

- Pozeralo k oblohe a snívalo: vzletieť. Ďaleko. Ktože by v tých časoch nechcel byť kozmonautom? Kedysi býval vzorom Robin Hood, za môjho detstva Jurij Gagarin. Ale ja som len vyletel z rodného hniezda - študovať, čítať, hltať vedomosti. A vari jediné, čo sa mi tak zachcelo, bolo komediantstvo, herectvo. V Anglicku, na univerzite, som dokonca hrával divadlo a vraj nie zle. Ale ako tu vidíte, aj pri diskusiách divadlo a literatúra nie sú príliš vzdialené. Obidvoje totiž musia bojovať o divákov a čitateľov. Vymýšľanie, fantázia, umenie neopakovateľného humoru a dotyk ľudí sú im spoločné, až na kožu blízke.

Píšete rád?

- Keby som prestal písať, asi by som prestal žiť. Píšem, aj keď nepíšem. Premýšľam o písaní, kade chodím. Oddeľujem materiál od odpadu, použiteľné od zahoditeľného.

Inšpiruje vás tvorba iných?

- Inšpiruje ma García Márquez, Günter Grass, Ernest Hemingway. Učím sa od nich nie štýlu, ale úsiliu rozoznávať dobro od zla. Ale keď píšem, nečítam ani riadok od iného autora. Infikovali by ma. Píšem, akoby som sa opíjal. Závidím kolegom, ktorí majú porcovaný svoj čas, povedzme ráno od - do, potom voľno, potom čítanie, spánok a tak dokola. To ja neviem. Píšem, čarbem, škrtám, opravujem, mám viac verzií a neviem si vybrať, vyhadzujem možno to najlepšie. Bohvie.

A čo plán: máte predstavu, keď začínate, ako sa dej skončí?

- Mám. Presne naopak vždy skončím, ako som si predsavzal.

A téma?

- Rozmýšľam dva-tri rôčky, vychodím si dej, prešliapem rozhovory. A takto pripravený odrazu píšem dačo celkom iné.

Čo sa zmenilo do čias Satanských veršov? Zmenili ste štýl, odvahu, poetiku - alebo aj seba samého?

- Pribudlo mi slávy a peňazí, ubudlo odvahy a vlasov. Vtedy som fajčil, teraz som prestal. Zistil som, aká je strašná sila ľudskej neznalosti, no ešte silnejšia je ľudská solidarita.

Stála sláva za to? Pričinili ste sa o ňu aj vlastnou reklamou?

- Čože sláva, reklama? Satanské verše vyšli, boli v kníhkupectvách, dokonca nešli bohvieako na odbyt, až kým odrazu v nich hľadali, čo tam nebolo. Po troch rokoch! A nik si nevšimol, že tam nie je nič o náboženstve, či o viere, ale je to komický román. Nie o islame, ale o Londýne.

A solidarita?

- Pomohla mi. Veľmi. Naučila ma vážiť si hodnoty, za ktorými má spisovateľ stáť. Odučila ma strachu.

Ale dalo by sa povedať, že ste iný?

- Samozrejme. Som stále lepší. A ešte len budem. Zmenil sa môj pohľad. Zacitujem zo seba: "Aby sme mohli pozerať na celý obraz, musíme vystúpiť z rámu."

Zem pod nohami. A čo Zúrivosť?

- Prišlo upokojenie. Pokiaľ ide o tok reči. Prestala ma tlačiť k stene snaha po efektoch. Popis podávam rovnakým rytmom ako dejový spád. V porovnaní s prvotinami som miernejší. Vtedy som mal stále strach, aby som ľudí nenudil, a tak v nich dej plynul až bleskovo rýchle. Čaro čakania sa strácalo. A teraz je to taká moja hojdačka so slovami.

Dali sme preložiť úryvok z Detí polnoci, a náš milý prekladateľ ma preklial: veď to rozsahom nie je kniha, no veľryba! Píšete čoraz hrubšie knihy?

- Presne naopak. Stále tenšie. Kliatob už bolo dosť. Zúrivosť má presne dvestošeťdesiat strán.

Máte čosi ako vyznanie?

- Mal som. Kým som nezistil, čo všetko ľudí môže pohoršiť.

