Reklama
Reklama

Akú hru s nami táto vláda hrá?

Počet zobrazení: 2377

Z dejín politiky je všeobecne známe, že medzi tými, čo majú moc, teda vládnu, a tými, čo sa majú tejto moci podriaďovať, teda občanmi, nie je a nemusí byť vždy súlad. Iróniou dejín — a to najmä tých moderných — je, že tých prvých k moci spravidla posielajú tí druhí. Nezáleží na tom, či v dobrej viere, alebo v omyle a ilúzii, že tí prví im budú „slúžiť“. Už v staroveku „boží ľudkovia“ vyvolávali na „božiu slávu“ svojím vládcom, ktorým sa klaňali až „po zem“, Niekedy aj celkom oprávnene, pretože tí prví sa naozaj zaslúžili o ich záchranu či ochranu pred vonkajším agresorom. Ako odmenu za to si tí prví začali nárokovať absolútnu poslušnosť či aspoň lojalitu. Do dejín sa to zapísalo ako „despotizmus“ a neskôr ako „absolutizmus“. Z pozície občanov zasa ako „konformizmus“ až „servilita“.

Niektorí z despotických vládcov alebo absolutistických monarchov v dejinách však neboli len autokratmi, tyranmi či psychopatmi pri moci – ako najsmutnejšie známi Caligula, Nero či Hitler –, ale aj celkom osvietenými panovníkmi, ktorí sa zaslúžili o štát – ako napríklad Marcus Aurelius či Ľudovít XIV. A slúži im to k historickej cti.

Zásadnou chybou demokracie ako spôsobu vládnutia je to, že nemusí garantovať dobrú vládu. Vedeli to už antickí Gréci a celkom otvorene demokraciu za to kritizovali a odmietali Platón i Aristoteles. Demokracia, zredukovaná na volebný kalkul a počítanie hlasov, je chorá a zdegenerovaná demokracia, ako vedel už John Dewey. Dnes vidíme, že takto zredukovaná „enumeratívna demokracia“ (termín J. Deweyho) je nielen maximálne riskantná, ale dokonca nebezpečná. Hrozí, že k moci sa dostane „luza“, spodina, síce nie podľa vonkajších ukazovateľov, akým je napríklad majetkové konto. Tie však nie sú pre vládnutie nijako relevantné. Relevantné sú práve navonok „nemerateľné“ ukazovatele, ako vzdelanie, t.j. vedomosť o tom, čo je politika a o čo v nej ide, kompetencia, t.j. schopnosť riešiť komplexné spoločenské problémy, a morálny profil,  t.j. elementárna ľudská etika a zodpovednosť.

Obávam sa, že to, čo sa Slovensku stalo v roku 2020, je práve toto: zneužitie všetkých slabostí demokracie na ustanovenie vlády „luzy“, síce súkromne bohatej, ale vzdelanostne úplne nekompetentnej, politicky absolútne neschopnej a morálne zásadne nedôveryhodnej. Už pri elementárnej analýze sa dá pochopiť, že tu nejde len o jednotlivé osoby, ale o systémový charakter politiky a politickej reality po r. 1989 (ako na to poukazuje vo svojich analýzach napr. F. Škvrnda, st.). Ide o absolútny prepad politiky do najhlbšieho suterénu, ktorého zavŕšením je súčasná vláda. Tým nie sú nijako ospravedlnené predošlé vlády, ktoré k tomuto suterénu prispeli a majú na ňom svoj podiel, ale neospravedlňuje to celkom ani ostatnú voľbu občanov, ktorí sa vo svojej ilúzii dali jednoducho oklamať marketingovými populistami. Tí síce vedeli veľmi dobre, čo robia, ale o politickej zodpovednosti nemali a nemajú ani potuchy.

Alebo si niekto z tejto vlády myslí, že človek so zdravým rozumom – a takí tu ešte, chvalabohu, sú – uverí ich vyhláseniam o tom, že niekto s dobrou fyzickou kondíciou si len tak ľahko vyrazí oko pádom na posteľ? Alebo že po proklamovanej 11-hodinej operácii a prevoze naprieč republikou v tomto stave tam a späť nastúpi zase do svojej cely v priebehu týždňa či 10 dní? A následne sa – pri všetkej proklamovanej, aj psychiatrickej starostlivosti – obesí na teplákovú bundu? Z akého materiálu tá bunda musela byť, že mohla vydržať záťaž asi 100 kg vážiaceho tela? A spôsobiť tomuto telu „mozgovú smrť“ už za 9 minút?

To si táto vláda naozaj myslí, že všetci sme tu na jej úbohej intelektuálnej úrovni? Že môže s občanmi donekonečna hrať svoju totálne stupídnu hru? Vo svojej zvrátenej predstave, že iba ten, kto má moc, má z tohto titulu aj pravdu?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama