Reklama
Reklama

Akcia Očistec ako politicko-mediálny proces?

Počet zobrazení: 1918

Na Slovensku sa v posledných dňoch veľa hovorí o vlne zatýkania v radoch polície a prokuratúry pri akcii „Očistec“. Podľa mediálnej interpretácie to vyzerá ako boj o nápravu krívd a boj proti organizovaným skupinám na polícii a prokuratúre, pri bližšom pohľade sa však objavuje viacero dôvodov, prečo teba vnímať celú situáciu s veľkým podozrením. Na nebezpečný trend vytvárania štátu v štáte s podporou médií som opakovane poukázal ešte za minulej vlády (tu a tu), v súčasnosti už možno konštatovať, že trestnými konaniami v rámci akcie Očistec sa dovršuje trend likvidácie princípov právneho štátu v SR. Mnohé z daných problémov sú súčasťou širšieho európskeho trendu, no na Slovensku je situácia dramatickejšia aj pre extrémne postoje vedúcich predstaviteľov štátu.
 

Nová forma praniera?

Základným problémom, na ktorý poukázala celá akcia Očistec, je problém neaktuálnosti nástrojov na ochranu ľudských práv na Slovensku. V ústave máme síce zakotvené nejaké základné práva, vrátane práv na súdnu a inú právnu ochranu, tie však často reálnu ochranu neposkytujú. Akcia Očistec veľmi preukázala, že právo na spravodlivý proces a prezumpcia neviny platia už len obmedzene. Problém spočíva v tom, že Ústava SR pracuje s koncepciou základných práv a ich právnej ochrany, tak ako sa vytvorila v minulých storočiach, nezodpovedá však súčasným hrozbám. Už v 20. storočí strácali mnohé ústavné garancie ľudských práv svoju aktuálnosť, v súčasnosti však vidíme začiatok ich konca. Nebezpečným trendom sa stala najmä medializácia práva cez postupy oligarchických médií, ktoré zmenili charakter a podstatu právnej ochrany jednotlivca, ako aj reálnosť garancií ľudských práv.

Známym problémom súčasnosti je porušovanie prezumpcie neviny, na ktorú pri kauze Očistec emocionálne poukázal R. Fico. Ako to vyzerá s vinou zadržaných osôb, dnes určujú Denník N či Aktuality.sk azda v ešte väčšej miere než sudcovia. Niekedy to vyznieva až tak, ako keby úlohou oficiálnych orgánov činných v trestnom konaní bolo iba to, aby rozhodnutie médií podporili dôkazmi. A ak aj štátne orgány obvinených jednotlivcov neodsúdia, oslobodenie spod obžaloby bude iba čiastočné. Zostane na nich totiž špina mediálnej kampane, ktorá z nich v očiach verejnosti urobí vinníkov. Aj po úplnom oslobodení spod obžaloby zostanú agresívne články mainstreamových médií trvalou sankciou voči dotyčným osobám. Ak sa napr. nejaká sudkyňa alebo policajný funkcionár objaví na bulvárnej fotografii s putami na rukách, tak to bude aj v budúcnosti dominovať pri ich povesti a bude sa objavovať pri každom zadaní do vyhľadávača na internete. Keďže na internete „čas funguje inak“, tak aj po mnohých rokoch dostane človek, ktorý vloží do vyhľadávača ich meno, ako hlavnú informáciu obraz sudcu v putách a bulvárny článok, plný krivých obvinení.

Toto môže predstavovať aj významný zásah do osobnej cti a do dobrej povesti dotyčných osôb. Takže hoci sudkyňa či policajt budú čistí ako ľalia, ich ústavné práva zostanú trvalo poškodené. Poškodzovanie daných základných práv podľa čl. 19 ústavy sa však týka nielen sudcov, policajtov či prokurátorov, ale aj mnohých iných, ktorých zadrží polícia pred kamerami. V zahraničí sa takáto taktika porušovania základných práv často porovnáva s pranierovaním. Pri pranierovaní bola hlavnou ujmou páchateľa verejná hanba – v minulosti sa páchatelia vystavili na verejnom mieste v dedine, v súčasnosti sa to deje vystavením údajov na internete. Lenže zatiaľ čo v minulosti fungoval pranier ako forma trestu a následok rozhodnutia konkrétneho orgánu verejnej moci, o modernom pranierovaní rozhodujú oligarchické médiá bez súdu.

Pranier bol v minulosti odstránený, lebo sa považoval za formu mučenia a krutého a ponižujúceho zaobchádzania. Aj mediálny pranier však možno vnímať ako určité psychické mučenie či ponižujúce zaobchádzanie. Zvlášť ponižujúce môžu byť takéto obmedzenia pre tých, u ktorých je dôležité, aby si zachovali dôstojný verejný obraz, teda najmä verejní funkcionári. Pre tieto subjekty môže byť problémom aj samotná väzba. Ak totiž pôsobili ako funkcionári v orgánoch činných v trestnom konaní, môže pre nich väzba znamenať, že sa ocitnú v nebezpečnej blízkosti tých, o odsúdenie ktorých sa zaslúžili. Scény týraného policajta C. Cattaniho vo väzbe v seriáli Chobotnica II, ktorému sa pomstili tamojší väzni, sa síce nemusia opakovať, avšak bez ohľadu na to predstavuje podobná väzba pre policajtov veľký psychický nápor. V kauze Očistec viacero okolností budí dojem, že sa väzba ukladá ako forma nátlaku: Priznáš sa, nejdeš do väzby – nepriznáš sa, pôjdeš do väzby! Väzbu by si však orgány činné v trestnom konaní nemali zamieňať s formou trestu.
 

