Hypotéza zaobleného času

Počet zobrazení: 4768

S trochou novoročnej nostalgie si predstavujem Bratislavu môjho detstva, s romantickými zákutiami, ako bolo Podhradie, Vydrica – Garbiarsky dom so starými reklamami na murovanom plote, vlastne už na rozpadnutie. Aj táto fotografia mala byť argumentom, že sa nič robiť nedá, len zrúcať a zrúcať. Ale čo ak by sme začali vnímať čas nie ako priamku, ale ako zaoblený okruhliak z divokého potoka s čistou vodou? Na podhradí dnes nie je nič. Šesťdesiat rokov trvajúce NIČ. Nebolo by stálo za to, vytvoriť repliky tejto krásy, namiesto ruín a pustoty?

bratislava_1.jpg

Inžinieri geniálne posunuli Dom u dobrého pastiera po koľajniciach o niekoľko metrov vyššie, aby vedľa neho mohla vzniknút krvácajúca a dymiaca jazva nájazdu na most. Štyridsať rokov krvácajúca JAZVA. V čase, keď Praha budovala desiatky kilometrov Metra, nevedeli sme vytvoriť na tento účel krátky tunel. Alebo sme nechceli. Nechceli sme zachovať atmosféru starého kráľovského mesta, synagógu, krčmy, krčmičky a viechy, tak ako si ich (okrem viech) po stáročia pestuje Praha. ––– Trochu si zafilozofujem s Brunom Latourom, ktorý v knihe Nikdy sme neboli moderní píše: „Našou loďou je pojem prekladu alebo siete. Sieť, ktorá je obybnejšia ako pojem systému, historickejšia ako pojem štruktúry, empirickejšia ako pojem komplexnosti, je Ariadninou niťou týchto zmiešaných histórií.“ ––– Znivočili sme Bratislavu ako sieť kultúrnych etikiet a symbolov. Rybárske mesto Prešporok potrhalo svoje rybárske siete a vrhlo sa do panelovej modernity. Prešporok zmizol vo svojej viditeľnej a hmatateľnej podobe kryštálu (štruktúry). A zmizol  aj ako sieť vzťahov jednotlivých svojich prvkov a jednotlivých svojich obyvateľov. Takže ešte jeden filozof, Gilles Deleuze: „Vlastné meno [Prešporok – Bratislava] neoznačuje subjekt, ale niečo predchádzajúce, aspoň medzi dvoma hranicami, ktoré nie sú subjektmi, ale agensmi, prvkami. Vlastné mená nie sú menami perzón, ale národov a kmeňov, faun a flór, vojenských operácií a tajfúnov, kolektívov…“ A sietí tvorených dejinami miest.

bratislava_2.jpg

Deleuze tu použil abstraktný termín agens veľmi konkrétne. Spomínam na svoju prechádzku takto znivočenou Bratislavou s Bohumilom Hrabalom. Jediné, čo som tomuto človeku, tomuto spisovateľovi mohol ukázať, bola tržnica na Miletičovej. Záhorácke babičky s kapustou, klobásami a husacou pečeňou okamžite pochopili, že tento človek s nimi nedebatuje len tak, poviem po záhorácky, bohudímem, čiže do vetra. Okamžite pochopili, že to nie je obyčajný zákazník. Že sa v tej chvíli zároveň deje čosi Veľké. – To je agens; momentálna radosť zo stretnutia nafest, naplno, ceuú siuú. g._philipe.jpgSpomínam na svoje novinárske stretnutie s Nicole Kidman, keď točila v Bratislave sekvencie z akéhosi trilleru. Po skúsenosti s Hrabalom som ju radšej na nijakú prechádzku nebral. ––– A napokon stará fotografia z augusta 1955: Gérard Philipe na prechádzke Starým mestom Prešporok. Pozrite si fotografiu dobre: To je agens! Navzdory staručkým domom s opraskanou omietkou, aká romantická a historicky jedinečná chvíľa tu stále beží, stále si drží svoju hĺbku jedinečnosti…

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984