Esencia cynizmu a pokrytectva

Počet zobrazení: 3164

stahel_fb1-300.jpgSkupina vládnych poslancov opäť vytiahla do boja proti tridsať rokov neexistujúcemu režimu. Nejdem sa zamýšľať nad absurdnosťou predkladania novely zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v čase, keď krajina čelí najväčšiemu prepadu ekonomiky od svojho vzniku, rozbiehajúcej sa druhej vlne pandémie a prebiehajúcemu kolapsu planetárneho klimatického systému, a nebudem ani rozvíjať úvahy o tom, či zmyslom tohto návrhu nie je práve odvádzanie pozornosti od skutočných a doslova existenčných problémov, ktorým slovenská (a nielen slovenská) spoločnosť čelí.

Zameriam sa na to, čo sa v diskusiách o zločineckých politických režimoch minulého storočia v našom verejnom diskurze len veľmi zriedka spomenie. Medzi takéto zločinecké režimy totiž patria aj tie, ktoré boli priamo či nepriamo postavené na ideológii kolonializmu. Ak na to diskutujúci poukáže, je zahriaknutý s tým, že sa predsa nebudeme donekonečna vracať do minulosti. Lenže presne taký istý argument by bolo možné použiť vo vzťahu k holokaustu či stalinizmu. Pritom kolonializmus trval oveľa dlhšie ako stalinizmus, pôsobil na omnoho väčšom území a v mnohých formách pretrváva aj do súčasnosti, takže obetí kolonializmu je a veľmi pravdepodobne ešte aj bude podstatne viac.

Pri diskusiách o „našich“ zločineckých režimoch sa akosi implicitne predpokladá, že na západ od našich hraníc sa v čase, keď u nás vládli nemorálne a protiprávne režimy, vyskytovali iba učebnicové príklady dodržiavania ľudských a občianskych práv. Ak poukazujem na potrebu vniesť do tejto diskusie aj zločiny kolonializmu, nerobím to s úmyslom spochybňovať alebo zľahčovať zločiny slovenského klérofašizmu alebo československej verzie stalinizmu, ale preto, že v tých našich diskusiách úplne absentuje širší dobový kontext, čo následne celú diskusiu redukuje na rozprávkový boj dobra so zlom. To však má obrovský vplyv nielen na interpretáciu minulosti, ale aj na pochopenie zodpovednosti Západu alebo globálneho Severu, ktorých sme súčasťou, za devastáciu planetárneho klimatického systému a biodiverzity – teda predpokladov života človeka ako živočíšneho druhu a existencie globálnej civilizácie. A to má, alebo presnejšie ešte len bude mať, obrovské politické, právne a aj ekonomické dôsledky. Podľa nedávno uverejnenej vedeckej štúdie totiž globálny Sever vyprodukoval od začiatku priemyselnej revolúcie až 92 % všetkých emisií skleníkových plynov. Klimatické zmeny však najtvrdšie dopadajú na obyvateľov globálneho Juhu, ktorý bol, až na Čínu, niekoľko storočí devastovaný a vykorisťovaný práve kolonializmom. Klimatické zmeny sú jedným z jeho dôsledkov. Podľa rastúceho počtu autorov preto treba kolonializmus považovať za jeden zo zločinov proti ľudskosti či dokonca zločinov proti ľudstvu.

Argumenty poukazujúce na zločiny kolonializmu sa zrejme nepripúšťajú preto, že jeho obeťami zväčša neboli bohatí bieli muži, no najmä preto, že seriózna diskusia o zločinnosti ideológie a politiky kolonializmu by znamenala spochybnenie legitimity západných „demokracií“ a ich aureoly tvorcov a ochrancov „slobodného sveta“. Predovšetkým by však znamenala spochybnenie legitimity bohatstva a vlastníctva, napríklad pôdy zabranej vyhnaným alebo rovno zavraždeným domorodcom, kapitálu získaného obchodovaním s otrokmi či samotnou otrockou prácou, ale aj mnohých bánk, ktoré sa podieľali na financovaní obchodu s otrokmi a neskôr na „zhodnocovaní“ prírodného a ľudského kapitálu kolónií. Mohlo by to však viesť aj k úvahám o nemorálnosti a protiprávnosti svetového obchodného a politického systému, rovnako ako blahobytu globálneho Severu, ktorý je vybudovaný za cenu znečistenia planéty a devastácie jej klimatického systému. Zahrnutie kolonializmu do úvah nemorálnych a protiprávnych režimov by však spochybnilo aj legitimitu systému medzinárodných vzťahov, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne a po následných vojnách, ktorými sa napríklad Francúzsko, Veľká Británia, Portugalsko či Belgicko snažili udržať pod kontrolou „svoje“ kolónie. Francúzsko dokonca neváhalo využiť vo svojich koloniálnych armádach bývalých príslušníkov SS a ďalších nacistických organizácii. Ich skúsenosti s vypaľovaním dedín podporujúcich partizánov či s „vypočúvaním“ zajatcov alebo podozrivých z podpory povstalcov našli široké uplatnenie v Indočíne či v Alžírsku. Kým sa u nás v prvej polovici 60. rokov rozbiehal obrodný proces, vo Vietname sa v čoraz širšej miere používali metódy boja, ktoré nemožno nazvať inak ako vojnovými zločinmi.

Ak aj západné štáty nakoniec na priamu kontrolu kolónií rezignovali, rozhodne sa nevzdali predstavy, že v krajinách, ktoré vznikli oslobodením spod ich nadvlády, budú naďalej zasahovať do politického diania – tajnými službami, korumpovaním miestnych politikov a úradníkov, misionárskou činnosťou, ale aj priamymi vojenskými intervenciami. O vraždení, mučení a prenasledovaní množstva ľudí v krajinách globálneho Juhu, ktoré boli dôsledkami prevratov podporovaných západnými vládami alebo korporáciami, sú popísané stovky kníh. Pritom nejde o uzavretú minulosť – prostredníctvom rozličných korporácií, ktorým poskytujú politickú, ekonomickú a neraz aj vojenskú podporu sa mnohé krajiny globálneho Severu neustále – a zväčša úspešne – pokúšajú drancovať prírodné bohatstvo týchto krajín alebo do nich aspoň vyvážať odpad, neraz aj toxický či rádioaktívny. O devastačných dôsledkoch blahobytu globálneho Severu postavenom na ekonomike poháňanej energiou fosílnych palív na globálny Juh som písal vyššie.

V tomto kontexte vyznievajú „obavy o základné slobody“, ktoré vyslovujú predstavitelia západných krajín na margo situácie vo svojich bývalých kolóniách, ako esencia cynizmu a pokrytectva. Kým tam vládli koloniálne správy, nemali domorodci absolútne nijaké práva. Aj mierne protesty či náznaky vzdoru koloniálne armády neraz potláčali s brutalitou v Európe nepredstaviteľnou vrátane použitia strelných zbraní a letectva či internáciou domorodcov v koncentračných táboroch, ako to Veľká Británia praktikovala ešte v 50. rokoch minulého storočia v Keni. Ešte oveľa neskôr sa pri potláčaní protestov domorodcov Honkongu pod správou Veľkej Británie obete poriadkových síl bežne počítali v desiatkach. A zrazu sa vlády tých istých krajín, ktoré vo svojich kolóniách bezohľadne vykorisťovali ľudí aj prírodu, pričom to nepriamo robia doteraz, obávajú o slobody ich obyvateľov...

Foto: Facebook

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984