Reklama

Aké školstvo (akú spoločnosť) chceme mať?

Počet zobrazení: 3564

Ako sa zrejme zhodne podstatná časť slovenskej akademickej obce, naše univerzity sa v súčasnosti nachádzajú v situácii, ktorú len ťažko možno nazvať uspokojivou. Dramatickými zmenami však prechádzajú vysokoškolské inštitúcie celosvetovo. O to viac je teda dôležité aj na Slovensku otvoriť komplexnú diskusiu o tom, aké univerzity, aké školstvo a v konečnom dôsledku i akú spoločnosť chceme mať. Štúdie v zborníku Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita versus hodnoty, pripraveného Katedrou filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, so svojím zameraním na slovenskú univerzitnú realitu otvárajú práve takúto diskusiu. Nezostávajú však len pri tematizovaní teoretických východísk a prístupov, ale ponúkajú i rôzne konkrétne návrhy, ako by bolo možné riešiť problémy univerzitného vzdelávania na Slovensku.


_vyr_158univerzita-spolocnost.jpgEmil Višňovský (ed.):
Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita versus hodnoty.
Bratislava: Iris 2014, 202 strán









Recenzia  vyšla vo vedeckom periodiku Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied, Studia Politica Slovaca.


V úvode zborníka jeho editor Emil Višňovský identifikuje určujúce faktory, ktoré determinujú situáciu v „akademickej sfére“. Poukazuje predovšetkým na globalizáciu a krízu, neoliberalizmus a akademický kapitalizmus, korporatizáciu a manažerizmus, marketizáciu a komodifikáciu, ekonomizáciu a byrokratizáciu – dôsledky týchto trendov, ako následne Višňovský nadväzuje na viedenského profesora K. P. Liesmanna a jeho knihu Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění (Praha: Academia 2010), zahŕňajú „stratu akademickej autonómie a ohrozenie akademickej slobody, zmenu povahy akademickej práce a rozkolísanie akademickej identity univerzitných a vedeckých pracovníkov“ (s. 8).

Kniha je rozdelená na tri časti: prvá sa orientuje na spoločenský kontext súčasného univerzitného vzdelávania („Univerzita a spoločnosť“), druhá na univerzitnú vedu a výskum („Veda v súčasnom univerzitnom kontexte“) a v tretej časti sa reflektuje akademická kultúra („Akademická kultúra a identita“).    

Úvodnú štúdiu prvej časti Výchova a demokratická verejnosť – Zanedbaná kapitola politickej filozofie obstaral významný nemecký filozof Axel Honneth, ktorý práve pri príležitosti prípravy tejto publikácie navštívil v marci 2013 Bratislavu. Vo svojom príspevku sa zameral na zásadný deficit súčasnej teórie demokracie a štátnej politiky v demokratických štátoch, a to ten, že sa odvrátila od teórie pedagogiky a od idey demokratickej výchovy, a tým „zjavne stratila záujem o jediný orgán, pomocou ktorého sa minimálne pokusne a pri neustálom úsilí dali znovu a znovu regenerovať fragilné predpoklady demokratickej vôľotvorby národa“ (s. 27). Za jednu z hlavných príčin Honneth označuje nesprávne pochopenú neutralitu štátu ako i rozšírenie predstavy (tzv. Böckenfördeho téza), „podľa ktorej je demokracia v jej reprodukčnej funkcii závislá od prílevu istých existujúcich tradícií, ktoré ju samotnú predchádzajú“ (s. 18). Nadväzujúc na teoretické práce Kanta, Durkheima a Deweya a poukazujúc na pravidelne sa opakujúce vynikajúce výsledky fínskych žiakov predstavuje, aký charakter by mala mať škola, aby vypestovala u žiakov také vlastnosti, ktoré z nich vytvoria zodpovedných občanov. Uvádza, že „vo fínskych školách zostávajú žiaci s rozličnou vstupnou úrovňou vzdelania pokiaľ možno čo najdlhšie v jednom a tom istom školskom kolektíve, testovanie a skúšanie sa redukuje len na nevyhnutné minimum, komunikatívnej zodpovednosti a vzájomnej dôvere sa pripisuje väčšia váha ako individuálnej zodpovednosti a napokon suverenitu vo vytváraní vyučovania má výsostne profesionálne kvalifikovaný učiteľský zbor, ktorý úzko kooperuje so zástupcami žiakov“ (s. 27).