Ovplyvňovanie trestného práva?

Médiá formujú právne vedomie verejnosti, ktorá si tvorí názor na to, čo je právo a čo bezprávie zväčša podľa selektívneho výseku informácií od novinárov. Vplyv médií na rozhodovanie o vine osoby sa dá rozdeliť na priamy a nepriamy. Médiá si na jednej strane nezriedka uzurpujú rozhodovanie o vine konkrétnej osoby a to na základe čiastkových informácií. Bez ohľadu na dôkaznú situáciu konštatujú vinu oznamovacím spôsobom, určujú, kto čo spáchal a prezumpciu neviny vôbec neriešia. Napr. Aktuality.sk konštatovali: „Akcia Očistec: policajnú chobotnicu riadil Bödör zo 6. poschodia na tajných poradách.“ Nepriamy spôsob nátlaku zasa spočíva v ovplyvňovaní sudcov, prokurátorov a najmä svedkov v rôznych kauzách. Ak súdy rozhodnú iným spôsobom, než si želajú médiá, tak sa ocitnú pod veľkým tlakom. Hrozbou je aj ovplyvňovanie svedkov vytváraním atmosféry pre konkrétny obsah svedectva.

Samozrejme, toto nie sú iba problémy Slovenska, ale aj iných krajín. Na rozdiel od SR je však tamojšia verejnosť lepšie pripravená na mediálne zasahovanie do súdnej moci a aj sudcovia dokážu lepšie vzdorovať agresívnej kampani médií. Napriek tomu i tam médiá ovplyvňujú rozhodovanie súdov. Vo Veľkej Británii sudca Morland v kauze obvinených Venables a Thompson otvorene priznal, že jeho rozhodovanie ovplyvnili médiá (pozri tu). Nebol žiadnou výnimkou, a hoci si väčšina sudcov si nič také nechce pripúšťať, aj oni niekedy postupujú tak, ako si želajú novinári. Sudcovia konajú pod vplyvom médií aj nevedomky. Často majú o známych osobách, ktoré súdia, vytvorený obraz podľa nevyváženého spravodajstva médií, a to môže viesť k ich predsudkom, napr. pri hodnotení výpovede. Najmä pri trestnom konaní v korupčných kauzách, pri ktorom často existujú len nepriame dôkazy, môže byť takýto „predobraz“ obvineného nebezpečný.

Ešte závažnejší však môže byť vplyv médií na ďalšie subjekty v trestnom konaní. Najviac ovplyvniteľní médiami sú zrejme svedkovia. Svedkovia často podliehajú mediálnej verzii udalostí a viacerí právni vedci poukázali na tento problém. Napr. klasik nemeckého trestného práva K. Peters uviedol prípad, ako si svedkovia „spomenuli“ na tvár páchateľa trestného činu, keď ju uvideli v novinách (tu, s. 291). Nakoniec sa jasne preukázalo, že obvinený bol nevinný… Ďalší klasik, J. Bornklamm, zasa poukazoval na častý jav, že svedkovia chcú vyznieť dôveryhodne v médiách (tu, s. 207 a nasl.). Pre mnohých svedkov je naozaj ťažké udržať si nezávislosť od médií, pretože keď budú svedčiť v prospech mediálne odsúdených „zločincov“, novinári o nich vytvoria obraz nečestných a skorumpovaných ľudí. V Nemecku alebo Veľkej Británii, kde k podobným problémom prichádza, sa o tejto téme vážne hovorí a hľadajú sa riešenia. Aj preto je tamojšia justícia bráni viac svoju nezávislosť pred novinármi než tá slovenská.
 

Inkvizičné trestné právo?

Trestný proces sa v Európe v minulosti vyvíjal dvoma smermi, buď ako akuzačný, alebo ako inkvizičný proces. Inkvizičný proces sa nedá spájať iba s procesmi s bosorkami, to bol len jeho najhorší exces. V súčasnosti sa však prostredníctvom pôsobenia slovenských orgánov činných v trestnom konaní mnohé excesy z minulosti opakujú. Aj v stredoveku sa procesy s bosorkami odohrávali ako veľké divadlo pre verejnosť, ktoré malo masám dokázať, že spravodlivosť funguje. Keďže masy zažívali množstvo krívd, bolo pre ne treba nájsť vinníka, na ktorého by sa dala zvaliť všetka vina. Inkvizičný proces s bosorkami sa tradične opieral o fámy, dôvodom stíhania bola obvykle „fama mala“ (zlá povesť), ktorá sa prisudzovala jednotlivcom a ktorú vytvárali rôzne klebetné indivíduá (kvázi novinári). V inkvizičnom trestnom konaní sa potom už neriešila vina, ale vytváral sa tlak na obvineného, aby sa priznal. Priznanie bolo „koruna dôkazov“, a preto vo verejnosti vzbudilo pocit spravodlivosti alebo aspoň na čas uspokojilo nízke pudy más. V minulosti sa v inkvizičnom procese používala i tortúra, ktorá sa dnes neobjavuje, avšak používajú sa sofistikovanejšie metódy, najmä kombinácia väzby a mediálneho ohovárania.

