Najdrahšie podujatie histórie
Gordon G. Chang, autor tohto skeptického komentára pre New Asia k otvoreniu Expo 2010 v Šanghaji, je známy knihou Nadchádzajúci kolaps Číny. Píše tiež týždenne stĺpčeky pre Forbes. V nasledujúcich riadkoch sa zamýšľa nad podľa neho až neprimeranou pompéznosťou a nákladnosťou svetovej výstavy. Moja obľúbená metropola Šanghaj vás víta na výstave Expo, „najväčšom podujatí pod holým nebom v histórii“. Do 31. októbra by si 70 miliónov návštevníkov – čo je predpokladaný počet – malo prezrieť 253 pavilónov zo 192 štátov. Prvá z rozvojových krajín sveta, ktorá takýto svetový veľtrh hostí, ukončí ich éru zorganizovaním historicky vôbec najväčšieho z nich. Ako druhá olympiáda v Číne Expo je takmer ako olympiáda, ibaže oveľa väčšie a premrštenejšie. Peking pôvodne sľuboval, že šanghajské podujatie by mohlo byť obvyklou záležitosťou. Čínski vodcovia by si však s ním sami neporadili. Oficiálne hovoria, že na jeho organizáciu chcú minúť 4,2 miliardy dolárov. Pridajte k tomu financie do infraštruktúry a na ostatné prípravy a náklady vyletia do výšky viac ako 58 miliárd dolárov. Prečo vydať tak veľa? Napokon, svetové veľtrhy sú už pasé, mnohí ich ignorujú a vysmievajú sa im. Sú to ak nie úplne vyhodené peniaze, tak určite finančne riskantné kroky. Šanghaju samotnému sa so všetkou pravdepodobnosťou tieto výdavky nevrátia, aj keby peniaze na permanentnú infraštruktúru z prepočtov vyňali. Čína môže mať prekvitajúcu ekonomiku, ale to neznamená, že jej lídri sa primárne riadia ekonomickými hľadiskami. Zdajú sa ovládaní ambíciami a sú ochotní vydať zničujúce sumy, len aby dosiahli veľkoleposť ako znak krajiny, ktorá dokazuje, že je na vzostupe. Americké ideály na veľkej scéne A čo my? My Američania, menej sebaistí, máme užšie horizonty. Americký pavilón sa napríklad ani nemal postaviť. Federálny zákon zakazuje vláde financovať účasť na svetových veľtrhoch bez súhlasu Kongresu a v ekonomicky upadajúcich amerických spoločnostiach sa zdráhali vydeliť nejakú sumu na šanghajské podujatie. Úsilie ministerky zahraničia Hillary Clintonovej a ozdravujúca sa ekonomika zabezpečili na poslednú chvíľu 61 miliónov dolárov na postavenie pavilónu s rozlohou 60-tisíc štvorcových metrov. Rodinu jeho sponzorov tvorí 56 silných spoločností, kým Cisco a Coca Cola majú vlastné „stánky“. „Bolo by medveďou službou charakterizovať Expo ako nejakú trhovú show,“ hovorí generálny komisár americkej účasti v Šanghaji Jose Villarreal. Možno má pravdu, keď argumentuje, že pavilón „je príležitosťou prezentovať americké ideály na veľkej scéne“, ale to nie je to dôvod, prečo sú tam najväčšie spoločnosti z USA. Možno sme si dodnes neosvojili západoeurópsku mentalitu, ale v porovnaní s Číňanmi definitívne hráme s menšou loptou. Alebo toto sústredenie USA na obchod zvestuje koniec Západu ako dominantnej svetovej sily? Napriek tomu, čo si virtuálne myslí ktokoľvek, odpoveďou je nepochybne: nie. Na jednej strane, menšie ambície sú primeranejšie súčasnosti. Slabšia americká odpoveď vyzerá, ako že si treba znova čiastočne prejsť dobou kamennou. Výstavba Burj Khalifa, najvyššej budovy sveta so 162 poschodiami, hádam reflektuje víziu Dubaja, ale priveľká vystatovačnosť ešte neurobí štát, v ktorom stojí väčším. Apolitickosť výsostne politická Aplikujme ten istý princíp na Čínu. Samozrejme, nie je nič nebezpečné na tom, ak Peking prehnane vynakladá desiatky miliárd na masívnu gargantuánsku párty, ale potreba urobiť to, čo odzrkadľuje krehkosť čínskeho systému. Pekinskí lídri naliali celú túto sumu do Šanghaja, aby tak vyjadrili národnú hrdosť a posilnili legitimitu štátu jednej strany. Ako to vyjadril v súvislosti s Expo Paul French z Access Asia: „V súčasnej Číne je apolitickosť v skutočnosti výsostne politická.“ Nákladné výdavky signalizujú čosi, čo trápi ešte viac. Ten istý nadbytok zdrojov, čo dovolil čínskym predstaviteľom preexponovať Expo, dovoľuje im zároveň angažovať sa v úsilí, ohrozujúcom krajinu. Priehrada Tri rokle, postavená nákladom 37,2 miliardy dolárov, je najdrahším inžinierskym dielom vo svete, ale i ekologickou katastrofou. Ba čo horšie, 62 miliárd na ďalší projekt Severo-južného rozvodu vôd robí zo spomínanej priehrady trpaslíka v oboch parametroch – veľkosti i ekologickej škodlivosti. No a Pekingom v súčasnosti budovaná armáda len povzbudí ázijské krajiny spolčiť sa, aby zadržali Čínu. Čínski lídri zrejme zabudli na Teng Siao--pchingovu maximu: „Vyčkajme čas a držme sa skromne.“ Zdá sa, že ich krajine by sa lepšie darilo s menšími zdrojmi a so skromnejšími ambíciami. Keby sme pritom nemysleli aj na širšie implikácie, všetkých by nás mohol potešiť prospech, ktorý dosiahnu pekinskí predstavitelia na Expo 2010. Vybral a preložil Viliam Roth