A čo to bolo?

- Sloboda slova.

Prečo už nemáte vyznanie?

- Pošuškám vám to: žiadnej slobody slova niet.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Salman Rushdie Deti polnoci (Úryvok z románu)

V období od apríla do decembra 1976 šepkával Sálím do múru toto: ... Drahé deti. Ako to mám povedať? Moja vina, moja hanba. Hoci odpustenia sú možné. Netreba viniť mňa, pokiaľ ide o Šivu. A všetky ľudové zvyky ostali zachované, tak prečo nie my? Vina je spletitá vec, lebo nie sme všetci, každý z nás, zodpovední - nedostávame vodcov, akých si zaslúžime? Ale takéto odpustenia nik neponúka. Ja som ponúkol. Ja. Drahé deti: môj Parvati je mŕtvy. A moja Džamila zmizla. Každý. Zdá sa, že miznutie je ďalšou črtou, ktorá sa v mojich dejinách opakuje. Nadir Chan zmizol z podsvetia a zanechal po sebe záznam, aj Aadam Aziz zmizol skôr, než moja stará mama vstala nakŕmiť husi, a kde je Mary Pereirová? Ja som zmizol v koši, ale Lajlah alebo Parvati sú fuč bez slova. A teraz sme tu, zmiznutí z povrchu sveta. Drahé deti, priebeh miznutia asi prenikol do vás. Nie, absolútne odmietam zaujať širší pohľad ako dôsledok otázky viny, sme príliš blízko toho, čo sa deje, perspektíva nie je možná. Neskôr hádam analytici povedia prečo a kvôli čomu, budú citovať základné ekonomické trendy a politický vývoj, ale v tejto chvíli sme príliš blízko pred premietacím plátnom, obraz sa rozpadá na bodky, možné sú iba subjektívne úsudky. Preto si subjektívne kladiem vinu na hlavu. Odpusťte, drahé deti. Nie, neočakávam, že mi odpustíte. Politika, deti moje, je aj v najlepších časoch špinavá vec. Mali sme sa jej vyhnúť, nikdy som nemal snívať o zmysle. Dochádzam k záveru, že súkromie, drobný život jednotlivých ľudí má prednosť pred nafúknutou makroekonomickou činnosťou. Ale je prineskoro. Niet pomoci. Čo sa nedá vyliečiť, musí sa strpieť. Dobrá otázka, deti moje, čo sa musí strpieť? Prečo sme tu nakopení takto jeden na druhom, prečo nám na krku visia klady a reťaze? A čudné obmedzenia (ak sa dá veriť múru šepkania): tomu „kto má dar levitácie“ spútali členky do okov zapustených v dlážke a vlkolak musí nosiť náhubok; ten „kto vie uniknúť cez zrkadlá“ musí piť vodu cez dieru v konzerve, aby nemohol zmiznúť cez lesklý povrch nápoja, tá „ktorej pohľad vedel zabiť“ má na hlave vrecko rovnako ako počarované krásky z Baudu. Ten z nás, čo vie jesť kovy, má hlavu stlačenú svorkou, ktorú odomykajú iba v čase jedla… Čo na nás chystajú? Niečo zlé, deti. Ešte neviem čo, ale blíži sa to. Aj my sa musíme pripraviť, deti. Podajte to ďalej: niektorí z nás unikli. Cez múr cítim neprítomných. Dobré správy, deti! Nedostanú nás všetkých. Napríklad Soumitra, cestovateľa časom - och, mladícka pochabosť! Och, my hlúpi, čo sme mu neverili - nie je tu, možno putuje niekde v šťastnejšom čase svojho života, naveky unikol pátracím hliadkam. Nie, nezáviďte mu, hoci aj ja, túžiaci po príležitosti uniknúť smerom späť, hádam do čias, keď som ja, zrenica univerzálneho oka, vytvoril triumfálnu nostalgiu za časom väčšej možnosti, pred históriou, ako ulica za Hlavnou poštou v Dillí zužujúca sa k tomuto konečnému bodu! - Ale my sme teraz tu, takýto pohľad späť vyciciava ducha, jednoducho sa tešte, že niektorí z nás sú slobodní! A niektorí sú mŕtvi. Povedali mi o mojom Parvatim. Cez jeho črty sa napokon rozdrobila tvár ducha. Nie, už nás nie je päťstoosemdesiatjeden. Koľkí z nás sedia zamurovaní, chvejú sa v decembrovom chlade a čakajú? Pýtam sa svojho nosa, odpovedá: Štyristodvadsať, počet klamov a podvodov. Štyristodvadsať uväznených vdovami. A je tu ešte jeden, čo si obutý vykračuje okolo ubytovne - cítim smrad jeho blížiaceho sa ústupu, stopu zrady! - Major Šiva, vojnový hrdina. Kolenový Šiva dozerá na naše zajatie. Uspokoja sa so štyristodvadsiatimi? Deti, neviem, ako dlho budú čakať. Nie, uťahujete si zo mňa, prestaňte, nežartujte. Prečo, ako preboha a odkiaľ je táto dobrá povaha, táto srdečnosť vo vašich zosnulých šepkaniach? Nie, musíte ma odsúdiť, spakruky a bez odvolania - nemučte ma svojimi veselými pozdravmi, keďže ste jeden po druhom zatvorení v celách. Aký je toto čas a miesto pre pozdravy, poklony a ako-sa-máte? Nechápete, deti, nemohli nám nič urobiť, nič - ako to môžete povedať, čo myslíte tým čo-nám-môžu-urobiť? Vravím vám, priatelia, kovové tyče sú bolestivé, keď sa aplikujú na členky. Pažby pušiek zanechávajú na čele modriny. Čo by mohli urobiť? Upevniť vám na zadky elektrické drôty, a to nie je jediná možnosť, zavesiť za nohy a sviečku - ach, sladký romantický plameň sviečky - je menej romantický, keď sa aplikuje na pokožku! Prestaňte už, skončite so všetkým tým priateľstvom, nebojíte sa? Prečo tie ustavične šepkané spomienky, tá nostalgia za starými spormi, za vojnou myšlienok a vecí, prečo sa mi posmievate svojím chladom, normálnosťou, silou prekonať krízu? Naozaj, deti, som zmätený, ako môžete vo veku dvadsaťdeväť rokov sedieť a flirtujúc si šepkať v celách? Dofrasa, veď to nie je spoločenské stretnutie! Deti, deti, ľutujem, ale otvorene pripúšťam, že v poslednom čase som nebol sám sebou. Bol som budhom, duchom v koši a potencionálnym spasiteľom národa… Sálím slepo behal po slepých alejach, mal značný problém so skutočnosťou, odkedy pľuvadlo spadlo ako kus… Poľutujte ma: ja som dokonca svoje pľuvadlo stratil. Ale zase to robím zle, nemal som v úmysle žiadať o ľútosť. Chcel som povedať, že možno vidím - to nie vy, ale ja som nepochopil, čo sa deje. Je to neuveriteľné, deti, my, ktorí sme sa v rozhovore nevedeli ani na päť minút dohodnúť, my, ktorí sme sa hádali ako deti, bojovali sme rozdelení a v nedôvere sme sa rozpadli, sme zrazu spolu, zjednotení ako jeden muž! Ó, úžasná irónia: Vdova, ktorá nás sem priviedla, aby nás rozdelila, nás vlastne zjednotila! Ó, sebanaplňujúca paranoja tyranov… lebo, čo nám môžu urobiť teraz, keď sme všetci na tej istej strane, bez jazykovej rivality, bez náboženských predsudkov: napokon máte dvadsaťdeväť tokov, nemal by som vás nazývať deťmi… Áno, je tu optimizmus, ako choroba: jedného dňa nás vypustí von a potom, a potom, počkajte a uvidíte, možno by sme mali vytvoriť, neviem, novú politickú stranu, áno, Polnočnú stranu. Akú šancu má politika proti ľuďom, ktorí vedia znásobovať ryby a premieňať základné kovy na zlato? Deti, niečo sa tu rodí, v tomto temnom čase nášho zajatia. Nech Vdovy páchajú aj to najhoršie, jednota je nepremožiteľnosť. Deti, my sme zvíťazili!

Preložil Peter Kerlik