Ďalším problémom inkvizičného procesu bola subtílnosť obvinení. V minulosti bolo obvyklé obvinenie z čarodejníctva, dnes ide najmä o obvinenie z korupcie. Oba skutky sa ťažko dokazovali, priame dôkazy boli slabé a tak veľkú rolu zohrávali svedkovia. Aj v stredoveku sa používali rôzni denuncianti, ktorí si vymysleli čokoľvek, len aby sa sami zachránili (na spôsob jedného sudcu v SR?). V inkvizičnom konaní sa tiež umožňovali anonymné denunciácie. Samozrejme, že pri korupcii treba brať podobných oznamovateľov vážne, pretože korupcia sa deje za zatvorenými dverami. Pri posudzovaní viny však treba postupovať opatrne, pretože obvinenie z korupcie možno najľahšie vyfabrikovať. Podobne, ako bolo v stredoveku jednoduché obviniť niekoho z čarodejníctva cez falošných svedkov. Ďalšiu podobnosť s inkvizičným procesom prináša fakt, že v boji s korupciou sa neakceptuje neutralita orgánov činných v trestnom konaní. Dokonca sa vytvárajú špecializované inštitúcie, podobne ako pri procesoch s bosorkami. Práve dnes by sme sa mali zaoberať argumentáciou, ktorú v roku 2009 použil Ústavný súd SR, keď odmietol špecializovaný súd pre rozpor s princípmi právneho štátu (PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009). Možno, že tí opľúvaní ústavní sudcovia boli predvídavejší než Smer-SD, ktorý argumenty ÚS SR odmietol a v spolupráci s opozíciou vytvoril Špecializovaný trestný súd…
 

Právnická iracionalita a politická racionalita

Osobne nemám možnosť nahliadnuť do spisov v kauze Očistec a keby sa celá akcia diala bez mediálno-politického ošiaľu, tak by som zrejme reagoval oveľa opatrnejšie. To, čo ma na celej kauze najviac zaráža, je fakt, že orgány činné v trestnom konaní vystupujú tak, ako keby im išlo o politický, a nie o právny cieľ. Ich konanie má veľký mediálny a politický efekt, odsúdeniu potenciálnych páchateľov však vôbec nenapomáha. Už samotný názov celej akcie „Očistec“ budí veľké podozrenia. Táto patetickosť vyznieva, ako keby bola akcia bola pripravovaná pre médiá, a nie pre trestné konanie. Orgány činné v trestnom konaní by nemali používať emocionálne názvy a postupy, ktoré fakticky prejudikujú výsledok, ale mali by si udržať vecnosť a nadhľad. Ešte väčším problémom sú neustále úniky zo spisov, vrátane prezradenia identity utajeného svedka v kauze Kuciakovej vraždy. To, čoho sa dopúšťajú konkrétne orgány činné v trestnom konaní v spolupráci s médiami nebezpečne hraničí s trestným činom podľa § 342 TZ (Zasahovanie do nezávislosti súdu) alebo TČ podľa § 345 TZ (Krivé obvinenie).

Veľmi závažné je to, že postup orgánov činných v trestnom konaní vytvára množstvo pochybností o spravodlivosti trestného konania, ktoré budú môcť stíhaní policajti použiť na svoju obhajobu najneskôr na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. To, čo sa deje, nie je z pohľadu stíhania príliš racionálne, pretože vkladajú obhajobe do rúk argumenty, na ktoré je ESĽP veľmi vnímavý. Predpokladám, že keby v kauze „Očistec“ išlo iba dokázanie viny v trestnom konaní, orgány činné v trestnom konaní by nerobili kroky, ktoré znižujú reálne šance na odsúdenie príslušných policajných funkcionárov. Naopak, zrejme by postupovali spôsobom, aby sa obhajoba nemala pri pochybnostiach o spravodlivosti procesu čoho chytiť. Na druhej strane, aj právnicky iracionálny postup orgánov činných v trestnom konaní  môže byť racionálny – nie však pre právnikov, ale pre politikov. Existuje totiž silná spoločenská objednávka na nájdenie vinníka za krivdy režimu z minulých rokov a prisúdenie zodpovednosti nominantom Smeru-SD je veľkým politickým úspechom Politický zmysel má aj mediálne odsúdenie, možno ešte väčší než súdne rozhodnutie o vine. Už po ôsmich mesiacoch Matovičovej vlády je však zrejmé, že politické a ekonomické problémy súčasnej SR nie sú výsledkom práce „smeráckej chobotnice“ v polícii, ale ide o štrukturálne problémy vládnuceho režimu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama