Epizódy z Bielovežského pralesa

Prvý postsovietsky bieloruský prezident Stanislav Šuškievič vydal knihu Môj život, rozpad i vzkriesenie ZSSR. Pracoval na nej v období, keď mal ako oponent režimu zákaz cestovať do zahraničia, nemohol prednášať na univerzite v Moskve, čím prišiel o zdroj svojich príjmov. Jeho penzia bola v prepočte doslova niekoľko eur. Na základe návrhu vtedajšieho veľvyslanca SR v Bielorusku Mariána Servátku získal prof. Šuškievič grand nášho ministerstva zahraničných vecí na napísanie tejto knihy. Autor knihy, ktorá vyšla aj v ruštine (Moskva 2012) s podporou fondu Jeľcinovej dcéry, ďakuje Ministerstvu zahraničných vecí SR za preukázanú podporu. V súkromne napísanom venovaní a poďakovaní označil veľvyslanca SR za jedného z „vinníkov“, vďaka ktorým knižka vznikla.

Vybrali sme z nej tri (v knihe na seba nenadväzujúce) ukážky zo stretnutia v Bielovežskom pralese, kde sa v dňoch 7. a 8. decembra 1991 rozhodlo o ukončení takmer sedemdesiatročnej existencie Sovietskeho zväzu.

Postoje významných svetových politikov

V deň stretnutia v pralese nie všetci sme mali presný obraz o politickej situácii vo svete. Mnohé sa stalo známym až neskôr. No to, že najvyšší politici svetovej úrovne – prezident USA Bush, nemecký kancelár Kohl, francúzsky prezident Mitterrand a Margaret Thatcherová, ktorá len nedávno odstúpila z funkcie premiérky Veľkej Británie – sú rozhodnými odporcami tzv. separatizmu, t. j. rozdelenia ZSSR na nezávislé štáty, vedela väčšina účastníkov stretnutia vo Viskuli. Všetky tieto hlavy a ex-hlava vedúcich kapitalistických štátov považovali za výhodnejšie mať dočinenia s jedným Gorbačovom, ako s množstvom málo vypočítateľných nových lídrov.

Nie všetci zúčastnení vo Viskuli si uvedomovali, prečo vedúci politici najsilnejších štátov vystupujú proti rozdeleniu ZSSR na jednotlivé jeho časti. Veď k rozpadu fakticky došlo už v auguste 1991 po porážke Štátneho výboru pre výnimočný stav (pučistov na čele s viceprezidentom Sovietskeho zväzu Gennadijom Janajevom – pozn. redakcie). No hrozilo, že kolaps sa môže stať nekontrolovateľný. Francúzsky prezident François Mitterand  predpovedal: – Možnosť hovoriť o Sovietskom zväze v minulosti postavila na program dňa zásadnú otázku: ,Čo ďalej?‘ Dezintegrácia štátu, kríza moci, strata viery sprevádzaná ekonomickým úpadkom – to všetko môže viesť k výbuchu hnevu obyvateľstva, ktorý prakticky znemožní riadenie krajiny, ocitnuvšej sa v anarchii.

Formálne bolo všetko po starom. Západ, tak ako v povojnovom stalinskom období, sa naďalej bál Rusov. Európa hľadala cesty a formy zjednotenia. Hlavným politickým cieľom zjednotenia bolo disponovať takou silou, ktorá by mohla čeliť Rusom. Ten vychádzal zo základnej tézy vystúpenia Winstona Churchilla 19. septembra 1946 na Zurišskej univerzite: „Bolo by strašnou katastrofou, ak by ruské barbarstvo potlačilo kultúru a nezávislosť starobylých štátov Európy.“

A títo „Rusi“, t. j. obyvatelia ZSSR, sa pokúšajú rozdeliť na množstvo štátov, z ktorých štyri majú jadrovú zbraň. Pri ich prirodzenej divokosti budú ohrozovať jeden druhého a, navyše, môžu vtiahnuť do jadrového konfliktu aj naše pokojné krajiny. Západ neveril, že vojnu pri rozpade ZSSR možno odvrátiť, preto všetci kompetentní politici boli nástojčivo proti rozpadu ZSSR. Ak nedôjde k rozpadu – nedôjde k vojne.

Nepriaznivá politika Západu k rozdeleniu ZSSR bola v značnej miere založená aj na ich poznaní, čo sú to politici Sovietskeho zväzu. Poznajúc Gorbačova pochopili, že vychovať v západnom duchu niekoľko Grobačovov bude veľmi zložité. A s týmto jedným to bude jednoduchšie, ten už sa čomu tomu priučil. S inými by to bolo zložitejšie, majú skutočné dogmatické marxisticko-leninské presvedčenie, nie sú to nejakí pomocníci kombajnistov úspešne absolvujúci stranícke kurzy. Skutoční partokrati sú presvedčení, že ZSSS je veľmoc, jadrová superveľmoc, že celý svet je proti nej, že ak sa nepriateľ nevzdá, zničia ho, že všetko bohatstvo je nadobudnuté nečestným spôsobom, že peniaze – nie sú to hlavné.

V roku 2011 švédsky minister zahraničných vecí Karl Bildt dosiahol rozhodnutie parlamentu zverejniť na stránke švédskeho ministerstva zahraničných vecí dokumenty zasielané švédskymi veľvyslanectvami do roku 1991. Podľa švédskych pravidiel sa takéto dokumenty odtajujú po päťdesiatich rokoch, Bild o to požiadal po dvadsiatich. Hlavný „objav“, ktorý možno urobiť na základe analýzy zverejnených písomností, je veľká obava z občianskej vojny na území Sovietskeho zväzu, ktorá môže zasiahnuť aj iné krajiny.

Čo sa týka vnútorného života formálne ešte stále existujúceho Sovietskeho zväzu, centrum stratilo posledné zvyšky moci. Podľa referenda uskutočneného súčasne s voľbami prezidenta Ukrajiny 1. decembra 1991 za nezávislosť Ukrajiny sa vyslovilo 90,32 percent účastníkov hlasovania. Nebolo ťažké predpokladať, že počet občanov želajúcich si nezávislosť v iných krajinách nie je menší.

Čo vlastne vytvárame?

Rozhodli sme sa vypovedať zmluvu z roku 1922 o vytvorení ZSSR. V tejto časti predpokladaného dohovoru je všetko správne, legitímne. Vzhľadom na naše funkcie Jeľcin, Kravčuk i ja máme podľa ústav Ruskej federácie, Ukrajiny i Bieloruskej republiky právo v mene našich štátov podpisovať medzinárodné dohody. Podpísané dohody nadobúdajú platnosť hneď, no našou povinnosťou je bez zdržania ich predložiť na ratifikáciu. Ak ich parlamenty ratifikujú, ich účinnosť je naďalej platná. Ak nie – ukončuje sa.

ZSSR vytvorili v roku 1922 Ruská federácia, Ukrajinská a Bieloruská SSR ako aj Zakaukazská federácia. No tá zanikla a nemá právneho nástupcu. Znamená to, že bez akýchkoľvek pochybností existujúci zakladatelia ZSSR prijímajú rozhodnutie o vypovedaní zmluvy.

Môžu však vzniknúť domnienky, že vytvárame nový „ZS“, presnejšie ZSS – Zväz slovanských republík. No existuje možnosť situáciu ešte napraviť. Vieme, že do Moskvy letí Nazarbajev. Nepozvať ho medzi nás?  Rozhodli sme, pozvať! A je jasné, že najlepšie bude, ak to urobí Boris Nikolajevič.

Spojili sme sa s Nazarbajevovým lietadlom. U nás bol hovor pustený nahlas. Jeľcin informoval prezidenta Kazachstanu o našom stretnutí, a pozval ho, aby sem priletel. Stretnutie tak nadobudne väčšiu dôležitosť. Akokoľvek sa to zdá čudné, Nursultan Abiševič sa zdvorilo poďakoval za pozvanie, súhlasil a sľúbil, že priletí po doplnení paliva v Moskve...

Vtedy som ani nepomyslel na to, že Nazarbajev môže mať úplne iný názor na otázku, ktorú sme riešili. No neskôr neraz vyhlásil, že on by za nič na svete nepodpísal bielovežskú dohovor. ... Ťažko pochopiť, kedy hovoril pravdu: či vtedy, keď vyhlásil, že by nikdy sa nepodpísal pod bielovežský dohovor, alebo keď ho v Alma Ate s veľkým nadšením podpisoval a dosiahol, že on aj Kazachstan nie sú pripojení, ale patria medzi tvorcov zmluvy o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov.

Už v treťom tisícročí Gorbačov v televíznej relácii hovoril o tom, prečo Nazarbajev neletel do Bielovežského pralesa. Prezident ZSSR Gorbačov mu sľúbil v obnovenom ZSSR funkciu predsedu Najvyššieho sovietu.

Kto komu kedy volal?

Michal Sergejevič Gorbačov neustále opakuje, že jemu – prezidentovi ZSSR – o bielovežskej dohode povedali neskôr ako prezidentovi Spojených štátov Georgeovi Bushovi. Nie je to pravda.

Zavolal som mu prvému, ako sme sa my traja – Jeľcin, Kravčuk a ja – dohodli. Volal som mu omnoho skôr, ako Jeľcin Bushovi, cez „trojku“, telefón, ktorý mal pri ruke. No slúchadlo nezdvihol on, ale niekto iný. Začal sa spytovať, kto volá a odkiaľ?  Predstavil som sa. Nasledovala odpoveď: odovzdám slúchadlo prezidentovi. Gorbačov sa chvíľu nehlásil, potom vzal slúchadlo. Začal som mu detailne objasňovať dokument pripravený na podpis a veľmi som sa zadivil, keď mi vykal. Dovtedy mi vždy tykal.

Vidiac, že hovorím do telefónu, a prirodzene, že nepočul môj rozhovor, Jeľcin začal zvoniť  Bushovi. Vtedy som hovoril ešte len s pomocníkom. Jeľcina spojili hneď. Rozhovor tlmočil Andrej Kozyrev a tlmočil ho nahlas, použijúc slúchadlo paralelného telefónu. Bush sa zorientoval v momente. Michail Sergejevič, ako mal vo zvyku, začal ma mentorským tónom poučovať a naťahujúc slová povedal približne toto:

– A nezamysleli sa nad tým, ako prijme vaše konanie medzinárodné spoločenstvo?

– Vážený Michail Sergejevič, v tomto smere je všetko v poriadku. Boris Nikolajevič hovorí o nastávajúcom podpísaní dohody s Bushom, a ten reaguje normálne.

Potom bolo už v slúchadle ticho až po signál „zložené“.

Okolo 16. hodiny bol dohovor v slávnostnej atmosfére pred novinármi a televíznymi kamerami podpísaný.

(Poznámka: Ukážky sú mierne krátené, medzititulky upravované)