Keď extrémisti riadia protiextrémistický úrad

Počet zobrazení: 3835

Logickým dôsledkom prirovnávania stalinizmu k fašizmu je všeobecné zavedenie konceptu „extrémizmu“ a protiextrémistického boja v postfašistických a dnes aj poststalinistických krajinách.

Tento koncept je len rozšírením teórie totalitarizmu a militantného liberalizmu, ktorý stavia všetko okrem liberálnej demokracie na rovnako totalitnú a antidemokratickú úroveň. Spolu s dnes už všeobecne akceptovanou liberálnou ústavnou diktatúrou, teda nezmeniteľnými liberálnymi princípmi a ich nadradenosťou nad demokraciou, je to v skutočnosti antidemokratický a antikomunistický koncept.

policia_hamburg_robert_anders.jpg
Ilustračná snímka: Summit G20 v Hamburgu, 4. júla 2017. Foto: Robert Anders

Postoj tajných služieb a polície ku komunizmu bol už dávno pred vznikom fašizmu univerzálne nepriateľský. Polícia slúžila ako ozbrojená jednotka, ktorá potlačovala štrajky, protesty a akékoľvek formy politického konania pracujúcej triedy. Tento stav sa podarilo napraviť len úspechom odborového hnutia, ktoré si svoje práva, okrem iného dnes oslavované liberálne práva, ako sú sloboda prejavu, právo na štrajk, odbory a volebné právo, vybojovalo. Ak je niekto strojcom dnešnej liberálnej demokracie, tak je to paradoxne odborové a sociálnodemokratické hnutie. Fašizmus predstavuje „len“ brutálnejší a otvorený návrat do tohto klasického liberalizmu, spolu s úplným suspendovaním aj tých obmedzených práv z roku 1789.

Boj proti „extrémizmu“ možno časovo zaradiť do vzniku FBI a jej hlavnej náplne – boja s organizovanou krajnou ľavicou a odborovým hnutím (dodnes v USA neexistuje právo na odbory). Vtedy boli extrémisti jednoducho komunisti, čiže všetci, ktorí bojovali za práva pracujúcich, teda proti „Amerike“, najslobodnejšej krajine na svete. Fašisti neboli terčom FBI až do šesťdesiatych rokov minulého storočia, rovnako v ostatných liberálnych krajinách sa nemuseli obávať žiadnej štátnej represie. Po nástupe fašizmu v Európe, eufemisticky nazývaného národný socializmus v Nemecku, podporovaného veľkoburžoáziou a maloburžoáziou, sa ukázala reakčná stránka „liberálnej spoločnosti“ v čase ohrozenia práva na majetok a ukazovala sa periodicky vo viacerých krajinách až dodnes.

Postfašistické liberálne krajiny spájali spoločné črty: osobná a štrukturálna kontinuita v štátnych inštitúciách, ako aj vo vládnych stranách medzi fašizmom a novým režimom a vznik „boja proti extrémizmu“, ktorý zväčša znamenal intenzívny boj s komunistami a menej intenzívny, aby sa nepovedalo, s otvorenými fašistami a tými, ktorí nezostali v štáte. Táto kontinuita sa najjasnejšie ukazuje v Taliansku a v Španielsku, pričom v Taliansku sú známe prípady, v ktorých tajné služby spolupracovali s fašistickými organizáciami a podieľali sa s nimi na vraždách.

V Nemecku táto kontinuita podobne existovala a to v inštitúciách BfV (v podstate protiextrémistický úrad), BKA (kriminálny úrad) a BND (spravodajské služby). V Nemecku sa síce o takých prípadoch ako v Taliansku nevie, ale minimálne existujú indície o čudných činnostiach v týchto inštitúciách. Najväčší teroristický útok v Nemecku na Oktoberfeste v roku 1980 nebol dodnes vyšetrený a kľúčové dôkazy sa stratili, alebo boli zničené. V prípade NSU tiež dochádzalo v rámci vyšetrovania k systematickému ničeniu dôkazov a prítomnosti jedného agenta BfV pri vražde. (Poznámka: NSU – Nationalsozialistischer Untergrund bola nacistická teroristická organizácia, ktorá zabila 10 ľudí v rozpätí rokov 2000 až 2006, v roku 2011 boli páchatalia odhalení a dodnes beží súdny proces.) A napokon BfV je známy tým, že v podstate financuje veľkú časť fašistickej scény prostredníctvom svojich „agentov“, rovnako ako bráni zákazu fašistickej strany NPD, ktorá podobne žije zo štátnej podpory.

Postfašistické strany ako AfD odmieta vôbec pozorovať a tieto strany užívajú, ako to tradične býva, nadproporcionálnu podporu v polícii (napríklad v Rakúsku je podpora pre FPÖ v polícii až takmer 50 percent). Ak k tomu pripočítame podporu, ktorej sa fašisti tešia od buržoázie, či finančnej alebo prostredníctvom médií, môžeme ľahko spoznať skutočný „antiextrémistický“ charakter liberálneho štátu. Najmä v Rakúsku, kde extrémisti a fašisti v FPÖ o chvíľu ovládnu ministerstvo vnútra a tým pádom aj antiextrémistický úrad, možno hovoriť akurát tak o morbídnom humore.

„Extrémizmus“ je podobne ako iné buržoázne klamstvá antikomunistický koncept a má za účel poslať čo najviac síl proti protivníkom buržoázie a ľudí bojujúcim za práva pracujúcich. „Extrémisti“, čítaj komunisti, tak stoja v presile proti fašistom, štátu, médiám, ako aj odborom a antikomunizmu u pracujúcich a môžu len čakať na zázrak. Zázraky prichádzajú, ale len pre zbožných.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984