Reklama
Reklama

Čakanie na nového „spasiteľa“ ľavice na Slovensku

Počet zobrazení: 2978

milan_benkovsky_250.jpgNa ľavej strane politického spektra máme len jednu politickú stranu, Smer-SD. Možno práve preto je tu niekoľko analytikov a politológov, s ktorými sa dá viac či menej súhlasiť, oveľa viac „múdrych“ komentátorov a zástupy kritikov. V súčasnosti nejde ani tak o teoretické otázky ľavice, ale len o jej praktickú politiku. Tak, ako je to vlastne s ľavicou na Slovensku?
 

Prvým „spasiteľom“ ľavice bol nesporne Peter Weiss

Bol to práve on, čo po prevrate v roku 1989, kde totálne zlyhala KSS, zdvihol ľavicu na Slovensku z popola a založil spolu s priateľmi modernú ľavicovú stranu SDĽ.

Počiatky vzniku novej ľavicovej strany treba hľadať už v poprevratových diskusiách v rámci okrúhlych stolov. Tam sa zvádzal zápas o realistické, i keď kritické hodnotenie obdobia socializmu, bez škandalizovania práce tisícov poctivých občanov a zápas za obhajobu práv na ľavicové riešenia. Jedným z ich výsledkov bolo, že nedošlo k vážnejším poprevratovým represáliám. Bola to obhajoba ľavicovo zmýšľajúcich ľudí práce a ich prevedenie do nových spoločenských pomerov. V tom splnila SDĽ svoje historické poslanie.

SDĽ sa podarilo zmierniť sociálne dôsledky transformácie spoločnosti a tvrdých pravicových  reforiem. Došlo k záchrane ľavicových hodnôt a k ich postupnému presadzovaniu do života spoločnosti. SDĽ bola spolutvorcom Ústavy SR a aktívne prispela k vzniku samostatnej SR. Presadila viaceré sociálne opatrenia, Zákonník práce v prospech ochrany zamestnancov a zabezpečila ozdravenie verejných financií.

Pred voľbami v roku 1998 sa v SDĽ sformovala družina lídrov, síce nie sedem, ale osem statočných /pre  každý kraj jeden: Jozef Migaš, Brigita Schmögnerová, Robert Fico, Pavol Kanis, Peter Weiss, Ľubomír Fogaš, Peter Magvaši, Milan Ftáčnik/. Najmä preto, že išlo o družinu či spojenie osobností. získala vtedy ľavica na Slovensku najväčší úspech 14,5 % voličských hlasov. Práve z toho by si mohli zobrať inšpiráciu aj dnešní politici. Mimochodom, aj Roberta Fica, ktorý sa postupne stal najpopulárnejším politikom, uviedol do politiky Peter Weiss a SDĽ, len akosi neskôr, pre neuspokojenie jeho ambícií, ho strana aj stratila.

V SDĽ sa postupne začali presadzovať osobné záujmy na úkor záujmov občanov. Strana doplatila na spoluprácu s pravicovými stranami, ale i na neraz opozičnú politiku voči vláde, ktorej bola súčasťou. Po viacerých chybách časti vedenia strany, ktoré sklamali voličov a po vytesnení jej spolutvorcov z jej vedenia, strana výrazne prepadla v  parlamentných voľbách 2002. Následne po personálnych zmenách a nástupe nového vedenia sa stala marginálnou stranou.

Možno toľko v stručnosti, keďže si neosobujem právo hovoriť podrobnejšie o SDĽ  predpokladajúc, že tak pri 30. výročí jej vzniku, urobí oveľa kvalifikovanejšie Peter Weiss.
 

Boľačky slovenskej ľavice

Pod týmto titulkom som sa vyjadril v Slove v roku 2004 k vtedy aktuálnym problémom ľavice na Slovensku, ktoré sú, žiaľ, v mnohom stále platné. Veď posúďte sami.: „Potreba akcieschopnej, modernej socialistickej strany je stále akútnejšia. Súvisí s ťaživou sociálnou situáciou a hľadaním východísk z nej v podobe ľavicových riešení. Občan by mal mať šancu vybrať si jasne vyprofilovanú, zjednotenú ľavicovú stranu. Situácia na ľavej časti politického spektra, ak sa ešte o ľavici dá vôbec hovoriť, je katastrofálna. Dnes už otázka stojí tak – rezignovať, rozplynúť sa v Smere, alebo sa zjednotiť. Slovenská ľavica má po páde na kolená možno poslednú šancu povstať. Či sa tak stane, ukážu už najbližšie mesiace.“

Žiaľ, nič z toho sa nestalo. 
 

Prirodzeným druhým „spasiteľom“ sa stal Robert Fico    

Keď sklamaný a nedocenený Fico skončil v SDĽ, založil si s podporou mecenášov vlastnú stranu Smer. Jej význam sa však výrazne zvýšil až po prepade ľavicových strán vo voľbách 2002.  Fico tak dostal šancu sformovať novú ľavicu, ktorú využil a Smer pohltil všetky ľavicové strany – SDĽ aj s jej majetkom takmer 50 miliónov korún a štruktúrami po celom Slovensku. Podobne Smer zhltol aj SDSS, SDA. Žiaľ nešlo o zjednotenie na základe ľavicových myšlienok či programu, ale len na základe osobných záujmov jednotlivcov a tak sa Smer potácal medzi treťou cestou a biznis stranou, až prešiel, najmä však svojou rétorikou a sociálnym zameraním k sociálnej demokracii.

V domácej politike zásluhou Smeru SD pod vedením Roberta Ficova dosiahlo Slovensko nebývalú prosperitu a vyrovnaný rozpočet. Nezamestnanosť klesla na historické minimum. Vláda zvýšila opakovane minimálnu mzdu a zaviedla príplatky za nočnú prác a prácu cez víkendy i sviatky. Presadila vianočné príspevky pre dôchodcov a zvýšenú valorizáciu dôchodkov. Zaviedla vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo, tak ako obedy pre deti. Smer-SD zabezpečil ochranu práv pracujúcich cez Zákonník práce, tiež presadil príspevok pre žiakov na lyžiarske výcviky a pobyty v prírode. Posilnila sa aj bezpečnosť občanov.

V medzinárodnej politike uchránila Slovensko pred migračnou inváziou, zabránila prijatiu migračných kvót EÚ a odmietla tzv. Istanbulský protokol. Fico nepodľahol tlakom na neefektívne sankcie a falošnú démonizáciu Ruska. Slovensko má aj jeho zásluhou jednoznačné proeurópske a proatlantické smerovanie. Robert Fico ako štátnik európskeho formátu dokázal urobiť zo Slovenska hrdú a prosperujúcu krajinu. Na to všetko sa však až príliš často zabúda preto, že to prekrývajú viaceré zlyhania Smeru-SD.
 

S Ficom, ani bez Fica

Smer-SD už, žiaľ, vyčerpal svoje možnosti a splnil i svoju historickú úlohu. Pre osobné chyby jednotlivcov v jeho vedení, ale i na krajskej a okresnej úrovni, sa postupne stáva Smer-SD neprijateľnou, skompromitovanou stranou pre viac ako tri štvrtiny občanov. Mnohí jeho voliči sú sklamaní z jeho politiky a začínajú byť apatickí. Dôsledkom toho je stav, keď starší, ktorí boli skalní voliči Smeru, ho prestavajú voliť a mladí ho takmer vôbec nevolia. Neprekryjú to ani žiadne sociálne opatrenia či „balíčky“, ktoré ľudia považujú často za samozrejmosť, či dokonca povinnosť vlády, mladí si ich nevážia a väčšina na ne pri voľbách akoby pozabudne.

Všetko, čo je v Smere-SD ľavicové je takmer výlučne spojené s Robertom Ficom. Poslanci NR SR, s výnimkou Ľuboša Blahu, ktorý ani nie je člen strany, a zopár ďalších, ktorých možno spočítať na prstoch rúk, krajské a okresné štruktúry majú, okrem výnimiek, s ľavicou pramálo spoločné, sú pasívne a len čakajú, čo im ponúkne Fico.

Situáciu na ľavo od stredu výstižne vyjadril Ľuboš Blaha „Ak do volieb nevznikne nejaký zmysluplný radikálno-socialistický subjekt, Smer-SD na čele s Robertom Ficom by mal byť schopný mobilizovať ľavicového voliča, počnúc pragmatickejšími komunistami až po umiernenú sociálnu demokraciu.“ To je však podľa môjho názoru veľmi slabá útecha.

Smer-SD robí pragmatickú a do veľkej miery populistickú politiku. Strana zaznamenáva opakovaný pokles voličskej podpory už od roku 2016 vo voľbách do NR SR, VÚC, komunálnych a prezidentských voľbách a naposledy i výrazný prepad vo voľbách do EP, kde jej klesol počet voličov z 24 % v roku 2014 na súčasných 16 %, čo je už ozaj alarmujúce. Pritom vedenie Smeru ešte stále obhajuje tento stav rôznymi polopravdami, čím klame nielen seba, svojich členov, ale najmä svojich voličov.

V Smere-SD dlhodobo absentuje akákoľvek sebareflexia aj preto, že ani vo vnútri strany neexistuje žiadny dialóg či zmysluplná diskusia a jej vedenie je odtrhnuté od reality.

Nie nadarmo sa hovorí, že pýcha predchádza pád a opojenie mocou je začiatkom konca. Tak tomu bolo za Mečiara, za Dzurindu a, žiaľ, tomu tak bude i za Fica. Ani jeden z nich si neosvojil jednu z politologických zásad, a to umenie v pravý čas odísť. Preto je Smer-SD v patovej situácii, keď s Ficom to už ďalej nejde, a bez Fica to už nepôjde vôbec. Ak padne Fico, padne i Smer-SD. To si však neuvedomujú ani iniciátori košickej výzvy na personálne zmeny. Problém totiž ne je len vo Ficovi, ale v Smere-SD ako takom, ktorý sa odklonil od ľavicových hodnôt.
 

Kto teraz prebudí spiacu princeznú – slovenskú ľavicu?

Na Slovensku od zániku SDĽ dlhodobo absentuje autentická ľavicová strana. Je tu len Smer-SD pôsobiaci od stredu naľavo, ktorý nemá alternatívu. Opakovane sa pri všetkých voľbách potvrdzuje, že ľudia chcú zmenu a keďže zmena v Smere-SD neprichádza, mnohí ho postupne prestávajú voliť a ďalší prechádzajú k novým stranám. Ľavica na Slovensku je zásluhou Smeru-SD sprofanovaná a nachádza sa v hlbokej kríze.

Naliehavosť vzniku relevantnej ľavicovej, socialistickej strany je o to akútnejšia, že ľavicoví voliči v snahe realizovať svoje záujmy, môžu prejsť z časti k Progresívnemu Slovensku, či k pripravovanej Harabinovej strane, a možno menšia časť k strane Andreja Kisku. Vzniklo by tak veľké nebezpečenstvo, že ľavicoví voliči by sa rozplynuli a nová strana by nemala odkiaľ čerpať voličskú podporu. Preto spoločnosť, najmä jej ľavicová časť už čaká na princa, ktorý by znovu zobudil spiacu princeznú – slovenskú ľavicu.

Slovensko sa za posledné roky stalo krajinou bez hodnôt. Ovládol ju konzum a  peniaze. Neplatia tu konzervatívne, národné, kresťanské a už vôbec nie socialistické hodnoty. V spoločnosti sú akoby jedinou hodnotou peniaze a len peniaze. Tie rozhodujú aj vo voľbách, čoho príkladom boli aj tie prezidentské. Peniaze cez médiá splodili novú, úplne neznámu „osobnosť“, ktorá nepotrebovala k víťazstvu žiadne hodnoty, idei, víziu, ani program, tak ako nové či ešte len vznikajúce strany. Keďže ľavičiari spravidla „smrdia grošom“, perspektíva nie je ružová, ak sa, pravda, nenájde medzi mecenášmi idealista so socialistickým či aspoň sociálnym zmýšľaním a nepodporí vznik novej ľavicovej strany.

Slovensko tak stále čaká na nového „spasiteľa“ tradičnej ľavice, ktorý by zvládol jej reštart. Len dúfam, že sa toho naša spoločnosť dočká, zaslúžila by si to. K tomu by však mali prispieť všetci, čo to s ľavicou na Slovensku myslia úprimne.

(Autor bol poslancom NR SR za SDĽ v rokoch 1998 – 2002)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama