Reklama
Reklama

Čo je akademická sloboda?

Počet zobrazení: 1622

Na akademickej hranici sa rozhorel ďalší oheň. Zažalo ho ministerstvo školstva svojím návrhom novely zákona o vysokých školách, v ktorom chce zreformovať po-novembrový model riadenia. Reakcie akademickej sféry nedali na seba dlho čakať a začali zaplavovať médiá, hoci ministerstvo žiadny oficiálny dokument zatiaľ nezverejnilo (pripravovalo ho potichučky, „poza bučky“). Bez vetra sa však listy nehýbu. Svoje vyhlásenia okrem iných vydali vedenie Univerzity Komenského, Slovenská rektorská konferencia aj Klub dekanov. Nezainteresovaný občan by sa mohol pýtať: Nevieme na Slovensku, ako má vyzerať vysoká škola? Čo má obsahovať, aké orgány, riadiace štruktúry a funkcie? Odpovedať by sa dalo aj tak, že skôr nevieme, ktorý model je pre nás najlepší (vo svete je ich totiž viac, takže si treba vybrať), ale hlavne sa nevieme zhodnúť na takom, ktorý by sme považovali za životaschopný a prijali ho.

Boj sa rozhorel okolo akademickej slobody, samosprávy a autonómie. Čo to vlastne je? Zdalo by sa, že to všetci vieme – ale iba dovtedy, kým sa nás na to nikto nepýta… Na akademickú slobodu sme si akosi navykli a považujeme ju za samozrejmosť. Predpokladáme, že je raz a navždy daná a ako „konštanta“ ukotvená aj legislatívne. Lenže toto nie je absolútne platná axióma, najmä nie v súčasnom neoliberálnom svete. Akademická sloboda v pravom zmysle je síce jedným z demokratických práv a je možná len v demokratickej spoločnosti, ale aj tu môže mať svoje problémy. Je to „veľmi krehký koncept“ tak ako celá demokracia. Aktuálne o tom píše český filozof Libor Benda: Akademická svoboda jako filosofický problém. Pravda, spravedlnost a profesionální odpovědnost (Praha, Sociologické nakladatelství 2020). Definuje ju ako „súbor profesionálnych výsad, ktoré majú akademickým pracovníkom zabezpečovať podmienky, v ktorých budú schopní vykonávať akademickú profesiu bez obmedzení, s plnou integritou a v súlade so všetkými jej štandardmi a normami“ (s. 49-50). Akademická sloboda súvisí s cieľom akademickej práce, ktorému má slúžiť a ktorým je „nezaujato prispievať k rozvoju poznania“ (s. 52). Je spätá „s podstatou a náplňou akademickej profesie“ a jej funkciou je „zabezpečenie takých podmienok pre akademických pracovníkov, v ktorých budú môcť zodpovedne a bez prekážok plniť profesionálne požiadavky, ktoré na nich akademická profesie kladie“ (s. 54).

Filozofom, ktorý kedysi reflektoval akademický svet vrátane problému akademickej slobody, bol John Dewey (1859 – 1952), jeden zo zakladateľov Americkej asociácie univerzitných profesorov (1915) a jej prvý prezident. Podstatou akademickej slobody je podľa neho slobodné hľadanie a šírenie pravdy a práve toto je esenciou univerzity. Netýka sa to však len tradičnej slobody slova a vyjadrovania či prekonávania prekážok v rozvoji poznania a formulovania nových ideí, ale najmä „slobody akademickej práce“ a jej podmienok. Dewey dokonca reflektoval význam „finančného faktora“, ale len ako nevyhnutného prostriedku rozvoja univerzity, nie cieľa. V opačnom prípade vzniká „akademický materializmus“ – podľa neho „najhorší nepriateľ slobody práce v najširšom zmysle“. Dewey považoval „akademickú demokraciu“ za nevyhnutný rámec pre „intelektuálnu slobodu“, odmietal vonkajšie „tlaky“ zo strany spoločnosti či štátu, pričom mimoriadne kritický bol voči podriaďovaniu sa požiadavkám biznisu a službe ekonomickým záujmom. Išlo mu o „profesorskú“ slobodu pri vykonávaní akademickej profesie. Vystupoval na obranu profesijných práv profesorov, ako aj na obhajobu ich aktívnej participácie na správe univerzity, na praktickom rozhodovaní o procesoch a výsledkoch ich vlastnej práce. Dewey obhajoval akademickú slobodu potrebou demokracie v edukácii, spájal ju so „slobodou študentov a učiteľov, so slobodou školy ako aktéra edukácie“, pričom ani demokraciu nechápal len ako politicko-mocenskú kategóriu, ale ako kategóriu spôsobu života, v tomto prípade „života v akadémii/na univerzite“

V akademickej slobode teda treba rozlišovať dva aspekty. Jedným je „intelektuálna sloboda“ ako sloboda skúmať a vyučovať, druhým je „profesionálna sloboda“ ako sloboda rozhodovať sa o cieľoch a spôsoboch vykonávania akademickej práce, teda fakticky sloboda konania a seba-riadenia. Úplná akademická sloboda musí zahŕňať tento praktický moment vykonávania akademickej činnosti. Univerzity v nedemokratickej spoločnosti nemajú akademickú slobodu v podobe intelektuálnej slobody (musia vyučovať a skúmať podľa prikázanej ideológie), hoci môžu mať do istej miery praktickú organizačnú slobodu (môžu rozhodovať o svojej práci). V súčasnej neoliberálnej univerzite je to skôr naopak: nie je ohrozená ani tak intelektuálna, ako prakticko-organizačná stránka slobody.

V súčasnom spore, ktorý je politický, ide najmä o tento „profesionálny pojem akademickej slobody“. Filozof Stanley Fish ho definuje takto: „Profesionálny pojem akademickej slobody je produktom požiadavky spoločenstva (spoločnej s inými spoločenstvami) usporiadať si svoje vlastné záležitosti s minimom interferencií zvonka; akademická sloboda je sloboda, po prvé, sledovať svoje profesionálne ciele, a, po druhé, určiť si vlastné prostriedky na ich realizáciu. Profesia si chráni svoje výsady a zdráha sa odovzdať ich iným autoritám vrátane autority súdov“ (Versions of Academic Freedom. Chicago and London: The University of Chicago Press 2014, s. x). To jednoducho znamená, že všetci profesionáli (nielen akademici) majú „právo sami si určovať, ako budú vykonávať svoju prácu a ako budú nakladať so svojimi profesionálnymi zodpovednosťami“ (Benda, s. 51). Pri takomto prístupe je odpoveď na otázku, či „akademická sloboda je nevyhnutná pre vykonávanie akademickej profesie, a teda aj nárokovateľná? “ – celkom racionálna. Pravdaže je nevyhnutná, ak akademik a jeho inštitúcia majú plniť svoje poslanie, či už ide o funkcie epistemické (produkcia a transmisia poznania a vzdelania) alebo širšie spoločenské (kreácia a kultivácia spoločenského dobra).

Zdôvodniť slobodu ako imanentný atribút akademickej praxe a akademickej inštitúcie znamená formulovať taký filozofický koncept akadémie, ktorý ukáže, že jedno bez druhého neexistuje. Nejde tu teda o žiadny „elitný status akadémie“, ale len o pochopenie a obhajobu jej autentického konceptu. Sloboda existuje vtedy, keď slúži ako nástroj adekvátneho plnenia funkcií a autentického poslania akadémie. Akademická prax je nezastupiteľným druhom spoločenskej praxe. Každé narušenie jej autenticity – napríklad v podobe deformácií akademickej slobody – znamená jednoducho zásah do tohto poslania.

Ak si položíme otázku „kto sa má starať o akademickú slobodu?”, odpoveď je takisto jasná. V prvom rade sú to akademici sami, ktorí musia mať jasno v tom, čo je akadémia/univerzita, načo tu je, aké sú jej imanentné atribúty, úlohy, poslanie atď. Toto poznanie či vedomie patrí k ich akademickej kompetencii, ktorú musia napĺňať a obhajovať. Ďalej sú to akademickí manažéri, ktorí musia vedieť, že ich hlavnou úlohou je vytvárať podmienky na rozvoj akadémie. A napokon sú to všetci mimo-akademickí aktéri – v prvom rade vláda a štát –, ktorí sú zodpovední za to, aby akademické inštitúcie mali v spoločnosti miesto, aké majú mať. Ak to tak nie je, akademický svet sa deformuje vrátane „akademickej korupcie, na čo v konečnom dôsledku nedoplácajú len akademici, ale celá spoločnosť. 

Problém zdôvodnenia akademickej slobody je problémom dizajnu akademickej inštitúcie. Tento problém je jednak problémom akademických štruktúr a ich funkcií, jednak problémom tvorivých akademických praktík. Akademická inštitúcia, ktorá má zodpovedať tomuto pojmu svojou štruktúrou, riadiacim systémom a funkciami, musí v prvom rade umožňovať a podporovať rozvoj týchto praktík.

Ak je podstatou akademickej činnosti tvorivosť, tak sloboda je jej sine qua non. Kto si myslí, že túto tvorivosť môže naoktrojovať, prikázať, vynútiť či „stimulovať“ nejakými „finančnými zmluvami“, tak nemá potuchy, o čo v akademickom živote ide. Alebo si to zamieňa s nejakou výrobnou firmou, ktorá má zabezpečovať masovú produkciu na bežiacom páse – samozrejme, na špičkovej svetovej úrovni, aby nevypadla z globálneho trhu. Taký je koncept neoliberálnej univerzity, ktorý sa snaží presadiť ministerstvo školstva, hoci tento koncept je vo svete už desaťročia pod paľbou masívnej kritiky.

SÚVISIACE:
René Bílik: Navrhovaná reforma povedie k strate autonómie a podriadenosti univerzít ministerským nominantom

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Odporúčame

Miroslav Pavel: Nový koncert velmocí?
Jozef Sedlák: Pôstna hostina
Ivan Hoffman: Smrť miliardára
Silvia Porubänová: Vyčerpanie
Svetozár Krno: Predčasný apríl
Reklama
Reklama
Reklama