Reklama
Reklama

Ideové zdroje a problémy konceptualizácie verejného rozmeru spoločenského života

Počet zobrazení: 4061

Prinášame časť textu štúdie Ideové zdroje a problémy konceptualizácie verejného rozmeru spoločenského života, ktorá vyšla v Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2. Štúdia poskytuje prehľad o klasických konceptualizáciách problematiky „verejného“ rozmeru činnosti ľudí. Sleduje dve intelektuálne tradície vytvorené politickou filozofiou a právnymi náukami, ako aj v tvorbe sociológie a psychológie. V centre pozornosti je otázka, čo z tohto dedičstva ostáva pre dnešok plodné a najmä čo dnes v nových podmienkach už nevyhovuje. Diskutuje problémy, aké sa pri konceptualizácii vyskytli a upozorňuje na teoretické impulzy súčasných autorov. Ponúka pojmové inštrumentárium pre odborné uvažovanie o verejnosti.

Autor je sociológ

Celú štúdiu si možno prečítať na adrese: http://revue.kpol.ff.ucm.sk/rocnik-13/cislo-2/studia_stena.pdf#page=22&zoom=auto,0,303

Čas hlbokých zmien, dôvod na prehodnocovanie

Záverečné decénium uplynulého storočia poznamenal proces zrýchlenej globalizácie, čo sa prejavilo v rozvoji dopravy, informačných technológií a ďalších inovácií vedúcich k rastu a zrýchleniu mobility svetového kapitálu a obyvateľstva. Obrazne povedané, svet sa zmenšil a operačný čas sa skrátil. Naplno sa prejavil outsourcing, ktorý poskytuje konkurenčnú výhodu, posilnila sa pozícia transnacionálnych korporácií. Inovačná revolúcia v súbehu s liberalizačnými a deregulačnými opatreniami vyvolala expanziu ekonomických aktivít a v nebývalom rozsahu prekročili hranice národných štátov. Zároveň sa vystupňovala globálna konkurencia – hyperkonkurencia. Stali sme sa svedkami kvalitatívnych zmien tak ekonomiky, ako aj homogenizačných trendov v kultúre, výrazne pokročila diferenciácia životného štýlu. Tradičné triedne konflikty sú nahrádzané zápasom sociálnych skupín, na ktoré uvedené zmeny najviac dopadajú: mladí ľudia, prisťahovalci, ženy, nízko kvalifikovaná časť populácie a marginalizované menšiny, uchádzajúce sa o uznanie. Pri ich riešení rovnako bezprizorná ako politika uplynulých desaťročí zostala aj spoločenská veda. Preto riešenie súčasných problémov sa nezaobíde bez pokusov nanovo premyslieť základné pojmy, ako napríklad verejnosť, pluralita, občianska spoločnosť, spravodlivosť, prehĺbenie demokracie a ďalšie.

Dnes už môžeme zaznamenať, že pod vplyvom globalizačných procesov a kumulácie skúseností sociálnych hnutí už počas 90. rokov a na prelome storočí, dochádza k pokusom spochybniť ustálené myšlienkové konvencie predošlého obdobia o povahe verejnosti. Ako prvú z nich uvedieme predstaviteľku kritickej teórie N. Fraser[1], ktorá sa pokúsila vniesť myšlienkové inovácie do vzťahu „privátne/verejné“.

Po prvé, odôvodnila, že Habermasom[2] nastúpená cesta presadzovania miesta a úlohy verejnosti v demokratickom usporiadaní je správna a nevyhnutná (Fraser, 2007, s. 62). Zároveň však po kritickej analýze ním prijatých myšlienkových predpokladov zistila, že jeho chápanie verejnosti, resp. verejnej sféry, zostáva meštianske a „nie je vhodné pre kritiku medzí reálnej demokracie v spoločnostiach neskorého kapitalizmu“ (tamže, s. 109). Habermasov koncept v konečnom dôsledku nepripúšťa verejnosti silnejší mandát než komunikatívne utváranie verejnej mienky, ktorej stúpenci liberalizmu vždy „vytvárajú auru nezávislosti, autonómie a legitimity“ (tamže, s. 105).

Po druhé, inšpirovaná úspechmi feministického hnutia, prehodnotila chápanie opozície medzi privátnym a verejným rozmerom ľudského života. Neodmietla rozlíšenie oboch stránok života súčasnej spoločnosti, ale zavrhla zaužívané protipostavenie oboch v podobe navzájom sa vylučujúcich sfér života. Naopak, treba akceptovať (na rozdiel od H. Arendt) ich vzájomné prelínanie a odhaľovať ideologické zneužívanie tejto myšlienkovej schémy ako nepriepustnej polarity. Pre našu súčasnosť platia v tejto otázke dve zásady: 1/ Žiadne inštitúcie alebo praktiky nesmú byť a priori vylúčené ako predmet verejnej rozpravy a verejného sebavyjadrenia. Napríklad domáce násilie nie je len vecou inštitúcie rodiny, alebo, investovanie developerov nie je len vecou ich podnikateľských práv. 2/ Žiadne osoby, aktivity alebo aspekty života ľudí nesmú byť vykázané výlučne do sféry súkromia (napr. otázka práv sexuálnych menšín).

Po tretie, Fraser najprv nastolila požiadavku participačnej parity, keď verejnosť naráža na neformálne prekážky a ktoré pretrvávajú aj potom, čo úrady a zákony priznali každému právo zúčastniť sa verejného života rovnako ako iní. Z arzenálu jej argumentácie vyberáme:

  • V doterajšej praxi dochádza k ideologickému obmedzovaniu „verejného“, keď niektoré záležitosti osobnej, rodinnej alebo ekonomickej povahy sú vylučované z verejnej rozpravy a dohľadu. Argumentuje sa pritom, že ide o výsostne intímne problémy, alebo sú vraj vecou neosobných zákonov trhu, resp. vlastníckych práv. Takéto stanovisko – spravidla vydávané za oficiálne – hovorí o nich ako o rýdzo odborných či technických otázkach, ktoré majú mať na starosti manažéri a experti. Stávajú sa vecou uzavretých diskusných fór a bývajú chránené pred debatami a spormi širokej verejnosti. Príklady z našej domácej reality: spor o zonáciu Tatier, uzatváranie sa justície pred verejnou kontrolou, odmietanie sexuálnej výchovy na školách, kauza Bezák, keď cirkev obchádza jeho základné ľudské právo – hovoriť a byť vypočutý.
  • Fraser na rozdiel od Habermasa spochybňuje liberálnu ideu jednotnej občianskej verejnosti ako žiaduceho stavu (keď sa uplatňuje falošné „my“). Vystupuje proti ignorovaniu parciálnych ohnísk verejnej rozpravy, aké vyrastajú z potrieb života skupín s rôznym spoločenským statusom. Jej názor vychádza z faktu ekonomických, sociálnych a kultúrnych nerovností, a preto zaviedla rozlišovanie tzv. silnej a slabej verejnosti. Na faktoch dokázala, že verejná rozprava sa spravidla stáča v prospech „silných“ verejností (v USA biela väčšina, v multietnických štátoch väčšinový národ, inde štátom preferované náboženstvo a pod). Takto fakticky dochádza k vylučovaniu „slabých“ verejností, čo sú spravidla menšiny rôzneho typu. V účinkovaní verejnosti sa tak nenáležite reprodukuje vzťah podriadenosti a nadriadenosti. Fraser tvrdí, že pre fungovanie autentického diskusného fóra v demokratickom prostredí nepostačuje formálna rovnosť, aj keď je garantovaná zákonmi a ústavou.
  • Fraser upozornila, že sa manipuluje aj v otázke vzťahu súkromného a verejného záujmu. Pripomenula, že pre určenie spoločného záujmu nejestvujú žiadne vopred dané a pre všetky situácie platné kritériá. Až samotný priebeh sporov vo verejnej rozprave určí, čo sa vecou verejného záujmu stane a čo nie. Demokratická publicita vyžaduje záruku, že bude vypočutý aj súkromný záujem, hoci je v menšinovom postavení. Musí dostať príležitosť presviedčať ostatných vlastnými argumentmi. V praxi bývame svedkami, keď pojmy súkromné – verejné slúžia skôr ako rétorické nálepky odlišných záujmov a názorov, aby ich tak pozbavili legitimity (označovať čosi za populistické, rovnostárske, protislovenské).

Po štvrté, N. Fraser sproblematizovala myšlienkový rámec vestfálskeho typu pomerov, v kontexte ktorého sa doposiaľ uvažovalo o verejnosti. Podrobila kritickej analýze nielen Habermasovu konceptualizáciu, ale aj jeho kritikov, ba dokonca aj svoju koncepciu[3], ktorú sme tu reprodukovali. Vyvodila závery zo skutočností, aké priniesla zrýchlená globalizácia: „v podmienkach globálnych závislostí verejnosť viazaná rámcom národného štátu už nie je korelatívna so suverénnou mocou nadnárodného charakteru“ (Fraser, 2007, s. 114). Pripomeniem, že Habermas koncipoval verejnosť z pozície špecifického politického projektu: zvýšiť účinnosť demokracie v rámci suverénneho teritoriálneho – spravidla národného – štátu cestou sformovania verejnej mienky schopnej mobilizovať vôľu občanov na politickú silu pri presadzovaní záujmov verejnosti voči súkromnej ekonomickej moci a etablovaným byrokratickým záujmom. Predpokladal, že verejná mienka je adresovaná vestfálskemu štátu a ohniskom záujmu verejnosti je národná ekonomika regulovaná národným štátom. Globalizácia radikálne zmenila mocenské pole: národný štát už nie je v stave garantovať dopady ekonomických procesov na podmienky života svojich občanov. Sproblematizovaná je aj jeho suverenita, ktorá čoraz viac funguje na základe modelu disagregovanej suverenity[4].

V novej historickej konštelácii – Fraser ju označila ako postvestfálsku éru – podmienky určujú globálne sily, korporácie a finančné centrá, na ktoré národný štát nemá dosah. Navyše sú ťažko identifikovateľné a zväčša nie sú viazané na žiadne teritórium. Verejnosť stratila šancu zbaviť legitimity štruktúry moci, keď sú svojvoľné. Zmenili sa aj podmienky verejnej komunikácie, ktoré už neumožňujú verejnosti, situovanej v národnom štáte, vstupovať do verejnej rozpravy ako rovný s rovným. Ani fenomén občianstva už nie je garantom, hoci bolo doteraz pilierom vynucovania zodpovednosti mocenských štruktúr voči ľudu. Naopak, samé sa komplikuje tým, že ľudia prijímajú dvojité i trojité občianstvo, navyše zmohutneli procesy migrácie obyvateľstva.

 N. Fraser sa vyjadruje aj k módnej vlne odvolávania sa na globálnu či transnacionálnu verejnosť. Voči takým pokusom filozofka stavia kritériá normatívnej legitimity a politickej účinnosti účinkovania verejnosti, podľa ktorých ich možno falzifikovať. Ak aj verejná mienka prekračuje vestfálsky rámec, je namieste otázka: kto sú účastníci verejnej rozpravy, keď rozptýlení po svete účastníci diskusie netvoria žiadny démos a nie sú súčasťou celosvetovej politickej pospolitosti, lebo tá nie je zatiaľ etablovaná? Ako sa realizuje jej kritická funkcia, koho a ako volajú k zodpovednosti v anonymných globálnych pomeroch, pokiaľ nejestvujú celosvetové orgány moci? Ako vyjadriť verejný záujem v hybridných podmienkach života ľudí na planéte? Na koho sa obracať, keď suverénny teritoriálny štát nahradila amorfná zmes verejných a súkromných transnacionálnych mocí?

V zmenenej situácii treba hľadať nové riešenia – teoretické i praktické pre návrat verejnosti do života so všetkými jej atribútmi. N. Fraser vidí jedinú cestu ako zachrániť kritickú funkciu publicity v postvestfálskej situácii, keď sa po novom pokúsime premyslieť otázky legitimity (aby bola zachovaná participatívna parita) a politickej účinnosti verejnosti, aby ju bolo možné zmobilizovať do podoby politickej sily. Sama len stručne naznačila oporné body pre také uvažovanie.

V otázke legitimity verejnosti treba vychádzať z princípu „všetkých dotknutých“ – bez ohľadu na ich občianstvo – rozhodnutiami mocenských štruktúr. To, že isté „skupiny ľudí sú spolučlenmi verejnosti, nezávisí od ich spoločného občianstva, ale od ich spoločného zapojenia v komplexe štruktúr a/alebo inštitúcií, ktoré ovplyvňujú ich život“ (tamže, s. 144). Kde takéto štruktúry presahujú hranice štátu, musia jestvovať transnacionálne verejnosti. Ak nie sú, nemôže byť verejná mienka považovaná za legitímnu.

V otázke politickej účinnosti Fraser navrhuje dve normatívne podmienky. Prvou je podmienka prevodu. To znamená, že diskurzívne sformovaná moc verejnosti musí byť prevoditeľná na záväzné zákony a potom na administratívnu moc. Druhú nazvala podmienkou kapacity, pričom má na mysli spôsobilosť verejnej moci konkrétne realizovať zámery verejnosti, a to tak negatívne – udrží na uzde formy súkromnej moci, ako aj pozitívne – že organizuje spoločný život v súlade s jej prianím.

N. Fraser – podobne ako iní súčasní autori – považuje vitálnu verejnosť za existenčnú podmienku udržania a rozvoja demokracie. Nerobí to zo zdvorilosti k veľkej historickej téme, ale z reálnych obáv o jej budúcnosť, lebo v posledných desaťročiach treba čeliť spomenutej tendencii, keď určité záležitosti verejného významu sú vytláčané mimo rámec verejnej rozpravy. Tento manéver býva označovaný ako depolitizácia a znamená „proces v ktorom sa na formovaní a prijímaní rozhodnutí, ktoré majú priamy či nepriamy dopad na celú spoločnosť, stále väčšou mierou podieľa len a jedine mocenská elita... Tak, ako sa pred väčšinou občanov uzatvára priestor rozhodovania, je pre väčšinu stále ťažšie tento proces zvrátiť legálnymi postupmi“ (Hauser, 2010, s. 105). Občania pociťujú rozpor medzi ideálom demokracie a obmedzovaním suverenity ľudu, redukovanej na volebný akt. V akorde depolitizácie[5] zaznievajú otázky: Prečo by mali občania rozhodovať o dôležitých otázkach, keď nie sú odborníkmi, nemajú zodpovednosť a myslia len na seba a konzum? Nebudú lepšie rozhodovať experti, profesionálni politici a vplyvné kruhy (médiá)? Cieľom depolitizácie je uspať verejnosť a servírovať jej do pozornosti také problémy, na ktoré nemá faktický dosah, lebo ich riešenie závisí len od mocenských štruktúr. Preto prišli do módy zástupné témy, ako je hrozba terorizmu, ohrozenie západnej civilizácie islamom, krajinami rozvíjajúcimi nukleárny program, ekonomická konkurencieschopnosť krajiny a pod., teda témy, pri ktorých je ľahšie dosiahnuť konsenzus. Depolitizácia tiež prináša opätovné – už tretie v histórii intelektuálnej reflexie – eliminovanie verejnosti z horizontu vedeckej pozornosti.

Podľa Fraser teóriu verejnosti treba zrekonštruovať, ba aj repolitizovať (Fraser, 2007, s. 117), pretože v novej situácii už pôsobia tendencie verejnosť vyradiť z hry pri rozhodovaní. Autorke treba priznať, že otvorila novú etapu konceptualizácie verejnosti/verejnej sféry. Ako filozofka vystihla mnohé jej súvislosti, charakteristiky, načrtla normatívne kritériá pre vnímavé chápanie a hodnotenie verejnosti v realite súčasného sveta. Na druhej strane nedocenila pozitívny vplyv globalizácie, najmä technologický prínos pre oblasť komunikácie (v Egypte sa Facebook osvedčil ako nástroj mobilizácie verejnosti v roku 2011). Ak teda, niečo chýba jej heuristickým návrhom, potom je to potreba sociologicky ich ozvláštniť a precizovať s použitím empirického materiálu.

V heuristickom uvažovaní o verejnosti jej sekundovala americká filozofka politiky Iris Marion Young[6]. Navrhla model zodpovednosti založenej na sociálnych vzťahoch, ktorý je koncipovaný už pre postvestfálsku éru. Každý aktér zúčastnený na globálnych procesoch výroby, distribúcie či využívania prírodných zdrojov by mal zdieľať zodpovednosť za dôsledky (zámerné či nezámerné) svojej činnosti (ba i nečinnosti) a pocítiť existenčný dopad, bez ohľadu, na ktorom konci sveta ich ľudia pocítia. Pomer privátneho a verejného musí byť nanovo definovaný tak, aby žiadny aktér globálnych procesov nebol zo zodpovednosti vylúčený (Young, 2008, s. 65 – 106). Pridala sa k autorom (Habermas, Elshtain, Wolin a iní), ktorí tvrdia, že súčasná podoba spoločenského života, presiaknutá konzumerizmom a sebeckým individualizmom, ústi do úpadku verejného života v krajinách západnej civilizácie.

Problematikou vzťahu „privátne – verejné“ sa zaoberá celý rad súčasných vedeckých autorít. Spomeniem amerického sociológa Craiga Calhouna, špecialistu na problematiku verejnej sféry a otázky účasti občanov v komunikačných procesoch, teda veciach, ktoré rozhodujú o budúcnosti demokracie. Na rozdiel od antickej tradície, také veci ako šťastie a úspech, on nepovažuje za veci verejné, ale privátne (Calhoun, Civil society and the public sphere, 2011).

Spomenúť treba aj tvorbu súčasných poľských filozofov Szymona Wróbela a Pawła Dybela, autorov dvojknihy Granice polityczności[7]. Druhý z nich podrobne analyzoval teoretické koncepcie rôznej proveniencie z hľadiska akceptácie vzťahu „privátne – verejné“. Konštatuje, že ich rozlišovanie v podmienkach dnešných spoločností, organizovaných v rámci štátu liberálnej demokracie, neprestáva byť aktuálne a niet dôvodu ho odmietať, ba naopak. No na rozdiel od čias vzniku novodobých štátov zhruba v 18. storočí (tie vzišli z tradície osvietenského racionalizmu) dnes sa tento vzťah zmenil, už nemá podobu ako v klasických doktrínach. Chápe sa dynamickejšie, hranice medzi privátnym a verejným sú priechodnejšie a pod vplyvom aktivít verejnosti sa ich obsah môže ďalej aktualizovať. Považuje ho za súčasť historicky vyvinutej nedeliteľnej spleti troch komplexov hodnôt európskej civilizačnej tradície. Sú to: a/ idea svetonázorovej neutrality štátu a na pluralite budovanej verejnej sféry; b/ idea tolerancie a otvorenosti k tomu, čo je iné; c/ spôsob rozhraničenia medzi privátnou a verejnou sférou. Dnes niet štátu, kde by niektorá z uvedených hodnôt v praktickom živote nenašla akceptáciu a „niet spoločnosti, kde by deľba na privátne a verejné v akejsi forme nefungovala“ (Dybel – Wróbel, 2008, s. 503). Inou vecou je, či sú všade navzájom tieto hodnoty skĺbené. Poukazuje na to, ako je pre rozvoj spoločnosti dôležité chrániť nielen verejnú, ale aj privátnu sféru, aby sa tvorivosť ľudí nestala obeťou systémových síl (byrokratických štruktúr štátu, korporácií alebo skorumpovaných elít).

Poznámka: Vzhľadom na medzinárodné vyhľadávanie odkazov sa vo vedeckých textoch používajú originály mien, preto autor neuplatňuje zásadu prechyľovania ženských priezvisk.

Odkazy:

[1] Fraser, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální přerozdělování, uznání a reprezentace (Hrubec, M. ed.). Praha: Filosofia, 2007. 184 s. ISBN 978-80-7007-251-6
[2] Ide hlavne o jeho dielo pôvodne vydané v roku 1962 - Habermas, J.:  Strukturwandel der Öffentlichkeit. Untersuchungen zu einer Kategorie der Bürgerlichen Gesellschaft. Luchterhand, Neuwied-Berlin.
[3] Ide o jej kapitolu Fraser, N. 1991. Rethinking the Public Sphere: A Contribution to the Critic of Actually Existing Democracy. In: Calhoun, C. (ed.) Habermas and the public sphere, Cambridge MA: MIT Press
[4] Príkladom je delenie kompetencií v rámci Európskej únie medzi jej orgánmi a členskými štátmi, kde neutícha spor o zachovanie čo najväčšej miery ich suverenity
.[5] Depolitizácia resp. postpolitika má rôzne konkrétne podoby: normalizácia, ekonomizácia, esencializácia, individualizácia, expertizácia, moralizácia a dekontextualizácia. Podrobne ich rozoberajú P. Barša, O. Slačálek a T. Stöckelová v kapitole Od roztržky k sporu. In: Kritika depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Bělohradský, V. (et al.). Všeň: Grimmus
.[6] Young, I. M.: Odpovědnost a globální spravedlnost: model odpovědnosti založené na sociálních vztazích. In: Hrubec, M. (ed.): Sociální kritika v ére globalizace: odstraňování sociálně - ekonomických nerovností a konfliktu, Praha: FILOSOFIA, 2008. s. 65 - 106
.[7] Dybel, P., Wróbel, Sz.: Granice polityczności. Od politiky emancypacji do polityki życia. Warszawa: Aletheia, 2008,  559 s. ISBN 978-83-89372-34-5

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama