Kniha 2017: Nominácie 11 – 21

Anketa – VAŠA NAJLEPŠIA KNIHA ROKA 2017
Počet zobrazení: 4832
Nominácie 11 – 21: Milan STANO, Peter DAUBNER, Ľubomír OLACH, Rudolf BELAN, Jozef ŠPAČEK, František ŠKVRNDA, Miroslav BRÜCK, Gustáv MURÍN, Igor DANIŠ, Ivan LUŽÁK, Brigita SCHMÖGNEROVÁ

Uverejňujeme druhú časť nominácií, odporúčaní a hodnotení ankety Kniha roka 2017.

Prvá časť: Kniha 2017: Nominácie 1 – 10


11. MILAN STANO, výtvarník a spisovateľ


nova_obalka_machacek.jpg1. Veľmi ma zaujala kniha mladého českého historika Michala Macháčka Gustáv Husák. Čítal a študoval som ju skoro celý mesiac. Písal ju deväť rokov, prešiel množstvo archívov, aj ruských, hovoril s pamätníkmi. Veľa materiálov mu dala Husákova rodina, spolupracovníci... Vznikla objemná zaujímavá kniha. Husák vzišiel z biednych sociálnych pomerov, vyrastal ako polosirota a vyštudoval právo. Celý svoj život chcel naprávať sociálne pomery. Bol húževnatý, vzdelaný, nezlomilo ho ani mučenie vo väzení. SNP si bez jeho zástoja ťažko predstaviť. Jeho politika však bola limitovaná geopolitikou. Sovieti mali zaňho náhradu Biľaka, Jakeša a iných. Nepodarilo sa mu, aby sovietske okupačné vojská odišli. Vlastne, mysleli sme si, že on vládne, v skutočnosti bol v rozhodovaní bezmocný a nakoniec sa stal osamoteným „väzňom“ na Pražskom hrade.
Pri lúskaní knihy som sa vrátil do mojich študentských čias, keď sa Husák na študentskej besede vyslovil o vtedajšom slovenskom znaku ako o živánskej pod Kriváňom a bol za vrátenie tradičného dvojkríža a slovenskej zástavy do nášho verejného života. Spomenul som si aj na jeho pamätný výrok z januára 1970: „Musíš tak rýchle utekať, až budeš určovať smer.“
Macháček používa všetky spôsoby, ako urobiť knihu pútavou a čítavou. Dokumenty strieda so spomienkami pamätníkov, aj jeho protivníkov, s vtedajšími reáliami, výňatkami z tlače, neznámymi fotografiami, dokonca i karikatúrami a anekdotami. Zaujala ma jedna, z obdobia zvolenia Husáka za československého prezidenta z roku 1975, ktorá sa mi oživila v pamäti: „Štúr dal Slovákom jazyk, Hlinka a Tiso štát a Husák k nemu pripojil Čechy a Moravu.“
Husák bol reálny politik a videl veci také, aké sú. Macháček píše o ňom bez predsudkov, lebo politika je stret záujmov a boj o moc. Kto v politike nemyslí mocensky, nemyslí vôbec. Husáka od mladosti sprevádzal idealizmus so vzdorom a túžbou po sebarealizácii. Jeho mentor a vzor mu bol Clementis. Bol pripravený a vybavený, aby zohral významnú úlohu v SNP, v organizovaní nových pomerov po vojne. Presadzoval rovnoprávnosť Slovenska s Českom, odmietal pražský centralizmus a chcel, aby na Slovensku vládli slovenské národné orgány. Tento program eliminovali tri pražské dohody a obvinenie Husáka z buržoázneho nacionalizmu a následné väzenie a mučenie. Je irónia, že sa tu stretol s politikmi a cirkevnými hodnostármi, ktorých dal sám pozatvárať. Komunistický mlynček, ktorý pomáhal roztáčať, zomlel aj jeho. Nikdy som nemohol pochopiť politiku komunistov, ktorá ničila a zabíjala vlastných členov, vlastnú inteligenciu. Možno aj preto som tam nikdy nechcel vstúpiť.
Macháček rozoberá, či bol Husák národným komunistom, eurokomunistom alebo stalinistom. Prikláňa sa ku konštatovaniu, že bol národne orientovaným komunistom. Ťažko si predstaviť vytvorenie federácie bez jeho úsilia a tým vlastne okľukou položil základy aj dnešnej demokratickej Slovenskej republiky. Keď som čítal túto knihu, uvedomil som si, aké dôležité je poznanie našich národných a politických osobností. Toto poznanie by malo byť vo výbave každého kultúrneho Slováka. Lebo neznalosť našich dejín nikoho neospravedlňuje. Tým by sa aj eliminovalo množstvo politických hochštaplerov v slovenskej politike, lebo vzdelaní voliči by ich nikdy nezvolili.

2. Ďalšia kniha, ktorá ma zaujala, je od slovenského spisovateľa Ľuba Olacha Vavro Šrobár. (Marenčin PT, 2017.) Je o zabudnutom slovenskom politikovi, ktorý najdlhšie pôsobil v našej politike a prežil všetky režimy. Jeho pozoruhodný život sa stal námetom pre Olacha i preto, lebo zo strany matky bol jeho vzdialeným príbuzným. Šrobár má nálepku silného „Čechoslováka“, ktorý slúžil českým záujmom a nikto nepoukázal na jeho slovenský rozmer, keď na konci 19. storočia pôsobil ako národný buditeľ a prebúdzal zaspaté politické myslenie na Slovensku.
Šrobár je zaznávaný zo všetkých strán a pritom predstavuje kľúčovú postavu prevratu na Slovensku v roku 1918, keď vznikalo Československo. Ako splnomocnenec vlády pre Slovensko bol vlastne osloboditeľom Slovenska z maďarského područia. Svojou šikovnou a tvrdou politikou zmaril maďarské znovuobsadenie Bratislavy na začiatku roku 1919. Zaslúžil sa i o porážku Východoslovenskej republiky, ktorú založil maďarón Dvorčák a chcel ju pripojiť k Maďarsku. Boli to turbulentné časy.
Mladý Vavro Šrobár študoval na kežmarskom gymnáziu. Tu ho ako pansláva vylúčili a nemohol študovať na žiadnej škole v Uhorsku. Pomohli mu ľudia z Matice slovenskej, najviac redaktor z Národných novín Ambro Pietor, ktorý mu poradil a vybavil, aby doštudoval na českom gymnáziu v Přerove. V Prahe vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite. Jeho profesorom bol Masaryk, ktorý prebudil v ňom politické myslenie. Rozšíril sa mu kultúrny a vzdelanostný obzor, takže lepšie videl, v akých zostalých pomeroch je uhorské Slovensko. Videl lepšie chyby Slovákov s porovnaním s českými pomermi. Jeho priateľom a kmotrom bol Andrej Hlinka. No postupne sa mu odcudzil a rozkmotril sa s ním. V Hlinkovi videl nevzdelanca, zaostalého klerikála, ktorý neuznával vedu a pokrok a v Šrobárových očiach bol symbolom konzervatívnej zaostalosti Slovenska.
Olach v knihe vykresľuje pomery vo vtedajšom Uhorsku. Prebiehala tu tuhá maďarizácia, ktorá ničila akýkoľvek slovenský pohyb. Národovcov zatvárali do väzenia, prenasledovali, vyhadzovali zo zamestnania, slovenskí politici upadali do pasivity. Šrobár kritizoval Vajanského mesianizmus a rusofilskú orientáciu na zaostalé cárske Rusko. Stal sa hlasistom a hlásal, že iba drobná politická práca môže Slovákov politicky prebudiť a zachrániť ako národ. Jeho presvedčenie bolo, aby sme sa nespoliehali na ruského cára, že nás oslobodí od maďarskej poroby, ale musíme sa oslobodiť sami. Píše aj o tom, ako ho Masaryk upozornil, že na uhorskom Slovensku, podľa jeho zistení a štatistík sú Židia vo veľkej miere úžerníci a šíria alkoholizmus, lebo až 95 percent licencií na výrobu a výčap alkoholu majú Židia. Vavro Šrobár ako minister s plnou mocou na Slovensku po prevrate 1918 im dal iba 10 percent koncesií.
Šrobár sa cítil v politike ako ryba vo vode. Málokto vie, že sa podieľal na vyhlásení SNP a bol spolu s Husákom predsedom SNR. Po skončení povstania bol v Moskve a spolu s Benešom ho v januári 1945 prijal Stalin. Ten si ho veľmi obľúbil, vážil a naplno sa mu naplno venoval ako politikovi číslo 1. Všetkých to prekvapilo. Kým Beneš iba uchlipkával z pohárika, Stalin so Šrobárom poctivo obracali poháriky. Stalin vzal pod pazuchy Šrobára a všetkých pozval do kinosály. Dal im tam premietať film o dobýjaní Budapešti Červenou armádou. Keď ukazovali rozbitú maďarskú metropolu, Stalin vraví natešenému Vavrovi: „Dobre sme zničili Budapešť, čo myslíte, mali by sme ešte viac, čo radíte milý Vavro ?“
Privítal som túto knihy môjho kolegu a priateľa Ľuba Olacha ako veľmi dobrý počin, lebo oboznamuje širokú verejnosť so životom významného slovenského politika v našich dejinách. A ešte niečo. Veľmi rád som túto knihu nezištne ilustroval svojimi karikatúrami. Lebo nadhľad a humor patrí k lepšiemu poznaniu dejín.

3. Ondrej Zimka napísal k svojej osemdesiatke zaujímavú knihu Zabudnutá záhrada. (MAGMA, 2017.) Je to vzácna kniha s osobitnou zimkovskou vôňou. Sú v nej autorove spomienky na svoje detstvo, na rodičov, na rodákov, ktorí žijú uprostred nádhernej kysuckej krajine. A to všetko je napísané s ľahkosťou, aké je Zimkove výtvarné umenie. Pri čítaní knihy sa lepšie vžijete do jeho imaginatívnych obrazov, ale aj do humoru jeho karikatúr.
Otvoríte okno do Zimkovej hlavy, z ktorej vám lietajú kysucké bosorky s eleganciou im vlastnou. Letia nad krajinou jeho detstva, v ktorej sa to len hemží postavičkami, strigôňmi, bogynkami, čarovnými vílami, ale aj reálnymi postavami, žandármi, pastiermi a nahými vílami. Pripomenulo mi to moje detstvo, lebo aj ja som si urobil radosť: napísal som pred rokmi knihu príbehov o mojej rodnej Kálnici.
V umelcovom detstve sú všetky jeho najkrajšie námety. Lebo je to studnička, z ktorej sa dajú čerpať inšpirácie a človek je stále smädný. Ondro Zimka je Kysučan a svoj kraj má rád. V knihe často používa rodné kysucké nárečie. Text je tým ozvláštnený, no chvíľu to trvá, než nárečie rozpoznáte a postupne rozlúštite zmysel slov a výrazov. Našiel som tam aj množstvo dobových historických fotografií a Zimkových obrazov, ktoré vhodne dopĺňajú zimkovské príbehy.
Svoje rodisko má vo veľkej úcte, lebo mu vďačí za veľa. Kysuce a Kysučania sú jeho hlavnou témou. Veľmi vám túto knihu odporúčam, lebo ňou lepšie pochopíte tohto originálneho významného slovenského umelca. A som rád, že Ondrík je nielen môj kolega ale aj dlhoročný kamarát.

 

12. PETER DAUBNER, politológ a ekonóm
 

geisberger_obalka.jpg1. Heinrich Geiselberger (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Rybka Publishers, 2017.
Bezkonkurenčne najlepšia kniha roku 2017, tohto annus mirabilis, ktorý uštedril definitívny knockout liberálnej demokracii a historickému optimizmu. Vitajte v dobe globálneho regresu. Skrátka, 17 autorov a autoriek, medzi inými Zygmunt Bauman, Slavoj Žižek, Ivan Krastev, Paul Mason, Bruno Latour, Arjun Appadurai, Pankaj Mishra, Nancy Fraserová, Wolfgang Streeck, Václav Bělohradský či Heinrich Geiselberger, napísalo skvelú analýzu súčasného sveta.  

2. Étienne Balibar: Násilí a civilita. Rybka Publishers, 2017.
Popredný francúzsky post-marxistický filozof Étienne Balibar nám v knihe Násilí a civilita pripomína, že navzdory zlyhaniam Marxa a marxizmu, je pre súčasnosť viac ako kedykoľvek v minulosti nevyhnutné „myslieť politiku“ v rámci Marxových kategórií, ale zároveň aj proti nim.

3. Radoslav Štefančík, Irina Dulebová: Jazyk a politika. Jazyk politiky v konfliktnej štruktúre spoločnosti. Vydavateľstvo EKONÓM, 2017.
Jeden z autorskej dvojice monografie je známy ako politológ, ktorý sa mýlil snáď vo všetkých svojich publikovaných prognózach či predvolebných predpovediach, čo nám pripomína, že empiricko-analyticky orientovaná politológia je dnes absolútne bezradná, a preto musíme opätovne nasmerovať svoje politologické úvahy do sféry ľudských pudov a emócií, ktoré sa racionalistickými metódami nedajú vysvetliť. Predmetná kniha však rozhodne stojí za pozornosť. V tejto krajine sme totiž „lingvistický obrat“ takmer úplne odignorovali. Ak sa chce politická ľavica vymaniť z hlbokej defenzívy, musí si uvedomiť, že jazyk sa stáva kľúčovým z hľadiska politickej ontológie. Bez intenzívneho boja o hegemóniu v „diskurzívnej aréne“ je ľavica odsúdená k ďalším debaklom, ktoré sme v roku 2017 mali možnosť v európskom priestore pozorovať.


13. ĽUBOMÍR OLACH, spisovateľ
 

sprisahanie_proti_rusku.jpg1. Rozhodne medzi moje tri najlepšie knižky patrí Veľké sprisahanie proti Rusku Michaela Sayersa a Alberta E. Kahna, Eko-konzult, 2017. Autori v nej objasňujú, že podobná protiruská hystéria tu už bola pred sto rokmi. Tá dnešná protiruská kampaň nie je teda nič nového, len o tom nevieme, pretože sme vtedy ešte nežili. Autori v knihe píšu o tom, že čo sa týka Ruska, tak tam Západu nejde o žiadnu demokraciu či slobodu. Tvrdia, že to sú len ošúchané frázy. Ide im o zisky. Milióny mŕtvych a trpiacich to nikdy nestálo za reč. Hlavné je, že sa točia peniaze. Autori tejto knižky, počnúc obdobím ruskej revolúcie čitateľa vedú k pohľadu na svet pod zorným uhlom toho, čo zakúsili Rusi. Autori čitateľom ponúkli zriedkavý dar, a to schopnosťou pozerať sa na seba tak, ako nás vidia Rusi – podľa toho, čo oni prežili. Pokračovanie v zhubnej politike protisovietskych intríg, tak živo opísaných v tejto knihe, by určite vyústilo do tretej svetovej vojny. Preto túto knižku by mali čítať a študovať všetci, ktorí sa usilujú o nastolenie trvalého mieru na svete.

2. Na druhé miesto dávam Krvavé jahody od Jiřího S. Kupku. (Citadella, 2017.) V knižke opisuje skutočný príbeh, ktorý prežila Věra Sosnárová. V máji 1945 ju ako štrnásťročnú odvliekli na Sibír spolu s matkou a sestrou. Po rozličných peripetiách, v gulagoch prežila dvadsať rokov, sa nakoniec dostala do Československa. Do roku 1974 musela na polícii každý mesiac pod hrozbou deportácie do ZSSR podpisovať vyhlásenie, že bude o gulagu mlčať.

3. V knižke Ľudia a doba z môjho života Jozef Mikloško (Marenčin PT, 2017.) opisuje svoj bohatý vedecký, diplomatický aj politický život. Je to nanajvýš zaujímavé čítanie, kde sa čitateľ dozvie informácie nielen zo zákulisia vedeckých ústavov v zahraničí či našej SAV, ale aj to, ako to chodí v diplomacii a v politike vôbec.

 

14. RUDOLF BELAN, vydavateľ, publicista
 

nova_obalka_machacek.jpg1. Michal Macháček: Gustáv Husák. Vyšehrad, 2017.
Keď v apríli 1954 Najvyšší súd odsúdil Gustáva Husáka za vlastizradu na doživotie, mal som necelých sedemnásť rokov. V roku 1964 som ako dvadsaťsedemročný čítal jeho Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Vo februári 1969 na Mimoriadnom slovenskom zjazde ČSM ubezpečoval nás mládežníckych funkcionárov: „že vám nikto nemieni predpisovať, v akej forme organizácie alebo organizácií máte pracovať.“ V novembri 1969 Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo uznesenie o opätovnom vytváraní zjednotenej, masovej, dobrovoľnej mládežníckej organizácie. Ako prvý tajomník ÚV KSČ na prijatí predstaviteľov Federálnej rady Združenia organizácií detí a mládeže, ktorého som sa zúčastnil, nám zdôraznil: „Chceme, aby nová organizácia bola organizáciou veľkou a silnou.“ Po týchto osobných skúsenostiach som ku knihe pristupoval predovšetkým ako k politickej biografii Gustáva Husáka. Oceňujem erudovanosť autora, ktorý dokázal predstaviť osobnosť Gustáva Husáka objektívne, ako vynikajúceho politika pôsobiaceho v najzložitejších obdobiach vývoja našej spoločnosti. Očakával som, že autor sa aspoň letmo dotkne aj zástoja mladej generácie v obrodnom procese a jej prínosu v zápase za pokrok a demokraciu.

2. Gabriela Rothmayerová: Ako mladnú muži. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.
Rozhovory ako publicistický či umelecký žáner mám rád rovnako ako literatúru faktu. Spolu s úvodnou autobiografickou esejou a črtami o významných spoločensko-politických udalostiach som ich našiel aj v novej knihe Gabriely Rothmayerovej. Zaujali ma najmä rozhovory s významnými politikmi z obdobia obrodného procesu a normalizácie. O tomto období našich novodobých dejín sa už popísalo veľa. A tak viac ako téma ma zaujímali všetci traja respondenti, ktorých som mal možnosť osobne poznať. Očakával som, že na premyslene položené otázky prídu svojou originalitou zaujímavé odpovede. Nie vinou autorky viaceré osobné výpovede a svedectvá zostali však niekde v predsieni pravdy. Na škodu veci!

3. Ľudmila Ulická: Jakubov rebrík. Slovart, 2017.
Román Jakubov denník je ságou o jednej ruskej rodine, o krutej a nezdolateľnej pravde jej života. Rozpráva o živote plnom dramatických udalostí osobných i spoločenských, o vrtkosti ľudských osudov. Zachytáva celé storočie ruských dejín až po súčasnosť. Autorka patrí k popredným predstaviteľkám súčasnej ruskej literatúry. Vo výbornom preklade Jána Štrassera knihu vydalo vydavateľstvo Slovart.


15. JOZEF ŠPAČEK, pedagóg, spisovateľ
 

vilikovsky_strojvodkyna.jpeg1. Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Slovart 2017.
Náš najúspešnejší a intelektuálne najnáročnejší autor vydal knihu, ktorá je jedna z jeho najlepších. Hravosť, irónia, sebairónia, neopakovateľný štýl a v neposlednom rade i autorova skrytá (?) zjavná (?) polemika s R. Barthesom o tom, kto je, či nie je alebo môže byť ešte autor textu knihy.

2. Anton Baláž: Povedz slovo čisté. Literárne a informačné centrum, 2017.
Posledná fáza života Štefana Krčméryho (Jána Jesoma). V smutnom dome, smutné časy. Ponurosť päťdesiatych rokov videná viacerými protagonistamiA. Baláž sa „našiel“ v žánre dokurománu a odviedol poctivú prozaickú prácu, vzdal hold opomínanej postave našich nielen literárnych dejín. Je to pripomenutie viac ako dôstojné.

3. Miroslav Brück: Chýbajúce strany. Skalná ruža, 2017.
Poézia tohto básnika má stále výrazne vyvážené parametre. Je skvelým pozorovateľom, všíma si veci a javy, ktoré väčšinou unikajú našej pozornosti. Jeho lyrický hlas je skôr stíšený, no naliehavý. V básňach cítime i trpkú príchuť zmúdrenia, je to skôr amarcord ako rubínové víno. Stojí za to odcitovať aspoň jednu báseň: ODKAZ

Odvrátené stromy podlomené / zrýchľujúcimi riekami / naposledy pred padnutím / zakvitnú mlčanlivými lupeňmi

Mimo poradia:
4. Vladimír Sorokin: Manaraga. Artforum 2017.

Aj v tomto románe horia knihy, ale úplne za iným účelom ako v svetoznámom románe R. Bradburyho. Sorokin pokračuje vo svojom dystopickom konceptualizme – alebo naopak? Znepokojujúca vízia sveta po veľkej vojne, kde je všetko úplne inak usporiadané a prevládajú situácie, ktorých by sa nik nechcel dožiť. U Sorokina sa ťažko hľadá nejaký pevný bod, či „točka zrenija“, čo jeho čitateľov už zrejme neprekvapí.
 

16. FRANTIŠEK ŠKVRNDA, zahraničnopolitický analytik, publicista


Tri moje hodnotenia dávam odbornej literatúre (literatúre faktu), resp. politizujúcim rozhovorom. Všetky tri knihy majú objektívny pohľad na súčasný svet (aj Slovensko), pričom kriticky poukazujú na záležitosti, ktoré mediálno-politický hlavný prúd často ignoruje alebo podáva o nich deformovaný obraz. Autori sú skúsení, dlhodobo pôsobiaci publicisti, ovládajúci svoje remeslo. Ich snahou je témy nielen popisovať, ale aj viesť k zamysleniu nad nimi a ukazovať, že na dnešnom svete treba veľa zmeniť, aby v ňom zavládla obyčajná, bežná ľudská spokojnosť.

cina_dlhy_pochod.jpg1. Leopold Moravčík: Čína na konci Dlhého pochodu. Perfekt, 2017.
Zaujímavo, zasvätene, objektívne so širokým záberom podaná problematika čínskej reality s dôrazom na súčasnosť, ale aj s objasnením niektorých historických aspektov. Kniha má aj cestopisné črty a pojednáva o zaujímavých fenoménoch z čínskej spoločnosti a jej kultúry. Dáva možnosť zamyslieť sa nad rôznymi stránkami čínskej civilizácie a jej prínosu pre riešenie problémov dnešného sveta. 

2. Pavol Dinka: Láska k moci a moc lásky. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.Nájdeme tu veľa podnetov na kritické zamyslenie nad témami, ktorými žije súčasná spoločnosť. Široká škála zaujímavých rozhovorov prevažne s výrazne angažovanými osobnosťami. Pri čítaní rozhovorov mi na myseľ prichádza nástojčivá otázka, prečo má súčasná moc, ktorá sa sama až príliš chváli, horšie črty ako v minulosti a viac problémov?

3. Michal Havran st.: Od arabskej jari po Islamský štát. Marenčin PT, 2017.
Podnetné, široké zamyslenie sa, venované fenoménu, ktorý denno-denne rezonuje v médiách. V knihe sa so znalosťou nedávnej histórie poukazuje na protirečivosť vývoja po vypuknutí arabskej jari vedúceho k vzniku mimoriadne nebezpečného Islamského štátu, na čom má svoj (nechcený) podiel aj iracionálna politika USA na Blízkom východe.


17. MIROSLAV BRÜCK, básnik, prozaik
 

tatarka.jpg1. Dominik Tatarka: Sám proti noci. Artforum 2017.
Dlho očakávané autobiografické texty možno považovať za kultúrnu udalosť roka. Tatarkova výpoveď o jeho vnútornom rozpoložení v časoch normalizácie, ktorá ho odsunula na samý okraj spoločenského života, podáva nenahraditeľné svedectvo, nestrácajúce zo svojej aktuálnosti a naliehavosti.

2. Jon Fosse: Lodenica. Modrý Peter, 2017.
Brilantná próza významného nórskeho spisovateľa, ktorého diela sú vysoko oceňovane a prekladané do mnohých svetových jazykov. Sugestívny príbeh o milostnom trojuholníku očarí majstrovským vykreslením postáv a originálnou dejovou štruktúrou. Preklad Anna Fosse.

3. Santóka Taneda: Tráva podél cesty. Malvern ,2017.
Pútnik a mních Santóka Taneda (1882 – 1940) zosobňuje tradičné hodnoty japonskej poézie: vnímanie plynúceho času, pominuteľnosť, súzvuk s prírodou. Zbierka haiku svojou tvarovou dokonalosťou, presvedčivou obraznosťou a výrazovou úspornosťou ponúka nevšedný estetický zážitok. Preklad Jan Burian.


18. IGOR DANIŠ, ekonóm, publicista



kundera.jpg1. Milan Kundera: Kniha smíchu a zapomnění. Atlantis, 2017.
Splnený dlh svetoznámeho románopisca voči Čechom a Slovákom. Za zmienku stojí, ktoré pasáže autor po štyridsiatich rokoch a voči francúzskemu (a celosvetovému) vydaniu škrtol alebo zmenil. Nastávajúci literárni  kritici budú mať o čom písať dizertačné práce. Za zmienku stojí aj vynikajúci doslov Sylvie Richterovej. Škoda, že autor odvolal preklad svojej poslednej knihy Oslava bezvýznamnosti z francúzštiny do slovenčiny. Mohol si overiť, aké bude slovenské znenie jeho písania. A určite by mu to jeho priatelia  na Morave a v Čechách s radosťou odobrili.

2. - 3.
Peter Macsovszky:
Povrch  vašej planéty. Drewo a srd, 2017.
Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Slovart, 2017.
Dva vynikajúce romány slovenských spisovateľov, ktoré znesú nielen  európske kritéria kvality, ale rozhodne celosvetové. Vilikovský v poslednej dobe zažíva najlepšie spisovateľské obdobie a píše neuveriteľné romány. Román Pes na ceste by mu závidel aj Samuel Beckett. Ešte viac by mu závidel, že nikto okrem Slovákov o ňom nevie... Oba romány sú nabité hravosťou, iróniou, lavírujú na pomedzí reality a nadreality, skutočnosti a sna, zavádzajú a zvádzajú. Koho by však zaujímalo, ako píše rozprávač v Krásnej strojvodkyni. Ministerstvo, ani LIC nepodporujú preklady a propagáciu slovenských spisovateľov, románov a literatúry do cudzích jazykov, hlavne veľkých, nie malých, s tým, že v počiatočnej dobe treba zasponzorovať nielen preklad, ale aj propagáciu na veľkých jazykových trhoch, kde o našich spisovateľoch nič nevedia a nenechať všetko na božskom trhu. Lenže to radšej naša kultúrna politika bude sponzorovať propagandistické nudné filmy. Možno minister bude mať teraz viac duchovnej energie a osvietenejšiu myseľ, keď sa prestal venovať marketingu a volebným kampaniam.

Mimo poradia:
4. Dragan Velikič: Bonavia. Fragment, 2016.
Kniha o klasických témach románu: láska, nádej, náhoda, útek, stratené činy, zabúdanie, nuda, cudzota. Prekladá sa nový román od Velikiča. Lenže je to jeden z mála veľkých autentických spisovateľov, ktorý sa prekladá do slovenčiny alebo češtiny. Inak je to bieda. Horšie než v dobe socializmu, kedy panovala cenzúra a kladivo ideológie. Prekladajú sa len povrchné populárne schematické  diela, tzv. romány s veľkým príbehom bez myšlienky, o ničom, a béčkové nasladlé vraj romány. Prečo je to tak? Koho by to zaujímalo. Minister založil fondové sponzorovanie literatúry, kde rozhoduje málopočetná komisia, ale zdá, že to na tomto poli nestačí, pretože malá komisia iba schvaľuje, ale neorganizuje odbornú diskusiu čo  a prečo, neodporúča. Škandinávsky model je efektívnejší. Ale treba mať aj ľudí, ktorí sa rozumejú literatúre, je to ich život, dokážu čítať v niekoľkých jazykoch a potom vybrať hodnotné diela zo sveta, a nie sú odkázaní na cudzí subjektívny názor a rebríčky bestsellerov v jednotlivých štátoch. Minister dá na tzv. odborný názor odbornej obce, ale to sú zväčša manažéri a funkcionári, ktorí žijú v inom svete. A koľko je toho ešte nepreloženého z kanónov svetovej literatúry z druhej polovice 20. storočia...

Na rozdiel od prekladov svetových spisovateľov sme v minulom roku sme mohli vidieť niekoľko nadpriemerných filmov, ktoré presne popisujú a demaskujú  súčasnú spoločnosť a svet.Vyberám tri: 1. Ruben Ostlund: Štvorec, 2. Andrej Zviagincev: Bez Lásky, 3. Gastón Duprat a Mariano Cohn: Vážený občan.



19. GUSTÁV MURÍN, biológ, spisovateľ, publicista
 

Minulý rok priniesol, z môjho pohľadu, naozaj pozoruhodné tituly.

kauza-cervanova-ii.jpg1. Peter Tóth: Kauza Cervanová II. Dixit, 2017.
Táto 256-stranová kniha vznikla zjavne neplánovane. Všetko podstatné o tejto všeobecne známej vražde sa totiž dozvieme v prvom dieli, ktorý má až 512 strán doplnených o DVD s fotografickými aj zvukovými záznamami. Sú to nezvratné dôkazy o vine celej bandy Nitranov vrátane ich priznaní a aj podrobných výpovedí. Čo sa k tomu dá ešte dodať? Veď to je to prekvapujúce a hodné ďalších stoviek strán, tentoraz o ich morálnych spolupáchateľoch. Ako sa píše na prebale knihy: „Popisuje nielen fakty o najznámejšom slovenskom kriminálnom prípade. Odhaľuje najväčšiu mediálnu manipuláciu v našich novodobých dejinách a predstavuje jej hlavných aktérov. Príbeh je plný zápletiek zo súdnych siení, zasvätene rozpráva o politických intrigách a mediálnych manipuláciách. Neodbytne naznačuje, že realita a jej obraz v médiách sú od seba vzdialené tisíce svetelných rokov.“
Áno, je to tak, aj keď je to ťažko pochopiteľné. Takzvaní slniečkari, pravdovravkári a zaumní krasoduchovia nás denne presviedčajú o tom, že tzv. mienkotvorné médiá tu nie sú preto, aby nás pravdivo informovali, ale preto, aby našu mienku vytvárali – aj za cenu lží. Hríb, Šebej, Havran, Šimečka a ďalší majú vopred známe fixné idey (napríklad, že zabíjať civilistov v mene šírenia demokracie za každú cenu je chvályhodné a bombardovanie je „humanitárne“, cit. Havel) a k nim priraďujú, čo sa im hodí a zamlčujú, či ignorujú, čo sa nehodí. A práve najznámejší slovenský kriminálny prípad je vzorovou ukážkou, že sa nezastavia ani pred obhajovaním brutálnych vrahov. Najmä Hríb si svojho času zobral do hlavy, že na tomto prípade bude „usvedčovať“ zvrhlosť bývalého komunistického režimu. Keby si vybral nejaký politický proces, tak by to bolo pochopiteľné a aj záslužné. Z neznámeho popudu si však on a jemu podobní vybrali prípad až takmer rituálnej vraždy. Len pre občerstvenie pamäti dodajme, že kauza sa začala v tej dobe (sedemdesiate roky) vcelku obvyklou praktikou grupensexu. Mládež sa za komunizmu nudila a sex bol jednou z mála zábav, na ktoré komunistická moc nedosiahla. Takto sa veselili v Bratislave, Piešťanoch, ale i Poprade a iste aj inde. Ibaže jeden taký večer sa skončil tragicky. Skupine Nitranov sa podarilo vylákať mladú peknú študentku medicíny do rodinného domu, kde ich iná kamarátka ochotne poslúžila všetkým. Ale to sa im neznámej študentke bridilo a tak ju znásilnili. A ona urobila tú „chybu“, že sa im vyhrážala, že ich udá. Tak sa jej rozhodli zbaviť a rituálne ju poviazanú utopili v jazierku pri Senci. Málo známym faktom je, že rovnaký únos a skupinové znásilnenie od tých istých zažila aj iná študentka, ale tá si zachránila život tým, že sa nebránila. Verili vo svoju beztrestnosť, lebo pochádzali z dobre zavedených rodín s konexiami, ktoré v tej dobe boli nad zlato. Priebeh celého večera aj jeho brutálny koniec sa podarilo podrobne zdokumentovať a páchatelia sa priznali. Trest vrahov však skrátila absurdná amnestia absurdného dramatika a čerstvého prezidenta Havla. A tá spustila mnohoročnú rovnako absurdnú kampaň slniečkarov za očistenie „dobrého mena“ znásilňovačov a vrahov. A je neuveriteľné, ako sa Hríb, Šebej, Lesná a spol. (v duchu ich kampane bol tiež nakrútený televízny dokument, pri ktorom ochotne asistovali niektorí z vrahov) nehanbili prekrúcať fakty a vytvoriť tak skutočnú konšpiračnú teóriu! Peter Tóth práve preto až úzkostlivo podrobne predkladá dôkazy i výpovede páchateľov a svedkov. Preto aj tie neobvyklé prílohy v podobe DVD-čiek pri oboch dieloch knihy. A trafená hus zagágala – kedysi známa novinárka Ľuba Lesná sa neštítila dávať morálne lekcie tomuto autorovi, namiesto aby sa hanbila za vlastné morálne a etické zlyhanie. To všetko podľa tézy, že za komunizmu bol každý zločinec vlastne nevinný, lebo „trpel“ v totalitnom režime. Lesná si ani len nepripustila fakt, že usvedčení vrahovia boli práve komunistickou nomenklatúrou krytí, až kým nezasiahol samotný Husák a nedal pokyn na vyšetrenie vraždy bez ohľadu na takéto politické krytie. Druhý diel knihy je práve o tom. A je záslužné, že vyšiel.

2. Pavel Malovič: Tvar mojej tváre. F.R.&G, 2017.
Pavla Maloviča nešlo prehliadnuť na vystúpeniach dnes už legendárneho folkového združenia Slnovrat. Jeho vznik dokazuje, že mládež sa dokázala aj inak zabaviť v dobe Cervanovej vraždy, než úchylná banda Nitranov. Malovič vždy vymýšľal neobvyklú inštrumentáciu a pozýval si k tomu aj veľmi vychytených hudobných profesionálov (Frešo, Griglák, Varga!). Ale aj tak tie pesničky stáli na texte, veď texty písal napríklad aj pre vtedy omnoho známejšiu folkovú speváčku Zuzku Homolovú. A tak v tejto knižočke do ruky na 130 stranách nachádzame výber z jeho piesňových textov (a ako správne píše editor rukopisu Miloš Janoušek, bez hudobného podkladu naberajú nové významy), ale aj básní a tzv. omrviniek. Len mi nejde do hlavy, prečo je tých omrviniek tak málo, no ako omrviniek. Takže som tu márne hľadal rozkošnú veršovanku, ktorú som si už navždy zapamätal:

   Najväčšie vajcia na svete má pštros
   Ja také nemám
  Ja mám už všetkého
   dosť.


   A z pesničkových textov mi chýbajú tieto verše:
 

Bohužiaľ, zvetrávame,
je to tak, vážení,
nech robíme čokoľvek,
je to tak.

Slová v povetrí
sú naším popolom,
ľahkým dotykom
sa spájajú s Tebou
ako mráz, keď kreslí
na sklo kvety.

 

Ešteže autor zaradil svojho času veľmi populárnu „Víchricu“ s asi najvýstižnejším stručným opisom manželského milovania, či „Možno o mne“, kde sa lúčil so životom, keď sa ako mladý lekár dozvedel o sebe hrozivú diagnózu, ktorá sa našťastie nenaplnila. Pamätám si ten pozoruhodný paradox, ako skrytý význam pesničky obecenstvo nepochopilo a keďže boli zvyknutí na veselého Maloviča, tak sa na tých smutných slohách smiali.

Táto knižočka má jedinú chybu. Vyšla totiž vo vydavateľstve, ktoré je známe tým, že jeho jediný majiteľ a asi aj jediný zamestnanec kašle na distribúciu ním vydaných kníh. Len pro forma ich kdesi vystaví (svojho času v obľúbenej krčme) a inak sa nestará. Takže mi vychytený slovinský spisovateľ Andrej Blatnik svojho času napísal prekvapujúcu prosbu, že sa „dozvedel“, že mu vraj vyšla knižka „Tao lásky“ u uvedeného vydavateľa a či by som mu nejaký autorský výtlačok mohol zohnať. Tak som zistil, že dotyčný tiež-vydavateľ žije zjavne z toho, že vydáva knihy za granty a práve na ne-propagácii a ne-distribúcii tých kníh vlastne zarába. V tomto prípade zrejme urobil výnimku, lebo knižku nájdete na Martinuse.

3. Angelique Serrao: Krejčíř Skutečný příběh. Mladá fronta, 2017.
Viete o tom, že českí vydavatelia bez problémov umiestnia tretinu nákladu po česky vydaných kníh na slovenskom knižnom trhu? A že slovenský vydavateľ nemá šancu predať v Čechách po slovensky ani kus? A viete prečo? Táto kniha vám dá odpoveď. Náš najväčší mafián Černák českých čitateľov nezaujíma. Majú Krejčířa, ktorý je až medzinárodným fenoménom zla. Rozšíril ho totiž po svojom škandalóznom úteku (ku ktorému mu zrejme pomáhali tí policajti, čo ho prišli zatknúť) na Seychely a Juhoafrickú republiku. A pretože každý zločinec je „nenechavý“, tak si napriek obrovskej sume nakradnutých peňazí nedal pokoj ani na úteku a chvíľu kraľoval dokonca aj juhoafrickému podsvetiu, ktoré je o dosť drsnejšie než to české či naše. Príbeh tohto super-mafiána je v niečom podobný Kauze Cervanová. Ukazuje, ako je súčasná spoločnosť tak prekomplikovaná, že priamočiare zlo je vždy o krok vpredu pred spravodlivosťou. A tak sa od juhoafrickej autorky dozvedáme, že brutálny mafiózo Krejčíř, ktorý chladnokrvne mučil svoje obete, sa na súde sťažoval, že s ním vo väzbe nezaobchádzajú v rukavičkách a bombarduje súdy cez svojich advokátov tým, aký je choručký a ako zle znáša väzenské prostredie (a označil ho za „mučenie“), ktorého je „obeťou“. Neváhal do tej svojej arogantnej apologetiky vkladať pred súdom aj také výrazy, že „pravda a láska zvíťazia“ a že on predstavuje oboje. A to svojim obetiam založil na juhu Afriky malý cintorín! Absurdita, tak ako u vrahov Cervanovej, ide tak ďaleko, že Krejčířov advokát sa ohradzuje proti tomu, že liatie vriacej vody na mučenú obeť Krejčířom nie je pokus o vraždu, lebo tam nebol úmysel zabiť. To ani nehovoríme o tom, že sa svedkom vyhrážal zabitím a súkromný detektív, ktorý vypátral najviac svedkov ochotných svedčiť, bol na muške tohto mafiánskeho zabijaka celé roky. Na rozdiel od súdov s vrahmi Cervanovej, ktoré sa vliekli tak dlho, až to odsúdil aj Európsky súd, sú v JAR pohotovejší. Napriek obštrukciám, ktoré poznáme aj zo súdu s Černákom, bol Krejčíř odsúdený vlastne expresne a všetky námietky proti rozsudku sudca zamietol na mieste. Krejčíř dostal doživotie, ktoré potvrdil aj Najvyšší súd, keďže tam nemajú Harabina, ktorého super-ego spôsobuje, že ako na bežiacom páse ruší rozsudky aj tých najťažších zločincov z formálnych dôvodov, aby ukázal aký je on čávo. Už len pre toto ponaučenie by mala byť táto kniha pre našich sudcov povinná.


Mimo poradia:
Štefan Šimák:
Nehovorte mi magnát. Dixit, 2016.
Dovoľujem si upozorniť aj na túto knihu, hoci vyšla už v roku 2016. A to pre jej nápadnú súvislosť s prvou odporúčanou knihou. Šimák s dvomi partnermi dokázali zázrak, ktorý je možný len v turbulentných časoch. Z ničoho vytvorili najúspešnejší týždenník s nezmyselným názvom Plus 7 dní a okolo neho vybudovali celé impérium. A to vtedy vládol tvrdý darwinizmus, ktorému padli za obeť také konkurenčné, a aj bláznivé, projekty ako: poľudník Meridian, Slobodný Piatok, Domino Fórum a Euro-Domino, Národná obroda, časopis Markíza, Slovenská republika, Euro-Report, ČAS, ČAS-krimi, Echo, Kankán, Duel, Pulsus, Koridor, Moment, M-Report, Žurnál, Live!, Žena, Zázračný svet, Žralok, Hlásnik, Formula Excellent, Grand, Fiškáľ, Bosorka, Bulvár, Maxisuper a ďalšie. K tomu pripočítajme zánik pôvodných (a pôvodne aj úspešných) periodík ako Práca, Večerník, Roľnícke noviny, Dorka, Film a divadlo, Nové Slovo, Elektrón, Technické noviny, Kultúrny život, Výber, Roháč, Film a divadlo...
Na tomto cintoríne nápadov dokázal Šimák s partnermi vybudovať naozaj vplyvné médium. A hoci sa na 300 stranách svojich spomienok bráni označeniu „bulvár“, je prekvapujúce, ako relatívne počestný bulvár sa z týždenníka Plus 7 dní stal. Trochu to pripomína štart televízie Nova, ktorá mala pôvodne celkom ušľachtilé ciele, až kým ju pán Železný nedostrkal do komerčnej roviny. Viem od už nebohého MUDr. Andreja Reinera, že aj na začiatku Plus 7 dní boli ušľachtilé ciele a aj keď prax vydávania takéhoto periodika nutne viedla na siahy ďaleko od nich, predsa si týždenník zachoval určitú úroveň. Napríklad sa nepridal k falošnej kampani slniečkarov na obranu vrahov Cervanovej. A bol naozaj mienkotvorný, samozrejme, za cenu istých záujmov v pozadí. Tak si pamätám veľmi presne, ako sme s už spomínaným Andrejom Reinerom stretli v lete 2005 na Korze spolumajiteľa (ako sa podľa knihy ukazuje – skôr ornamentálneho) Plusky, Karola Bustina, a ten sa nám pochválil, ako sa chystá mediálna poprava Pavla Ruska, až do tej chvíle mocného šéfa vládnej strany a ministra hospodárstva. Bez toho, aby sme nejako zvlášť vyzvedali, skôr sme nemo žasli, nám popísal krok po kroku ako bude do dvoch-troch týždňov mocný Rusko bezmocný. A tak sa aj stalo.
Táto kniha má zdanlivý happyend. V duchu reality slovenské zázraky majú svoju obmedzenú životnosť. A tak trojica zakladateľov mediálneho impéria (ktoré sa, mimochodom, pokúšal založiť aj zmienený Rusko prepojením televízie, rádia, denníka a mesačníka) predala kôš osemnástich periodík a troch internetových portálov tzv. finančnej skupine, teda pôvodne špekulatívnemu kapitálu, ktorý nemá s médiami nič spoločné. A my sa nestačíme čudovať. Ale to už je asi na inú knihu.


20. IVAN LUŽÁK, publicista, fotograf


schneidtova-katja_nezvladneme-to.jpg1. Katja Schneidtová:  Nezvládneme toVydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.
Najvážnejším celoeurópskym politicko-ekonomickým problémom je už tretí rok invázia nelegálnych migrantov z Ázie a Afriky, čo nemôže nenájsť odozvu aj v knižnej tvorbe. Zvlášť cenným javom je, že sa tak deje aj v Nemecku, odkiaľ prichádza publikácia  s názvom priamo oponujúcim smutne preslávenému výroku kancelárky A. Merkelovej Wir schaffen das!
Autorka knihy, spisovateľka K. Schneidtová, pôsobí od r. 1999 ako dobrovoľná pracovníčka pre utečencov a mnoho rokov prežila s tureckým mužom v moslimskom prostredí. Problematiku prijímania migrantov teda dôverne pozná a jej výpoveď je relevantná. Konštatuje, že nemecká spoločnosť v posledných desaťročiach zlyhala v otázke úspešnej integrácie. V septembri 2015 rozhodla A. Merkelová o prijímaní utečencov, prichádzajúcich cez Maďarsko a Rakúsko, bez stanovenia hornej hranice. Kancelárka zdôrazňovala, že mnohí migranti sú odborné pracovné sily, ktoré Nemecko nutne potrebuje. Štatistiky však v r. 2016 preukázali, že až 73,9 % záujemcov o zamestnanie spomedzi utečencov nemá žiadne pracovné vzdelanie. Obrovský problém vznikol aj s ubytovaním cudzincov, pretože v Nemecku pre vlastných obyvateľov chýbalo vyše 800 000 sociálnych bytov. Aj v Nemecku je pár miliónov ľudí, ktorí žijú na ulici bez strechy nad hlavou. Migrantov nestačí ubytovať, naučiť jazyk a dať pracovné miesto: najväčšou prekážkou integrácie je rozdielna kultúra a náboženstvo. Islam je pre moslimov viac ako náboženstvo, je to životná koncepcia, zasahujúca rodinný život, právo i politiku. Postavenie žien voči mužom je nerovnoprávne, čo nemecká kancelárka chce naivne riešiť integračnými kurzami. Pritom sa oficiálne počíta s jedným sociálnym pracovníkom na 200 migrantov, čo je úplne nedostatočné. Hlavná časť starostlivosti potom pripadá na dobrovoľníkov, ktorých rady po prvotnom nadšení citeľne rednú. Medzi domácim obyvateľstvom rastie strach a odpor proti utečencom, ktorí sa dopúšťajú mnohých materiálnych i sexuálnych priestupkov a teroristických útokov. Autorka zazlieva vláde a médiám, že sa utajujú trestné činy migrantov. Falošná tolerancia podporuje vznik paralelných spoločností a ich ďalší nárast už Nemecko neznesie. Autorku znepokojuje nedostatok transparentnosti a zatajovanie problémov v utečeneckej politike. Čo i len náznak kritiky voči migrantom je ihneď označený za pravicový radikalizmus. Podľa štatistík je v Nemecku 25 000 pravicových radikálov nenávidiacich cudzincov (autorka je aktívnou členkou strany SPD). Postoj nemeckej vlády k azylovej politike rozdelil obyvateľstvo viac ako hocičo iné za posledné desaťročia. Autorka sa pozastavuje nad tým, že vláda sa doteraz nevyjadrila k otázke zlučovania rodín, čo môže znamenať príchod ďalších až osem miliónov ľudí (!). Záverom konštatuje, že nemecká vláda pristupovala k prívalu migrantov nezodpovedne a je čas to zmeniť. Knihu napísala s nádejou, že zatrasie čitateľmi, aby sa prebrali. Kniha pôvodne vyšla v edícii Spiegel Bestseller. Nie sú to žiadne konšpirácie, ale autentický hlas priamo z miesta diania.

2. Ľubo Huďo:  Európa v islamskej rakveOZ EZEN, 2017.
Titul knihy naznačuje, že aj rozhľadený domáci autor sa venoval megatéme – riadenému prílivu migrantov do Európy. Pozoruhodné je už úvodné motto publikácie, ktorým je citácia G. Santayanu: Tí, ktorí si nezapamätajú minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili.
Ľ. Huďo vystríha, že história Osmanskej ríše, rabovanie Turkov v Európe a tragédia Balkánu nesmú byť zabudnuté. V súčasnosti nám Brusel vnucuje neeurópskych migrantov a už v susednom Rakúsku zreteľne beží proces islamizácie, arabizácie a afrikanizácie.
V samostatnej kapitole podáva autor odkaz svetoznámej talianskej novinárky Oriany Fallaciovej, ktorá v knihe Sila rozumu už v r. 2004 tvrdila, že Európe hrozí nastolenie vlády islamu. Burcovala, že stálou úlohou moslimov po celom svete je ukončiť nadvládu Západu. Dôrazne odmietala lož o tzv. umiernenom islame a hovorila iba o jednom islame. Jej odkaz znie: Ak zostaneme pasívni, zvíťazí džihád a európska civilizácia skončí. O. Fallaciová zomrela v r. 2005, rok predtým ju talianska vláda vyznamenala zlatým rádom.
Islam nie je v SR registrovaným náboženstvom (k tomu je potrebných 20 000 podpisov veriacich). Odhaduje sa, že u nás žije asi 5 000 moslimov. SNS v svojom programe deklarovala, že bude usilovať o zvýšenie počtu podpisov na registráciu cirkví na 50 000 a o zákaz výstavby mešít. Znepokojujúcou skutočnosťou je, že Ministerstvo vnútra SR schválilo viacero grantov (vo výške niekoľko miliónov EUR) na integráciu migrantov. Bezpečnostný analytik pokladá za bezpečnostné riziko pre SR viedenskú moslimskú komunitu.
Termín džihád má viac významov, ale tým hlavným a agresívnym je svätá vojna moslimov za dosiahnutie nadvlády v celosvetovom kalifáte. Jeho stupne sa prejavujú v zastúpení moslimov v celkovej populácii príslušného štátu. Už pri 5 % podiele v spoločnosti získavajú moslimovia nadmerný vplyv vzhľadom na ich zastúpenie. Pri 20 % prichádza k otvoreným bojom s majoritou, formovaniu jednotiek džihádu a zapaľovaniu kostolov a synagóg. Plazivou formou džihádu je maternicový, o ktorom hovoril v r. 2006 Muammar Kaddáfi a v minulom roku turecký prezident Erdogan, keď vyzýval Turkyne v Európe, aby mali tri až päť detí.
Islam nemožno považovať za náboženstvo mieru – stačí sa začítať do koránu. V jeho súrach sú priame výzvy na boj s neveriacimi, ich chytenie a zabíjanie, pre neveriacich sú pripravené reťaze, okovy a plameň. Najradikálnejší je wahhábistický islamizmus. Dnešný islamizmus možno charakterizovať aj ako snahu odčiniť dávnu porážku, ktorú moslimskej ríši uštedrila európska civilizácia.
Nežiaducim prisťahovalcom s náboženskou neznášanlivosťou a násilníckou mentalitou sa dôsledne bráni Austrália a Japonsko, nie však Európa. Tá financuje z vlastných prostriedkov (sociálnymi dávkami) migrantov, zväčša moslimov, ktorí nie sú ochotní prispôsobiť sa, domácimi pohŕdajú a pokladajú ich za slabých a naivných. Alarmujúcim výkrikom je román M. Houllebecqa Podvolenie. Vo Švajčiarsku sa takmer 400 000 obyvateľov hlási k tvrdému jadru moslimov (majú viac ako 200 mešít), ktorí žiadali odstránenie bieleho kríža zo štátnej zástavy. Invázii migrantov zatiaľ odolávajú štáty V4, pridáva sa aj Rakúsko.
V závere svojej knihy Ľ. Huďo opätovne pripomína: Historia magistra vitae. A aktualizuje, vyzývajúc na novodobé aktivity (protesty, demonštrácie, petície, referendá, zákony, nátlaky na volených zástupcov). Buďme zodpovední, neignorujme varovné signály a do očí bijúce ukazovatele našej budúcej poroby.

3. Peter Daubner:  Metastázy globálneho kapitalizmu. Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2017.
Filozof a ekonóm P. Daubner, štátny radca pre európske záležitosti v Kancelárii NR SR, pripravil knihu rozhovorov s kritickými ľavicovými intelektuálmi. Svoj úvodný text otvára pozoruhodným mottom: Viera v lásku a politické presvedčenie je niečo, čoho by sa nemal človek nikdy vzdať (A. Badiou). Konštatuje, že európska ľavica zlyhala prakticky na celom kontinente, avšak nemá pripustiť, že triedny boj už neexistuje. V 90. rokoch min. stor. vyhlásil F. Fukuyama koniec dejín, avšak v súčasnosti sa ukazuje, že dejiny sa nevzdávajú a stáva sa možným koniec kapitalizmu.
Francúzska filozofka a sociologička S. Georgeová pokladá zmluvu TTIP za neprijateľnú pre Európu, poskytujúcu nadnárodným spoločnostiam právo žalovať zvrchované štáty pre ušlý zisk. Proti zmluve sa zozbieralo viac ako 3,4 milióna podpisov z celej Európy.
J. Harris, profesor ekonómie z USA, konštatuje, že v Európe sa neupevnila sociálna demokracia, ale neoliberalizmus. Politická ľavica môže iba ťažko vytvoriť jeden univerzálny program alebo ideológiu (sám sa hlási k marxizmu. Vystúpenie B. Sandersa v amerických prezidentských voľbách pokladá za veľmi dôležité: mainstream sa po desaťročiach venoval  socialistickým názorom.
Americký filozof R. G. Peffer uvádza, že kapitalizmus nebude nikdy schopný riešiť ekonomické problémy. Za omyl pokladá názor neoliberálov, že iba voľnotrhový kapitalizmus môže fungovať (vyvracia to Čína a Kuba). Občianske hnutie Occupy Wall Street v r. 2008 síce nezmenilo politickú situáciu, ale malo svoj význam. Podľa neho vojna v Iraku bola nelegálna a neoprávnená. Alternatívou kapitalizmu je trhovodemokratický socializmus.
Český europoslanec a sociológ J. Keller je presvedčený, že pri pokračovaní prílivu migrantov do Európy sociálny štát skolabuje. Súčasná slabá ľavica musí brániť verejný sektor a výdobytky, ktoré kapitalizmus ešte nedávno pracujúcim povolil. Kapitalizmus je neudržateľný už zo svojej povahy: v obmedzenom prostredí nemôže existovať neobmedzený rast (udržateľný rozvoj).
Historik a analytik E. Chmelár odmieta TTIP ako projekt na prospech USA a pokladá za neprípustné, aby súkromný subjekt súdil štát. Ako známy mierový aktivista si myslí, že NATO malo zaniknúť po skončení studenej vojny. Upozorňuje, že článok 5 zmluvy NATO nezaručuje ochranu členov. E. CH. je členom hnutia DiEM25 (Democracy in Europe Movement 2025) Y. Varoufakisa (tiež S. Židek, N. Chomsky, J. Assange), ktoré vystupuje proti byrokracii EÚ a žiada kontrolu bohatých väčšinou chudobných. Súčasnú migráciu pokladá iba za prvú vlnu a zamedziť jej možno iba riešením problémov v rozvojových štátoch.
Ľ. Blaha, filozof a politológ, považuje EÚ za elitársku, technokratickú a neoliberálnu. Pokladá sa za antiglobalistu, verí v medzinárodnú spoluprácu a internacionalizmus a je odporcom kozmopolitických utópií. Ľavica má podiel na znechutení z politiky. Cieľom ľavice má byť posilnenie demokracie, ktoré predstavuje participatívna demokracia, priama demokracia a ekonomická demokracia.
Slovenský politológ T. Profant vidí v súčasnom svete neokolonializmus, ktorým sa nešíri civilizácia, ale demokracia. Veľmociam by mali byť zakázané intervencie. Globálny kapitalizmus reprodukuje nerovné rasové vzťahy, ktoré majú počiatky v európskom kolonializme. Neoliberálna  politika MMF sa prakticky nemení. Zmena môže nastať iba konkurenčným pôsobením Ázijskej investičnej a infraštrukturálnej banky. Parížska dohoda o klimatických zmenách odporuje základnému princípu kapitalizmu.
Autorom záveru knihy je Michael Augustín z Ústavu politických vied SAV. Podľa neho čeliť kapitalistickému impériu možno len globálnym odporom. Úlohy pre ľavicu vidí v  nerastovej ekonomike, demografických zmenách, technologickom pokroku a postavení práce v súčasnej spoločnosti, redefinovaní osobného, súkromného a verejného vlastníctva. Zmena postavenia širokých vrstiev vyžaduje zmenu rozloženia politických síl – v rámci zastupiteľskej demokracie. Tá možno ešte nepovedala posledné slovo v boji proti globálnemu kapitalizmu.


21. BRIGITA SCHMÖGNEROVÁ, ekonómka, politička


cina_dlhy_pochod.jpg1. Leopold Moravčík: Čína na konci Dlhého pochodu. Perfekt, 2017.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984