Reklama
Reklama

Kauza Múzea SNP: ministerka a minister klamú

Počet zobrazení: 1307

Ministerka Natália Milanová tvrdí, že nezmyselnému rozhodnutiu a podriadení Múzea SNP Vojenskému historickému ústavu „predchádzala intenzívna diskusia medzi nami ministerstvami“. Jej stranícky kolega z OĽaNO a vo vláde Jaroslav Naď hovorí dokonca o mesiacoch prípravy.

Je podivuhodné, o čom ministerstvá kultúry a obrany diskutovali, ak ignorujú priepastné rozdiely v pôsobnosti, charaktere, témach výskumu a poslaní medzi Múzeom SNP a Vojenským historickým ústavom.

Milanová a Naď o budúcnosti tejto celoštátnej inštitúcie nehanebne klamú. MK SR tvrdí, že „poslanie a ani ciele Múzea SNP sa nebudú meniť”. Naď zasa, že „urobíme všetko, aby sa spoločný potenciál využil v prospech rozvoja vojenskej historickej vedy, vojenského múzejníctva a archívnictva na Slovensku“.
 

Strata postavenia vo vede a spoločnosti

Lenže jedno vylučuje druhé. Buď zostane Múzeum SNP nezávislou inštitúciou zameranou na celé, teda nielen vojenské dejiny rokov 1939 až 1945 (a dokonca aj po nich), alebo bude podriadené záujmom výlučne „vojenskej historickej vedy, vojenského múzejníctva a archívnictva“. Obidva deklarované zámery sa súčasne realizovať nedajú.

bb_muzeum_snp_843.jpg

Z doterajšieho vývoja je zrejmé, kto bude ťahať za kratší koniec. Teoreticky – hoci úplne nelogicky a neprirodzene – by doterajší charakter múzea nemusel byť ohrozený, ak by ho MO SR prebralo ako celok a ponechalo mu postavenie nezávislej samostatnej inštitúcie s vlastnou právnou subjektivitou u v rámci rezortu obrany. Takto by naozaj zostalo v postavení, aké má dnes v rezorte kultúry.

Lenže rozhodnutie hovorí o podriadení Múzea SNP Vojenskému historickému ústavu. Ten dokonca nebude múzeum riadiť ako svoju podriadenú inštitúciu, ono sa priamo stane jeho súčasťou. Presne takto sú dnes jeho závislými súčasťami múzeá v Piešťanoch a vo Svidníku.

Vlaste ani nie múzeá. „Spoločne s Vojenským historickým múzeom s pobočkami vo Svidníku a Piešťanoch vytvoria logický trojuholník,“ napísal Naď. Takže žiadne Múzeum SNP, celonárodná inštitúcia, ale obyčajná pobočka – takto zadefinoval minister svoje plány o budúcnosti múzea v Banskej Bystrici. Naď sa vlastne jeho likvidáciou vôbec netají.

Preto historik a univerzitný pedagóg Eduard Nižňanský varuje, že po tejto zmene bude Múzeum SNP iba „jedným z vojenských múzeí“ a pýta sa, prečo by mali politici chodiť oslavovať Povstanie do Bystrice. Po jeho premene na „pobočku“ VHÚ sa teda oslavy SNP pokojne môžu konať v Piešťanoch, vo Svidníku, v Bratislave – tam všade totiž pôsobí VHÚ so svojimi „pobočkami“.
 

Plán: zánik národnej inštitúcie

Šéf rezortu obrany sa zadúša, že tvrdenia o prepúšťaní nie sú pravdivé, no pritom jeho cieľom, aby „vojenskí historici mohli užšie spolupracovať, nebude prichádzať k triešteniu zdrojov“. Lenže v Múzeu SNP vojenskí historici nepracujú, takže tých civilných musí najskôr povyhadzovať a prijať vojenských. Aby teda mohli spolupracovať s tými, ktorí sú vo VHÚ.

Navyše riadenie „zdrojov“ už teraz bude výlučne rezortnou záležitosťou, dokonca záležitosťou šéfa VHÚ, takže presun činností a ľudí z Bystrice do Bratislavy, aby nedochádzalo „k triešteniu zdrojov“, bude len otázkou obyčajnej organizačnej zmeny. Jasné, že lietadlá z Piešťan a tanky spod Duklianskeho priesmyku do hlavného mesta nik presúvať nebude. Ale zjednotenie spisov a ľudí do jednej budovy… Aby sa ušetrilo…

Minister Naď je taký netrpezlivý, že ani nie je schopný svoje odhodlanie zakryť. Ak sa udeje to, čo aj s ministerkou Milanovou tajne upiekli, o likvidácii Múzea SNP nepochybujte. Nič iné totiž ich cieľom nie je.
 

Úplne rozdielne inštitúcie

Stačí sa pozrieť na internetové stránky Múzea SNP a VHÚ, aby bolo jasné, že ich nespájajú „rovnaké témy a poslania,“ ako tvrdí minister obrany. Aj táto lož prezrádza, že si Naď či jeho poskokovia nedali ani takú námahu, aby sa zaujímali o to, čomu sa vlastne toto múzeum venuje.

muzeum_a_pomnik_snp_v_banskej_bystrici_oslavy_29._augusta_2018_843.jpg

Základným poslaním Múzea SNP sú teda kompletné „dejiny slovenskej spoločnosti rokov 1938 – 1945 s dôrazom na protifašistický a národnooslobodzovací boj a SNP“. Zároveň „dokumentuje povojnové súdne politické procesy, rehabilitácie povstalcov a súčasné prejavy neofašizmu, rasovej neznášanlivosti a intolerancie“. Každý vie, že Slovenské národné povstanie to nie sú len boje v horách, no aj konštituovanie Slovenskej národnej rady, vytvorenie národných výborov, obnovenie občianskych práv Židov, zabezpečovanie potravín či zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov povstaleckého územia. K SNP patrí aj vydávanie slobodnej tlače a rozhlasové vysielanie Slobodného vysielača.

O Povstaní a o tom, ako má vyzerať, najskôr rozhodli politici (ilegálna SNR), pričom riešili jeho civilné a politické aspekty, až potom zapojili do jeho prípravy armádu. Ani organizovaný protifašistický a národnooslobodzovací boj nebol výlučne záležitosťou slovenskej armády. Reálne sa doň zapojila až v druhej polovici vojny po skúsenostiach z Ukrajiny a Ruska. Dovtedy išlo o jednotlivcov, akým bol napríklad Ľudovít Kukorelli, ktorí individuálne spolupracovali s občianskym odbojom.
 

Civilné ilegálne hnutie

Naopak, ilegálny odboj boj bol po celé obdobie dominantne civilnou záležitosťou. Riadili ho politici a realizovali ho ľudia všetkých možných profesií, v najrôznejšom spoločenskom postavení, v rozličnom veku, muži i ženy – ľudia, ktorí s armádou nemali nič spoločné a na vojenskej stránke boja proti fašizmu a nacizmu sa nepodieľali.

Šmidke, Husák, Novomeský, Ursíny, Lettrich, Nosko, Šrobár, ale aj manželia Viestovci, Osoha, Nešpor, sestry Chuťkové, Dubčekovci, Kuna, Bergerová, Chmel – lídri i radoví, širšej verejnosti neznámi civilní odbojári z celého Slovenska riskovali svoje životy zapojením sa do ilegálnej činnosti proti klérofašistickému režimu. Veď koľko je medzi nami potomkov odbojárov, ktorí proti ľudákom, gardistom a „úešbákom“ nebojácne bojovali s nasadením všetkých síl?

Činnosť a pôsobenie týchto hrdinov boja za slobodu patrí do pôsobnosti Múzea SNP, ale nik z nich nemá s vojenskou históriou Slovenska nič spoločné, okrem účasti hŕstky z nich na politickom riadení povstaleckej armády.
 

Ústav s výlučne vojenskou históriou

Hoci bojovali so zbraňou v ruke, ani partizáni neboli vojaci. Aj keď svoju činnosť počas Povstania s armádou koordinovali, z hľadiska velenia fungovali v podstate nezávisle. Už len pôsobenie sovietskych rozviedčikov a politických komisárov jasne ukazovalo rozdielne postavenie partizánskych a armádnych jednotiek.

muzeum_snp_29._augusta_2014_843.jpg

Na rozdiel od šírky pôsobenia Múzea SNP naopak samotný Vojenský historický ústav deklaruje svoje zameranie výlučne na „rozvoj slovenskej vojenskej historickej vedy, vojenského archívnictva, vojenského múzejníctva, špecializovanej vedeckej knižnice a knižničných služieb, ako aj vojensko-historických služieb“. Civilno-historické služby nespomína ani náhodou.

Aj jeho nevedecká činnosť súvisí výlučne s armádou: ochrana a revitalizácia národného kultúrneho dedičstva v rezorte ministerstva obrany, realizácia Protokolu medzi MO SR a MO ČR o rozdelení archívnych fondov a spisových celkov Československej armády a ich spoločnom využívaní, zastupovanie MO v komisii Ministerstva vnútra SR na prípravu dvojstranných medzištátnych dohôd o vojnových hroboch, návrhy rozkazov prezidenta SR (ako najvyššieho veliteľa armády) k historickým výročiam, zabezpečovanie činnosti Rady pre vojenskú symboliku, či návrhy vystúpení ministra obrany na podujatiach súvisiacich s vojensko-historickou problematikou...

VHÚ sa vyjadruje tiež ku korešpondencii ministra obrany, ak sa vzťahuje „na oblasť vojenských dejín a tradícií“, k návrhom na povyšovanie účastníkov národného boja za oslobodenie, k vojenskému vzdelávaniu a výchove, udeľovaniu čestných a historických názvov vojenským útvarom, či k tvorbe vojenskej symboliky.

Navyše pri ústave exituje Slovenská komisia vojenskej histórie, ktorá „zastupuje vojenských historikov SR v domácich kontaktoch, ako aj v kontaktoch s vojenskými historikmi a organizáciami vojenských historikov v zahraničí“. V roku 1994 ju prijali do Medzinárodnej organizácie vojenskej histórie.
 

Alexej Čepička ako vzor?

Ak minister Naď sľubuje viac peňazí pre Múzeum SNP, tak túto sumu môže pokojne presunúť svojej kolegyni vo vláde Malinovej. A ak sú nejaké činnosti s VHÚ duplicitné, stačí lepšia koordinácia medzi dvoma rezortmi, ktoré vedú nominanti tej istej strany.

Spoločné hliadky vojakov a policajtov na hraniciach či testovacích centrách ministri dohodli ľahko, nikomu ani nezišlo na um presunúť časť vojakov pod rezort vnútra, alebo naopak testovacie miesta pod rezort obrany. Ak to išlo v týchto prípadoch, prečo jediným spôsobom pomoci Múzea SNP je jeho presun do rúk Jaroslava Naďa?

Natália Milanová toto múzeum ako ministerka kultúry nikdy nenavštívila. Celý rok sa k nemu nevyjadrovala, nezaujímala sa oň. Strčila hlavu do piesku a aj na spoločnej tlačovke s ministrom obrany iba opakovala jeho tvrdenia. Ten najčastejšie tvrdí, že spojenie Múzea SNP a VHÚ je vraj logické a prirodzené.

Pritom múzeum v Banskej Bystrici vzniklo v roku 1955 v pôsobnosti krajského národného výboru a od apríla 1957 patrí pod ministerstvo (vtedy povereníctvo) kultúry. Teda 64 rokov sa tu striedali generácie, ktorým riadenie múzea rezortom kultúry pripadalo „prirodzené“ a „logické“, hoci celý ten čas mala armáda neporovnateľne silnejšie postavenie a i vlastné historicko-vedecké zázemie. A hoci dnešný Vojenský historický ústav formálne vznikol 1. mája 1994, za 27 rokov žiadnemu ministrovi obrany nezišiel na um takýto „logický“ a „prirodzený“ nápad.

Sprava, zľava, zhora, zdola. Nech akokoľvek obraciame vyjadrenia šéfa rezortu obrany, neobstoja voči skutočne logickým a prirodzeným argumentom. Jednoducho klame a vymýšľa si. Jeho komunikačná aktivita a mlčanie ministerky kultúry nepochybne dokazuje, že celý nápad je jeho. Pred Vianocami osobne navštívil múzeum v Banskej Bystrici, ako keď si zemepán príde obzrieť svoje nové panstvo. Naď pripomína smutne známeho stalinistického ministra, Gottwaldovho zaťa Alexeja Čepičku, ktorý sa tiež usiloval všetko možné dostať pod kontrolu armády. Napoleonský syndróm v učebnicovej podobe.

Likvidácia Múzea SNP zapadá do šialeného trendu podriaďovania civilného sektora armáde. Na čele rezortu vnútra je nedávny šéf vojenskej tajnej služby, zdravotníctvo riadi aktívny vojak, ktorý ani len neodišiel do zálohy. Vojaci sú dnes na hraniciach, kontrolujú súkromné zdravotnícke zariadenia. A teraz aj celonárodné civilné múzeum zaberá armáda. Pritom Jaroslav Naď je ministrom zatiaľ iba rok.

Foto: Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama