Naďalej legálna diskriminácia

Pred 25 rokmi sa homosexualita pokladala za duševnú chorobu a jej psychologický výskum sa takmer výhradne zameriaval na etiológiu a liečbu. Odvtedy sa situácia lesbiček a homosexuálov značne zmenila. Empirický výskum sa zaoberá predsudkami, stigmatizáciou a ďalšími ťažkosťami, s ktorými sa musia vyrovnávať.
Počet zobrazení: 2312

Pred 25 rokmi sa homosexualita pokladala za duševnú chorobu a jej psychologický výskum sa takmer výhradne zameriaval na etiológiu a liečbu. Odvtedy sa situácia lesbiček a homosexuálov značne zmenila. Empirický výskum sa zaoberá predsudkami, stigmatizáciou a ďalšími ťažkosťami, s ktorými sa musia vyrovnávať. Tak ako aplikovaná sociálna psychológia zohrala dôležitú úlohu pri popísaní a navrhovaní riešení problémov iných menšín v minulosti, môže aj dnes rovnako ponúknuť vyjasnenie a dôkladnejší pohľad na prekonávanie kultúrneho a psychologického heterosexizmu v 90. rokoch tohto storočia.

Vyhnúť sa nedorozumeniam v diskusiách ohľadom minorít pomôže prekročiť hranicu tejto témy a posunúť ju k neetnickým menšinám. Hneď v úvode narazíme na často diskutovaný problém vzťahu väčšiny k homosexuálom. Tento jav sa dá sociologicky skúmať na základe postoja spoločenských inštitúcií ako sú súdy a médiá voči násiliu páchaného na tejto menšine. Jeho obete spoločnosť obviňuje, že svojím správaním a orientáciou "provokujú" normálnych ľudí. V tejto súvislosti sa používa termín heterosexizmus ako ideologický systém, ktorý odmieta, očierňuje a stigmatizuje akúkoľvek neheterosexuálnu formu správania sa identity vzťahu alebo spoločenstva.

Heterosexizmus ako ideológia

Heterosexizmus sa prejavuje rovnako v spoločenských zvyklostiach ako v inštitúciách, napr. v právnom systéme (tu hovoríme o kultúrnom heterosexizme) a v jednotlivých postojoch a správaní (psychologický heterosexizmus). Tieto postoje sa potom odrážajú v násilí voči menšine, ktoré majú podoby predsudkov ako rasizmus, antisemitizmus, sexizmus. Násilie sa odráža v trestných činoch vyplývajúcich z nenávisti. Ich cieľom je ublížiť alebo zastrašovať osobu pre jej rasu, sexuálnu orientáciu, náboženstvo, či inú porovnateľnú skupinovú identifikáciu. Pretože ciele takýchto skutkov sa vyberajú najmä na základe príslušnosti k skupine, trestné činy vyplývajúce z nenávisti predstavujú útoky nielen na jednotlivca alebo jeho majetok, ale tiež na jeho identitu ako aj na ostatných príslušníkov jeho komunity. Každý trestný čin, ktorý vyplýva z nenávisti voči heterosexuálom, nesie posolstvo obeti i celej homosexuálnej komunite. Oboje je v skutočnosti trestom za vybočenie z kultúrne prijateľných hraníc a súčasne varovanie všetkým homosexuálom a lesbičkám, aby sa "držali" na svojom mieste, čo znamená skrytí v ústraní. O týchto problémoch sa dozvedáme vtedy, keď sú konfrontované v rámci právneho systému.

Federálne zákonodarstvo v USA nezakazuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Príprava zákonov o občianskych právach na ochranu lesbičiek a homosexuálov v Kongrese od roku 1974 viazne a momentálne nemajú takéto právne normy šancu prejsť. V dôsledku toho je diskriminácia homosexuálov v zamestnaní, bývaní a službách naďalej legálna s výnimkou jurisdikcií, kde boli prijaté štátne alebo miestne zákonné úpravy. Najvyšší súd rozhodol, že Ústava USA neochraňuje právo na sexuálne súkromie. Roku 1986 v kauze Bowers versus Hardwick súd potvrdil pomerom hlasov 5:4 zákon štátu Georgia o sodomii (análny styk muža s iným mužom, či ženou alebo styk muža a ženy so zvieraťom), podľa ktorého súd upiera ústavné právo dospelým ľuďom, aby v súkromí a po vzájomnom súhlase udržiavali homosexuálne správanie.

V Amerike je to tak

Rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že zákonné proskribovanie sodomie má dávny pôvod a odsúdenie homosexuality je pevne zakorenené v židovsko-kresťanských morálnych a etických normách. Na tomto základe štáty únie môžu prijímať a presadzovať zákony, ktoré upravujú sexuálne správanie dospelých v ich súkromí a po vzájomnej dohode, teda tzv. zákony proti sodomii. Federálna politika zamestnanosti voči homosexuálom závisí od toho, či ide o zamestnanie civilné, alebo vojenské a či si vyžaduje lustráciu (možnosť prístupu k utajovaným dokumentom). Lesbičky a homosexuáli sa najlepšie vyhnú diskriminácii v zamestnaní v štátnej službe, ak sa na nich vzťahuje ochrana, ktorá vyplýva z rôznych súdnych rozhodnutí a vládnych nariadení. Vládna politika, týkajúca sa lustrovania, sa mení, hoci homosexuáli sa ešte vždy spravidla podrobujú vyššiemu stupňu preverovaia a v takých inštitúciách ako CIA, FBI previerkami spravidla neprejdú. Jedným z najčastejších dôvodov takýchto rozhodnutí je predpoklad, že homosexuáli, lesbičky a ich partneri sú zraniteľnejší pri vydieraní. Ministerstvo obrany v posledných 50 rokoch oficiálne vylúčilo homosexuálov z vojenskej služby. V rokoch 1980-1990 z armády muselo odísť 17 000 mužov a žien z dôvodu kategórie homosexuality.

V roku 1993 sa zdalo, že sa situácia zmení. Prezident Bill Clinton na začiatku nástupu do úradu oznámil úmysel zastaviť vylučovanie homosexuálov a lesbičiek zo služby v armáde. Jeho návrh sa však stretol s intenzívnou opozíciou v Kongrese zo strany konzervatívnych republikánov, náboženských fundamentalistov ako aj výboru Senátu pre vojenskú službu. V konečnom dôsledku Clintonove iniciatívy neprešli. Na úrovní štátov a na miestnej úrovni sa homosexuálom a lesbičám v tomto smere darí v USA o čosi lepšie. Osem štátov (Kalifornia, Connectitut, Hawai, Masachusets, Minnesota, New Jersey, Vermont a Wisconsin) a niekoľko desiatok miest dnes zakazuje diskrimináciu v zamestnaní na základe sexuálnej orientácie. Na druhej strane 23 štátov a District of Columbia majú zákony proti sodomii stále v platnosti. 20 z nich zakazuje heteresexuálne aj homosexuálne a 4 zakazujú iba homosexuálne správanie.

Žiaden zo štátov nedovoľuje sobáš jedincov rovnakého pohlavia a neuznáva homosexuálny vzťah. V dôsledku toho homosexuáli a lesbičky nemajú ani najmenšie práva manželov ako napr. návšteva chorého v nemocnici, právo na starostlivosť o chorého druha (uvoľnenie zo zamestnania), či dedičské práva. Avšak v máji 1993 Najvyšší súd štátu Hawai v odvolacom konaní dal najavo, že zákaz štátu uzatvárať manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia možno pokladať za protiústavnú formu diskriminácie podľa pohlavia. Toto rozhodnutie môže mať vplyv na rozhodnutia v iných štátoch. Ďaší príklad je z Kalifornie. Štátna tajomníčka naznačila ochotu dovoliť homosexuálnym rodinám registrovať sa ako neziskové združenia. Viaceré mestá dnes uznávajú vzťahy partnerov, ktorí žijú v jednej domácnosti miestnymi zákonnými normami alebo nariadeniami (napr. registráciou partnerstva u notára, alebo na radnici).

Čiastočné úspechy

V oblasti rodičovskej starostlivosti zaznamenali lesbičky a homosexuáli isté úspechy, ale aj tu sa situácia v jednotlivých štátoch výrazne líši. Napr. v septembri 1993 Najvyšší súd štátu Masachussetts povolil lesbickému páru adopciu biologickej dcéry jednej z nich. Avšak v tom istom týždni odvolací súd vo Virginii potvrdil rozhodnutie nižšieho súdu odobrať dvojročného chlapca jeho biologickej matke, lesbičke, a zveril ho do opatery starej matke. Citujúc rozhodnutie Najvyššieho súdu Virginie z roku 1985, že homosexualita rodiča je zákonný dôvod na odobratie dieťaťa z opatery, sudca tohto súdu charakterizoval biologickú matku ako nevhodného rodiča v dôsledku jej protiprávneho a nemravného správania.

Na základe tohto stručného prehľadu o vzťahu homosexuálnych Američanoch a ich právneho systému možno povedať, že lesbičky a homosexuáli sú naďalej občanmi druhej kategórie v tom zmysle, že sú často cieľom právnej diskriminácie a trestného stíhania. Inštitucionálny heterosexizmus pôsobí dvojako: predovšetkým sa stará, aby homosexuáli a lesbičky ostávali nepoznateľní, avšak keď sa zvideteľnia, legitimizuje, ba povzbudzuje útoky proti nim. Spôsob konania štátu dáva jasne najavo, že si homosexuáli nezasluhujú plnú právnu ochranu a spravodlivosť. Možno ho tiež interpretovať ako signál spoločnosti, že trestné činy, ktoré vychádzajú z nenávisti voči homosexuálom, sa nebudú dôsledne trestať a že viktimizácia homoseuálov je prijateľná. Štát a právny systém sa v súčasnosti v tomto smere rýchlo transformujú.

Prostitútky a homoši rovnakí

Pokiaľ ide o viktimizáciu, istý sudca v Dallase napr. zdôvodnil svoj mierny rozsudok nad človekom usvedčenom z vraždy dvoch homosexuálov výrokom: "Prostitútky a homoši sú u mňa na rovnakej úrovni. A za vraždu prostitútky by som sotva niekoho poslal na smrť." V inej kauze, ktorá sa stala v roku 1988 a týkala sa ubitia na smrť istého homosexuála na Floride, sa sudca žartovne opýtal žalobcu: "A dnes je to vari trestný čin zbiť homosexuála?" Žalobca odpovedal: "Áno, pane. A tiež je zločin ich zabíjať." Na to sudca reagoval: "Časy sa naozaj menia." Toto pohŕdanie voči homosexuálnym obetiam násilia je v priamej súvislosti s dlhodobou tradíciou nevraživosti súdov voči homosexuálnym žalobcom.

Existuje termín obhajoba založená na strachu pred obťažovaním homosexuálom. Znamená to, že útočník svoje násilné správanie voči homosexuálovi ospravedlňuje tým, že konal v sebaobrane či v strachu pred možným sexuálnym obťažovaním homosexuálom. Pri presune zodpovednosti z páchateľa na obeť tento typ obhajoby veľmi silne podporuje kultúrny stereotyp pohľadu na homosexuálov ako na sexuálnych predátorov. Okrem toho sa táto obhajoba zakladá na predpoklade, že vražda je adekvátnou odpoveďou na sexuálne návrhy jedného muža druhému - ak predpokladáme, že k takému návrhu vôbec došlo. Obhajoba založená na strachu pred homosexuálnym útokom sa na súdnom konaní uplatňuje najlepšie vtedy, keď sú obete mŕtve a nemôžu vyvracať tvrdenia obžalovaného.

Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984