Copak jsem vám někdy lhal?

Hneď na začiatku musím povedať, čo si myslím o autorovi tejto knihy, nositeľovi Pulitzerovej ceny. Kniha vyšla síce už dávno v nakladateľstve Lidové noviny (1992), no vtedy sme žili ešte v spoločnom štáte a mali sme veľa spoločného. Rovnako nás všetkých hnevalo, ak nás niekto považoval za hlupákov a šíril o nás vo svete klebety ako o zaostalom národe, ktorý vyvaľuje oči na každého, kto sa u nás ocitne spoza hraníc. Najmä vtedy, ak sa privezie na vyleštenom Chrysleri Imperial a zaparkuje s ním pred najdrahším hotelom v meste. Tak, ako to urobil Art Buchwald v roku 1958 v Olomouci, keď prechádzal cez Československo do Sovietskeho zväzu. Som ďaleko od toho, aby som si trúfol hodnotiť žurnalistické schopnosti a talent tohto vynikajúceho muža, ktorého stĺpčeky a fejtóniky poznal celý svet, no v tomto prípade to podľa mňa trocha prehnal. Dokonca si dovolím odpovedať na jeho otázku v názve knihy – Áno, Art Buchwald, trochu ste si aj zaklamali, pri najlepšom navymýšľali. Ak by som natrafil na tento text skôr, keď autor ešte žil, reagoval by som rovnako. Uráža ma, ak niekto považuje ľudí v krajine, v ktorej som žil, iba za hlupákov a nevzdelancov. Nech mi pán Art Buchwald tam hore odpustí, že takto píšem, no zažil som už priveľa takých, čo si s podobným nálepkovaním, ťažkú hlavu nerobia, vymýšľajú si a klamú, ako sa im zachce a vždy dostanú v médiách dostatok priestoru.

Vráťme sa však do čias, keď známy žurnalista prekročil hranice. Keď sa ho na colnici spýtali, prečo má v batožinovom priestore toľko potravín a pijatiky, colníci sa uspokojili s odpoveďou, že sú to zdravotnícke balíčky pre maršala Žukova. Ani clo vraj nemusel platiť, no musel otvoriť kapotu auta, aby mohli strážcovia hraníc v Mikulove očumovať a zízať na technický zázrak tých čias. Potom nasledovalo Brno a Olomouc. Každý, koho stretli, chcel vidieť iba ich zázračný motor. Ich príchod do Olomouca vraj vyvolal v meste hotovú paniku, dokonca dopravný kolaps. Zo 70-tisícového mesta vraj prišlo obdivovať ich „fáro“ – presne 69 678 ľudí. Kam sa podel zvyšok, autor neuvádza. Ani o medzinárodnú výstavu kvetín, ktorá bola v tom roku v Olomouci prvýkrát, nebol tak veľký záujem. Svoj pobyt v meste ukončili cestovatelia, samozrejme, veľkolepo. Vyprevádzali ich tisíce zvedavých Olomoučanov a uniformovaný sprievod. Za odmenu už za hranicami mesta povolili vraj príslušníkom VB dvakrát použiť tlačidlo na elektrické sťahovanie okien. Nemuseli preto zaplatiť pokutu za zlé parkovanie. Ani kapustná hlava by takýmto príbehom neuverila, ktoré si vymyslel Art Buchwald. Potešil tým však nielen čitateľov Washington Post, Internacionál Herald Tribune ... ale aj 500 iných redakcií, do ktorých prispieval. Chýr má dlhé nohy a usalašil sa v hlavách mnohých ľudí, čo uverili tejto informácii o našej hlúposti a nevzdelanosti.

Rovnako nelichotivo sa, tentoraz už iba o Slovensku, vyjadrovala v roku 1977 vtedajšia ministerka zahraničných vecí Spojených štátov M. Albrightová. Označila našu krajinu za čiernu dieru v Európe. Ktovie, možno práve odvtedy nás americká tajná služba CIA zavesila na svoju webovú stránku ako chudobnú krajinu, v ktorej sa ľudia živia ako pastieri – chovom oviec. Superagenti z nej čerpajú informácie o krajine, v ktorej sa jazdí ešte stále iba na trabantoch. Ešte v minulom roku tomu tak bolo, teraz už neviem, pretože tým urážali aj našu politickú elitu a tá sa možno konečne ozvala. CIA je veľmi dôležitá inštitúcia a zasahuje do diania na celom svete. Ak však má takéto informácie, potom sa nečudujem, že nesprávne vyhodnotila aj situáciu v Iraku. Kvôli tomu, že tam mali byť zbrane hromadného ničenia vypukla aj vojna. Zbrane sa tam však nenašli. Aj vtedy nás politici a najväčšie žurnalistické esá presviedčali o svojej pravde. Od tých čias už neverím všetkému, čo sa mi snažia politici a žurnalisti navravieť. Hlavne nie teraz, po tom všetkom, čo sa už udialo a stále ešte deje na Ukrajine. Necítim obdiv k tým, čo zbraňami vtĺkajú do hláv ľudí svoju pravdu. V týchto dňoch pápež ostro vystúpil proti mafiám – ste exkomunikovaní, lebo sa neuberáte cestou Božou, odkázal im. Kiežby mali jeho slová takú silu ako zbrane, z ktorých sa dnes na Ukrajine strieľa. Škoda, že exkomunikáciou nepohrozil Svätý otec aj všetkým tým, čo sa  podieľajú na tragédii Ukrajiny.

Keď sa Dostojevskij stretol v Paríži so svojím rodákom Turgenevom, bol veľmi sklamaný tým, ako nelichotivo sa tento literát vyjadruje o svojej krajine, v ktorej už nežil, hlavne o jej kultúre.– Kúp si ďalekohľad, aby si lepšie do Ruska dovidel... poradil mu. Myslím si, že na to, aby sme poznali v mnohých veciach skutočnú pravdu, tiež by sa nám zišiel nejaký dobrý ďalekohľad.