Emil Višňovský sa vo svojej štúdii zapodieva Ideou kreatívnej univerzity a vysvetľuje, prečo univerzita nie je fabrika, biznis ani úrad. Najprv sa zameriava na univerzitu v kontexte „vzdelanostnej spoločnosti“, kde upozorňuje na závažný nedostatok, to jest chýbajúcu inštitúciu, ktorá by zabezpečila systematickú vedeckú analýzu akademickej kultúry a univerzitného vzdelávania. V ďalšej časti textu poukazuje na tri tradičné idey univerzity, a teda pôvodnú stredovekú univerzitu, potom na tzv. napoleonskú univerzitu a nakoniec na druhý model modernej univerzity – humboldtovský, ktorý sa stal dominantným vo väčšine krajín. Následne sa venuje základným trendom v súčasnom akademickom živote a  identifikuje základné problémy pri súčasnej kríze univerzity. V závere svojho textu zameriava pozornosť na súčasné akademické praktiky, kde stojí za zmienku predovšetkým „marketizácia“ a „komodifikácia“ akademickej práce, ktorá ignoruje „podstatný rozdiel medzi obchodným vzťahom ‚producent/konzument‘ a pedagogickým vzťahom ‚učiteľ/študent‘. Tento rozdiel spočíva v tom, že zákazník na trhu je ‚autorita‘, ktorá nezávisle rozhoduje o svojej kúpe a spotrebe, kým študent na univerzite je ten, kto sa ešte len má učiť; autoritou, povolanou k tomu, čo a ako sa má učiť, je učiteľ“ (s. 43). Úplne na záver v krátkosti načrtáva niekoľko myšlienok k idei kreatívnej univerzity.

Ďalšiu časť publikácie obsiahol Ivan Buraj, ktorého príspevok nesie burcujúci názov Zachráňme univerzity! Dôvod takéhoto názvu vysvetľuje hneď v úvode, kde okrem iného uvádza, že kríza univerzít a devalvácia vzdelania, zdá sa, predbehli finančnú a hospodársku krízu. V rámci svojej štúdie sa pokúša odpovedať na tri kľúčové otázky: 1. Komu vlastne patria univerzity? 2. Čo mi na súčasnej univerzitnej realite najviac prekáža? 3. Ako by som to chcel zmeniť? Za výborný považujem jeho presvedčivý popis nezmyselnej a v posledných rokoch stále viac bujnejúcej byrokratizácie školstva (s. 53), ako i zdôraznenie problematickosti vstupu súkromného kapitálu do univerzít – ak je chápaný len ako priame a okamžité „zhodnotenie investície“ bez ohľadu na špecifické ciele vzdelávacieho procesu (s. 57). Za veľmi dôležité považujem aj upozornenie na skutočnosť, ktorá sa, žiaľ, do veľkej miery stala všeobecnou praxou i v zahraničí, že sa zotrel terminologický rozdiel medzi univerzitou a odbornou vysokou školou. Preto je podľa autora nezmysel hovoriť o univerzite veterinárskej alebo textilnej (s. 58).

Lenka Bohunická orientuje svoju pozornosť na Etické problémy v akademickom prostredí, a hneď v úvode konštatuje, že v akademickej komunite by hodnoty ako je čestnosť, dôstojnosť, spravodlivosť, či zodpovednosť mali byť jedným zo základných predpokladov, avšak „kvantitatívny systém financovania vysokých škôl podporuje predovšetkým primát inštrumentálneho rozumu“ (s. 65). Ten má za následok značné deformácie, čo autorka na nasledujúci stranách širokospektrálne približuje.

V ďalšom texte, nesúcom názov Hodnota vzdelávania a emancipácia, Ľubica Kobová skúma, ako koexistujú túžba po vzdelávaní a úžitok zo vzdelávania. Upozorňuje, že súčasný režim akademického kapitalizmu sprevádza šírenie neoliberálnej racionality a tvorba neoliberálnych subjektov. „Spoločnosť, ktorá sa neustále vzdeláva, je spoločnosťou rozdelenou na vzdelávajúcich (vedúcich) a vzdelávajúcich sa (nevedúcich). Zároveň sú v nej všetci vzdelávateľní, prevzdelateľní a nedostatočne vzdelaní“ (s. 80). Z toho autorke vyplýva, že tento stav „zneschopňuje ľudí v tom, aby rozrušovali existujúce usporiadanie spoločnosti,“ a zdôrazňuje, že „ak má byť vzdelávanie druhom demokratickej emancipácie, musí odmietnuť ideu nikdy sa nekončiaceho vzdelávania a začať od opačného konca – od tvrdenia, že všetci sú vo svojej inteligencii rovní“ (s. 80).

Štúdia Petra Sýkoru O súčasnom systéme hodnotenia a financovania vedecko-výskumnej činnosti na slovenských verejných vysokých školách je zaujímavým svedectvom toho, akým absurdným spôsobom sú hodnotené výstupy slovenských akademikov. Ako prvé kritizuje sústredenie sa Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR výlučne len na vedecko-výskumnú činnosť pri hodnotení a financovaní slovenských vysokých škôl. „Niet pochýb,“ zdôrazňuje Peter Sýkora, „že ide zo strany ministerstva a akreditačnej komisie o uľahčenie problému, keďže je oveľa ľahšie hodnotiť kvalitu vedecko-výskumnej činnosti podľa kvantitatívnych parametrov počtu vedeckých publikácií, citácií, finančných objemov vedeckých grantov a počtov doktorandov, než hodnotiť kvalitu poskytovaného vysokoškolského vzdelávania“ (s. 91). Vo svojej štúdií následne ukazuje, že súčasné nastavenie hodnotenia vysokého školstva nevedie k zvyšovaniu kvality, ale naopak „vyvíja obrovský tlak na vysoké školy, aby svoju kvalitu, ako vedeckú, tak následne aj vzdelávaciu, neustále znižovali“ (s. 91). Maximálne zaujímavou je tá časť textu, ktorá podrobne rozoberá hodnotenie vedecko-výskumnej činnosti, na základe ktorého sú verejným školám prideľované financie zo štátneho rozpočtu (s. 94), ktoré však pre množstvo údajov je zložité čo i len priblížiť. Z hľadiska možných konkrétnych pozitívnych zmien v našom vysokoškolskom vzdelávaní však túto štúdiu považujem za jednu z najhodnotnejších častí celej knihy. Nedá mi nespomenúť aspoň jednu z mnohých absurdít, ktoré sa nachádzajú v metodike hodnotenia výskumnej činnosti, kde autor uvádza, že „šokujúco najnižšiu váhu 0,044 medzi vedeckými publikáciami majú podľa Metodiky kapitoly v zahraničných a vedeckých monografiách (ABC, ABD). Prakticky to znamená, že napr. za kapitolu vo vedecky prestížnej medzinárodnej monografii kolektívu špičkových svetových vedcov získa vysoká škola od ministerstva školstva desaťkrát menej financií než za príspevok odbornej, teda nevedeckej práce publikovanej v domácom zborníku, ktorú by pravdepodobne české ministerstvo ani neuznalo za vedeckú“ (s. 108-109). To má dramatický dopad najmä na humanitné vedy, kde patria kapitoly vo vedeckých monografiách spolu s monografiami k najviac ceneným publikačným výstupom. Zrejme aj to je jeden z dôvodov, prečo je tak málo slovenských humanitných vedcov, ktorí by boli intenzívne zapojení do nejakej konkrétnej zahraničnej diskusie venujúcej sa určitému problému a následne by boli v tejto akademickej komunite v zahraničí (čím nemám na mysli Českú republiku) aj patrične známi a uznaní.

Zuzana Kiczková sa v texte Časové dimenzie vedeckej práce zameriava na fakt, že temporálny charakter vedeckého poznania v súčasnosti vykazuje jeden zásadný znak, ktorým je nedostatok času na premýšľanie. Autorka koncipovala svoj príspevok na základe rozhovorov s vybranými vysokoškolskými pedagógmi, a ten priniesol, medzi inými zaujímavými postrehmi a konštatovaniami, že jeden z najväčších „žrútov“ času je práve množstvo administratívy, čo sa výraznejšie artikuluje v súvislosti s projektmi a grantmi (s. 119). Obsah príspevku sa však nijako neobmedzuje len na kritiku administratívy a už vyššie spomenutej byrokracie, ale autorka komplexným a čitateľovi veľmi prístupným spôsobom približuje celú paletu problémov, s ktorými sú konfrontovaní vedeckí pracovníci na Slovensku – ako napríklad fakt, že „nízko platená pedagogicko-výskumná práca núti pedagógov na fakulte, hlavne mladých, aby v záujme uživiť seba, resp. rodinu, ktorú si zakladajú, priberali ďalšie aktivity, napríklad ďalšie projekty, výskumy pre komerčné firmy, atď.“ (s. 133).

Mariana Szapuová sa koncentruje na Vedeckú a akademickú spolu/prácu v spoločenských a humanitných vedách, pričom zdôrazňuje, že „vo filozofických diskusiách sa presadzuje myšlienka, podľa ktorej sa poznanie produkuje predovšetkým v rôznorodých vzájomných interakciách a je viazané na činnosť epistemických komunít“ (s. 140). Vo svojom príspevku sa následne venuje niektorým otázkam, ktoré sa týkajú vedeckej a akademickej spolupráce.

V príspevku Hosana intelektuálnej kultúre jeho autor Erich Mistrík ponúka podklady na uvažovanie o dnešnom zmysle vysokoškolského vzdelávania tým, že sa zamýšľa nad povahou intelektuálnej kultúry, ktorú by mali univerzity rozvíjať, ak by nasledovali klasický ideál Alexandra von Humboldta, pričom hlavná otázka jeho príspevku znie: „Ako pracuje intelektuálna kultúra a aké funkcie plní v ľudskom živote?“ (s. 154). Spomedzi viacerých zaujímavých stanovísk a záverov, ktoré autor prezentuje vo svoje štúdií, by som rád uviedol jeho zdôraznenie nutnosti kooperovať: „v živote teda nevyhráva ten, kto má najvyššie schopnosti (= najsilnejší, najmúdrejší a pod.). Vyhráva skupina, ktorá dokáže najefektívnejšie kooperovať. Kooperácia však už potrebuje schopnosti iného druhu (s. 159)“. Tie nám pomáha kreovať medziiným práve i intelektuálna kultúra.

V nasledujúcej štúdii O akademickom diskurze a jazyku sa Miroslav Tížik venuje rôznym podobám diskurzu o akademickom svete a vednej politike na Slovensku a konštatuje, že síce takáto štúdia nedokáže vyriešiť otázku, aký význam má veda pre spoločnosť, „no môže ukázať, ako tento význam niektorí aktéri vytvárajú alebo presadzujú“ (s.168). Ako jednu z ilustrácii tohto problému autor poukazuje na vnášanie neoliberálneho diskurzu, napríklad pri návrhoch propagujúcich nevyhnutnosť zmien vo verejnej inštitúcii (v tomto prípade SAV). Ide o zdôraznenie slov ako nevyhnutnosť, efektivita, flexibilita a nerozlišovanie (zjednodušovanie zložitých vzťahov) a nepriamo sa cez tento slovník presadzuje aj prekarizácia pracovných pozícií pracovníkov SAV (s. 171). Veľmi zaujímavé je aj autorovo podotknutie, že na Slovensku kultúra auditu (pochádzajúca z Veľkej Británie) v niektorých prípadoch prejavuje skôr črty paródie než pokus o seriózne merania: „okrem veľmi neprehľadného a mätúceho hodnotenia agentúry ARRA, ktorá dokázala za najlepšiu filozofickú fakultu roka 2013 vyhodnotiť fakultu humanitných vied na technicky zameranej univerzite s pomerne nízkou známosťou v oblasti spoločenských a humanitných vied a dokonca bez katedry filozofie, no s katedrou matematiky (na filozofických fakultách nie obvyklé), existuje viacero iných príkladov“ (s. 176). I v súvislosti s tým záver autorovho príspevku nevyznieva veľmi optimisticky, keď konštatuje, že „na rozdiel od mnohých iných krajín Európskej únie, ktoré sú vystavené podobným tlakom na zmenu fungovania akademického prostredia, na Slovensku neexistuje alternatíva a organizovaný odpor voči dominantnému diskurzu (čo sa už medzičasom čiastočne zmenilo – pozn. Ľ. D.)“ (s. 184), a nepriamo vyzýva na konštituovanie takéhoto odporu pri poznámke, že „v spoločnosti, kde vládne nevyhnutnosť (fatalizmus), v podstate neexistuje predpoklad na aktívnu zmenu alebo sebaobranu“ (s. 185).

Záverečný príspevok Františka Škvrndu Akademické hodnoty v antike sa pokúša prostredníctvom návratu k počiatkom európskej vzdelanosti obohatiť súčasné chápanie identity vysokoškolského pedagóga ako osobnosti, „ktorá je predovšetkým vychovávateľom slobodných, kriticky uvažujúcich a zodpovedných jedincov“ (s. 187).

Na záver by som už len rád zhrnul, že Katedre filozofie a dejín filozofie Univerzity Komenského v Bratislave sa podarilo prichystať nevšedný zborník. Zastávam názor, že by bolo nesmierne užitočné pre celú slovenskú spoločnosť, ak by do neho nahliadlo čo najviac kompetentných, ktorí sú nejakým spôsobom spätí so slovenským (nielen) univerzitným vzdelávaním.

Autor, Mgr. Ľubomír Dunaj, PhD., je filozof.
                                                                                                                                           

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy