Reklama
Reklama

Historici o „plazivej kontrarevolúcii“ pred polstoročím

Možno raz prídeme na to, o čo išlo a kto, čo chcel
Počet zobrazení: 1570

1.

Odsúdenie, presnejšie zatratenie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky a po ďalšie odchod vojsk ZSSR bola jedna z prvých požiadaviek nielen „sametovej“, ale aj nežnej revolúcie, nie v prvotnom pohľade, ale v konečnom dôsledku antisocialistického a protikomunistického prevratu. Podľa vtedajších dobových prieskumov verejnej mienky išlo o prevrat, ktorý bol s takýmito atribútmi nechcený. Dostali sme, čo sme nechceli, nevideli sme, ako sa vraví, „za roh“, aké sú reálne možnosti vývoja. Napokon nemali sme ani príťažlivejšiu a efektívnu alternatívu. Socializmus demokratický ani s ľudskou tvárou nebol schopný efektívne zabrať. Z toho pohľadu nás zviedli ako nevinnú, poctivú devu, ktorá, ako sa spieva v pesničke, nechcela, ale napokon musela.

Druhá dimenzia pohľadu na tieto udalosti spočíva nie v probléme, čo sme chceli, ale v tom, ako sa tento vývoj prezentoval, popisoval a zapísal do historického vedomia ľudí a historiografie vôbec. Politici prevratu vedeli presne, čo to bolo, potrebovali však historikov, aby im potvrdili, že to bolo tak, ako to oni chceli, ako si to mali zapamätať aj tí druhí. Na to zriadili svoj aparát, komisiu vlády ČSFR pre analýzu udalosti rokov 1967 – 1970. Pridali k tomu aj špeciálny orgán s právom posudzovať aj minulosť občanov, ich politické konania v danom období – dokonca aj s právom odsúdiť aktivity účastníkov a postoje, údajne nie na základe svojvôle, ale zákonov, ktoré pripravili a prijali, teda zákonov, ktoré povýšili ich vôľu (zlovôľu) na všeobecne platnú právnu normu. Lustrácie mali zodpovedať otázku, či sa lustrovaná osoba nachádza v evidenciách československej bezpečnosti ako kádrový pracovník ŠtB. Zápis v evidenciách a registroch sa pokladal za politicky nezlučiteľný s výkonom ústavných a ďalších štátnych funkcií v demokratickom politickom režime. (Toto poznanie potvrdzovalo, že téza J. V. Stalina, kádre rozhodujú o všetkom“, má platnosť aj v antistalinskom a protikomunistickom období). Po divokej lustrácii (neupravenej zákonom) ani jej neskoršia právna úprava vo všeobecne záväznej právnej norme sa nevyhla chybám, omylom aj úmyselným krivdám a nespravodlivostiam. Aj preto sa vytvorila inštitúcia, ktorá mala uchovávať a spravovať spisy československých bezpečnostných orgánov a príležitostne v ňom nájsť ten pravý na diskreditáciu nepohodlnej osoby. Na Slovensku sa ním stal Ústav pamäti národa a v Česku Ústav pre štúdium totalitných režimov. Okrem depozitu a správy písomností mali sa tváriť aj ako odborne potentné ustanovizne, vyjadrujúce sa nielen k obdobiu „neslobody“ (1948 – 1989), ale na Slovensku aj k obdobiu „slovenského štátu“, nominálne k „prvej Slovenskej republike“, kde vtedy mal ÚPN najviac roduverných exponentov, autenticky hlinkovských a najmä tisovských. Posilňovali ich aj odborníci, ktorí im prišli na pomoc skoro internacionálnu z exilu. Štúdium nasledujúceho štyridsaťročného obdobia po roku 1948 bolo nad možnosti, kapacity tejto garnitúry. Nedostatok kádrov (podľa terminológie demokratov) priamo absenciu personálnych zdrojov ochotne aj pre vylepšenie svojho „pp“ (personálneho profilu) suplovali historici zo škôl a vedy. Bratskú pomoc určitý čas poskytli aj „hodnotovo vyspelejší“ pracovníci z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, s atribútom typickým pre pražské prostredie – s publikačnou odvahou a s čiernobielym videním (vedeli, čo sa od nich chce a plnili túto objednávku).

Čo priniesla činnosť historikov z vedecky inštitucionalizovaných pracovísk (akadémia vied, vysokých škôl), čo vyprodukovali ? Za pozoruhodné možno označiť zostavenie a vydanie jedenástich zväzkov obsahujúcich dokumenty, materiály z tohto tzv. krízového obdobia. Nesú názov „Pramene k dejinám československej krízy 1967 – 1970“. Tematika jednotlivých dielov tohto súboru dokumentov je obsiahnutá v jedenástich, resp. až v dvanástich častiach (dvanásty je zborník dokumentov, ktorého editorom bol J. Žatkuliak). Za najprínosnejšie z nich možno považovať zborníky dokumentov s názvom medzinárodné súvislosti československej reformy (v troch zväzkoch), ďalej federalizácia československého štátu, vojenské otázky, ministerstvo vnútra a bezpečnostný aparát, Národné zhromaždenie, vlády a prezident, politický systém (KSČ a KSS), hospodárska reforma, a to všetko v tzv. krízovom období. Tieto diely boli publikované v rokoch 1995 až 2004. Skladajú sa spravidla pre bohatstvo prameňov z dvoch častí. Materiál dokumentov, resp. prameňov je teda masívny, obsiahly a je prínosom pre štúdium a poznanie tohto krízového obdobia.

Pre slovenského čitateľa menej známe, ale o to pozoruhodnejšie sú edície ruských dokumentov z najdôležitejších zdrojov. Ich názvy v slovenskom  preklade znejú: „Československá kríza 1967 – 1971 v dokumentoch ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu“, Moskva 2010; a  Československé udalosti 1968 očami KGB a ministerstva vnútra ZSSR (zborník dokumentov), Moskva 2010. Každý z týchto dvoch zborníkov dokumentov je objemným dielom po viacej ako 700 strán.

Práve v roku 30. výročia československých udalostí vydali v Moskve (1998) memoáre generála Alexandra Majorova „Vtorženie. Čechoslovakija 1998“. Autor pamätí bol priamym účastníkom vojenskej operácie v Československu. Už 12. apríla 1968 doručili generálovi A. Majorovovi vo Ľvove, v sídle veliteľa 38. armády obálku a neskôr objemnejší balík – s úlohou pre 38 armádu na vpád (vtrhnutie) Československa. Tajný plán s názvom „Rozkaz. Mapa“ uložený dovtedy v trezore veliteľa mal generál otvoriť a operáciu začať na signál „Vltava 666“, t. j. satanské čísla. V priebehu 24 hodín mali vojaci prekonať 500 – 600 kilometrov a obsadiť oblasti na Slovensku a na Morave. Za tento čas preto, aby sa nepriateľ na hraniciach štátu aj vnútri nestihol spamätať a začať protiakcie. Podobné obálky doručili kuriéri aj veliteľom sovietskych vojsk rozmiestnených v Maďarsku, Poľsku a NDR. Plán vojenskej intervencie bol nielen rozpracovaný, ale aj vypracovaný už v apríli 1968. Príslušní velitelia armád mali si „plán – rozkaz“ osvojiť očami, zafixovať si ho do svojej vojenskej pamäti a pripravovať, cvičiť svoje vojská na jeho splnenie. Mali na to viac ako štvrť roka, štyri mesiace. A československé stranícke a štátne vedenie bolo nevedomé a nevidomé. Mohlo im svitnúť, že päť stretnutí na najvyššej úrovni so straníckymi a štátnymi pohlavármi susedných piatich štátov (Drážďany, Moskva, list z Varšavy, Čierna n/T., Bratislava, telefonické rozhovory), vojenské cvičenie „Šumava“ sa nekonali z turistických dôvodov. Nevedeli (o vojenskej operácii), ale ako kompetentní štátnici mali vedieť, čo príde a čo sa chystá, nemohli sa spoliehať na lásku súdruhov, ktorí mali vo svojej pamäti uložené kruté zážitky zo svetovej vojny, aj hrôzy zo studenej vojny. Objektívne svojimi reformnými krokmi a pokusmi viedli národy Československa pred a pod pásy tankov svojich spojencov. Ak to nevedeli a nechceli vedieť a spoliehali sa bez náležitých dôvodov, že sa nič nestane, ukázali sa nekompetentnými, nekvalifikovanými viesť štát a krajinu. Podľa nálad verejnosti sa zdá, že je lepšie je mať ikony a martýrov, nie skutočne a kriticky zhodnotené osobnosti.

Autor pamätí, „Vtorženije“ po prijatí signálu „Vltava 666“ dňa 21. augusta 1968 v priebehu 24 hodín spolu s svojím vojskom zavŕšil túto operáciu príchodom na veliteľstvo Východného vojenského okruhu do sídla generála Samuela Kodaja v Trenčíne. Generál A. Majorov v spomienkach opísal aj udalosti spojené s operáciou Šumava (jún 1968). Obsiahle tam píše aj pobyte vojsk v ďalšom období,  kedy bol veliteľom Strednej skupiny vojsk. Dislokácia týchto vojsk sa už zakladala na riadnom medzinárodnoprávne základe, a to na dvojstrannej Zmluve o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR z 18. októbra 1968, schválenej v parlamente oboch štátov a ratifikovanej ich hlavami. Memoáre boli vydané aj českom preklade s názvom „Intervencia“.

Spolu so zborníkmi československých historikov a odborníkom z ruských archívov kniha pamätí A. Majorova významne prispela k poznaniu konkrétnosti vojenskej operácie „Dunaj“. Nezdá sa, že by to bola apologetika sovietskych generálov a ich akcie. Na to je príliš podrobná na udalosti, situáciu, osobnosti vrátane sebakritických poznámok.

Akosi na okraj tohto výpočtu literatúry k tejto téme patrí sa uviesť aj vydanie pamätí jednej z kľúčových osobností tohto krízového vývoja. Patrí medzi najpreklínanejšie postavy a je priamo najodsudzovanejšou postavou. Vydávaním svojich viacerých kníh povahy pamätí publikovaných v rozličnom čase pred aj po roku 1989 prejavil aj istú osobnú, politickú odvahu a pracovitosť. Podal svoje svedectvo o prežitom. Aj keď poznačené subjektivizmom, aj zahmlievaním faktov, aby novým štátnym orgánom nedal dôkazy o svojich činoch, ktoré by sa mohli kvalifikovať aj ako protištátne skutky, priamo ako velezrada, za ktorú ho trestne stíhali v rokoch 2000 až 2011 a stíhanie ukončili pre nedostatok dôkazov. Každý má právo posúdiť, odsúdiť, zhodnotiť. Ide o pamäti temer s metafyzickým názvom: Vasil Biľak: Až po mojej smrti“. V roku 2014 až po smrti autora vydalo spis nakladateľstvo BVD, v Prahe.

Na českých pultoch kníhkupectiev sa objavila aj ďalšia kniha politickej postavy tej doby. Monografia o tom, ako udalosti roku 1968 po svojej abdikácii z postu hlavy štátu hodnotil dlhoročný I. tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR (1957 – 1968) Antonín Novotný. Opus napísal Rudolf Černý a má názov: „Antonín Novotný. Vzpomínky prezidenta“. Vydalo PolArt 2008. Spomienky dosiahli určitý vrchol  tvrdením, že vtedajšie československé vedenie, podľa A. Novotného celé kontrarevolučné, so žiadnym delením na progresívnych a dogmatických, reformátorov a konzervatívcoch či internacionalistov, rozdelilo armádu na dve časti. Prvá časť mala byť nasadená proti nastupujúcim a prenikajúcim vojskám Varšavskej zmluvy, aby ich čiastočne zadržala, ale mala byť vraj obetovaná, určená na likvidáciu. Druhá časť československého vojska mala ustupovať a dokonca do takej miery, že mala prejsť na územie Spolkovej republiky Nemecka a odtiaľ prejavovať ozbrojenú rezistenciu. Možno povedať, že to je už absolútne nerealistická konšpirácia. Sú to pamäti úplne ľavých komunistov.
 

2.

Aké nové poznatky, aké nové súvislosti, nový kontext a hodnotiace aspekty priniesli tieto edície dokumentov, zborníkov, monografií, pamätí o vtedajších udalostiach? Zameriame sa v rámci našich možností iba na jeden z nich. A to na to, aký bol politický a právny titul, dôvod pre inváziu a obsadenie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy (VZ).

Politický a právny titulu pre intervenciu, a obsadenie, dôvod vojenskej operácie, teda tzv. casus interventionis sa podľa publikovaných autentických dokumentov menil. Iný bol na začiatku, iný v neskoršom období. Nebolo to iba v dôsledku svojvôle autorov invázie. Menili sa totiž okolnosti, situačné dôvody, možnosti realizácie najmä prvého dôvodu, prvého titulu, pozvania ako titulu, ktorý by mal seriózne právne zdôvodnenie a zodpovedal by skutočnosti, reálnemu konaniu účastníkov. Vstup vojsk štátov Varšavskej zmluvy do Československa musel mať akceptovateľné a presvedčivé zdôvodnenie. A to pre strany vojenskej operácie a možno aj najmä pre západné štáty, t. j. USA a NATO, pre medzinárodnú verejnosť. Malo to byť zdôvodnenie, titul podľa medzinárodného práva, ktorý by oprávňoval štáty Varšavskej zmluvy k takejto vojenskej akcii, ktorý by ho urobil zákonným, legálnym, podľa medzinárodného práva, najmä podľa jeho základnej normy – t. j. podľa Charty Organizácie Spojených národov (OSN).

Prehľadne možno uviesť tieto dôvody a tituly, ktoré sa uplatnili pre zdôvodnenie oprávnenosti intervencie a obsadenia suverénneho štátu. Pritom päť štátov Varšavskej zmluvy zakročilo proti štátu, ktorý bol ich spojencom a členom tej istej vojenskej a politickej aliancie. Dôvody a tituly obsahovalo vyhlásenie sovietskeho straníckeho a štátneho vedenia o vstupe vojsk, ktoré publikovala tlačová agentúre Sovietskeho zväzu (TASS) dňa 21. augusta 1968.

V tomto vyhlásení boli vymenované viaceré dôvody a tituly intervencie a invázie. Mali rozličnú povahu a právnu silu. Nevypočítavalo sa poradie ich významu, ale ich významové poradie vyplývalo z ich zaradenia, začlenenia v texte vyhlásenia. Prehľadne ich možno vypočítať, uviesť takto:

  1. Išlo o vstup vojsk na základe žiadosti vlády a viacerých predstaviteľov ÚV KSČ;
    t. j. právnym a politickým dôvodom mal byť „pozývací list“. To bol právny dôvod , uznávaný a podľa všeobecného medzinárodného práva aj podľa Charty OSN. Problém bolo však s jeho realitou, či takýto pozývací list jestvoval a akú mal právnu validitu.
  2. Obrana výdobytkov socializmu v Československu – ako internacionálna povinnosť socialistických štátov, pretože sa okrem prvoradej hodnoty socializmu v ČSSR situácia dotýkala životných záujmov ZSSR a bezpečnosti socialistických krajín;
  3. Ohrozenie európskeho mieru a bezpečnosti. Daný titul možno konkretizovať v tejto podobe:

ca) sú ohrozené výsledky II. svetovej vojny a treba dosiahnuť úplné, všeobecné uznanie týchto výsledkov – medzinárodnoprávnymi úkonmi (zmluvy a i.);
cb) ohrozený je pomer síl v Európe, resp. v strednej Európe. Cieľom je – dosiahnutie parity vojenskej, globálne strategickej;
cc) vojenská akcia – má mierové ciele, úsilie o upevnenie mieru, poskytnutie vojenskej pomoci;
cd) aliancia, t. j. VZ si uplatňuje právo na individuálnu a kolektívnu sebaobranu;
ce) Varšavská zmluva realizuje týmto ustanovenia dvojstranných zmlúv a mnohostrannej zmluvy o spojenectve a vojenskej pomoci, ktoré uzatvorili tieto štáty.

Aj tento titul mal právnu oporu, prameň v článku 5. Varšavskej zmluvy (t. j. v špeciálnom medzinárodnom práve) a v článku 51 Charty OSN (vo všeobecnom medzinárodnom práve).
 

3.

Aké boli zložitosti a priamo neprekonateľné prekážky pre realizáciu medzinárodnoprávnych a politických dôvodov a titulov vstupu vojsk.

Pozývací list príslušného štátu o  vojenskej pomoci iným štátom musí mať, samozrejme, príslušné náležitosti a formu. Nemôže to byť akýkoľvek list niektorého občana, občanov o poskytnutie pomoci. Medzi také napríklad patrí známe a široko medializované pozvanie „99 Pragovákov“ so žiadosťou o pomoc s tým, že spojenectvo so ZSSR si vždy budú chrániť ako „oko v hlave“. Nestretlo sa s porozumením vo vtedajších médiách, ktorých pomenovanie sa skracovalo do sugestívnej skratky „TRT“ (tlač, rozhlas, televízia). Nielen signatárov pranierovali, ale žiadali pre nich potrestanie. Je známe, že takéto pozývacie listy sa z Československa posielali. Ilustrovať sa to dá na príklade anekdotickej situácie. Bádatelia z Československa požiadali príslušný archív v Moskve o možnosť pozrieť si pozývacie listy z tohto obdobia. Keď im ruský archivár otvoril príslušnú pancierovú skriňu v štátnom archíve, vysypala sa na nich lavína, resp. kopa písomností s takýmto obsahom. Vyjadroval sa tým určitý nie nepočetný druh politických nálad občanov, ich záujmu o veci verejné. Pri žiadosti o vojenskú pomoc musí ísť, samozrejme, o pozvanie kompetentného ústavného orgánu – vlády štátu, hlavy štátu. Poskytnutie pomoci na základe takejto žiadosti je potom legálne, zákonné a jej uskutočnenie je v súlade s medzinárodným právom. V tomto prípade sa poskytnutie pomoci nekvalifikuje ako intervencia, invázia, agresia či okupácia.

Iným prípadom takéhoto pozvania, už nie absolútne irelevantného, ale pozvania, ktoré má znaky relevancie (aj keď pravdepodobne nie je právne perfektné), je pozvanie, ktoré odovzdali v mene niektorých československých predstaviteľov na chodbe (hovorí sa aj o WC) Primaciálneho paláca v Bratislave (2., resp. 3. augusta 1968) pomocníkovi generálneho tajomníka ÚV KSSZ L. I. Brežneva. Ten ho ukázal a oboznámil s ním v Moskve aj straníckych šéfov päťky (Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, Nemecká demokratická republika (NDR) dňa 18. augusta 1968. Vtedy sa na tomto stretnutí prijalo aj rozhodnutie o vojenskej akcii. V menovanom pozývacom liste sa písalo, že prostriedky štátnej moci  ČSSR sú do značnej miery paralyzované a pravicové sily vytvorili priaznivé podmienky pre kontrarevolučný prevrat. Prosia preto o poskytnutie účinnej podpory a pomoci všetkými prostriedkami, ktoré máte ako spojenci k dispozícii vrátane vojenských. List podpísali piati členovia vedenia KSČ. Boli nimi – Indra, Kolder, Švestka, Kapek, Biľak.

Bol to podľa L. Brežneva už „pozývací líst“, mal údajne takéto náležitosti. Pre istotu požiadal ešte pozývateľov, aby zmenili začiatok, záhlavie a všetko ostatné uviedli v origináli. Skutočne efektívny, právne perfektný pozývací list medzinárodnoprávne relevantný však musel mať ďalšie náležitosti. Malo to byť pozvanie vlády a vedenia strany. Pre dosiahnutie tohto cieľa bolo treba uskutočniť náročné podujatia: a) dosiahnuť zmenu, zásadný prelom v najvyššom straníckom orgáne teda v Predsedníctve ÚV KSČ; b) presadiť vytvorenie novej, prechodnej vlády, s názvom revolučná či robotnícko-roľnícka, ktorá by zaslala pozývací list najvyšším predstaviteľom spojeneckých štátov Varšavskej zmluvy. Menovaní pozývatelia vojsk prisľúbili, resp. sa zaviazali splniť tieto úlohy. Ale nedokázali ich splniť. Čo sľúbili, nesplnili. Pre vojská zaznel signál „Vltava 666“, mašinéria sa dala do pohybu, ale pozývací list vlády a straníckych predstaviteľov im nešiel recipročne v ústrety.

Pripravované uznesenia „zdravých členov“ o pozvaní vojsk do Československa sa na rokovania vedenia strany do polnoci a do oznámenia o invázii a vstupu vojsk nedostalo, t. j. vstúpili bez pozvania, bez kvalifikovaného pozývacieho listu. Tesným rozdielom 6 členov za a 5 členov proti sa prijalo uznesenie, ktorým sa odsúdila intervencia vojsk do ČSSR. A na poprednom mieste sa tu vyhlásilo, že vláda ČSSR nikdy, ani ona, ani ktorýkoľvek iný ústavný orgán nedali súhlas k invázii a okupácii Československa. Vyjadrila to ďalej nóta československého ministerstva zahraničných vecí. Vysielal to aj československý rozhlas. Tak aj svetové mocnosti a štáty sveta mohli celkom jednoznačne a eklatantne posúdiť, že správa sovietskeho vedenia o tom, že podnikla vojenskú akciu na základe pozvania československej vlády, iných ústavných činiteľov – je nepravdivá, doslova klamná. Usvedčenie o klamstve potom bolo preukázané aj v OSN, v Bezpečnostnej rade. Pokus o vytvorenie prechodnej vlády, revolučnej, ktorej mal predsedať Alois Indra skrachoval. A. Indra sa podľa V. Biľaka údajne naľakal a ustúpil. Do istej miery tento opis situácie potvrdil aj L. Brežnev na schôdzi vedenia „päťky“ v Moskve, a to 24. septembra 1968 – „pravicové sily po vstupe vojsk sa nezľakli, pokračujú aktívne vo svojej činnosti, držia v rukách ideologické centrály (televíziu, rozhlas a časť tlače). Zdravé sily naopak nedokázali zahájiť činnosť a v určitom zmysle sa prejavili ako zbabelé.“ Šéfom KSČ sa namiesto A. Dubčeka mal stať V. Biľak. Prezident L. Svoboda, ktorý mal ústavnoprávne právomoci vo vzťahu ku kreácii vlády, vyhlásil pred prítomnou väčšinou členov vlády, že „že žiadna nová vláda nebude a tým (ako napísal V. Biľak) viac-menej zhatil pripravený scenár“. Prosovietski členovia neboli schopní zaistiť, aby v tejto krízovej situácii predsedníctvo strany súhlasilo s ustanovením dočasnej vlády, ktorá by bola zárukou, že kríza neprerastie do občianskej vojny a dokázali by sa stotožniť s vydaním pozývacieho listu a teda legalizovaním invázie vojsk, aj keď ex post a neperfektne. Situácia na uliciach v Prahe, v Bratislave a inde ich nemohla povzbudzovať. Národ nepostupoval podľa pravidiel sudcu Lynča, ale viac písaním hesiel na múroch, napríklad: „Dubčekovi slivovicu, Biľakovi šibenicu.“ Útočisko, azyl našla táto skupina ľudí a ich rodiny na veľvyslanectve ZSSR, ktoré muselo nakúpiť množstvo ruských postelí pre týchto svojich hostí, domácich azylantov.

Za týchto okolností, pri zrútení, skrachovaní prvého dôvodu medzinárodnoprávneho zdôvodnenia a zákonnosti intervencie a invázie vojsk bolo treba prvú koncepciu opustiť. Bolo nevyhnutné priznať pravdu: vojská VZ neprišli na pozvanie vlády a ústavných orgánov ČSSR. Nevyhnutné bolo a nájsť inú konštrukciu, ktorá by zdôvodnila, ospravedlnila a legalizovala vojenskú operáciu.
 

4.

Tak sa hlavným medzinárodnoprávnym titulom operácie vojsk Varšavskej zmluvy stal nový dôvod, a to „obrana výdobytkov socializmu v Československu – ako internacionálna povinnosť socialistických štátov“ A to všetko v súvislosti s tým, že sa situácia dotýkala životných záujmov ZSSR a bezpečnosti socialistických krajín. Tento argument, tento dôvod a titul intervencie bol napísaný na druhom, resp. ďalšom mieste textu Vyhlásenia sovietskeho straníckeho a štátneho vedenia publikovaného agentúrou TASS. Dostal sa potom na prvé miesto zdôvodnenia pobytu vojsk, ktorý bol napísaný v Moskovskom protokole, výsledku rokovania predstaviteľov ZSSR a ČSSR. Podpísaný bol 26. augusta 1968. Napokon tento princíp bol vyhlásený a potvrdený aj na najvyššom medzinárodnom fóre, na zasadaní Bezpečnostnej rady. Predstaviteľ Maďarska v Bezpečnostnej rade OSN zdôraznil, že akcia piatich socialistických štátov bola v súlade s deklaráciou šiestich komunistických strán prijatou v Bratislave (3. 8.) a mala pomôcť československému ľudu a udržať socialistické vymoženosti. Maďarsko malo v tom čase postavenie nestáleho, voleného člena BR a jeho predstaviteľ vystúpil na tomto medzinárodnom fóre s novou právnou koncepciou. Novosť tejto argumentácie spočívala v tom, že proti tvrdeniam o nezákonnej intervencii a ďalej o okupácii, ktoré sa opierali o normy, inštitúty medzinárodného práva, jednej pritom jeho hlavnej časti, a to všeobecného medzinárodného práva, postavil právne tvrdenie, že vzťahy medzi socialistickými štátmi, vzťahy medzi štátmi Varšavskej zmluvy sa riadia, regulujú inými, ich vlastnými normami, pravidlami, ktoré tieto štáty vytvorili a prijali na základe súhlasného prejavu ich vôle, na základe pravidiel, ktoré tvoria ich – „partikulárne medzinárodné právo“. Uzavieral, že partikulárne medzinárodné právo, prijaté časťou štátov, subjektov medzinárodného práva má prednosť, pred normami všeobecného medzinárodného práva. Argumentácia v diskusii v Bezpečnostnej rade OSN o československej otázke 21. auguste 1968 tak dostala a nadobudla novú podobu a kvalitu. V ďalšom období sa táto problematika o pravidlách, normách medzinárodného práva platného medzi socialistickými štátmi, kvalifikovaného už ako partikulárne právo, rozvinula a prehĺbila vrátane ich rozpracovania v učebniciach tohto odvetvia práva, konkrétne učebnici Medzinárodného práva verejného, vydanej autorským kolektívom vedeným profesorom Jánom Tomkom z Právnickej fakulty UK v Bratislave. Riešil sa aj vzťah medzi suverenitou štátu chápanou v absolútnom zmysle (ako najvyššia a neobmedzená moc štátu nad svojím územím a jeho obyvateľmi) a záujmami spoločenstva štátov, členom ktorého tento štát bol. Uvedená relácia sa riešila ako vzťah medzi párovými kategóriami, kedy suverenita štátu, jeho záujmy nemôžu byť vyššími ako záujmy príslušného spoločenstva.

Bratislavská deklarácia ako vyhlásenie štátov VZ nemala podľa svojho názvu relevanciu dohody a vôbec nie zmluvy (paktu). Nemala teda právnu záväznosť. Nepredpokladalo sa, resp. nie je známe, či sa s týmto ustanovením kalkulovalo pri podpise deklarácie (3. 8.), že sa môže stať titulom pre vojenskú intervenciu ďalších piatich signatárov deklarácie proti šiestemu, teda 21. 8. 1968. Medzinárodnoprávnu záväznosť nadobudla, môžeme sa domnievať, až dodatočne, vzhľadom na vývoj pomerov v období intervencie v Československu. Dokumenty publikované v zborníkoch prameňov na túto otázku neodpovedajú. Možno túto otázku vyrieši budúca generácia historikov (politických a právnych) a priori nezaťažených príslušnou dobou. Význam medzinárodného precedensu pre vojenské postupy štátov má nepochybne postup USA. Dôležité je pritom poznamenať, že aj všetky doktríny prezidentov USA o vojenskej intervencii obdobne nemali formu právnych noriem. Vyjadrené boli v posolstve prezidenta USA Kongresu, alebo, a to väčšinou, predstavovali určité špeciálne vyhlásenia prezidentov. Významným rozdielom v porovnaní s ustanovením o internacionálnej pomoci z Bratislavskej deklarácie a medzi dôvodmi intervencie USA je v tom, že americké doktríny sú doktrínami jedného štátu, teda USA. Ďalšou odlišnosťou bolo, že tieto doktríny boli zamerané nie proti jednému konkrétnemu štátu, ale pôvodne voči štátom amerického kontinentu, „Amerika Američanom“ (Monroe, 1823), alebo ktorémukoľvek štátu sveta (Truman, 1947). Vyhlasovali, že USA poskytnú pomoc týmto štátom aj bez ich súhlasu, bez ich požiadania, v prípade že tieto štáty budú ohrozené určitým nebezpečenstvom (neokolonializmu, ovládnutia cudzou európskou mocou) a od 1947 totalitárnymi silami, medzinárodným komunizmom, resp. komunistickou (socialistickou, ľavicovou) vládou, aj keď by sa takáto vláda kreovala na základe slobodných volieb. Formulácia, ktorá dostala názov Brežnevova doktrína, sa dostala nie do vyhlásenia jedného štátu, veľmoci, ale do deklarácie šiestich štátov, do mnohostrannej deklarácie, ktorá sa vzťahovala iba na tie štáty, ktoré podpísali toto vyhlásenie. Bratislavská deklarácia (Brežnevova doktrína) v porovnaní s povojnovými doktrínami prezidentov USA počnúc H. Trumanom (1947), má obdobnú štruktúru a konštrukciu. Casus belli, v tomto prípade casus interventionis v nej znel ako ohrozenie „socializmu, jeho výdobytkov“. Dôvodom aktivácie povinnosti intervencie podľa doktríny H. Trumana bolo nielen akútne ohrozenie, ale už aj možné potenciálne nebezpečenstvo napadnutia, deštrukcia chránenej hodnoty, a to z vnútra príslušného štátu, alebo z vonkajšieho nepriateľského prostredia. Titul o ochrane životných záujmov Sovietskeho zväzu a iných socialistických krajín vrátane titulu o bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, ktorý vyplýval z ďalšieho zostrenia situácie v Československu, je titulom, inštitútom všeobecného medzinárodného práva, je ním uznávaný a rešpektovaný. Tvorí casus interventionis v doktrínach prezidentov USA, výslovne je uvedený napríklad v doktríne prezidenta J. Cartera, z roku 1980 (za životné záujmy vtedy označil ovládanie štátov Perzského zálivu USA pre získavanie ropy). Platil nie ad hoc, ale ako všeobecná zásada, pre všetky prípady rovnakého druhu, nie iba pre individuálne určenú kauzu. Intervencia USA v Iráne a intervencia USA v Afganistane (2011 – 2022) sa zdôvodňovala individuálnymi záujmami USA, nie o rozhodnutie Rady bezpečnosti OSN, ktorá je jedine oprávnená legalizovať takýto zásah.

Záväzkom prijatým signatármi Bratislavskej deklarácie bola spoločná, internacionálna povinnosť všetkých socialistických krajín, vtedy šiestich štátov, poskytnúť svojmu spojeneckému, ohrozenému štátu, ochranu, podporu, pomoc pre ochraňovanie vymoženosti socializmu v tejto krajine. Forma, podoba tejto pomoci, mala byť adekvátna prinajmenšom proporcionálna stupňu ohrozenia chránenej hodnoty. Pri odpovedi na otázku, akú formu a podobu pomoci predpokladali bratislavskí deklaranti, možno nájsť riešenie v kontexte článku 5. Varšavskej zmluvy. V tomto článku 5. Varšavskej zmluvy bolo napísané okrem iného aj to, že strany majú právo prijímať „dohodnuté opatrenia, nevyhnutné pre upevnenie ich obranyschopnosti s tým, aby ochránili mierovú prácu svojich národov a garantovali nedotknuteľnosť ich hraníc a území a zabezpečili ochranu od možnej agresie“. Domnievame sa, že nie iba v kontexte, ale v jednote ustanovení Bratislavskej deklarácie o internacionálnej povinnosti štátov jej signatárov, ochraňovať socializmus  a citovaným ustanovením z Varšavskej zmluvy možno nájsť a predstaviť, si akú formu a podobu, eventuálne aj právne zdôvodnenie bude mať v prípade casus interventionis internacionálna pomoc. Prijaté ustanovenie z Bratislavskej deklarácie malo relevanciu politického a ideologického vyhlásenia v jednote s daným článkom Varšavskej zmluvy, teda medzinárodnoprávnou záväznou zmluvou, vytvorilo aj právny titul pre zásah, aj pre intervenciu v štátov patriacich do paktu v inom členskom štáte. V jednote týchto dvoch ustanovení sa vytvorila podľa jej autorov aj  konštrukcia internacionálnej pomoci, právny titul medzinárodnoprávnej relevancie pre vojenskú intervenciu do Československa. Máme na mysli ustanovenie o spoločnej internacionálnej pomoci spojené s ustanovením článku 5. Varšavskej zmluvy uzavretej v roku 1955.
 

5.

Sovietsky zástupca pri prerokovaní o prípade v Bezpečnostnej rade OSN opakoval tvrdenie o hrozbe kontrarevolúcie. Prvýkrát uplatnil ďalší argument, že by československé udalosti ohrozili aj jestvujúcu mocenskú rovnováhu. Možnosť prevratu v Československu spojil so závažným problémom bezpečnosti. Uviedol, že hrozba socialistickému systému v Československu bola navyše aj hrozbou základom európskeho mieru. Práve tento dôvod, táto téza bola právne relevantným argumentom pre vojenskú operáciu VZ.

