Žijeme v ekonomickej diktatúre
Čo majú spoločné sociálne hnutia, ekonomická demokracia či teória základného príjmu? Sú to faktory a témy, ktoré udávajú tón modernej ľavicovej politike. S českým filozofom Markom Hrubcom, podpredsedom Masarykovej demokratickej akadémie a riaditeľom Centra globálnych štúdií v Prahe, debatovali pred voľbami do Národnej rady SR členovia Klubu Nového slova o tom, ako sa nové ľavicové trendy aplikujú v zahraničí a ako by sa mohli dostať k nám. Diskusiu moderoval slovenský filozof Ladislav Hohoš. Hosť Klubu Nového slova český filozof Marek Hrubec Čo je najväčším nedostatkom západnej demokracie, či skôr partokracie? Veľa politických strán, nielen pravicových, funguje skôr ako personálne agentúry. Rozhoduje ich vedenie a kľúčoví politici, stráca sa kontakt s občanmi. Pokiaľ ide o politické strany, cítia sa radoví občania v Česku aj inde od politiky odcudzení a prežívajú dezilúziu. Nechcú voliť a ak aj volia, vnímajú to skôr ako výber najmenšieho zla. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako funguje súčasná demokracia, či je to skutočná demokracia, polodemokracia alebo manipulovaná demokracia. Zlepšenie by priniesol kontakt politikov s občanmi, ktorí by mali viac priamo rozhodovať. Aká je dnešná situácia sociálnych hnutí vo svete? Sociálne hnutia znamenajú určitý pohyb, zoskupovanie občanov a vyjadrovanie ich vôle a kritiky. Hovorí sa, že ľudia za Západe sú dnes príliš pasívni, konzumeristickí, a ľudia v treťom svete zase trpia priveľkou biedou na to, aby sa pokúšali zmeniť podmienky, v ktorých žijú. Žiadne sociálne hnutia teda vlastne neexistujú. Nie ako v 60. rokoch minulého storočia, keď bujnela študentská revolta a za svoje práva bojovali napríklad ženy či Afroameričania. Takýto pohľad na sociálne hnutia je však západocentrický. My očakávame, že ľudia budú demonštrovať a kritizovať spôsobom typickým pre Západ. Že pôjdu do veľkých miest, najlepšie do hlavného mesta, a tam budú vystupovať proti vláde či jej predstaviteľom. Lenže ľudia, ktorí živoria v biede tretieho sveta, nemajú prostriedky na to, aby mohli odcestovať do svojho hlavného mesta a tam demonštrovať. Tobôž nie chodiť protestovať do metropol západnej Európy. Nemôžu si to dovoliť, pretože bojujú o holé prežitie. Tí, ktorí dnes trpia najviac, nemôžu využívať formy protestu charakteristické pre Západ. Približne 20 miliónov ľudí každý rok zomiera od hladu, ale tieto vrstvy spoločnosti sa nemôžu stať súčasťou sociálnych hnutí v takej podobe, v akej ich poznáme my. Rezistenciu však vytvárajú vlastným spôsobom, každodenným bojom o prežitie. Ak do odporu voči sociálnej nespravodlivosti, chudobe, politickej represii a zlým sociálnym podmienkam zahrnieme aj tento drobný boj, zistíme, že odpor je silný. Sociálne hnutie treba predefinovať ako odpor. Ten už nie je slabý, iba nie je uznaný. Tak ako za čias otrokárstva neuznávali černochov ako ľudské bytosti a ich odpor sa nepočítal, tak sa dnes nepočíta odpor najchudobnejších v krajinách tretieho sveta. Týchto obyvateľov našej planéty by sme však počítať mali. A čo sociálne hnutia ľudí, ktorí nie sú súčasťou globálnej chudoby? Čo my na Západe? Našou možnosťou je napríklad Sociálne fórum. Vzniklo v roku 2001 v brazílskom Porto Alegre v kontexte latinskoamerickej ľavicovej politiky ako Svetové sociálne fórum. Slúži ako priestor na diskusiu – jednotlivcom a hnutiam, ktoré chcú kritizovať neoliberálny ekonomicko-politický systém a byť proti akejkoľvek forme nadvlády kapitálu. Do roku 2004 sa Svetové sociálne fórum konalo v Brazílii, potom začalo cestovať aj po iných štátoch. Hostila ho Mombasa v Indii, Bamako v Mali, pakistanské Karáčí a Nairobi v Keni. Naposledy, vlani, sa vrátilo do Brazílie, do amazonského mesta Belém a zúčastnilo sa na ňom vyše 120-tisíc ľudí, vrátane 1 400 reprezentantov amazonských indiánskych kmeňov. Zo začiatku sa fórum konalo každý rok, aby sa naštartovalo. Dnes sa uskutočňuje každý druhý rok, medzitým bežia regionálne fóra v stovkách miest. Napríklad tento rok v júli to bude Európske sociálne fórum v Istanbule. Konajú sa rôzne kontinentálne, regionálne aj lokálne fóra. Svetové sociálne fórum býva vždy koncom januára, súbežne so zasadaním Svetového ekonomického fóra Davose. Svetové politické a ekonomické elity sa vtedy vo Švajčiarsku stretávajú so zástupcami transnacionálneho kapitálu a diskutujú o planetárnom zavedení neoliberálneho systému. Najskôr boli pokusy protestovať proti nim priamo v Davose. Znemožňuje to však policajná blokáda demonštrácie. Vytvorilo sa teda Sociálne fórum, ktoré sa odohráva na inom mieste. Zúčastňuje sa na sociálnom fóre aj Česko? České sociálne fórum sme sa po skúsenostiach z Belému pokúsili revitalizovať v januári 2010. Vznikalo dlhší čas. Prvý raz sme sa o to pokúsili v roku 2004. Niekoľko dní sa konali prednášky, semináre a performance. Výsledkom však bola nezhoda medzi rôznym frakciami ľavice. Ďalší rok sa už fórum nemohlo uskutočniť, respektíve konalo sa malé a pod iným názvom, aby nepripomínalo predchádzajúcu hádku. O ďalšie podujatie sme sa pokúsili v roku 2007. Skončilo sa podobne ako tie predchádzajúce. S dvoma kolegami som sa tento rok rozhodol podniknúť tretí pokus. Koncom januára sme usporiadali fóra v Prahe, Ústí nad Labem a v Brne. Na programe boli schôdze, prednášky, čítania, petície aj performance, zúčastnili sa na nich zástupcovia občianskych združení, sociálnych hnutí, akademici, študenti aj jednotlivci z politických strán. Akcia sa nám zdala dobrá, preto sme začali uvažovať nielen o ďalšom fóre na budúci rok, ale aj o častejších stretnutiach. Ďalšie podujatie sme preto začali pripravovať už na konci marca. Ľudia z Európskeho sociálneho fóra si všimli, že v Českej republike narastá záujem, preto nás podporili a v Prahe usporiadali vlastnú konferenciu o raste pravice v čase krízy. Prišli na ňu zástupcovia z mnohých krajín Východu aj Západu. Podujatie sa vydarilo a v lete budeme mať zástupcov na Európskom sociálnom fóre v Istanbule. Aký je praktický význam sociálneho fóra? Je inkluzívne, umožňuje zahrnutie rozličných prúdov ľavice. Vytvára nielen priestor na diskusie o alternatívnej ľavicovej politike, ale aj na kryštalizáciu politických prúdov, ktoré by mohli vyrásť zo Sociálneho fóra a snažili sa presadiť určitý program do reálnej politiky. Je platformou na kryštalizáciu politických a sociálnych hnutí, formuláciu alternatívnych koncepcií a teórií politického, ekonomického a sociálneho usporiadania. Aký je rozdiel medzi politickou a participatívnou či ekonomickou demokraciou? Politická demokracia zjednodušene znamená to, že si volíte strany a programy, ktoré ponúkajú. Občania participujú v politike minimálne, ich aktivita sa redukuje na volebný akt. Chýba rozhodovanie o presnejších ekonomických faktoroch. Volíme podľa priorít obsiahnutých v politických programoch, ale nevieme, koľko peňazí sa dáva na tú-ktorú prioritu. Môžeme sa pozrieť na celoštátny rozpočet alebo hľadať, na čo dáva mestská radnica peniaze. To však nie je predmetnom volieb a politickej diskusie, ktoré sa redukujú len na heslá. Participatívna demokracia spočíva v tom, že ľudia sa viac angažujú nielen v politickom, ale aj v ekonomickom rozhodovaní. Môžu rozhodovať o rozpočte a o konkrétnych sumách, ktoré sa na čo dajú. Na Slovensku nedávno vyšla kniha od Michaela Alberta, ktorý sa práve participatívnou ekonomickou demokraciou alebo participatívnou ekonomikou (pareconom) zaoberá. Diskutuje sa o nej aj na českom, európskom a Svetovom sociálnom fóre. Je participatívna demokracia iba teória, alebo niekde funguje aj v praxi? V spomínanom brazílskom Porto Alegre funguje participatívny rozpočet od roku 1984. Hovorí sa, že ekonomická demokracia sa môže realizovať len tam, kde je málo ľudí. Vo veľkom meste by sme sa vraj nedohodli. Nie je to však pravda. Porto Alegre má poldruha milióna obyvateľov a funguje to. Občania rozhodujú o jednotlivých rozpočtových kapitolách, o tom, koľko chcú dať na školstvo či zdravotníctvo, koľko treba investovať na úpravu ciest a parkov sami... Aby bolo vidieť, že participatívna ekonomika nie je niečo vzdialené a nerealizovateľné, ale je to čosi, čo môžeme naštartovať hoci zajtra, stručne uvediem, ako to funguje v Porto Alegre. Vždy v januári sa ľudia schádzajú s magistrátom. Ten sa usiluje zapojiť do rozhodovania čo najviac občanov. Vo februári sa občania radia s odborníkmi na rôzne oblasti, ktorí im poskytujú dôležité údaje. V marci prebiehajú plenárne zasadania 16 mestských obvodov, do ktorých občania volia svojich zástupcov, o témach, ktoré sami nastolili, a so základnými parametrami rozpočtu, o ktorých predtým rozhodli. Občania teda nevolia iba heslá, program a priority, oblasti, na ktoré sa má dať dôraz. Sami rozhodujú o konkrétnych sumách a konkrétnych aktivitách. Či sa postaví nová škôlka alebo či sa zvýši rozpočet na mestskú políciu. Medzi obdobím, keď ešte nerozhodovali, a obdobím, keď rozhodovať začali, je zreteľný rozdiel. Počet škôl v Porto Alegre vzrástol štvornásobne. Rozpočet na školstvo a zdravotníctvo sa od 1985 do roku 1996 zvýšil zo 14 percent na 40 percent. Tu je vidieť, že kým o rozpočte rozhodovali politici, podceňovali to, čo občania chcú. Reprezentácia politikmi sa ukázala ako nedostatočná, kým sami ľudia nemohli rozhodovať o ekonomike. Ako v Brazílii, tak aj u nás by sa tým mohlo predísť nemúdrym rozhodnutiam a nerozumným investíciám. V jednom českom meste sa napríklad pravicová radnica rozhodla, že zavrie škôlku, lebo sa rodilo menej detí. Budovu prenajali na dlhý čas súkromnej firme. O dva roky sa znova narodilo viac detí, mesto preto musí postaviť novú škôlku. Ak je rozpočet občanom odcudzený, hospodárenie má zlé výsledky. Má Porto Alegre nejaký vplyv na iné mestá a krajiny? Majú participatívny rozpočet aj inde? Áno, v Brazílii funguje už vo vyše 140 mestách a mestských aglomeráciách. Vo svete existuje až 1 200 miest, kde sa takto rozhoduje. Nájdeme ich v Nemecku, Taliansku, Británii, Francúzsku či Kanade. Participatívny rozpočet sa pripravuje aj v americkom Chicagu. Nie vždy funguje v celom meste, niekedy len v jeho častiach, v sieti mestských škôl, v dopravnom podniku... Niekde sú to len časti rozpočtu. Vo Francúzsku však parecon aplikovali v celých regiónoch. Začať sa dá skromne, ale je podstatné vôbec začať. Dať najavo, kde je problém, čo chceme, čo nás trápi, o čom chceme rozhodovať. Využiť komunálnych politikov naklonených ľavici, ktorí chcú, aby rozhodovali občania. Hoci len o školách, o mestskej hromadnej doprave alebo o lekároch. Neinšpirujú sa týmto príkladom aj české mestá? U nás participatívny rozpočet funguje zatiaľ len vo forme diskusií. Už sa však rozžala iskra, ktorá by raz mohla zapáliť ohníček. Myslím si, že po katastrofálnom výsledku májových volieb bude mať česká ľavica čas poriadne si rozmyslieť a prediskutovať tieto záležitosti. Ak bude chcieť nabudúce uspieť, musí viac osloviť občanov, komunikovať s nimi, inšpirovať sa aj Latinskou Amerikou, kde ľavicové hnutia v poslednom desaťročí získali veľký význam. Prečo nenasledovať tento model? Ak môže participatívny rozpočet fungovať v dobrej tisícke miest celého sveta, prečo s ním nezačať aj v Česku či na Slovensku? Ak nechceme mať odcudzenú ľavicovú politiku, ale chceme napĺňať potreby občanov, nemôžeme sa spoliehať len na to, že politici budú ústretovejší. S diskusiami a návrhmi, ako zväčšiť participáciu, ako skonkretizovať politické ideály finančnou podporou musíme začať sami. Pretože ak nie sú financie, ideály naplniť nemožno. Ukazuje sa, že spojenie ekonomického a politického rozhodovania je ten najdôležitejší spôsob, ako môžeme prehĺbiť súčasný stav demokracie. Okrem ekonomickej demokracie sa však na sociálnom fóre diskutuje aj o iných hospodárskych otázkach, napríklad o všeobecnom základnom príjme. Čo to je? Pokúste sa priblížiť myšlienku všeobecného základného príjmu. Je to idea občianskeho príjmu. Všetci občania dostávajú určitú finančnú čiastku bez ohľadu na svoju sociálnu situáciu. Táto čiastka je všeobecná a bezpodmienečná. Občan teda už nikdy nebude musieť ponižujúco dokazovať na úradoch, že potrebuje nejakú sociálnu dávku. Ide o určitú civilizačnú vymoženosť, ktorú si dnes už môžeme dovoliť zaviesť. V minulosti každý kráčal so svojou pochodňou a s nožom za pásom alebo, ako v dnešných USA s pištoľou, a pretĺkal sa, ako vedel. Bolo nemysliteľné, aby boli v mestách chodníky, cesty a verejné osvetlenie, mestská polícia... Dnes je to všetko samozrejmosť. A naša civilizácia je možno už tak ďaleko, že môže dať základný príjem všetkým občanom. Potom sa nestane, že niekto zmrzne na ulici alebo nebude mať čo jesť. Táto dávka je akýmsi základným právom každého človeka na dôstojnosť. Senátor Eduardo Suplicy presadil v Brazílii zákon o realizácii všeobecného základného príjmu, zavádza sa však postupne. Aby mal legitimitu a aby na to boli finančné zdroje. V iných krajinách, napríklad v Nemecku, sa o tom vedú veľké diskusie. Európska strana zelených má všeobecný základný príjem vo svojom programe, takisto rôzne ľavicové strany. Táto myšlienka stojí za pozornosť. Na ekonomickú demokraciu u nás chýba prostredie. Za socializmus sme mali občianske výbory, ktoré spolurozhodovali o všetkom a na svoje zasadnutia dostávali k dispozícii napríklad kinosály, aby sa všetci záujemcovia mohli na nich zúčastniť a vyjadriť sa k akémukoľvek problému. Kde a ako by sme sa stretávali dnes? Občianske výbory síce existovali, ani vtedy však ľudia nemohli o rozpočte rozhodovať do detailov. Boli to viac politické orgány. Model pareconu je ešte špecifickejší. Áno, potrebujeme platformu, miesta, kde by sme sa mohli stretávať. Na začiatku však nepočítajte s davmi. Urobte seminár o participatívnom rozpočte. Debatujte o tom, na čo sa koľko dáva napríklad v niektorej mestskej časti Bratislavy, a predkladajte návrhy. Oznámte to verejne. Teším sa na krásnu situáciu, keď sa ľudia na námestí a na ulici budú dožadovať vstupu do vášho inštitútu ASA, lebo budú chcieť rozhodovať o rozpočte. Budete musieť vyjsť na susedné Hodžovo námestie a diskutovať prostredníctvom megafónu. Potom si pohľadáme veľkú miestnosť. Zatiaľ je však problém opačný. Ľudia nie sú vôbec zapojení. Treba spraviť prvý seminár, potom druhý a tretí, vyvolať záujem, až napokon zbystria pozornosť aj ľavicoví politici. Tak to fungovalo v Latinskej Amerike. Po rozpade vlády ODS urobil Jiří Paroubek zásadnú chybu: súhlasil s odložením volieb. Keby boli vlani v októbri, ČSSD by po úspechu v regionálnych voľbách na celej čiare vyhrala... Ak by sa voľby do českej Poslaneckej snemovne boli konali vlani, bolo by to pre ľavicu lepšie. Iste by aj lepšie skončila. Pravica však spochybňovala ústavnosť možnosti konania volieb v októbri. Ľavicové strany sa radili s expertmi na ústavné právo, ani tí nepovažovali októbrové voľby za čisté a nenapadnuteľné riešenie. Reálne hrozilo, že ak by ČSSD bola voľby vyhrala, pravica by bola žiadala vyhlásiť ich za neplatné. Tlak médií (všetky tri české televízie a denníky okrem stredoľavého Práva sú pravicové) a pravice by českí sociálni demokrati nemuseli ustáť. Preto radšej čakali na ďalší, riadny termín. Na ľavej strane politického spektra bojujú jednotlivé zoskupenia navzájom. Hádajú sa o to, kto je ľavicovejší, humanistickejší... Akoby si neuvedomovali, že ich nepriateľ je niekto iný. Vám sa podarilo priviesť českú ľavicu k spoločnému diskusnému stolu. Aký máte recept na otupenie ostňov vzájomnej nevraživosti? Usiloval som sa prísť s novým modelom, ako komunikovať s ľuďmi. Pokúsil som sa zúročiť svoju skúsenosť z rôznych inštitúcií – z think-tanku, z poradenstva politikom a podobne. Vedel som, ako uvažujú ľudia v politických stranách aj v občianskych organizáciách. Prišiel som preto so spoločnými témami a konfliktné som nechal bokom. Dôraz som kládol na určitý základ, na ktorom by sa mohlo stavať a ostatné riešiť paralelne, navyše pracovať s politikmi iba ako s jednotlivcami a nedopustiť, aby jedna politická strana so svojím aparátom pohltila celé fórum. Dať priestor alternatívnym hlasom. Vytvoriť pluralitu. Nerobiť to len ako mediálnu akciu a pozývať zo strán len tých „viditeľných“. Nemožno zabudnúť ani na radikálne skupinky, občianske a záujmové združenia, neziskovky, intelektuálov... Pravica si rýchlo osvojila moderné technológie a populárne sociálne siete. Výsledkom je, že u nás a v Česku väčšina mladých volí napravo. Ľavica je na internete „zaspatá“ a o latinskoamerických trendoch je problém vôbec nejaké informácie nájsť... Na internete sa diskutuje aj ľavicovo. V Česku má facebooková stránka Českého sociálneho fóra 500 členov. Najväčšie občianske fórum od roku 1999 Nie základniam má k dispozícii databázu vyše stotisíc e-mailov. Vďaka tomu sa dajú robiť napríklad demonštrácie. Súhlasím však, že by sme mali internet využívať viac. A že experimenty v Brazílii nie sú často na facebooku? Veď oni to tam realizujú v praxi! My na Západe máme síce väčšiu informovanosť prostredníctvom novodobých technológií, myšlienky však realizujeme ťažkopádnejšie. V Brazílii sa zídu a rozhodnú o rozpočte mesta. Ekonomická demokracia prúdi už aj do USA. Projekt na báze Mondragonu sa bude realizovať v americkom ekopriemysle. Áno, model Mondragon, ktorý sa zavádzal v Španielsku, inšpiroval vďaka kríze aj USA. Je to komunitný model, ktorý prepája výrobu so všetkými stupňami školstva, výskumom, bývaním... Pracovníci v továrňach rozhodujú o tom, ako bude vyzerať výroba, kam sa investuje a ako sa bude obchodovať. V Španielsku sa to osvedčilo. Mondragon uzavrel zmluvu s jedným z najväčších odborov v USA, kde sa bude realizovať veľmi podobný model. Spojené štáty americké tým chcú riešiť problémy spojené s masou nezamestnaných z automobilového priemyslu. A prečo práve ekopriemysel? Nie vždy a nie všade sa prepúšťanie v priemysle prejaví v odchode pracovníkov do postindustriálneho sektora – do služieb. Množstvo služieb je obmedzené, v určitej chvíli je trh presýtený a služby niet komu ponúkať. Preto sa ľudia, paradoxne, vracajú do poľnohospodárstva. Je to však určité postindustriálne poľnohospodárstvo. Orientuje sa na ekologickú výrobu a technológie. Veľa sa investuje do rozvoja ekologickej energie, spúšťajú sa nové a nové solárne panely a veterné turbíny. Samozrejme, nevyrábajú sa v USA. Keď sa naštartovala veľká Obamova podpora zeleného priemyslu, Čína sa v priebehu roka stala najväčším výrobcom solárnych panelov a veterných turbín na svete. To znamená, že v USA neťažia z výroby ekologických technológií, ale z ich inštalácie. Predpokladá sa pritom, že ľudia, ktorí sa venovali ich montáži, budú mať prácu aj neskôr: budú sa venovať servisu. Myšlienku ekonomickej demokracie podobnej Mondragonu rieši každá generácia. U nás sa o tom veľmi diskutovalo v 60. rokoch a výsledky boli skeptické: zamestnanci nemôžu rozhodovať o koncepcii a stratégii firmy. Jednak nemajú dostatok informácií, jednak by stratégia firmy mala byť tajná. Ak sa odhalí, ostatné firmy budú mať výhodu. Demokracia sa má končiť pred bránami firmy. V mondragonskom modeli zamestnanci vlastnia časť firmy na báze kooperatívu, teda rozhodujú o „vlastnom“. Ak nemajú dosť informácií, môžu si najať manažment a s ním o podniku rozhodovať. Medzi situáciou, keď občania či zamestnanci rozhodujú, aj keď si na to niekoho najmú (zvolia), a keď nerozhodujú, je veľký rozdiel. České energetické závody (ČEZ) je firma, ktorej šéf dostal odmenu 600 miliónov korún. Pochybujem, že keby mali občania možnosť rozhodovať ekonomicky o ČEZ-e, schválili by riaditeľovi 600 miliónov! Pritom je to pološtátna firma! Občania však nad ňou nemajú žiadnu kontrolu. Sprostredkovanosť vládnutia im znemožňuje rozhodovať o vlastných peniazoch. Umožňuje niečo, čo je v podstate krádež. Treba hovoriť o tom, že v súčasnosti v ekonomike nefunguje demokracia, ale diktatúra. Rovnako ako existuje firemný diktát voči zamestnancom. Nazvime veci pravými menami a spýtajme sa občanov, či chcú diktatúru v ekonomike! Potom uvidíme, čo si naozaj želajú. Spracovala Eva Blažeková Ak nie sú financie, ideály naplniť nemožno. Ukazuje sa, že spojenie ekonomického a politického rozhodovania je ten najdôležitejší spôsob, ako môžeme prehĺbiť súčasný stav demokracie. Okrem ekonomickej demokracie sa však na sociálnom fóre diskutuje aj o iných hospodárskych otázkach.
