Občania nevolili vládnu koalíciu
V článku z pera bývalého člena Ústavného súdu SR Eduarda Báránya Postup v povolebnom čase (Slovo č. 25/2010) ma zaujal najmä medzititulok Rýchle odovzdanie moci. Také si autor želal aj po nedávnych parlamentných voľbách. No je tu ústavný článok, ktorý na formovanie vlády dáva lehotu šiestich mesiacov.
V materiáli týkajúcom sa povolebného vývoja niet zmienky o víťazovi volieb. Píše sa v ňom len o najsilnejšej politickej strane, ktorej predstaviteľa prezident republiky nemusí poveriť zostavením vlády. Každé voľby sú súťažou ako hociktorá iná súťaž. Končia sa niečím víťazstvom. Do víťaza sa vtelí vôľa ľudu a je to on, kto je potenciálnym držiteľom moci. Tak to bolo i v júnových volieb, v ktorých presvedčivo a rádovo zvíťazila strana Smer-SD. Nečudo, že Ivan Gašparovič najprv poveril jej predsedu zostavením vlády. Na to však dal šibeničný termín deviatich dní, ktorý nemá oporu v Ústave SR. Formujúca sa vládna koalícia s Robertom Ficom odmietla rokovať. Na jednej strane tým ignorovala prezidentovo poverenie a na druhej strane ani sám Gašparovič, ktorý sa vždy pokladal za integrujúceho činiteľa, na tomto rokovaní nenástojil. Odchádzajúci premiér novú vládu nezostavil a poverenie vrátil. Prečo tak urobil? Pretože s ním nik nerokoval? Alebo preto, lebo sa obával, že novozvolený parlament jeho programové vyhlásenie neschváli? Lídri strán sa síce vyjadrili negatívne, ale čo novozvolení poslanci? Riadili by sa príkazom, ktorý ústava nepripúšťa? Nie je šesťmesačná lehota dostatočná na prekonanie týchto problémov? V Rakúsku sa v predposledných parlamentných voľbách vláda zostavovala plný polrok, aj v Česku to trvalo dlho. Kde je väčšia miera demokracie? Tam, kde sa diskutuje a kabinet sa formuje niekoľko mesiacov, alebo v krajine, kde jeho formovanie trvá iba niekoľko dní? Za daných okolností, keď samotní ústavní činitelia obmedzujú povolebnú diskusiu a teda slobodu, čo je v rozpore s ústavným článkom 32, mal víťaz bojovať aj po voľbách a zostaviť hoci i „menšinovú“ vládu a predstúpiť pred Národnú radu SR. Predchádzajúce znenie ústavy dávalo túto možnosť dokonca trikrát! Mal tak urobiť najmä v mene svojich voličov. Že by neprešiel? Vedel by aspoň, na čom je, a do opozície by išiel s vedomím, že urobil všetko a myslel na svojich voličov. Aj autor článku pripúšťa, že novovymenovaná vláda nemusí získať podporu zákonodarného zboru a „tak prezident vymenuje za premiéra iného politika“. Je tu však jeden háčik. Kým do víťaza volieb sa vtelila vôľa ľudu, ktorý je neodňateľne zdrojom moci, zostavovanie vlády niekým iným už nevychádza priamo z tohto zdroja, urnu nahrádza parlament. Poslanci sú volení priamo, no povolebné zoskupenie nik nevolil. Biblické „prví budú poslední a poslední prví“ sa v slovenskej politike uskutočňuje už na tomto svete. Pri zostavovaní vlády normálne nemožno víťaza obísť, ak rodiaca sa vládna koalícia nechce začínať s hendikepom naštrbenej legitimity.
Autor je filozof