Podľa generála A. Majorova, autora knihy pamätí „Vtorženije“ hrozba spočívala v zlom stave československej armády. Tri roky nemala riadne vojenské cvičenia, rozložená bola morálno-politicky, a to neustálymi diskusiami a spormi o demokratizácii, federalizácii, modeloch socializmu. Generál predpokladal, že v priebehu mesiaca až dvoch po lete 1968 sa československá armáda úplne rozloží. O tomto svojom poznaní referoval ministrovi obrany ZSSR A. Grečkovi. Dňa 12. augusta 1968 ho tento okamžite nasmeroval do pracovne generálneho tajomníka ÚV KSSZ L. I. Brežneva, ktorému povedal, že vzhľadom na ohlásené vojenské manévre NATO a  Bundeswehru začiatkom septembra 1968 v blízkosti československých hraníc a vzhľadom na rozklad československej armády je možné, že jedného dňa pod Mukačevom a Užhorodom sa uskutoční letecký výsadok vojsk NATO a cez Česko a Slovensko prejdú maximálnou rýchlosťou spojené armádne zbory USA a NSR (spolu 20 divízií). V noci pred leteckým výsadkom bude vytvorená bábková vláda Československa, ktorá vyhlási neutralitu, vystúpenie z Varšavskej zmluvy a obráti sa so žiadosťou na NATO ochrániť krajinu pred sovietskou intervenciou. Dodal, že Československo môže byť stratené pre ZSSR a Varšavskú zmluvu v dôsledku takéhoto možného vývoja, alebo bude „veľká vojna“, t. j. európska alebo svetová vojna medzi superveľmocami aj atómovými zbraňami. Výklad generála A. Majorova bol reálnou prognózou vývoja, bol hodnovernou správou o situácii? Znamenalo to reálne ohrozenie vojenskej bezpečnosti ZSSR, ďalších socialistických krajín, ohrozenie ich životných záujmov, priamo nebezpečenstvo explózie vojny európskych, dokonca svetových rozmerov, medzi jadrovými veľmocami. Na nebezpečenstvo takéhoto vývoja upozorňoval už mesiac predtým W. Gomulka, šéf poľských komunistov. Rovnaké poznámky mal aj šéf strany a štátu Nemeckej demokratickej republiky W. Ulbricht. Obaja to nerobili preto, že by boli komunistickými dogmatikmi a sektármi, ako ich častovali týmito menami v Československu. Odpadnutím ČSSR od Varšavskej zmluvy, jej možným zapojením do NATO by sa priamo otvoril priestor z Československa cez Krušné hory na Berlín (východný, resp. hlavné mesto NDR), na útvar, ktorý nebol vtedy všeobecne uznaným. Otvorili by sa súčasne aj  viac ako sedemstokilometrové hranice ČSSR z juhu na Poľsko. Pričom to nemalo právne uznané západné a severné hranice. Mali sa čoho obávať, nie toho že v Československu sa rozvíja nový model socializmu a ani toho, že sa tu vytvára nový marxizmus na československý obraz, bez leninizmu. Vojenská obrana, integrita území ich štátov bola rozhodujúca pre všetkých členov päťky. Sovietske vojenské velenie takto diagnostikovalo situáciu. Operáciu Dunaj malo pripravenú. Bolo treba určiť termín jej začatia. Uvažovalo o politickej a obrannej situácii v ČSSR o hrozbe, že sa tento štát, jeho zriadenie a režim stane principiálne iným, aspoň nie priateľským a spojeneckým. Potrebu, resp. nevyhnutnosť vojenskej operácie videli v dvoch dimenziách: a) vo vzťahu k pomerom rozkladu československého štátu, jeho ústavného zriadenia a geopolitickej orientácii, b) v hrozbe zásadnej zmeny pomeru síl, v hrozbe dominového pádu štátov Varšavskej zmluvy (a to NDR a Poľska) a ohrozenia bezpečnosti ZSSR. Odpoveďou na to by musela byť „veľká vojna“, svetová vojna, ktorej účastníkmi by boli vtedajšie veľmoci a superveľmoci a ktorá by hrozila zmeniť sa na jadrovú vojnu. V tom spočívala skutočná hrozba pre základy európskeho mieru.

Československý model demokratického socializmu, socializmu s ľudskou tvárou sa stal vo všetkých týchto súvislostiach dôležitým, do istej miery prvotným, ale z hľadiska rozmeru týchto hrozieb pre základy európskeho mieru len sekundárnym problémom. Tradične sa môžeme len búchať v prsia a vyhlasovať našťastie nie v tej intenzite ako bratia Česi, ich najradikálnejšia časť, že päťsto rokov po husitskej revolúcii sme (oni) priniesli Európe a svetu excelentný exkluzívny výtvor v podobe socializmu s ľudskou tvárou! Nevideli sme súvislosti, svet okolo nás, zápasy a vývoj v ňom – iba seba, vlastnú jedinečnosť. A doteraz sme pri výročiach zahľadení len do seba s pocitom krivdy neplnoletého jedinca v období adolescencie, čo zlé nám tí zlí urobili, čo dobré nám zakázali urobiť, kde sme mohli už byť! Pritom sme sa my hrali so zápalkami a nevedeli sme čo môžu, čo môžeme spôsobiť.

Zákrok takého kolosálneho rozsahu, šesťstotisíc vojakov, niekoľko tisíc tankov, lietadiel, vojenskej techniky, mal ďalekosiahle ciele a to: presadiť zakotvenie teritoriálnych výsledkov druhej svetovej vojny, dať Európe reálny a pevný medzinárodnoprávny základ a upevniť základy európskeho mieru. To, ako sa tento stav mal dosiahnuť, bolo zapísané v Bratislavskej deklarácii šiestich štátov Varšavskej zmluvy z 3. augusta 1968. Malo sa dosiahnuť a presadiť: a) všeobecné medzinárodnoprávne uznanie Nemeckej demokratickej republiky vrátane jej prijatia do OSN; b) mala sa dosiahnuť štvorstranná dohoda o Berlíne, určiť status Západného Berlína a dosiahnuť uznanie východného Berlína ako hlavného mesta NDR; c) ďalej sa mala dosiahnuť v súlade s ustanoveniami Postupimskej konferencie z roku 1945 dohoda o uznaní západných hraníc Poľskej ľudovej republiky na línii riek Odra a Nisa a uznanie hraníc tohto štátu na pobreží Baltskom mori vrátane časti územia bývalého východného Pruska. A to všetko v porovnaní s medzivojnovými hranicami Poľska, keď mali sotva 60 kilometrový koridor k moru s Gdyňou. Gdansk bol tzv. slobodným mestom. Teraz sa dosiahla obrovská územná zmena. d) bola tu aj ďalšia úloha týkajúca sa priamo Československa – dosiahnuť, aby západonemecký štát (SRN) zmluvne uznal neplatnosť Mníchovskej dohody, a to jej neplatnosť od samého začiatku. Týmto uznaním by štátne hranice Československa získali plnú garanciu, právne by boli nedotknuteľnými. Pripomeňme si, že prvým úkonom revolučného „sametového“ prezidenta v decembri 1989 a v januári 1990 bola cesta do Bonnu a verejné ospravedlnenie sudetským Nemcom za údajné vyhnanie. Nie vyhnanie, ale ich odsun schválili tri veľmoci v Postupime a bol teda absolútne legálnym. (Pripomeňme si, ako razantne sa domáhali ešte aj po roku 1989 zrušenia Benešových dekrétov). Ako by sa vyvíjali tieto pomery – vzťah SRN, odsun Nemcov, štátne hranice Československa, ak by k zmene týchto pomerov došlo už v roku 1968 – niekedy na jeseň? Samotná ČSSR by tento tlak neustála a nevydržala. Spravodlivé výsledky z II. svetovej vojny by boli ohrozené, možno aj likvidované, určite aspoň zredukované.

Aká bola geopolitická situácia krajín Varšavskej zmluvy v roku 1968? Mala tri rozličné úrovne. Jeden jej členský štát nebol právne uznaný (konkrétne NDR), medzinárodnoprávne nejestvoval, pre jeho nepriaznivcov bol stále iba sovietskou okupačnou zónou. Štátne hranice ďalšieho štátu, a to Poľska na Odre a Nise, ako aj na pobreží Baltu (Štetín, Gdansk) neboli právne, univerzálnym spôsobom uznané a na mapách v NSR niesli pomenovanie ako „východné nemecké územie“. Axel Cézar Springer, tlačový magnát, ktorý mal svoj mrakodrap postavený v Západnom Berlíne hneď pri múre, umiestnil pri ňom smerovky s počtom kilometrov ku každému nemeckému územiu na Východe. Osobitne tak urobil vo vzťahu ku Königsbergu, určite aj preto, že odtiaľ utiekli bývalí východní Prusi a toto územie, Kaliningradská oblasť, sa stálo štátnym teritóriom ZSSR. Malo a mohlo sa to zmeniť. Nulita, absolútna neplatnosť Mníchovskej dohody (teda nedotknuteľnosť západných štátnych hraníc ČSSR), nebola dvadsaťpäť rokov po vojne uznaná posledným štátom. Týmto štátom bol nástupník tretej ríše, a to Nemecká spolková republika.

Aby sme pristupovali k týmto pomerom so znalosťou veci, treba opísať aký bol celkový charakter medzinárodných vzťahov, ako ho v roku 1968 chápali signatári Bratislavskej deklarácie. Chápali ho ako stav ohrozenia svojej bezpečnosti, ako vytvárania nebezpečenstva pre európsky, možno až svetový mier. Vo Vietname prebiehala krutá vojna, letectvo USA ho chcelo zbombardovať do stavu z doby kamennej alebo vypáliť aj ľudí napalmom. Vojna bola aj na Blízkom východe. Izrael po šesťdňovej vojne r. 1967 anektoval nové územia. Podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z 22. novembra 1967 žiadali aj štáty VZ odchod izraelských vojsk z okupovaných arabských území. Vyjadrenie tejto morálno-politickej podpory bolo spojené aj s veľkou podporou materiálnou, ktoré poskytovali štáty Varšavskej zmluvy aj vietnamskému národnooslobodzovaciemu boju, ako aj arabským štátom Blízkeho východu. Novou neľahkou skutočnosťou bolo, že v roku 1968 a 1969 prebiehal sovietsko-čínsky konflikt aj vojenskými zrážkami, s požiadavkou Čínskej ľudovej republiky vtedy aplikujúcej tzv. kultúrnu revolúciu, na získanie sovietskych území na Ďalekom východe (vojenské zrážky na rieke Ussuri). Všetky tieto skutočnosti sa zohľadňovali, zasahovali a ovplyvňovali aj prístup k riešeniu situácie v Československu v rámci kulminujúcich udalostí obrodného procesu v ňom, pri robení záverov ako táto situácia ovplyvňuje bezpečnosť štátov Varšavskej zmluvy.  
 

6.

Najmä konkrétne úlohy, ktoré zapísali štáty VZ v Bratislavskej deklarácii za medzinárodné zakotvenie výsledkov II. svetovej vojny a ktoré mali upevniť základy mieru v Európe, sa v nasledujúcom období po roku 1968 podarilo úspešne splniť. V dňoch 12. 8. a 7. 12. 1970 boli uzavreté zmluvy SRN so ZSSR a Poľskom, ktorými sa uznali hranice na Odre a Nise. Dňa 3. novembra 1971 nasledovala dohoda štyroch veľmocí o Berlíne. Vzťahy medzi už dvomi nemeckými štátmi, uznanými za subjekt medzinárodného práva upravila dňa 21. decembra 1972 medzi SRN a NDR. A o necelý rok, dňa 18. septembra 1973 boli prijaté oba nemecké štáty do OSN. Tak sa medzinárodnoprávne riešila nemecká otázka. Na programe bola československá otázka oduznanie Mníchovskej dohody. Stalo sa tak dňa 11. decembra 1973 v Prahe podpísaním Zmluvy o vzájomných vzťahoch medzi Československou socialistickou republikou a Spolkovou republikou Nemecka. V jej článku 1. obe strany uznali mníchovskú dohodu za nulitnú. Do konca roku 1973 boli medzinárodnoprávne vyriešené teritoriálne otázky, ktorými sa uzákonil stav vytvorený ako výsledok II. svetovej vojny. Po týchto diplomatických výkonoch bolo možné pristúpiť k tomu, o čo ZSSR usiloval od roku 1954, a to obnoveniu systému celoeurópskej bezpečnosti. V roku 1966 požadovali dosiahnuť tento cieľ členské štáty Varšavskej zmluvy. Podpisom Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v roku 1975 sa tento cieľ dosiahol. Základy, celá konštrukcia európskeho mieru nadobudla právnu a politickú podobu. Bolo to v zmysle toho, čo požadovalo šesť členských štátov Varšavskej zmluvy v Deklarácii z Bratislavy z 3. augusta 1968. Už v priebehu krízového vývoja v Československu sa viedli rokovania medzi USA a ZSSR, smerovali k zákazu jadrových skúšok, zákazu ich šírenia a predchádzaní jadrovej vojny. V polovici roku 1968 podpísali USA a ZSSR zmluvu o zákaze šírenia jadrových zbraní. Nebola však stále ratifikovaná. Prebiehal o to politický zápas. Aj tieto udalosti súviseli s augustom 1968. Pre ratifikáciu v senáte USA bolo treba ukázať, že východný blok, VZ je kompaktná.

Varšavská zmluva, jej členské štáty reagovali na tento stav opatreniami podľa všeobecne uznanej zásady kolektívnej sebaobrany, práva použiť voči týmto zámerom adekvátne prostriedky. Ak podľa nich vedenie (stranícke a štátne) jedného z členských štátov Varšavskej zmluvy, v roku 1968 to bolo Československo, svojou politikou (vnútornou i zahraničnou) ohrozovalo bezpečnosť tohto paktu ako celku a ďalších členských štátov osobitne. Vytvárala sa situácia, v ktorej hrozila ich deštrukcia, ba dokonca mohla byť ohrozená aj ich štátna existencia. Za týchto pomerov mali tieto štáty právo a povinnosť, aby uplatnili vo svojich vzťahoch pravidlá, normy, zásady, ktoré prijali, na ktorých sa dohodli. Zmluva o zákaze šírenia jadrových zbraní sa po týchto udalostiach v Československu stala platnou a účinnou, bola ratifikovaná a pristupovali k nej ďalšie štáty, mala pôsobnosť celosvetovú. Bol to výrazný skutok pre zastavenie nukleárneho zbrojenia.

Zmluvy SALT I., podpísané v Moskve roku 1972 obmedzili systém protiraketovej obrany a zmrazili na dobu piatich rokov počty medzikontinentálnych striel, tvorili východisko k uzavretiu ďalších zmlúv usilujúcich o predídenie jadrovej vojny. V roku 1973 sa začali viedenské rokovania medzi NATO a Varšavskou zmluvou, ktoré mali viesť k dohodám o znížení konvenčných síl v Európe.

Sovietsky zväz a ďalšie štáty Varšavskej zmluvy týmito rokovaniami skutočne upevňovali základy európskeho mieru. Prispeli k tomu a umožnili to aj udalosti z augusta 1968, upevnenie jednoty Varšavskej zmluvy, viedlo to k upevneniu rovnosti v pomere síl v Európe. Vytvorili sa tým aj podmienky pre rozvoj medzinárodného procesu, ktorý dostal názov „détant“, uvoľňovanie.
 

7.

Na rokovaniach v Moskve v auguste 1968 L. Brežnev vmietol A. Dubčekovi do tváre slová, že keby neprišli do ČSSR vojská VZ, boli by určite protisocialistické sily komunistov zmietli z politickej scény. Bola to pravda? Zdeněk Mlynář, v roku 1968 tajomník ÚV KSČ vo svojej memoárovej aj politologickej práci o kríze sovietskych režimov vydanej v r. 1991 uviedol, že aj keby nedošlo 21. 8. 1968 k vstupu vojsk, čakalo vedenie KSČ stretnutie, konflikt s protikomunistickými silami, ktorý nemusel pre toto vedenie skončiť úspešne. Je pravdepodobné, že pokiaľ by sa komunistická strana chcela udržať v pozícii vládnucej strany, dokonca aj v tom zmysle, v akom túto svoju pozíciu predpokladala vo vlastnom programe, nie ako mocenský, riadiaci činiteľ, ale ako tzv. ideové vedenie spoločnosti, musela by od jesene 1968 obmedziť, a to aj mocenskými prostriedkami, tlak sociálnych a politických síl, ktoré usilovali o prekročenie politických medzí jej vlastného programu. Teda síl usilujúcich o nesocialistický a protisocialistický program. Mlynář sa domnieval (nádejal), že by odpor proti reformne komunistickej koncepcii nedosiahol takú sociálnu silu, aby táto koncepcia nemohla byť v praxi, v hlavných rysoch presadená. Bolo to hodnotenie ex post, retrospektívne, s optimistickou spomienkou na minulosť. Významné je, že Z. Mlynář takýto boj o moc medzi jestvujúcou štátnou mocou (vedenou KSČ) a antikomunistickými silami predpovedal a očakával už pred zimou v roku 1968. A boj typu, „kto z koho“, sa diagnostikuje termínmi – revolúcia a kontrarevolúcia, príprava a pokus o štátny prevrat. A tento boj, tento zápas nemusel mať iba nenásilnú podobu a formu. Na postoch aj v silových zložkách, ale aj v občianskom živote vystupovali stále osoby, ktoré sa angažovali v udalostiach v roku 1948, ako aj v období stalinizmu (1949 – 1954), ktoré boli aktérmi aj osobami postihnutými týmto represívnym režimom. Pravdepodobne by ani jedna zložka z týchto dvoch skupín nečakala, že sa otázka moci vyrieši diskusiou či voľbami, ale naozaj iba silou, iba násilím, revolučným aj kontrarevolučným. V tomto sa skrývala potencia občianskej vojny, aj preliatia krvi. O dvadsať rokov neskôr, v roku 1989, vyhranenosť tohto antagonizmu vyprchala alebo sa aspoň oslabila. Preto ten prevrat mohol byť nežným, „sametovým“.

Pred augustom 1968 v kruhoch zainteresovaných na prevrate sa uvažovalo o inom scenári. Čakali a pripravovali sa na riadny zjazd KSČ. Mal sa začať 6. septembra 1968. Predpokladalo sa, že sa na ňom dosiahnu podstatné zmeny, a to odchod konzervatívcov a dogmatikov, a prijmú sa rozhodnutia nie iba v prospech progresívnych a reformných komunistov, ale priamo nesocialistických, liberálnych síl, tých, ktorí mali červenú legitimáciu. Nasledovali by všeobecné parlamentné voľby, nové zloženie zákonodarného orgánu a jeho legislatíva v podobe uragánu zákonov ústavných aj obyčajných proti systému a zriadeniu – a teda niečo v tom zmysle, čo sme poznali v období koniec roku 1989 a začiatok roku 1990.

 

Záver

Po prísnych slovách, krutých výčitkách a vyhrážkach, že to boli okupanti (že sa nemôže a nesmie hovoriť, že to bola pomoc (za to sa má trestať), že to nebol ani vstup vojsk; tak veľkým hlasom hovoril pán prezident A. Kiska z Popradu. V tomto roku 2021 úradné podujatia k tomuto výročiu boli už na úrovni pamiatky zosnulých a meditácii predsedu vlády o slobode a o intervencii (nie o okupácii) a prezidentky o nezabúdaní a neskresľovaní histórie. Máme ju naozaj nielen skreslenú, ale emocionálne deformovanú, dokonca vykladanú na základe davovej psychózy pre potreby momentálnej politickej ideológie, t. j. falošného vedomia. Zborníky prameňov, dokumentov k československej kríze skutočne v solídnom rozmere a na základe serióznej práce historikov a archivárov vytvárajú určitý veľmi kvalitný základ pre zorientovanie sa v danom období, a to asi aj vlastnou hlavou. Máme šancu vhĺbiť sa do udalostí, procesov, ktoré tak hlboko poznačili generáciu, ktorá to prežila, ale aj dorastajúce pokolenie, ktoré sa o nej má učiť z učebníc a titulov často jednostranných a už a priori so skresľujúcim pohľadom a hodnotením. Vyvoláva v nich, a asi je to súčasným režimom aj predpísané a očakávané, negatívne emocionálne súdy až po nenávisť ako súčasť ich svetonázoru aj občianskych postojov. Dúfajme, že možno raz pochopíme, bez hnevu a nenávisti, aj prípadného sekundárneho pátosu, o čo v tej dobe išlo a akí boli hrdinovia, kladní aj záporní, škaredí, krásni, ale aj špatnokrásni tohto príbehu z našej minulosti.

Úvodný obrázok, detail plagátu: Wikimedia.org

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama