Reklama
Reklama

Kus Ríma neďaleko Bratislavy

Rímske pamiatky na Slovensku po štrnástich rokoch úsilia na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO
Počet zobrazení: 1642

Slovné spojenie „Kus Ríma neďaleko Bratislavy“ vymyslel v spojitosti s Gerulatou akademik Ján Dekan pred niekoľkými desaťročiami. Nebolo nadsadené, naopak, je nespochybniteľné a opäť nám ho pripomenul posledný zápis pamiatok zo Slovenska na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO (rokovanie Výboru svetového dedičstva v čínskom meste Fuzhou 30. júla 2021).

Do zoznamu pribudol za Slovenskú republiku rímsky vojenský kastel, dom s hypocaustom a časť Irkutskej ulice, súčasti starovekej Gerulaty, ležiace dnes na území mestskej časti Bratislava-Rusovce. Druhou zapísanou pamiatkou je vojenský tábor Kelemantia v katastrálnom území obce Iža (v blízkosti Komárna).

1_gerulata_celkovy_zaber_843.jpg
Exteriér Múzea Antická Gerulata v Bratislave-Rusovciach. Foto: Flickr

Pamiatky boli zapísané spolu s ďalšími prvkami hraničného systému Limes romanus, nachádzajúcimi sa na území dnešného Nemecka a Rakúska (spolu so Slovenskom 77 pamiatok). V minulosti už boli zapísané tri časti Limes romanus – dve vo Veľkej Británii a jedna v Nemecku. Zápis ďalších lokalít tohto typu sa predpokladá v budúcnosti.

Príslušnosť konkrétnych pamiatok k Limes romanus, samozrejme, zápis uľahčuje, pretože jedinečnosť celého hraničného systému Rímskej ríše je nesporná a netreba ju pri každej nominácii znovu a znovu dokazovať. Jednotlivé zápisy sú ako vkladanie kamienkov do mozaiky celku. Avšak ani zápis tohto druhu nie je celkom ľahký alebo jednoduchý. V súčasnosti je na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva zapísaných spolu 1 155 pamiatok v 167 štátoch, z toho väčšina kultúrnych. Tlak na zapísanie jednotlivých lokalít do zoznamu je enormný, posudzovanie podrobné a dlhé a kandidáti so svojím želaním neuspejú vždy.
 

Zápis pamiatky – výsledok dlhoročnej práce

Zápis pamiatky na zoznam UNESCO je prestížna záležitosť, ktorá sa nezaobíde bez významného diplomatického úsilia. Aj v našom prípade – nie  však kvôli hodnote pamiatky, ale kvôli zásahu do procedurálnych otázok, ktoré už po druhýkrát vnieslo do procesu schvaľovania Maďarsko – bolo mimoriadne potrebné, dokonca na úrovni ministra zahraničných vecí SR. Akákoľvek diplomatická aktivita sa však musí opierať o výsledky dlhodobej spolupráce inštitúcií a orgánov, ktoré lokalitu pripravujú na zápis. Príprava Gerulaty a Kelemantie trvala 14 rokov. Činnosť koordinoval Pamiatkový úrad SR a k tým, ktorí si zaslúžia pochvalu za výsledok, patrí Múzeum mesta Bratislava, Podunajské múzeum v Komárne, Archeologický ústav SAV, hlavné mesto SR Bratislava, mestská časť Bratislava-Rusovce a obec Iža. Je vylúčené, aby si nezainteresovaný človek dokázal predstaviť, čo všetko si celý proces obnášal. Išlo o hodiny, dni a týždne diskusií, rokovaní odborníkov, stretnutí so širším okruhom zainteresovaných a s verejnosťou, o prípravu obrovského množstva podkladových materiálov, o schvaľovanie dokumentov, o obstaranie územného plánu zóny, o získavanie finančných zdrojov, o organizačnú i odbornú prácu. V procese nechýbala publikačná činnosť, urbanisticko-architektonická súťaž ani pomenúvanie ulíc v mestskej časti v spojitosti s Gerulatou, resp. Rímskou ríšou.

Proces nebol priamočiary, často sa v ňom prejavovali vášne, spory a rozdielne predstavy a prístupy k ochrane pamiatok. Napriek aktuálnemu úspechu treba vedieť a pripomenúť, že nie všetci boli návrhom na zápis pamiatok do UNESCO nadšení, nie všetci boli ochotní naozaj spolupracovať a nie všetci mali zmysel pre ochranu kultúrneho dedičstva ako verejného záujmu – hoci navonok sa k tomu nepriznal nikto.

2a_gerulata_muzeum_s_korcokom_843.jpg
Areál múzea Gerulata navštívil tesne pred schvaľovaním zápisu aj minister zahraničných vecí SR Ivan Korčok, druhý zľava. Foto: Flickr

Samotné pamiatky to tiež „nemajú ľahké“. Musia vykazovať napr. výnimočnú univerzálnu hodnotu, ich význam musí presahovať hranice štátov, musia byť dôležité pre súčasné i budúce generácie ľudstva, musia byť prejavom tvorivého génia a podávať jedinečné alebo výnimočné svedectvo o kultúrnej tradícii alebo civilizácii, ktorá žije alebo už zanikla. Pamiatky musia byť autentické a zachované na pôvodnom mieste bez neskorších zásahov. Zároveň sa posudzuje ich celistvosť, úplnosť, neporušenosť. Priveľa „musí“ – ale kritériá UNESCO sú nekompromisne prísne a je pravdepodobné, že časom bude posudzovanie ešte prísnejšie.
 

Limes romanus – grandiózny hraničný systém

Všetky tieto podmienky grandiózny hraničný systém Rímskej ríše Limes romanus spĺňa. V 2. stor. n. l. sa Európou tiahol v dĺžke asi 3 000 km, ďalších 2 000 km viedlo cez Afriku a Áziu. Hranicu tvorila premyslená sústava táborov légií, táborov pomocných jednotiek a strážnych veží, spojených spravidla tzv. limitnými cestami. Rimania ako hranicu často využívali rieky a moria, všetky možné prírodné prekážky, ale v niektorých častiach budovali aj kamenné a hlinené opevnenie.

Limes romanus nemal iba vojenský význam: Rimania sa nespoliehali výlučne na silu a násilie. Naopak, svoju obrovskú ríšu dokázali spravovať a udržiavať aj vďaka talentu na získavanie podpory podmanených národov. Kým nebola ohrozená ich prevaha, podporovali samosprávu daných etník, rešpektovali miestne tradície a etnické zvláštnosti. Hranica nebola nepriepustná, čulo sa cez ňu obchodovalo a vymieňal sa rozličný tovar, informácie, poznatky, skúsenosti. Rímska ríša chcela byť chránená a pohyb na svojich hraniciach chcela mať pod kontrolou, ale nebola uzavretá. Vzťahy s etnikami mimo jej hraníc nemali len podobu vojen, bojov a nepriateľstva.

Obe novozapísané slovenské lokality, Gerulata i Kelemantia, boli priamou súčasťou Limes romanus, mali však odlišné charakteristiky. Gerulata bola sídlom pomocnej vojenskej jednotky, ktorej úlohou bolo chrániť najmä prístup k hlavnému mestu provincie Panónia a k legionárskemu táboru Carnuntum z východnej strany (dnes Petronell a Bad Deutsch-Altenburg, Rakúsko). Bola integrálnou súčasťou Rímskej ríše, pretože ležala na pravom brehu hraničného toku Dunaj. Okolo tábora sa rozvinul čulý civilný život.

Rozmenené na drobné: V samotnom kasteli sa nachádzali rozličné cielene umiestnené stavby. Išlo jednak o ich funkciu, ale aj o vyjadrenie spoločenskej dôležitosti – budova veliteľa predsa mala iný význam než ubikácie pre vojakov. To muselo byť zrejmé na prvý pohľad. Na ploche tábora stála tiež budova štábu, pokladnica so štandardami, zbrojnica, bolo tam zhromaždisko, miesta pre kultové obrady (svätyňa), budovy pre dôstojníkov či náčelníka hospodárskej správy, sklad potravín, lazaret, rečnícka tribúna. Pri jazdeckých jednotkách (čo bol aj prípad Gerulaty) sa kastel nezaobišiel bez nemocnice pre zvieratá. V Gerulate bola kanalizácia, cesty, brány v opevnení s presne určeným umiestnením a významom a množstvo ďalších prvkov, ktoré spolu tvorili  rozsiahly a prepracovaný systém fungovania vojenského kastela. Ten bol navyše prepojený so zázemím.

gerulata_rekonstrukcia_tabora_foto_3a.jpg
Ideálna rekonštrukcia vojenského kastela Gerulata. Foto: Flickr

V čase najväčšieho rozmachu Gerulaty (2. stor. n. l., cca 3 000 obyvateľov) ním boli strážne a signalizačné veže, pravdepodobne prístav (zatiaľ archeologicky nedoložený), civilná osada (tzv. vicus) s výrobnými a obchodnými prevádzkami a na okraji s prevádzkami, v ktorých mohol vzniknúť požiar, napr. pece. Ďalej od centra boli jednoduchšie i zložitejšie poľnohospodárske usadlosti typu villa rustica, pohrebiská boli umiestnené mimo vtedy osídlenej plochy. S výnimkou prístavu sú všetky spomenuté časti Gerulaty archeologicky mnohonásobne potvrdené.

Vojenský tábor Kelemantia v Iži, často nazývaný aj pevnosťou, je mimoriadny tým, že sa nachádza na ľavom brehu rieky Dunaj, teda mimo hranice Rímskej ríše. Boli v ňom potvrdené kasárenské stavby, hradby a brány, vodná nádrž. Rozkladal sa oproti 30-tisícovému Brigetiu, sídlu légie na pravom brehu Dunaja so strategickým významom, oproti ústiu rieky Váh. V priestore okolo Brigetia sa zhromažďovalo vojsko zrejme so zámerom preniknúť na územie dnešného Slovenska, kde mali Rimania v pláne vytvoriť samostatnú provinciu Sarmatia. Z plánov však zišlo. Kelemantia je naoko osamotená, ale v skutočnosti bola spojená s Brigetiom a v týchto širších súvislostiach možno lepšie čítať aj jej význam.
 

Vojenský kastel Gerulata – ťažký oriešok

Vojenský kastel, sídlo pomocnej vojenskej jednotky, dokazuje prítomnosť Rimanov v priestore dnešnej mestskej časti Bratislava-Rusovce počas prvých štyroch storočí n. l. V rozličných stavebných etapách sa menila nielen podoba (pôvodné drevozemné stavby, neskôr kamenné), ale aj rozloha tábora. Dnes sprístupnená časť kastela (Múzeum Antická Gerulata) pochádza z poslednej prestavby tábora (4. stor. n. l.), keď sa celková plocha kastela výrazne zmenšila a posádka sa stiahla do novovybudovanej pevnosti v severnom rohu pôvodne väčšieho tábora.

Na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO teda bola zapísaná iba najmenšia časť kastela.

Zostávajúca a podstatne väčšia časť je mimo expozície Múzea Antická Gerulata, mimo lokality UNESCO, hoci svojou podstatou je (mala by byť) jej súčasťou. Vo väčšej miere leží pod záhradami, existujúca novšia zástavba nie je, našťastie, masívna.

Práve táto časť územia/kastela a možnosti regulácie stavebnej činnosti vyvolávala pri príprave územného plánu pamiatkovej zóny Bratislava-Rusovce najviac sporov. Územný plán zóny obstarávala mestská časť Bratislava-Rusovce (so zásadnou finančnou pomocou Ministerstva kultúry SR a hl. mesta SR Bratislava) ako reakciu na požiadavky nominačného procesu. Podľa pravidiel UNESCO musí byť dostatočne chránená nielen samotná pamiatková lokalita, ale musia byť jasne definované aj pravidlá v jej ochrannom pásme. (Ponechajme teraz bokom, prečo zapísaná časť kastela nemá zodpovedajúco vymedzenú ochrannú hranicu a musela sa použiť hranica celej pamiatkovej zóny.)

4_gerulata_cela_plochy_tabora_843.jpg
Letecká snímka vojenského kastela Gerulata, modrou farbou je vyznačená jeho celá plocha. Foto. Archív Múzea mesta Bratislava

„Domáci“ preferovali maximálnu slobodu a akýkoľvek náznak obmedzovania ich prípadnej stavebnej aktivity na pozemkoch nad rímskym vojenským kastelom ich napĺňal hnevom a odmietaním. Fakt, že v prípade Gerulaty nejde len o hodnoty, patriace obyvateľom mestskej časti, v podstate systematicky prehliadali. Svoje vlastnícke právo k pozemkom považovali za dôležitejšie, než vlastnícke právo Slovenskej republiky k archeologickým nálezom. Dôkazy „proti“ Gerulate, nesporne najvýznamnejšej pamiatke mestskej časti, boli naozaj bizarné. Spomínam si, ako na jednom verejnom zhromaždení osoba, hrdiaca sa vysokoškolským titulom, odhodlane vyhlásila: „No však nič tam nie, čo by tam bolo, my tam každý rok kopeme záhradu a ešte sme nič nenašli...“ Ktosi iný zhodnotil: „Ty kokos, kopa šutrov...“ Ďalší sa zase pýtal vedenia mestskej časti, čo urobilo, aby „... ochránilo záujem Rusovčanov“, t. j. aby v skutočnosti presadilo „neochranu“ pamiatky... Bizarné boli aj iné reakcie, napr. na návrh, aby poslanci miestneho zastupiteľstva navštívili múzeum Carnuntum s vynikajúcou úrovňou, prišla reakcia: „Nie, to nie je dobrý nápad, lebo potom by sme mali nervy z toho, akí sú dobrí...“
 

Väčšia časť tábora nie je lokalitou UNESCO

Výroky sú úsmevné možno na prvý pohľad. Postoje, skryté za nimi, prispeli k zložitosti procesu, pretože neboli cudzie ani tým, ktorí na miestnej úrovni mohli rozhodovať. Na druhej strane treba povedať, že ochrana ešte nepreskúmaných nálezísk je naozaj komplikovaná. Slovenská republika na jednej strane prejavila záujem zapísať Gerulatu na zoznam UNESCO, pričom sa zdá logické, že ak je kastel chránený v jednej časti, mal by byť chránený ako celok, ale na druhej strane jej orgány a inštitúcie momentálne asi ani nemajú dostatok síl a možno ani právomocí, aby ochranu určitého druhu jednoducho uviedli do praxe. Legislatívny postup je zdĺhavý a zložitý. Tá druhá stránka, finančná, napr. možnosť vykúpenia súkromných pozemkov, čo by asi prispelo aj k riešeniu problému v kasteli Gerulata, je skôr fiktívna.

Aj archeológovia a pamiatkari boli v nezávideniahodnej situácii. Poznatky z doterajších výskumov, informácie o podobe kastelov ako typizovaných stavieb z iných miest Limes romanus, geofyzikálne prieskumy, dlhodobou praxou podporená intuícia – to všetko podporuje predpoklad, že na území sa naozaj nachádzajú archeologické nálezy nesmierneho významu. Proti stojí fakt, že kým nálezy na danom území vykopávkami stopercentne potvrdené nie sú, ešte vždy sa môže stať, že na území sa „nič“ nenájde. Samosprávne a štátne orgány by v eventuálnych súdnych sporoch pri zákaze výstavby mohli preto ťahať za kratší koniec. Obavy a opatrnosť pamiatkarov vychádzali v tomto kontexte z reálnych skúseností.

Schválenie územného plánu zóny bolo v kompetencii mestskej časti, od ktorej rozhodnutia závisel osud zápisu na zoznam svetového dedičstva. Ani s odstupom času nie som si istá, či to tak malo byť.

1_iza-kelemantia_riecne_pomery.jpg
Pohľad na vojenský tábor Kelemantia s vyobrazením riečnych pomerov v jej blízkosti. Foto: Wikimedia.org

Napokon sa podarilo stanoviť modus vivendi, ktorý v súčasnosti neprebádanú časť územia ochraňuje, ale je to niečo ako krehké prímerie... Prevažujúce súkromné vlastníctvo pozemkov nad nepreskúmanou časťou kastela je príliš veľké riziko. Nemusíme sa azda zvlášť presviedčať o tom, že verejný záujem nemá na Slovensku nikdy toľko prívržencov ako záujem súkromný a niekedy stačí málo, aby sa aká-taká rovnováha narušila. Napriek všetkej zložitosti si myslím, že v blízkej budúcnosti by sa zainteresované orgány a inštitúcie mali spojiť v úsilí, ako čo najskôr dosiahnuť zmenu vlastníckych pomerov v prospech verejného sektora. Buď hľadať pozemky na výmenu, buď ponúknuť ich majiteľom finančnú náhradu. Ale či a kto sa na to v súčasných pomeroch na Slovensku podujme a aká je vlastne šanca na úspech, je veľký otáznik.

Chcem zdôrazniť, že pri riešení majetkovoprávnych vzťahov nejde primárne o to, aby sa ešte nepreskúmaná časť kastela Gerulata v dohľadnej dobe zmenila na verejnosti prístupnú archeologickú expozíciu. To je úplne nereálna predstava. Ide o to, aby sa dedičstvo zachovalo neporušené. Pozostatky ležia na svojom mieste celé stáročia, pod zemou prežijú bezpečne ešte ďalšie, ale nemali by sme dovoliť, aby súčasná nová zástavba znemožnila prístup k nim budúcim generáciám. A asi by sme sa nemali uspokojiť ani s tým, že po aktuálnom zápise je téma vojenského kastela Gerulata a UNESCO vybavená...
 

Dom s hypocaustom dokladá význam kastela

Súčasťou zápisu v Gerulate je aj dom s hypocaustom a Irkutská ulica, ležiace vo vicuse, teda v civilnej osade. Obe miesta dokladajú život bohatšieho civilného obyvateľstva, ktoré malo výsadu života pozdĺž dôležitej cesty do Carnunta – Via Carnuntina. Z nálezov možno vyčítať charakter radovej uličnej zástavby, dispozície domov, možno odhadovať sociálne rozvrstvenie komunity. Vzácne sú nálezy maľovaných interiérových omietok s rastlinným a geometrickým vzorom. Bohaté sú nálezy v podobe drobných predmetov (kahance, mince, kovania, keramika a terra sigillata, tehly s kolkami). Dom s hypocaustom, podlahovým vykurovaním, je dokladom stavebných schopností Rimanov. Dokonalosť a premyslenosť systému fascinuje aj dnes. Na spodnej časti podlahy malé stĺpiky, podopierajúce vrchnú časť podlahy, kúrenisko, kanály, kadiaľ sa teplý vzduch rýchlo šíril, dokonca duté tehly, takže vyhrievané boli pravdepodobne aj steny budovy. Nadzákladové časti stavby sa nezachovali. Výskum domu s hypocaustom priniesol aj neočakávaný nález míľnika z cesty medzi Gerulatou a hlavným mestom provincie Panónia Carnuntum. Pri stavbe domu s hypocaustom bol použitý druhotne a pomohol mimo iného spresniť datovanie a vývoj Gerulaty.
 

Prezentácia pamiatok – kľúčový bod

Pamiatky UNESCO sú magnetom pre odborníkov i laických návštevníkov. Prezentácia a propagácia pamiatok s univerzálnou hodnotou je jedným zo zmyslov zoznamu svetového dedičstva. Prezentácia archeologických lokalít je však dosť zložitá. Návštevníci na pochopenie významu náleziska potrebujú veľa informácií z iných zdrojov. Ak navštívia Veľký čínsky múr, francúzsky zámok Mont St. Michel, egyptskú nekropolu v Tébach a desiatky iných lokalít UNESCO, stavby na nich zapôsobia svojou polohou, monumentalitou, výzdobou. Dojem je okamžitý a v návštevníkoch ostáva dlho aj bez poznania konkrétnych historických dát, okolností a súvislostí. Ak má archeologická lokalita najmä podobu zvyškov stavieb a ich základov, prípadne čiastočne múrov budov, čo je aj prípad všetkých novozapísaných pamiatok zo Slovenska, je to oveľa zložitejšie. Pokúsme sa stručne priblížiť súčasný stav z tohto pohľadu.

2_iza-kelemantia_rozlozenie_budov_v_tabore843.jpg
Pohľad na rozloženie kasárenských budov vo vojenskom tábore Kelemantia. Foto: Wikimedia.org

Tábor Kelemantia v Iži je mimo intravilánu obce, voľne dostupný, bez vstupného, ale od obývanej časti obce vzdialený, takže bez dopravného prostriedku sa k nemu ťažšie dostať. Areál v súčasnej podobe ponúka návštevníkom len samotný pohľad na scenériu tábora a základné informácie, zatiaľ tam nie sú nijaké služby, nijaké aktivity. Priamo v obci sa nachádza Rímske a vojenské národopisné múzeum.

Kastel Gerulata (v rozsahu expozície Múzea Antická Gerulata) je prístupný ako sezónne múzeum od jari do jesene, ponúka sanované archeologické nálezy pod voľným nebom, aj expozíciu v interiéri, ako aj komentované prehliadky v angličtine a ruštine. V súčasnosti pripravuje novú expozíciu. Fakt, že múzeum by potrebovalo nové a komplexné riešenie celého areálu, potvrdila aj urbanisticko-architektonická súťaž v roku 2013. Múzeum je zvyknuté na návštevy žiakov škôl, na spoluprácu so zahraničnými partnermi, na projektovú činnosť. Už viac než 20 rokov sa v ňom pravidelne organizujú na jeseň Rímske hry, propagačné podujatie pre verejnosť. Ako jediné z nových lokalít malo šancu získať skúsenosti vo vzťahu k návštevníkom, prezentácii nálezov a propagácii. Napriek doterajším obmedzeným možnostiam má múzeum publikačnú činnosť, čiastočné, ale v novej situácii asi nepostačujúce propagačné materiály, na predaj drobné spomienkové predmety. Sociálne zázemie je k dispozícii, ale nespĺňa celkom štandardy súčasnosti. Napriek tomu ako lokalita UNESCO môže fungovať okamžite.

Irkutská ulica a dom s hypocaustom sú v neprezentovateľnom stave, resp. zelená plocha na Irkutskej ulici je voľne prístupná, avšak či a ako by mohli byť prezentované nálezy, nie je v súčasnosti ešte jasné. Dom s hypocaustom nie je verejnosti prístupný, je čiastočne sanovaný a nálezisko je prekryté dočasným zastrešením. Výhľadovo by tu mohla vzniknúť štandardná expozícia, ale aj pri dostatku finančných zdrojov, ktoré sú zatiaľ neisté, to potrvá niekoľko rokov.
 

Vlastníci a sídla musia byť aktívni

Pri príležitosti zápisu pamiatok na zoznam UNESCO som navštívila web-stránky viacerých zainteresovaných inštitúcií. Niekde chýbala dokonca akákoľvek zmienka o aktuálnom zápise konkrétnych pamiatok (!), niektoré ďalšie síce informáciu priniesli, ale vyzeralo to skôr ako jednorazová záležitosť, len jedna informácia z radu mnohých... ako keby nešlo o nič výnimočné.

Zápis pamiatok na zoznam svetového dedičstva je pre Gerulatu i Kelemantiu, a tým pádom i pre hlavné mesto SR, mestskú časť Bratislava-Rusovce a obec Iža významným medzníkom. Zápis a existencia vzácnych pamiatok na ich území môže prispieť k miestnemu rozvoju, môže byť dokonca jeho významnou zložkou. Bez systematickej práce a spolupráce na všetkých úsekoch, od práce s informáciami a verejnosťou až po realizáciu nevyhnutných stavebných zásahov, to však nepôjde. Zápis je vyvrcholením jednej etapy, ale nie vavrínom, na ktorom by sa dalo zaspať. Skôr naopak.

Status pamiatky UNESCO vyžaduje množstvo práce, bez ktorej sa „bežné“ pamiatky možno zaobídu. Medzinárodná organizácia sleduje stav a ochranu pamiatky aj po jej zápise na zoznam a v prípade zhoršenia stavu a zníženej ochrany môže nasledovať sankcia v podobe vyškrtnutia pamiatky zo zoznamu. Nevenuje však pozornosť tomu, ako sú pamiatky propagované, akú úlohu zohrávajú v rozvoji komunity, koľko majú návštevníkov, aké vysoké percento z nich je spokojných, aké prinášajú príjmy a pod. Sledovať tieto parametre a ovplyvňovať ich vo svoj prospech je v záujme vlastníkov pamiatok a sídiel, na území ktorých sa nachádzajú, pretože práve oni z nich môžu významne profitovať. Rovnako by azda mohli profitovať z domácej a medzinárodnej spolupráce, výsledkom ktorej je zápis našich pamiatok na zoznam UNESCO.
 

Za všetkým stoja archeológovia

Článok som začala spomienkou na jedinečného, priam renesančne vzdelaného človeka, akademika Slovenskej a Česko-slovenskej akadémie vied, nestora slovenskej archeológie, umenovedca, historika a publicistu Jána Dekana (1919 – 2007), ktorý bol pre Gerulatu osudový. Prácu na vtedy bližšie neurčenej rímskej lokalite prevzal v roku 1965 a čoskoro objavil votívny oltár, ktorý definitívne potvrdil, že nálezisko je rímskou Gerulatou, existencia ktorej bola potvrdená v iných prameňoch.

Pri tejto príležitosti by som okrem holdu Jánovi Dekanovi rada vzdala hold aj všetkým ostatným archeológom, ktorí pracovali alebo pracujú v Iži aj Bratislave-Rusovciach celé roky. Počiatky výskumu siahajú do konca 19. storočia. Obraz o význame miest sa skladal vyše 130 rokov... a ešte nie je úplný. Vďaka výsledkom práce archeológov sa dnes tešíme zo zápisu dvoch slovenských lokalít na zoznam UNESCO. Z mnohých mien by som rada vyzdvihla archeologičku Múzea mesta Bratislava Jaroslavu Schmidtovú, ktorá v Rusovciach systematicky a nepretržite pracuje od roku 1991. Jej rukami prešla drvivá väčšina nálezov za toto obdobie. Na začiatku vôbec netušila, aká veľká odmena a satisfakcia ju čaká v roku 2021.

Ale odmena a satisfakcia je to aj pre všetkých tých, ktorí pamiatky, archeologické lokality a doklady kultúrneho vývoja ponímajú ako prednosť, nie ako zbytočnú záťaž ktoréhokoľvek sídla na Slovensku.

Autorka pracovala v rokoch 2008 – 2016 na pozícii prednostky miestneho úradu v Bratislave-Rusovciach

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama